Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky predstavuje jeden z najvýznamnejších historických medzníkov v moderných dejinách Slovenska. Prijatím tohto dokumentu sa slovenský národ prihlásil k svojmu prirodzenému právu na sebaurčenie a otvoril si cestu k vzniku vlastného, samostatného a suverénneho štátu.
Cesta k samostatnosti a jej symboly
Dňa 17. júla 1992 poslanci vtedajšej Slovenskej národnej rady (SNR) schválili Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Tento akt bol jasným signálom, že slovenský národ je pripravený samostatne budovať svoju štátnosť a niesť zodpovednosť za vlastný osud. Ako pripomenul prezident Peter Pellegrini pri príležitosti 33. výročia, deklarácia „nám všetkým otvorila cestu k vlastnému samostatnému a suverénnemu štátu.“
Prijatie deklarácie je vnímané ako zásadný krok, ktorý predurčil ďalší vývoj, vyústil do pokojného rozdelenia spoločného štátu a položil základy pre blízke spolunažívanie dvoch národov. Zároveň vytvoril slobodné podmienky na vznik samostatnej Slovenskej republiky.
Cesta k deklarácii o zvrchovanosti - dokument STV
Historický kontext a priebeh prijímania
Parlamentné voľby a prvé rokovania
Kľúčové udalosti viedli k prijatiu Deklarácie krátko po parlamentných voľbách, ktoré sa konali 5. - 6. júna 1992. Víťazné politické subjekty v Čechách a na Slovensku, Občianska demokratická strana (ODS) pod vedením Václava Klausa a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara, sa dohodli na vzájomných rokovaniach o riešení štátoprávnych problémov vtedajšej federácie - Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR).
Z politických strán, ktoré sa po voľbách dostali do parlamentu, mala vznik samostatnej Slovenskej republiky v programe len Slovenská národná strana (SNS). HZDS navrhovalo prijatie deklarácie, novej Ústavy SR a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní.
Rokovania slovenskej a českej reprezentácie na čele s premiérmi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom sa začali krátko po voľbách, 9. júna 1992. Pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu sa však tieto rokovania skončili neúspechom.
Schvaľovanie v Slovenskej národnej rade
Predsedníctvo SNR sa rozhodlo zvolať tretiu schôdzu SNR na 17. júla 1992. Grémium SNR, tvorené predsedami poslaneckých klubov a predsedom SNR, sa Deklaráciou o zvrchovanosti SR zaoberalo 13. júla 1992, keď oznámilo, že dokument sa bude schvaľovať nadpolovičnou väčšinou hlasov poslancov.
Poslanci neschválili návrh Františka Mikloška (KDH), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí deklarácie hlasovalo deklaratívne, teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia.
Slávnostné zasadnutie SNR 17. júla 1992 viedol jej vtedajší predseda Ivan Gašparovič. Zúčastnili sa na ňom ústavní činitelia, predstavitelia Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR a vlády ČSFR, cirkevní hodnostári a zahraniční hostia - poslanci Európskeho parlamentu.
Za prijatie deklarácie hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali. Medzi hlasujúcimi „za“ bolo 73 poslancov z HZDS, 15 zo SNS a 25 zo Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Proti hlasovalo 24 poslancov (17 z KDH a 7 z vtedajšieho Spolužitia). Zdržalo sa 10 poslancov (6 z bývalého Maďarského kresťanskodemokratického hnutia, 3 zo SDĽ a 1 zo Spolužitia).
Po podpise dokumentu predsedom SNR Ivanom Gašparovičom a premiérom Vladimírom Mečiarom poslanci zaspievali slovenskú hymnu. Následne podpredseda SNR Jozef Prokeš predniesol text Deklarácie pred zhromaždenými občanmi na Devíne, kde sa zhromaždilo okolo 4 tisíc občanov.
Reakcie a dopady
Premiér Mečiar v rozprave označil prijatie deklarácie za „kvalitatívny zlom, na ktorý Slováci čakali vyše 1000 rokov.“ Hovoril o deklarovaní rovnosti všetkých občanov SR a o intelektuálnej zrelosti slovenskej spoločnosti prevziať osud do svojich rúk. Zdôraznil, že Deklarácia je politickým aktom, nie konštitučným, a nevzniká ňou samostatný štát. Vtedajší podpredseda vlády SR Milan Kňažko v prijatí deklarácie nevidel koniec československej vzájomnosti, ale začiatok dobrých, vyrovnaných partnerských vzťahov Čechov a Slovákov.
Niekdajší predseda klubu KDH v SNR František Mikloško naopak uviedol, že ak SNR vyhlási zvrchovanosť SR a v auguste prijme slovenskú ústavu, vzniká de facto nový štát. KDH pred hlasovaním avizovalo, že bude proti Deklarácii, keďže návrh deklaruje práva zakotvené už v ústavnom zákone o česko-slovenskej federácii z roku 1968. Mikloško už vtedy jasne povedal, že ČSFR sa rozpadá.
Vtedajší český premiér Václav Klaus po schválení Deklarácie povedal, že je to očakávaný akt, ktorý z formálnoprávneho hľadiska nespôsobí nijaký prevrat. Prvý podpredseda Federálneho zhromaždenia Filip Šedivý rovnako vyhlásil, že „to v podstate nič neznamená,“ pričom otázkou zostávali ďalšie kroky na Slovensku.
V reakcii na prijatie deklarácie rezignoval československý prezident Václav Havel už o tri dni neskôr, 20. júla 1992.
Text Deklarácie a jej posolstvo
Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky sa začína týmito slovami:
„My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada, slávnostne vyhlasujeme, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie. Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.“
Jedným z autorov tohto historického dokumentu je spisovateľ Peter Jaroš, ktorý spolu s Ivanom Hudecom napísal text deklarácie, ktorá znamenala samostatnosť Slovenska.
Nadväzujúce kroky k vzniku samostatného štátu
Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa napokon po viacerých rokovaniach dohodli na definitívnom rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda, a to 26. augusta 1992 v legendárnej brnianskej vile Tugendhat.
V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov Slovenská národná rada na Národná rada Slovenskej republiky. Samostatná Slovenská a Česká republika vznikli 1. januára 1993.
Deklarácia ako pamätný deň
Na základe zákona Národnej rady SR z 20. októbra 1993 je 17. júl - Deň prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky pamätným dňom Slovenskej republiky. Prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR patrí ku kľúčovým míľnikom v našich najnovších dejinách, ktorej priamym dôsledkom bolo pokojné rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dve samostatné republiky.
Tento významný deň v slovenskej histórii symbolizuje krok k samostatnosti a suverenite Slovenska, ktorý bol vyjadrený prijatím Deklarácie o zvrchovanosti v roku 1992. Výročie nám pripomína hodnotu slobody, zodpovednosti a spolupatričnosti v spoločnom úsilí o prosperujúcu budúcnosť.
Súčasné reflexie a výzvy
Politickí predstavitelia pri príležitosti výročia Deklarácie o zvrchovanosti SR pravidelne reflektujú na jej odkaz a súčasný stav slovenskej spoločnosti.
Význam suverenity a jednoty
Predseda Národnej rady SR Richard Raši (Hlas) uviedol, že deklarácia bola signálom, že slovenský národ je pripravený samostatne budovať svoju štátnosť. Zároveň skonštatoval, že slovenská spoločnosť je po 33 rokoch rozdelená a z politického života sa vytratil racionálny dialóg. „Absentuje rešpekt k inému názoru a prakticky sa v jednom štáte vytvorili dve paralelné spoločnosti, ktoré spolu nielenže nekomunikujú, ale zároveň sa na seba pozerajú s dešpektom,“ skonštatoval, pričom kritizoval aj spochybňovanie slobodných demokratických volieb a „krčmový slovník“ v parlamente. Zdôraznil, že Slovensko potrebuje stabilitu a pokoj, pretože „svet okolo nás sa dramaticky mení“ a čeliť výzvam môžeme „iba ako zjednotený národ.“
Predseda Národnej rady (NR) SR Boris Kollár (Sme rodina) pri príležitosti 30. výročia hovoril o príležitosti zamyslieť sa, ako ďalej s našou suverénnou štátnosťou. Zdôraznil, že Sme rodina sa považuje za dediča všetkých politických programov, ktoré smerovali k posilňovaniu suverenity. Odmietol však vytváranie „európskeho superštátu,“ ktorý by pohltil národnú suverenitu úplne. Apeloval na zachovanie 100% suverenity v otázkach kultúrnej identity, etických otázok a suverénneho práva rozhodovať o imigrácii. „Naša predstava spočíva v jednotnej Európe suverénnych národných štátov.“
Hodnoty demokracie a vlastenectva
Prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR bolo dôležitým politickým krokom, smerujúcim k našej štátnosti. Bývalá prezidentka SR Zuzana Čaputová uviedla, že ňou Slovenská národná rada prijala aj záväzok rešpektovať demokratické a humanistické odkazy Európy, ktoré dnes napĺňame našim členstvom v Európskej únii. Zdôraznila, že „právo národa na sebaurčenie je dôležitá hodnota a môže byť v súlade s európskymi hodnotami a s rešpektom k iným.“
Premiér Eduard Heger (OĽANO) označil prijatie Deklarácie za súčasť unikátnej cesty k slovenskej demokratickej samostatnosti. Podčiarkol, že moderný a demokratický národ si musí pripomínať významné míľniky vlastnej histórie. Upozornil však aj na zneužívanie sviatku s cieľom vyvolať nenávistné nálady. „Vlastenectvo však nemá nič spoločné s nacionalizmom a nenávistnými prejavmi.“
Milan Vetrák (OĽANO) považuje štátnu zvrchovanosť za kľúčovú aj pri vstupe Slovenska do nadnárodných a medzinárodných organizácií, keďže SR tak môže samostatne rozhodovať o tom, ktorej časti svojej suverenity sa vzdá a ktorú si ponechá. Pripomenul, že „Deklarácia o zvrchovanosti je vyjadrenie vôle štátotvorného slovenského národa vytvoriť vlastný štát a spravovať si svoje záležitosti zvrchovane a samostatne.“
Zodpovednosť a sebareflexia
Mimoparlamentné hnutie Progresívne Slovensko ústami Zory Jaurovej uviedlo, že prijatím Deklarácie o zvrchovanosti SR boli Slováci nútení prevziať zodpovednosť za územie, svoje úspechy a zlyhania. Naznačila, že „možno by sme sa po 30 rokoch mohli zamyslieť nad tým, či slovo zvrchovanosť nepatrí tak trocha do minulého storočia a či by sme nemali oslavovať skôr nezávislosť alebo ešte lepšie sebavedomie Slovenska.“ Podľa Jaurovej si slovenský národ vydobyl zvrchovanosť tým, ako sa prihlásil k hodnotám demokracie, slobody, ľudských práv a spravodlivosti a dokázal ich aj napĺňať, nie „vyhlásením a pálením vatier.“
KDH skonštatovalo, že „sebavedomie národa sa nepotvrdzuje deklaráciami, ale kvalitou spravovania štátu,“ v čom má Slovensko stále výrazné rezervy. Podľa Milana Majerského si Slováci zaslúžia riadenie krajiny, ktoré šikovných nevyháňa z domova a odídených pozýva vrátiť sa.
Mimoparlamentná SNS zdôraznila, že Deklarácia o zvrchovanosti SR zohrala významnú úlohu na medzinárodnej úrovni. Apeluje na ochranu prvkov suverenity: „Nesmieme byť kolóniou alebo príveskom iných väčších štátov. Máme byť suverénnym štátom, ktorý vie diplomatickou cestou jednať s veľmocami.“
Dnes si pripomíname nielen historický akt prijatia Deklarácie o zvrchovanosti, ale aj neustálu zodpovednosť za budovanie stabilného, demokratického a suverénneho Slovenska, ktoré je rešpektovanou súčasťou medzinárodných inštitúcií.
tags: #vyrocie #deklaracie #o #zvrchovanosti #slovenskej #republiky