Berlínsky múr: Symbol rozdelenia, studenej vojny a cesty k slobode

Od vzniku Nemeckej demokratickej republiky (NDR) 7. októbra 1949 do augusta 1961 emigrovalo 2,7 milióna jej občanov do Spolkovej republiky Nemecko (SRN). Pre východonemecký režim to bol nielen politický problém, ale aj demografická a ekonomická katastrofa, nakoľko 50 % utečencov tvorili vzdelaní ľudia mladší ako 25 rokov. Väčšina z nich opustila NDR cez Berlín, ktorý bol od skončenia druhej svetovej vojny rozdelený na sovietsky sektor a tri sektory západných mocností. Hranica prechádzala stredom mesta a na rozdiel od "zelenej" hranice medzi NDR a NSR nebola uzavretá.

Východonemecký režim preto so súhlasom sovietskeho vedenia natiahol v noci z 12. na 13. augusta 1961 drôtené pletivo cez ulice medzi Východným a Západným Berlínom. Súčasne boli zamurované vchody a okná na domoch, ktoré ústili do západnej časti mesta. V roku 1962 vznikla druhá línia plota a každý narušiteľ hranice bol bez výstrahy zastrelený. Ani tieto drastické opatrenia však nedokázali úteky občanov NDR úplne zastaviť.

Vzhľadom na to bol v roku 1965 medzi Východným a Západným Berlínom vybudovaný betónový múr, ktorý v rokoch 1975 - 1980 prestavali do jeho finálnej podoby. Mal dĺžku 155 km, nadzemnú výšku 360 cm a hrúbku 120 cm. Táto bariéra sa stala najznámejším symbolom studenej vojny, rozdeleného Nemecka a celej Európy.

Počet ľudí, ktorí zahynuli pri pokuse o prekonanie Berlínskeho múru sa nepodarilo spoľahlivo vyčísliť. Dnes sa uvádza najmenej 138 osôb, pričom posledná známa obeť bola zastrelená 6. februára 1989.

Kľúčové udalosti a symbolické gestá

12. júna 1987 americký prezident Ronald Reagan pri návšteve Západného Berlína vyzval sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, aby svoju politiku uvoľňovania medzinárodného napätia potvrdil zbúraním Berlínskeho múru. Vtedy zazneli jeho slávne slová: "Pán Gorbačov, zbúrajte tento múr." Analytici v tej dobe považovali toto vyhlásenie za zbožné želanie, značne vzdialené od reality, najmä po tom, čo najvyšší predstaviteľ NDR Erich Honecker sebavedome vyhlásil, že múr bude stáť ešte najmenej 50 rokov.

Napriek tomu došlo k pádu Berlínskeho múru v rekordne krátkom čase. Večer 9. novembra 1989 oznámil v televíznom vysielaní člen východonemeckého vedenia Günter Schabowski, že hranice NDR sú s okamžitou platnosťou otvorené. Toto nečakané oznámenie, ktoré bolo výsledkom nedorozumenia a improvizácie, vyvolalo vlnu nadšenia a spontánnych osláv.

Pád Berlínskeho múru: Neplánovaná revolúcia

Východný Berlín, štvrtok 9. novembra 1989. Bezradná východonemecká vláda otvorila Berlínsky múr omylom. Nemalo sa to stať - aspoň nie v ten deň a nie takým spôsobom. Bol to celkom obyčajný neskorý jesenný deň v Berlíne - sivý, trochu hmlistý, s teplotou približne 10 °C. Vo východnom Nemecku panovala už niekoľko týždňov napätá atmosféra, ale nič nenaznačovalo, že práve toto bude zlomový okamih.

Režim sa zatiaľ držal zubami-nechtami, deň za dňom improvizoval. Ľudia žili v permanentnom, no usporiadanom stave odporu. Krajina krvácala - ľudia z nej utekali. Odchádzali cez Československo, ktoré už nedokázalo zvládnuť taký nápor a na základe toho pohrozilo, že uzavrie svoju hranicu s NDR. Exodus východných Nemcov vyvolával nepokoje aj medzi Čechmi, ktorí sami začínali dvíhať hlavu proti svojim domácim stalinistickým vodcom.

Opozičných predstaviteľov v NDR znepokojoval narastajúci počet odchádzajúcich spoluobčanov. Objavovali sa obvyklé vtipy, ale teraz už dochádzalo k ohrozeniu základných služieb. V nemocniciach chýbali lekári. Raňajšie vydanie režimového denníka Neues Deutschland prinieslo naliehavú výzvu umiernených disidentov, aby ľudia zostali vo východnom Nemecku, pretože sú potrební: „Sme hlboko znepokojení. Vidíme tisícky ľudí, ktorí každý deň opúšťajú krajinu. Vieme, že zlyhanie politiky vyvoláva nedôveru v našej spoločnosti.“

Príprava nového cestovného zákona

Úradníci - vrátane dvoch mužov zo Stasi - pracovali cez noc na príprave nového cestovného zákona, ktorý mal podľa režimu slúžiť ako výpustný ventil. Konečná verzia zákona nevyhlasovala múr za otvorený. Uvádzalo sa v nej, že každý, kto má pas a víza, môže krajinu opustiť - buď natrvalo, alebo na krátku návštevu - cez ktorýkoľvek hraničný priechod medzi východným Nemeckom a buď západným Berlínom, alebo Nemeckou spolkovou republikou. Východní Nemci však naďalej museli žiadať o výstupné povolenie na príslušnom úrade, vďaka čomu si režim ponechával určitú kontrolu. Zákon jasne stanovoval, že nadobudne účinnosť v piatok 10. novembra.

Egon Krenz videl jeho znenie prvýkrát vo štvrtok dopoludnia. Nevidel v texte nič, čo by mohlo znamenať, že hociktorý občan NDR môže jednoducho prísť k priechodu cez Berlínsky múr a prejsť cez hranicu. Hoci Krenz nebol z návrhu celkovo nadšený, dospel k názoru, že si takto kúpi čas, zmierni napätie okolo emigrácie.

Tlačová konferencia Güntera Schabowského

Okolo 17:40 vstúpil do Krenzovej kancelárie Günter Schabowski. Počas uplynulého dva a pol týždňa, odkedy bol Honecker zbavený funkcie, Schabowski každý deň viedol tlačové konferencie ako súčasť novozavedenej politiky glasnosti komunistov NDR. Tentoraz sa však nezúčastnil na žiadnej z predchádzajúcich porád toho dňa, na ktorých bol nový cestovný zákon schválený.

Krenz mu podal plné znenie nariadenia a s tým súvisiacu tlačovú správu. Do Medzinárodného tlačového centra v Berlíne dorazil Schabowski vyčerpaný tesne pred šiestou. Tlačovka sa začala presne o šiestej a väčšinu času sa venovala nudným, každodenným témam. Trvalo takmer hodinu, kým sa Schabowski dostal k cestovným predpisom. V tej chvíli ešte netušil, akú búrku tým spustí.

Prítomní novinári ho požiadali o spresnenie, a tak si nasadil okuliare s polkruhovými obrúčkami a začal čítať tlačovú správu: „Cestovanie do zahraničia na súkromné účely je možné žiadať bez predloženia platných vízových požiadaviek, bez dokladovania dôvodu cesty alebo rodinných väzieb.“ Mnohí novinári neskôr tvrdili, že práve oni položili kľúčovú otázku, ktorá prelomila Berlínsky múr. Schabowski sa v tej chvíli viditeľne spotil, lebo si nebol istý. Skontroloval papiere pred sebou a potom sa začal prehrabávať v ostatných dokumentoch. Nevšimol si totiž, že v texte nariadenia bolo jasne uvedené, že vstupuje do platnosti až nasledujúci deň.

„Nikto vo vyšších kruhoch komunistickej strany nechcel uveriť, že to bolo jednoducho obyčajné prerieknutie,“ povedal jeden z predstaviteľov SED. Ihneď po skončení tlačovej konferencie, krátko po 19:00, Schabowski súhlasil so živým rozhovorom pre Toma Brokawa. Stále bol zmätený a neistý ohľadom nových predpisov a počas rozhovoru požiadal svojho asistenta, aby mu znova ukázal inkriminovaný text. Brokaw sa výslovne opýtal: „Ľudia teda môžu prechádzať cez múr?“ Schabowski na to odpovedal: „Môžu prechádzať cez hranicu.“

Nezadržateľný prúd

Schabowského váhanie a zjavný zmätok rýchlo z rozhovoru vystrihli. ZDF zaradila správu o nových cestovných opatreniach v NDR až ako šiestu v poradí. Keď sa vysielanie skončilo, desiatky východných Nemcov už boli na hlavných hraničných priechodoch, aby zistili, či sú tieto správy pravdivé. Najväčší dav sa zhromaždil v severnej časti mesta pri Bornholmer Strasse.

Veliteľ pohraničnej stráže na priechode podplukovník Harald Jäger tlačovú konferenciu nevidel a z médií zachytil len útržky. Keď k bráne prišli ľudia a dožadovali sa svojho práva cestovať „ako povedal Schabowski“, zavolal svojim nadriadeným, aby si vyžiadal inštrukcie: „Povedal som tým ľuďom, že vycestovať nie je možné, pretože podľa našich predpisov potrebujú pas a vízum, že bez toho odísť nemôžu. Povedal som im, aby prišli nasledujúci deň, a niekoľkí naozaj odišli.“ Väčšina však zostala, čakala a skandovala: „Otvorte bránu, otvorte bránu!“

Východonemeckí vojaci stoja bokom, kým ľudia v novembri 1989 rozoberajú Berlínsky múr. To neboli ľudia, ktorí túžili emigrovať. „My sme len chceli zistiť, či naozaj môžeme prejsť, aký je život na druhej strane,“ spomínal Rüdiger Rosendahl. „Ľudia hovorili pohraničníkom: ‚Nebojte sa, nebudeme dlho preč, chceme len vidieť Ku’damm, potom sa vrátime.‘ Dôležité bolo, že sme sa nebáli. Za posledné týždne sa tu niečo zmenilo. Po prvý raz nás opustil každodenný strach z ľudí v uniforme.“

Po približne polhodine dostal Harald Jäger rozkaz, ktorý bol dôkazom, že tvrdá tvár východonemeckej moci ešte nezmizla. Nariadili mu, aby vyhľadal „agresívnejších“ ľudí pri priechode, zapísal si ich mená a pustil ich cez hranicu so špeciálnou pečiatkou na fotografii. Jäger rozkaz poslúchol, no z vlastnej iniciatívy povolil prechod aj niekoľkým „neagresívnym“ ľuďom.

Asi tri kilometre odtiaľ na Checkpoint Charlie, jednom z najslávnejších symbolov studenej vojny, bola atmosféra rovnako napätá. Nachádzal sa v centre obchodnej časti Berlína, len pár metrov od stanice metra. Veliteľ pohraničnej stráže na Checkpoint Charlie plukovník Günter Möll zúfalo obtelefonovával vojenské velenie a žiadal rozkazy, no neustále mu hovorili, aby čakal.

„Rozmiestnil som posily do línie, aby ľudí zadržiavali,“ spomínal Möll. Na opačnej strane ich pozoroval americký veliteľ major Bernie Godek, ktorý sa priznal, že bol „veľmi napätý“. „Správali sa ako zvyčajne. Stáli za bielou čiarou, oddeľujúcou obe strany v typickej formácii, s chladnými výrazmi,“ spomínal. „Zdalo sa, že to, čo sa deje pred ich očami, ich vôbec nezaujíma.“

Ani Egon Krenz a ďalší stranícki lídri spočiatku netušili, čo sa deje. Bola to pre nich úplná šokujúca novinka. Vôbec nepredpokladali, že čokoľvek, čo v ten deň rozhodli, vyvolá masový nával ľudí na hranicu. Krenz sa stiahol sám do svojej kancelárie a čakal. Prichádzali správy, že ľudia obliehajú všetkých šesť hraničných priechodov. Bolo jasné, že zastaviť túto lavínu je nemožné, ale Krenz nevydal žiadne pokyny.

Východní Berlínčania inštinktívne cítili, že sa deje niečo výnimočné a úžasné. „Zo západnej televízie sme sa dozvedeli, že múr padol,“ spomínal Rosendahl, stojaci pri bránach na Bornholmer Strasse.

Podplukovník Harald Jäger si uvedomil, že situácia je neudržateľná. „Myslel som už len na to, aby sa predišlo krviprelievaniu. Bolo tam tak veľa ľudí a nemali sa kam pohnúť. Keby bola vypukla panika, ľudia by boli ušliapaní. Mali sme pištole. Vydal som rozkaz, aby sa nepoužili, ale čo keby niektorý z mojich mužov stratil nervy? Stačil by jeden výstrel do vzduchu…“

Na Checkpoint Charlie o hodinu neskôr urobil Günter Möll nezávisle od toho rovnaké rozhodnutie, pretože nikto z jeho nadriadených mu nedával žiadne príkazy. „Dokonale nás to prekvapilo,“ spomínal americký veliteľ major Godek. „Strážni nepôsobili agresívne, ale nemali ani potuchy, čo sa deje.“

Na západnej strane múru sa zhromažďovali obrovské davy, ktoré naradostené čakali s otvorenou náručou, kvetmi a so šampanským, aby privítali prichádzajúcich z východu. Niekoľko desiatok Západoberlínčanov vyliezlo na múr pri Brandenburskej bráne a začalo provokovať východných pohraničníkov. Ešte ráno toho istého dňa by ich za pokus o priblíženie sa k múru mohli zastreliť, no teraz si ich nikto nevšímal.

Skupina východonemeckej mládeže sa okolo 00:15 pripojila pri Brandenburskej bráne k „Wessis“, čiže k západniarom. Tancovali spolu na múre. Keď ich východonemecká polícia chcela zhodiť dolu prúdom vody, jeden z oslavujúcich ležérne roztvoril dáždnik. Bol to nesmierne silný obraz, ktorý sa vysielal naživo po celom svete v televízii.

„Väčšina z nás urobila zrejme to isté,“ spomínal Rosendahl. „Hneď ako sme v tú noc prekročili hranicu, keď sme prešli cez tú bielu čiaru, pozreli sme sa hore na oblohu a zhlboka sa nadýchli. Vzduch nevoňal inak, no vedeli sme, že všetko je iné.“

Symbolika a dedičstvo

Pád Berlínskeho múru 9. novembra 1989 nebol len symbolickým koncom rozdeleného sveta, ale aj začiatkom dominového efektu, ktorý zmenil tvár celej Európy. Novinár a historik Victor Sebestyen v knihe 1989 - Pád sovietskeho impéria mapuje udalosti od neplánovaného otvorenia hraníc až po oslavy na uliciach, ktoré sa stali symbolom konca studenej vojny a blížiaceho sa zjednotenia Nemecka.

Udalosti v Nemecku predznamenali Nežnú revolúciu v Československu - pokojný zápas za slobodu, ktorého výročie si pripomíname 17. novembra.

Pre Nemcov má 9. november priam osudový význam, čo potvrdzuje už i letmý pohľad do histórie. V tento deň roku 1918 odstúpil Viliam II. - posledný nemecký cisár a pruský kráľ. 9. novembra 1923 sa Adolf Hitler neúspešne pokúsil o puč. Presne o dva roky neskôr - 9. novembra 1925 vytvorili fanaticky oddaní prívrženci Hitlera elitnú bojovú jednotku SS a z 9. na 10. novembra roku 1938 sa odohralo besnenie nacistov počas tzv. Krištáľovej noci. Potom však prišiel 9. november 1989 - deň spontánnej radosti, eufórie a osláv, ktorý akoby mal napraviť bezprávie minulosti.

Berlínsky múr - najznámejší symbol studenej vojny, ktorý viac ako 28 rokov rozdeľoval nielen rodiny, mesto, krajinu, ale aj celý svet padol presne pred 30 rokmi. 9. novembra 1989 sa začal Berlín po dlhých desiatkach rokov dostávať z ostnatého a betónového zovretia, ktoré počas letného dňa 13. augusta 1961 zmrazilo mnohé nádeje, zmarilo životné plány a zničilo ľudské osudy.

Azda najtrpkejšie obyvateľov tých domov na Bernauerskej ulici, ktorí mali vchody z Východu, ale okná smerovali na Západ. Tie neskôr zamurovali, alebo spútali ostnatým drôtom tak, ako tých 43 kilometrov, ktoré pretínali mesto priamo v jeho srdci ako jedovatý šíp. Pri pokuse o prekonanie 155 kilometrov dlhej a 360 centimetrov vysokej nenávidenej stavby zahynulo minimálne 138 ľudí. Jej prvou obeťou sa stal Rudolf Urban, ktorý spadol 19. augusta 1961 pri pokuse o útek z okna svojho bytu.

I keď sa štatistiky v presnom počte obetí rôznia, zhodujú sa na tom, že symbolom obetí Berlínskeho múru sa stal Peter Fechter. Tento 18-ročný murár pri ňom vykrvácal na Zimmerovej ulici 18. augusta 1962 potom, keď ho pri pokuse o útek zasiahli guľky východonemeckých pohraničníkov. Nepomohli ani jeho výkriky “Pomôžte mi predsa!“ 50 minút po zásahu zomrel.

Toto obrovské riziko s pre neho tragickým koncom podstúpil Peter Fechter preto, lebo sa chcel dostať k svojej sestre, ktorá sa usadila spolu s rodinou v západnej časti rozdelenej metropoly, kde ju často navštevoval. Až do začiatku 60. rokov bol totiž pohyb obyvateľov Berlína viac-menej slobodný. Ale, keďže cez Západný Berlín emigroval stále väčší a väčší počet ľudí rozhodol sa východonemecký komunistický režim s požehnaním Moskvy konať.

Prezident USA John F. Kennedy, ktorý 26. júna 1963 ukončil svoj prejav z radnice v západoberlínskej štvrti Schöneberg po nemecky prednesenou vetou: “Ich bin ein Berliner!“ (“Som Berlínčan!“). Týmto symbolickým gestom vyjadril veľkú morálnu podporu nielen obyvateľom Západného Berlína, ale jeho vyhlásenie sa stalo zároveň morálnym posolstvom celej rozdelenej Európe. John F. Kennedy priniesol Berlínčanom nádej aj vieru, že sa prelomí zakliatie rozdeleného mesta zvieraného betónovou slučkou Berlínskeho múru.

História si pamätá tiež slová ďalšieho amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorý 12. júna 1987 vyzval počas návštevy Západného Berlína sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, aby svoju politiku uvoľňovania medzinárodného napätia potvrdil zbúraním Berlínskeho múru. “Pán Gorbačov, zbúrajte tento múr,“ vyhlásil prezident USA. Analytici komentovali toto vyhlásenie v tej dobe ako zbožné želanie, značne vzdialené od reality.

Avšak o dva roky sa stal sen skutočnosťou! A bolo to práve vďaka Gorbačovovi a jeho "perestrojke“ a politike nového myslenia. „Som hrdý na pád Berlínskeho múru,“ hovorí bývalý sovietsky prezident, ktorému nielen Berlínčania skladajú veľkú poklonu za to, že sa im pomohol zbaviť zovretia, že im pomohol vybojovať voľnosť a slobodu.

9. novembra 1989 ponúkol Berlín svetu skvostné predstavenie v podobe meniacich sa dejín, ktoré si deň pred tým vedel len málo kto predstaviť. Desiatky novinárov z celého sveta prišli podvečer na tlačovú konferenciu člena východonemeckého vedenia Gϋntera Schabowského, na ktorej informoval o zrušení obmedzení cestovania cez prísne stráženú hranicu na Západ. Jeho slová boli však zabalené do zašifrovaného, nezrozumiteľného, byrokratického jazyka. Všetci ale spozorneli, keď sa na záver pomerne nudnej tlačovej konferencie spravodajca nemeckého denníka Bild v NDR Peter Brinkmann opýtal, kedy začne spomínaný predpis platiť? Gϋnter Schabowski si nasadil okuliare, zobral si rukou napísané poznámky a vyslovil historickú vetu: “Podľa môjho názoru... nó, hneď. Okamžite!“ a dodal: “Áno, občania NDR môžu vycestovať aj do západného Berlína!“ Tlačová konferencia sa vzápätí skončila a správa sa rýchlosťou blesku šírila do celého sveta. Tieto váhavo vyrieknuté slová znamenali pád Berlínskeho múru a začiatok konca Nemeckej demokratickej republiky.

Súčasnosť a reflexia

Od týchto historických okamihov uplynuli tri desaťročia. Podľa najnovšieho prieskumu verejnej mienky agentúry Ipsos, výsledky ktorého boli zverejnené začiatkom tohto týždňa, väčšina opýtaných hodnotí pád Berlínskeho múru pozitívne - na východe krajiny je to 55 percent Nemcov a v západných spolkových krajinách 54 percent.

Kritici zbúrania múru majú na Západe s 15 percentami takmer rovnaké zastúpenie ako na Východe s 14 percentami. Kritici pádu múru na Západe krajiny poukazujú najmä na vysoké náklady a dane spojené s opätovným zjednotením Nemecka a naopak, na Východe kritizujú predovšetkým rozdiely v príjmoch a dôchodkoch medzi východnou a západnou časťou krajiny. Aj tieto údaje ukazujú, že jednota Nemcov nie je ani po troch desaťročiach, ktoré uplynuli od pádu Berlínskeho múru, ešte úplná a rozdiely medzi „Wessi“ a „Ossi“, ako sa západní a východní Nemci tiež prezývajú - stále pretrvávajú.

Hoci bol múr zbúraný, v hlavách mnohých ľudí aj po tridsiatich rokoch ešte zostal a do spoločného cieľa - vyrovnania životných podmienok vo východných a západných častiach krajiny zostáva Nemcom ešte kus cesty.

Peter Pellegrini o múre medzi Slovákmi

Výročie pádu Berlínskeho múru si pripomenul aj prezident Peter Pellegrini. Na sociálnej sieti vyzval občanov, nech si na múr a jeho dôsledky spomenie každý, kto bude podporovať alebo šíriť nenávisť. „Stojím pri Berlínskom múre a nemôžem pri tom nemyslieť aj na Slovensko. Veľmi ma mrzí, že si my sami staviame takýto pomyselný múr, hoci nás k tomu nikto a nič nenúti,“ vyhlásil Pellegrini vo videu na sociálnej sieti. „Neexistuje žiadna vyššia sila, ktorá by rozdelenie slovenského národa požadovala, je to len a len naša zodpovednosť. A pri tomto našom mentálnom múre zatiaľ nezomierajú ľudia, ale zomiera tam nádej, že budeme spoločne ako jeden národ zdieľať pokojnejšiu a lepšiu budúcnosť,“ dodal.

Chronológia kľúčových udalostí

tags: #vyrocie #berlinskeho #mura #francuzsko #cokolada