Automobily sú dnes neoddeliteľnou súčasťou každodenného života, no cesta k ich masovému rozšíreniu bola dlhá a spojená s mnohými zlomovými momentmi. S rastúcim počtom vozidiel na cestách sa však rýchlo objavila aj temnejšia stránka motorizmu - automobilové nehody, ktoré si vyžiadali prvé obete a viedli k potrebe regulácie a zvyšovania bezpečnosti.
Počiatky motorizmu a prvé autá
Ešte dlho pred tým, než sa na cestách objavili benzínové motory, experimentovali vynálezcovia s parou. Už v 18. storočí skúšali Nicolas-Joseph Cugnot vo Francúzsku alebo Richard Trevithick v Anglicku postaviť vozidlá poháňané parným strojom. Boli to obrovské a ťažké stroje, ktoré boli pomalé a nepraktické, ale ukázali svetu, že pohyb bez koní je možný.
Rok 1886 sa považuje za zlomový. Karl Benz si vtedy nechal patentovať svoj Benz Patent-Motorwagen, trojkolesové vozidlo poháňané spaľovacím motorom. Nebol to úplne prvý stroj s motorom, ale ako prvý ukázal, že sa dá využiť aj v bežnej premávke. Bol to akoby zvláštny koč bez koní, dosahoval rýchlosť len pár kilometrov za hodinu a štartoval sa kľukou, no aj tak položil základy všetkého, čo dnes poznáme ako auto.
V roku 1888 ukázala manželka Karla Benza, že automobil nie je len technická zvláštnosť, ale skutočne použiteľný dopravný prostriedok. Bertha Benz sa so svojimi dvoma synmi vydala na cestu z Mannheimu do rodného Pforzheimu a prešla vyše sto kilometrov, čo bolo vtedy nevídané. Počas jazdy dopĺňala palivo, zvládla drobné opravy a poradila si aj s technickými problémami.
Ďalším míľnikom je rok 1908. Vtedy Henry Ford predstavil svoj Model T a tým zmenil celý priemysel. Jeho najväčšou inováciou nebolo samotné auto, ale spôsob, akým sa vyrábalo. Zavedenie pásovej výroby umožnilo vyrábať autá rýchlejšie a lacnejšie a tak boli dostupnejšie pre bežných ľudí. Z automobilu sa stal masový dopravný prostriedok a symbol novej éry mobility.
Prvé obete automobilového veku
So šírením automobilov sa nevyhnutne objavili aj prvé tragické udalosti. Prvou zaznamenanou obeťou automobilovej nehody sa stala 44-ročná Angličanka Bridget Driscollová, matka dvoch detí. Tragédia sa odohrala 17. augusta 1896 v londýnskom Crystal Palace, keď ju zrazil automobil idúci rýchlosťou približne 6 alebo 6,5 kilometra za hodinu. V tom čase bola maximálna povolená rýchlosť automobilov iba 23 km/h. Svedkovia udalosť popisovali ako zákerný útok na ženu autom idúcim šialenou rýchlosťou, pričom vodič, 20-ročný Arthur James Edsall, sa údajne snažil zaimponovať istej mladej dáme. Bridget utrpela poranenia hlavy so smrteľnými následkami. Vyšetrovanie nehody bolo uzavreté s tým, že išlo o „náhodnú smrť“, a vodiča neobvinili. Táto havária sa stala len pár týždňov po tom, ako nový britský zákon zvýšil rýchlostný limit pre automobily a zrušil predpis, podľa ktorého museli byť pri každej jazde motorového vozidla okrem vodiča prítomní ďalší dvaja ľudia.
Vôbec prvú smrteľnú dopravnú nehodu, pri ktorej zahynul vodič, história zaznamenala presne 12. februára 1898. Britský obchodník Henry Lindfield (42 rokov) vyrazil z Londýna do Brightonu na svojom aute spoločne s osemnásťročným synom Bernardom. Keď otec so synom schádzali z kopca v londýnskej ulici Russel Hill, automobil sa rútil podľa dobových záznamov „závratnou rýchlosťou 30 kilometrov za hodinu“. Príčinou havárie bola v tom čase nepovolená rýchlosť a následné zlyhanie bŕzd. Lindfield po náraze uviazol vo vraku auta s rozmliaždenou nohou, ktorú mu museli v nemocnici amputovať. Vzhľadom na vtedajší stav medicíny Linfield zomrel v dôsledku samotnej operácie na druhý deň po nehode. Jeho syn Bernard po náraze z automobilu vyletel a vyviazol z nehody prakticky bez zranení.
Zaujímavosťou je aj prvá krádež motorového vozidla, ktorá sa stala v júni 1896 vo Francúzsku. Auto Peugeot vo vlastníctve Barona de Zuylena bolo ukradnuté počas čakania na príchod vodiča.
Regulácia a bezpečnosť na úsvite motorizmu
Keď sa začiatkom 20. storočia začalo na cestách objavovať viac automobilov, rýchlo sa ukázalo, že bez určitých pravidiel to nepôjde. Prvé dopravné predpisy, značky a semafory mali urobiť jazdu bezpečnejšou a plynulejšou, no zároveň pomohli vodičom orientovať sa v úplne novom svete dopravy. Zaviedli sa povinné vodičské skúšky, obmedzenia rýchlosti a postupne sa budovala infraštruktúra prispôsobená autám.
Spočiatku sa pri výrobe áut kládol dôraz najmä na výkon a techniku, bezpečnosť bola v pozadí. S pribúdajúcimi autami však rástol aj počet nehôd a bolo jasné, že zmeny sú nevyhnutné. Prelom prišiel v roku 1959, keď Volvo predstavilo trojbodový bezpečnostný pás, ktorý sa stal štandardom a dodnes zachránil milióny životov.
Už na úsvite masového motorizmu sa nehodovosť stávala vážnym problémom. Prvé vyhlášky, ktoré v Rakúsko-Uhorsku upravovali aj rýchlosť „silostrojov“ alebo „parostrojov“ (o automobiloch ešte nebola reč) vyšli už koncom 19. storočia. O zákaze hádzania kameňov do týchto strojov sa nezmieňovali, ale už upravovali ich rýchlosť. V uzavretých osadách nesmela prevyšovať „rýchlosť koňa v čerstvom pokluse“. Tieto predpisy boli vôbec „ušité“ viac na premávku konských povozov ako pre „motorové koče“. Platilo základné pravidlo: drž sa vľavo, predbiehaj vpravo, keďže sa vtedy jazdilo vľavo.
Nariadenie ministra vnútra z roku 1905 už udávalo rýchlosť „silostroja“ v kilometroch za hodinu. V uzavretých osadách bola povolená do 15 km/hod., mimo osád do 45 km/hod. Rýchlosť do 6 km/hod. ministerstvo nariaďovalo v hmlistom počasí a v neprehľadných úsekoch (napríklad na križovatkách, v silných zákrutách, na mostoch a podobne).
Motorizmus na Slovensku a prvé nehody
Nepodarilo sa zistiť nič konkrétne o prvej autonehode na území Slovenska. Musela sa udiať ešte pred vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov, pred prvou svetovou vojnou, čiže v Uhorsku.
V Bratislave patril prvý oceľový tátoš obchodníkovi s vínom Jánosovi Palugyaovi. Český historik cestnej dopravy Jaroslav Ryba odhaduje, že v roku 1900 bolo na území Rakúsko-Uhorska iba 90 automobilov a že slúžili väčšinou štátnej pošte. Na začiatku minulého storočia automobily pribúdali najmä vo väčších mestách, ale dosť dlho v mizerných množstvách. Podľa odhadov maďarského historika Petera Kalocsaia ich v roku 1908 jazdilo v celom Uhorsku len okolo 500. Koľko z nich bolo v hornej časti krajiny, teda v slovenských župách, nie je známe.
Čo je zaujímavé, prvé automobily vzbudzovali najmä u vidiečanov hrôzu. Už svojím vzhľadom, zápachom, hrmotom i hrkotom. Veď spočiatku nemali pneumatiky, ale jazdili na ráfe. Ale vyvolávali aj odpor. „Náš ľud vidí v automobile, bohužiaľ, smradľavý, vražedný nástroj,“ napísal o tom ešte aj v máji 1921 Slovenský denník. Noviny uverejnili tento článok krátko pred okružnou jazdou po republike dvoch klubov automobilistov (českého a slovenského) v obave, že sa motoristi stretnú najmä v zaostalejších regiónoch s neprimeranou reakciou miestnych ľudí.
Prirovnávanie prvých automobilov ku koňom nebolo náhodné. Aj prvé autá sa najčastejšie zrážali s koňmi. Michal Ďurčo z Historického ústavu SAV, ktorý skúma začiatky motorizmu na Slovensku, približuje, že „Povozníci sa často nevenovali tomu, čo sa deje na ceste - kľučkovali z jednej strany na druhú a znemožňovali automobilom ich predbehnúť.“ Nehodovosť zvyšovali aj motorky. Napríklad v Bratislave na Šimonyiho rade sa zrazilo osobné auto s mliekarenským vozom Berty Freundovej, pričom si šofér Vojtech Mitošinka poranil ruku a kôň mliekarenského voza si zlomil obe zadné nohy a musel byť na mieste zabitý.
Automobilizmus po prvej svetovej vojne
Po prvej svetovej vojne bolo áut v civilnom sektore ešte menej ako pred ňou. Pol roka po vzniku Československa, v čase nájazdu maďarských červených gárd na naše územie, vláda prijala nariadenie o zákaze jazdy súkromnými osobnými automobilmi. Do roku 1921 bol navyše zakázaný voľný predaj benzínu pre jeho akútny nedostatok. Po zrušení týchto mimoriadnych opatrení bolo v nasledujúcom roku na Slovensku evidovaných (podľa starších údajov historika Jána Tibenského) 621 motorových vozidiel, z nich 548 vlastnili súkromné osoby.
Auto bolo v tých časoch pre veľkú väčšinu Slovákov i Čechov nedostupné. Dovozu väčšieho počtu automobilov zo zahraničia bránili vysoké colné bariéry. Podľa zistení Mikuláša Jančuru, automobilového historika z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, auto Praga Alfa, ktoré sa považovalo za ľudový typ vozidla, stálo pred sto rokmi okolo 50-tisíc korún. Úradník alebo živnostník vtedy zarábal v priemere 1 300 korún mesačne a kvalifikovaný robotník - 25 korún denne. Až v roku 1928 už na Slovensku evidovali 2 141 osobných automobilov. V nasledujúcom roku pripadalo na jedno osobné auto v ČSR už len 243 obyvateľov a v roku 1933 ich bolo 99.
Závažné nehody v medzivojnovom období
Príčiny rastúcej nehodovosti na začiatku masového motorizmu sotva možno redukovať iba na nedovolenú rýchlosť. Veľkým problémom boli na medzivojnovom Slovensku cesty, najmä ich kvalita. ČSR prevzala po svojom vzniku z Rakúsko-Uhorska okolo 50-tisíc kilometrov ciest, z ktorých iba 6-tisíc bolo štátnych, tvorených spravidla povrchom zo štrku, ktoré štát mal aj udržiavať. Prispôsobiť jazdu stavu takejto vozovky, rozbahnenej alebo prašnej, bolo veľkým problémom.
Zákaz požitia alkoholu pred jazdou vyslovene zakazovalo až nariadenie z roku 1935. Stalo sa tak desať rokov po zákaze vo Veľkej Británii, kde sa od roku 1927 používal pri policajnej kontrole už aj alkoholtester. Pritom karamboly pod vplyvom alkoholu boli v začiatkoch automobilizmu na Slovensku pomerne časté. V januári 1931 prebehlo súdne pojednávanie, ktoré rozvírilo hladinu verejnej mienky na Gemeri. Na lavici obžalovaných sa ocitol Koloman Kováč, ktorý v osudnú májovú noc rozvážal v Ožďanoch. Podľa svedkov v aute sa ďalej veselo popíjalo, ba čo viac, z ponúkanej fľaše si viackrát uhol aj obžalovaný, hoci sedel za volantom. V jednej ostrejšej zákrute nezvládol veľkú rýchlosť, narazil na kilometrový kameň a automobil letel oblúkom z hradskej do priekopy. Šofér sa síce bránil, tvrdil, že mu zlyhali brzdy, ale svedectvá boli neúprosné.
K častým haváriám vtedy prispieval aj nedobrý technický stav automobilov. Už vládne nariadenie z roku 1920 predpisovalo vyskúšať nielen žiadateľa o vodičské oprávnenie (list, legitimáciu), ale aj jeho vozidlo. Ako uvádza český historik dopravy Jan Kyncl, sídlo skúšobných komisií bolo v Prahe, ktorá vysielala skúšobných komisárov do jednotlivých okresov aj na Slovensku na ich požiadanie. Navyše, za vyskúšanie auta sa platilo vopred a nie málo. Vtedajší policajti mali kontrolovať - najmä pri autonehodách - vodičské listy aj „technické“ preukazy.
Osobné automobily sa stali dostupnejšími a s nimi pribúdali aj nehody. Napríklad začiatkom júla 1924 Slovenské ľudové noviny uverejnili správu o „strašnom nešťastí“, ktoré sa stalo 26. júna v Košiciach. Automobil tamojšej štátnej nemocnice s jej riaditeľom „uháňal nedovolenou rýchlosťou 60 km/hod. (!) hlavnou ulicou k železničnej stanici“, aby tam počkal na rýchlik z Prahy. Mal ním pricestovať minister zdravotníctva ČSR. V tom čase prechádzal cez cestu úradník skladového družstva Matej Kozák. Auto ho zrazilo a „hodnú chvíľu vlieklo za sebou“.
Iný príklad z 6. septembra 1928 uvádza, že vodič osobného auta Koloman Gábor zrazil pri továrni v Hnúšti 9-ročného Antona Rovňana tak nešťastne, že dieťa ostalo na mieste mŕtve. Hoci chlapec údajne vbehol pod auto, vodič sa už nemohol nešťastiu vyhnúť. Podľa týždenníka Gemer - Malohont sa pod tragédiu podpísala aj nedovolená rýchlosť.
Okrem osobných áut pribúdali na cestách motocykle a nákladné automobily. Vo väčších mestách zaznamenala rozmach taxi služba, ale rozvíjala sa aj verejná doprava, predovšetkým autobusová. Začiatkom júna 1931 sa zrazil autobus pri Nemčičanoch s osobným autom poľského štátneho príslušníka, v tom čase hosťa kúpeľov Piešťany. Autobus sa prevrhol a spadol do jarku, traja cestujúci utrpeli vážne zranenia.
Čoraz častejšie sa vyskytovali „karamboly“ áut s motocyklami. Jeden príklad za všetky: 2. augusta 1934 doviezli záchranári do bratislavskej štátnej nemocnice 31-ročného chirurga Imricha Wintersteinera a jeho manželku s vážnymi zraneniami, pričom mladému chirurgovi museli amputovať pravú nohu po koleno. O prípade najpodrobnejšie informoval denník Slovák. Podľa neho sa manželia viezli na motocykli so sajdkou (bočným vozíkom) smerom od Ružinova do centra mesta. „Keďže lekár už nevedel ani zahamovať, ani strhnúť motocykel nabok, pokúsil sa prebehnúť popred nákladné auto, čo sa mu však nepodarilo,“ referovali noviny.
Dňa 1. augusta 1934 nákladiak firmy Fiala, ktorý viezol štrk na stavbu cesty v Nemčiňanoch pri Nitre, vrazil do vozu naloženého senom. Ten sa prevrátil a pochoval pod sebou 7-ročného chlapca. „Keď ho vytiahli, bol polomŕtvy,“ písali miestne noviny.
Nehody na železničných priecestiach
Mimoriadne tragické bývali nehody na železničných priecestiach. V sobotu 28. júna 1930 okolo 16. hodiny viezol mladý 20-ročný šofér Vojtech Medvecký v autobuse 23 robotníkov z práce v ružomberskej Starej papierni do Sliačov a Liptovskej Štiavnice. Na mieste, kde sa hradská križuje s lokálnou železničnou traťou, vedúcou do Korytnice, práve posunovali lokomotívu. „Jedenásť robotníkov bolo vážne zranených, z dodrúzganého autobusu sa ozývalo bedákanie a volanie o pomoc,“ popisovali tragickú udalosť Robotnícke noviny. Vodič autobusu i rušňovodič vlaku s pomocníkom vyviazli bez úrazu. Zranených odviezla rýchla zdravotnícka pomoc do nemocnice v Ružomberku. Komisia, ktorá nehodu vyšetrovala, dospela k záveru, že ani šofér, ani rušňovodič nemohli za nehodu. Išlo totiž o nechránené priecestie, ktoré si pamätalo už niekoľko menších nešťastí. Napriek tomu ho kompetentní neopatrili závorami.
Uplynulo takmer 30 rokov a len o 40 kilometrov západnejšie, na priecestí medzi Vrútkami a Martinom, sa odohrala oveľa väčšia tragédia, kde zahynulo až 15 ľudí. Autobus viezol prevažne veriacich, ktorí sa vracali do Turčianskej Štiavničky a Podhradia. Išlo pre zmenu o chránené priecestie, závory sa však obsluhovali v tých časoch ručne. Závorár potvrdil príjem správy o blížiacom sa vlaku a z okna sledoval trať. Závory chcel zavrieť až vtedy, keď zbadá prichádzať rušeň. Ibaže sa už zotmelo a keď začul pískanie rušňa a vybehol von, bolo už neskoro. Pozostalí obetí a zranení čakali na odškodnenie, ale nedočkali sa ho. Po vyšetrovaní nasledoval súd, ktorý pririekol hlavnú vinu závorárovi, ale trest zmiernila poľahčujúca okolnosť.
Vývoj bezpečnosti a moderné technológie
Aj keď spočiatku bol dôraz kladený najmä na výkon, postupne si automobilový priemysel uvedomil dôležitosť bezpečnosti. Od 80. rokov sa autá začali meniť z čisto mechanických strojov na zložité systémy plné elektroniky. Do výbavy pribudli prvé elektronicky riadené vstrekovanie paliva, ABS, airbagy či posilňovače riadenia, ktoré uľahčili jazdu a zvýšili bezpečnosť. Postupne sa objavili palubné počítače, navigácie a neskôr dotykové obrazovky, ktoré urobili z auta akési mobilné centrum technológií.
Začiatky automobilov boli spojené s elektrickým pohonom, no ten na dlhé desaťročia zatienil spaľovací motor. Až v posledných rokoch sa karta obracia a elektrické autá sa dostali späť do centra pozornosti. Prispeli k tomu tlak na ochranu životného prostredia a snaha zbaviť sa závislosti od ropy. Elektromobily dnes vidíme bežne na cestách a s nimi prichádzajú aj technológie, ktoré vedia vodičovi pomáhať alebo prebrať časť riadenia.
Kuriozity a neobyčajné incidenty
Automobilové nehody sú, žiaľ, častým javom, no pri niektorých by sa človek len neveriacky škrabal na hlave.
- Lietajúci závod Ford Piquette Avenue Plant (1913): Keď vodič narazil na hrboľ, auto Ford Model T vyletelo z cesty a narazilo na strechu závodu Piquette Avenue v Detroite, zhodou náhod rodisku Modelu T.
- Prekliate auto Jamesa Deana (1955): Porsche 550 Spyder, na ktorom jazdil herec James Dean, v ktorom sa stretol s jeho predčasným koncom, sa stalo známym ako „malý bastard“. Po Deanovej smrteľnej nehode boli časti auta použité v iných vozidlách.
- Great Train Robbery (1963): Skupina britských lupičov, známa ako gang „Great Train Robbery“, sa rozhodla utiecť v aute. Avšak auto, ktoré si vybrali, bolo Morris Minor, vozidlo, ktoré nebolo až tak známe svojou rýchlosťou.
- Incident „Spiatočky“ (2014): V Číne došlo k bizarnému incidentu, keď dve autá boli navzájom zapletené do blatníka. Obaja vodiči sa pustili do búrlivej hádky, ktorá prerástla až do bodu, kedy začali jazdiť spiatočkou a snažili sa jeden druhého predbehnúť.
- Plavidlo Aston Martin (2011): Jeden Brit stratil kontrolu nad svojím Aston Martinom a zrútil sa do rieky.
- Nežiaduci zákazník v predajni (1965): V noci z utorka na stredu odcudzil muž z Bratislavy - Petržalky cisternové auto Tatra 111, a v rýchlosti 60 km/hod narazil do obchodného domu na Hurbanovom námestí. Páchateľa, ktorý spôsobil značnú škodu na vozidle i zariadení obchodného domu, okamžite zaistili orgány VB. Ľudia sa ráno zišli pred zdemolovaným výkladom obuvi.
tags: #vyrocie #autonehody #prvych #automobilov #pred #100