Úvod do Vyjadrovacích a Výrazových Prostriedkov
Každé umelecké dielo je vytvorené z nejakého materiálu, ktorý nám umožňuje vnímať ho. Napríklad, obraz je namaľovaný olejovými, akvarelovými či temperovými farbami, socha je vytvorená z kameňa, bronzu alebo z dreva, váza zo skla alebo z keramickej hliny, román je vytlačený na papieri, film nakrútený na filmovom páse a podobne. Vo výtvarnom umení má materiálna stránka diela osobitný význam, pretože v nej je zakotvený konečný tvar diela.
Každý materiál možno spracúvať rozličným spôsobom. Olejovú farbu môžeme na obraz nanášať štetcom alebo špachtľou, maľovať sa dá redšou alebo hustejšou farbou, sochu z hliny možno stvárňovať prstami, pomocou špachtle, očiek a podobne. Na opracovanie dreva, kameňa či kovu sa dajú použiť rozličné nástroje, prístroje alebo stroje. Technika opracovania materiálu spoluurčuje konečný vzhľad diela. Jednotlivé diela sa od seba odlišujú aj spôsobom spracovania materiálu, z ktorého sa tvoria a v ktorom sa prejavuje rukopis umelca.
Výtvarným prostriedkom je to, pomocou čoho sa výtvarník vyjadruje. Napríklad, výtvarným prostriedkom maliara je farba, škvrna, plocha, svetlo a tieň, štruktúra povrchov. Grafik využíva predovšetkým líniu a kontrast svetlých i tmavých plôch. Výtvarným prostriedkom sochára je objem a priestor, plocha, štruktúra povrchov. To všetko sa realizuje v určitom materiáli.
Okrem materiálnych prostriedkov sú výtvarnými prostriedkami i výtvarné prvky: škvrna, bod, línia, farba, svetlo a tieň, plocha a štruktúry povrchov, objem a priestor, ktoré nazývame VÝTVARNÝMI PRVKAMI (elementmi). Výtvarné elementy sú základným stavebným materiálom kompozície, z ktorého sa tvorí forma výtvarného diela. S bodom, škvrnou, líniou, farbou a ďalšími výtvarnými elementmi sa môžeme stretnúť aj mimo oblasť výtvarného umenia, keď nadobudnú v kompozícii diela určitý význam a umeleckú hodnotu.
Výtvarné elementy sú základnými prostriedkami výtvarného vyjadrovania. Majú podobnú funkciu ako hlásky v jazyku, to znamená, možno ich ďalej skladať do obrazov, podobne ako hlásky do slov a viet. Význam nadobúdajú len pri zmysluplnom použití v obraze. Tak môžeme z priamok a úsečiek tvoriť uholníky, z kriviek kružnice, elipsy a iné útvary, pomocou ktorých môžeme znázorniť figúry a obrazy najrozličnejších predmetov. Pomocou farieb môžeme zobraziť predmety a javy objektívnej skutočnosti, no aj citové stavy duše a javy, ktoré reálne vo svete nejestvujú.
Pod názvom výtvarné prostriedky rozumieme MATERIÁLNE VÝTVARNÉ PROSTRIEDKY A PROSTRIEDKY VYJADRENIA. VÝRAZ výtvarného diela spočíva v spôsobe použitia výtvarného materiálu a v spôsobe jeho spracovania, ako aj v rukopise umelca. Výtvarné diela sa od seba odlišujú OBSAHOM (tým, o čom nám hovoria), SPÔSOBOM VZNIKU SPRACOVANIA (tým, akým spôsobom k nám hovoria) a MATERIÁLOM (tým, prostredníctvom čoho sa k nám prihovárajú). Spôsob spracovania materiálu sa prejavuje vo FORME VÝTVARNÉHO DIELA.
Každé výtvarné dielo nesie v sebe dva druhy informácií: informáciu o svojom vzniku a informáciu o svojom význame. To platí aj o jednotlivých elementoch diela. Škvrna z blata na ceste nemá iný význam ako ten, že nesie informáciu o jej vzniku, zatiaľ čo farebná škvrna na obraze okrem informácie o jej vzniku nesie ešte informáciu o jej význame v danej kompozícii obrazu.
Základné Výtvarné Prvky
Škvrna
Ak pozorujeme dlaždice na chodbe, omietku na múre alebo čerstvo pokosený trávnik, vidíme ich nerovnomerný povrch, na ktorom je množstvo nepravidelných škvŕn. Takéto nepravidelnosti možno pozorovať aj v štruktúre prírodných materiálov, kde vznikli ako náhodné ukladanie vrstiev rôznej farby, v ktorých sú zhmotnené procesy ich vzniku alebo rastu (napríklad leštený mramor, prerezaný kmeň stromu, prerezaná kapusta a podobne).
Vo výtvarnom umení hovoríme o škvrne ako o viac-menej náhodnej stope po dotyku štetca alebo iného nástroja na materiáli. Napríklad, na fotografickom materiáli vzniká škvrna ako odraz svetla, ako stopa, ktorá nemá zámerný tvar. Umelec pri práci vníma predovšetkým celok, detail má v tejto fáze tvorby podružný, nepodstatný význam. Tvar stopy vzniká pod nástrojom ako súčasť celku a podriaďuje sa mu. Význam tvaru škvrny-stopy vystúpi až pri jeho posúdení v celku obrazu z hľadiska celkovej koncepcie diela.
Pri dlhšom pozorovaní škvrny dochádzame k dvom úkazom:
- škvrna sa nám už nezdá taká jednotná ako pri prvom pohľade. Objavujeme jej štruktúru - menšie čiastočky, z ktorých sa skladá. Zdá sa nám, akoby pozostávala z drobných bodov, ktoré majú väčšie alebo menšie rozmery;
- zo škvrny sa začínajú vyjavovať zmysluplné obrazy. Ľudské oko, zvyknuté vnímať predmety, ktoré majú preň určitý význam, snaží sa aj v neforemnej škvrne nájsť obrazy.
Bod
V geometrii sa bod definuje ako bezrozmerný útvar. Chápe sa ako základný geometrický útvar, ktorý je východiskom pre pochopenie ďalších geometrických útvarov, ako sú úsečky, priamky, roviny a podobne. Z bodov sa skladajú línie a plochy. Pomocou bodov môžeme znázorňovať štruktúry, spôsob opracovania povrchov rozličných materiálov a podobne. To je jeho látková stránka, jeho materiálny prejav.
Rovnako významná je aj jeho druhá stránka, druhý spôsob chápania, ktorý je odvodený z geometrickej definície. Často sa stretneme s vyjadrením - stred kompozície, ťažisko plochy, vrchol krivky, bod obratu atď. Vo všetkých týchto prípadoch sa myslí na neskutočný bod, ktorý sa nedá vidieť, ktorý si len predstavujeme. Takýmto bodom hovoríme imaginárne body na rozdiel od skutočných, reálnych bodov, ktoré sú nejakým spôsobom na diele viditeľné. Ako bod môže pôsobiť aj objekt či tvar, ktorý má vzhľadom na prostredie relatívne malé rozmery, napríklad lietadlo na oblohe.
Bod je teda jedným zo základných elementov výtvarného vyjadrovania. Čím je v priestore alebo ploche samostatnejší, tým viac priťahuje. Táto jeho vlastnosť sa prejavuje aj tým, že v ploche alebo v priestore dominuje, čím sa za určitých okolností stáva kompozičným stredom. Vychýlením z optického stredu plochy vyvoláva napätie, plochu jednostranne zaťažuje, a tým vyvoláva zdanie pohybu. V hornej časti plochy sa vznáša, v dolnej kľučí, je nehybný.
Dva body na ploche alebo v priestore nikdy nevnímame ako izolované útvary. Vždy sa medzi nimi prejaví určitý vzťah. Oko ich spája najkratšou spojnicou - úsečkou. Keď sú blízko seba, akoby sa priťahovali, majú snahu splynúť. Vo väčšej vzdialenosti od seba utekajú. Podľa umiestnenia v ploche alebo v ohraničenom priestore dva body vytvárajú napätie, a tak narúšajú neutralitu plochy. Pri dlhšom pozorovaní sa zdá, akoby sa hýbali. Ak sú umiestnené pri okraji plochy, vyvolávajú dojem, akoby z nej chceli ujsť. Tri body vymedzujú plochu trojuholníka. Vzťahy medzi nimi sú bohatšie a obohacujú sa ešte aj ich rozličným umiestnením v ploche alebo v priestore.
Pre výtvarníka nie je zanedbateľná ani tá skutočnosť, že oko má tendenciu z množiny bodov vyberať body rovnakej veľkosti, spájať ich, a tak vytvárať z nich obrazce, zatiaľ čo ostatné z obrazov vylučuje. Niekedy sa združovanie bodov uskutočňuje podľa zákona najmenšej námahy pri vnímaní: ľahšie vnímame priamku ako lomenú čiaru, pravidelnú vlnovku ako nepravidelnú a podobne. Z množiny bodov nájde oko skôr tie, ktoré ležia na myslenej priamke ako tie, ktoré ležia na krivke, aj keď ide o pravidelnú krivku, napríklad časť kružnice. Oko dokáže spojiť do zmysluplného celku aj väčšie množstvo bodov, napríklad pri pozorovaní súhvezdí (Veľký voz, Malý voz, Rak, Delfín, Lýra, Herkules, Blíženci, Cassiopeia atď.). Z bodov možno vytvárať rozličné obrazce. Pomocou nich možno znázorniť plochu a rozličné štruktúry jej povrchu, napríklad omietku, jemne opracovaný kameň atď. Bodmi rozličnej hustoty sa dá znázorniť plastickosť objemu, svetlo a tieň. Pritom prechody medzi svetlom a tieňom sú mäkké, mäkšie ako keď sa vyjadrujú inými grafickými technikami.
Línia
Pod týmto pojmom rozumieme každú čiaru - nakreslenú alebo jestvujúcu iba v predstave, pravidelnú či nepravidelnú, rovnú či zvlnenú, narysovanú pravítkom alebo nakreslenú voľnou rukou. Línie sú odvodené z obrysov vecí, ktoré nás obklopujú. Predmety sa zo svojho prostredia nevydeľujú líniou, ale skôr siluetou, tvarom, a preto, že sa od prostredia odlišujú farbou a svetelnou hodnotou, sú svetlejšie alebo tmavšie.
Rozoznávame línie, ktorých tvar sa dá presne opísať alebo vyjadriť matematicky. Takými líniami sú priamky, kružnice, elipsy, sínusoidy atď. Línie, ktorých tvar a priebeh sa nedá presne opísať a ani matematicky vyjadriť, napríklad obrys koruny stromu, nazývame PRÍRODNÉ alebo NEDEFINOVATEĽNÉ. Na nakreslenie definovateľných línií sa dajú použiť rysovacie pomôcky, zatiaľ čo skutočný obrys stromu môžeme nakresliť voľnou rukou, no ťažko by sme ho narysovali rysovacími pomôckami.
Línie sú produktom našich predstáv a používame ich na znázornenie obrysov alebo hrán predmetov. Musíme preto rozlišovať medzi líniou v našej predstave (napríklad rovnobežky a poludníky na zemskom povrchu) a líniou zhmotnenou v kresbe - čiarou, ťahom. Kresbový ťah je vždy viac ako myslená línia, pretože okrem informácie o svojom význame nesie aj informáciu o svojom vzniku. V nakreslenej línii sa prejavuje rukopis toho, kto ju vytvoril, dá sa z nej vyčítať viac, ako z abstraktnej línie v predstave. Línia v kresbe predstavuje zjednodušenie predmetov, kresba je ich abstrakciou.
Línie vždy vyvolávajú dojem pohybu, ktorý vzniká tým, že pri pozorovaní línií oko vykonáva určitý pohyb. Sleduje priamku od začiatku do konca, sleduje jej priebeh. Pri pozorovaní kružnice akoby opisovalo rovnaký kruhový pohyb. Pri sledovaní lomenej čiary sleduje jej tvar a pri každom zlome sa na chvíľu pozastaví. Definovateľné geometrické línie sa delia na PRIAMKY a KRIVKY.
Priamka
PRIAMKA predstavuje priamočiary pohyb bodu na ploche alebo v priestore. Pri pozorovaní priamky sa oko obyčajne pohybuje zľava doprava, čo je zvyk odvodený zo spôsobu nášho písomného prejavu. Ak je priamka rozdelená bodom, začíname ju obvykle čítať od tohto bodu. Bod delí priamku na POLPRIAMKY. Z jedného bodu môže vychádzať nespočetné množstvo polpriamok, zväzok polpriamok alebo priamok. Časť priamky je ÚSEČKA.
Ak jestvuje v priestore viac priamok, môžu mať nasledovnú vzájomnú polohu:
- môžu byť RÔZNOBEŽNÉ - ak majú jeden spoločný bod (v ktorom sa pretínajú),
- môžu byť ROVNOBEŽNÉ - ak všetky body priamok majú od seba rovnakú vzdialenosť (meranú kolmo na priamky),
- môžu byť MIMOBEŽNÉ - ak nemajú spoločný bod a nie sú rovnobežné.
V prírode sa s priamkou môžeme stretnúť len veľmi zriedka (napríklad lúč svetla v zahmlenom lese, hrany kryštálov a podobne). Často sa však vyskytujú vo výtvoroch človeka (architektúra, nábytok, predmety dennej potreby a podobne). Priamka na ploche môže mať v podstate tri polohy: horizontálnu (vodorovnú), vertikálnu (zvislú) a diagonálnu (šikmú), čo súvisí s naším chápaním priestoru, v ktorom rozoznávame tri rozmery: šírku, výšku a hĺbku.
- Vodorovná priamka - horizontála vyvoláva v nás dojem pokoja (pokojná hladina jazera, rozľahlá rovina), ustálenosti, znázorňuje nehybnosť, odpočinok. Horizontála bez pohybu je pasívna.
- Zvislá priamka - vertikála znamená nepohyblivosť, statickosť. Vyvoláva dojem rastu, štíhlosti, ktorý je odvodený z pozorovania prírody (vzpriamená poloha ľudského tela, poloha stromov a rastlín). Je slávnostná, vzhľadom na horizontálu aktívna.
Krivky
KRIVKY pôsobia silným dojmom pohybu. Sú dynamickejšie ako priamky a majú bohatú tvarovosť. Aj krivky možno rozdeliť na definovateľné - geometrické a nedefinovateľné - negeometrické. Môžu byť plošné alebo priestorové.
Negeometrické krivky sú odvodené z prírodných útvarov, napríklad z obrysov rastlín, živočíchov, hornín, tvarov riek, kopcov atď. Hovoríme im tiež krivky prírodného, organického či biologického pôvodu. Ich priebeh (tvar) sa nedá vyjadriť matematicky (geometricky) a nedajú sa mechanicky konštruovať. S krásnymi elegantnými krivkami sa môžeme stretnúť pri pozorovaní vtákov, rýb, plazov, ale aj rastlín a iných prírodných objektov. Tvar tela a z neho odvodené obrysové krivky sú prejavom zákonitosti rastu a účelnosti spôsobu života daného druhu.
Geometrické krivky sú vytvorené na základe zákonitostí odpozorovaných z prírodných útvarov a formulovaných do racionálneho matematického poriadku. Pri ich vnímaní nemusí oko vynaložiť toľko úsilia, ako pri vnímaní kriviek s nepravidelným priebehom, vnímanie je hladšie, človek akoby ich tvar predvídal. Tak vzniká pri vnímaní pocit uspokojenia. Vnímanie nepravidelných kriviek spôsobuje väčšiu námahu oka, prináša preň akési prekvapenia, a tým pôsobí vzrušivejšie.
Medzi rovinné geometrické krivky patrí kružnica, elipsa, ovál, parabola, hyperbola, reťazovka, odvinovka (evolventa), skrutkovnica (špirála, volúta), sínusoida a ich kombinácie.
- Kružnica sa definuje ako geometrické miesto bodov v rovine, ktoré majú od daného bodu stále rovnakú vzdialenosť. Má uzavretý tvar, ktorý pôsobí neutrálne - nanajvýš vyvoláva dojem kruhového, teda uzavretého pohybu. Časť kružnice, kruhový oblúk (segment) pôsobí podľa svojej veľkosti rôznym dojmom pružnosti.
- Elipsa je rovinná krivka, ktorej body majú od dvoch pevných bodov (ohnísk) konštantný súčet vzdialeností. Čím sú tieto dva body od seba vzdialenejšie, tým je krivka sploštenejšia. Elipsa pripomína svojím tvarom natiahnutú sploštenú kružnicu. Sploštenie vo vodorovnom smere vyvoláva dojem pruženia, ako keď sa zaťaží lopta. Čím je tvar sploštenejší, tým sa zdá byť zaťaženejší.
- Ovál je geometrická krivka, ktorá je zložená z kruhových oblúkov. Na rozdiel od elipsy má guľatejší tvar. Línia oválu nie je natoľko vypnutá, ako línia elipsy.
- Parabola ako ďalšia z rovinných kriviek môže mať tvar kvadratický, kubický alebo sémikubický. Kvadratická parabola je otvorená krivka, súmerná podľa jednej osi. Priesečník krivky s osou je jej vrcholom. Táto krivka má mäkkú líniu, ktorá sa často používa v technickej praxi. Čím je uzavretejšia, čím sú jej ramená bližšie k sebe, tým má vypnutejší a vznosnejší tvar. Nižšia krivka vyjadruje menšiu nosnosť ako vysoká. Spájaním rozličných parabolických oblúkov sa dajú vytvoriť zaujímavé uzavreté krivky.
- Hyperbola je rovinná krivka. Skladá sa z dvoch častí, ktoré sa podobajú parabole. Nie sú však také mäkké a predĺžené ramená sa približujú priamke. Pôsobí oveľa tvrdším dojmom ako parabola.
- Sínusoida je ďalšou z rovinných geometrických kriviek.
Krása geometrických kriviek
Pozvánka ako Špecifický Žáner
Vo vecných - neumeleckých a nebeletrizovaných - textoch sa žiada rozlišovať ich formu a obsah, a to ako navzájom konkurenčné zložky. Konkurenčné v tom zmysle, že čím nápadnejšia je forma prejavu, tým viacej sa zakrýva jeho obsah, a čím výraznejší má byť obsah, tým nenápadnejšia je forma prejavu. Keď sa pri čítaní textu pozornosť distribuuje na obidve strany, jej sila na každú z nich je slabšia, ako keby sa ona sústreďovala iba na jednu. Jazyk popri tom, že informuje, môže plynulosť a tempo vnímania aj narúšať. Každá ozdoba, každé ozvláštnenie a každá neočakávaná zmena púta na seba pozornosť prijímateľa a odťahuje od predmetu reči.
Forma prejavu je dnes najvyhranenejšia v administratívnych prejavoch, vo vedeckých textoch a v informačných publicistických textoch. Administratívne prejavy sú schematizované už do takej miery, že nielen vety, ale celé žánrové útvary sa svojou stavbou úplne kryjú. Uveďme ako príklad len potvrdenky, pozvánky a niektoré druhy obchodných listov. Sú to takmer a veľmi často iba formuláre, do ktorých sa doplňajú konkrétne a aktuálne údaje.
Administratívny štýl má písomnú podobu a zaraďujeme k nemu všetky úradné listy a tlačivá. Pre administratívny štýl je typické využívanie stereotypných formulácií. Naopak, publicistický štýl, nazývaný aj novinársky štýl, využíva sa v masmédiách (tlač, rozhlas, televízia) a jeho základnými funkciami sú pútavosť a aktuálnosť.
Vyjadrovacie Prostriedky v Kontexte Tvorby Pozvánok
Hoci pozvánky spadajú pod administratívny štýl a často sú schematizované do formy formulárov, ich účinnosť a pôsobenie na adresáta závisí aj od premysleného použitia vyjadrovacích a výrazových prostriedkov. V závislosti od účelu a cieľovej skupiny pozvánky je možné zvoliť rôzny stupeň formálnosti a kreativity, kombinujúc jazykové aj vizuálne elementy.
Jazykové Vyjadrovacie Prostriedky Pozvánok
Pri tvorbe pozvánok je kľúčová účelná štylizácia. Vo všeobecnosti sa v neumeleckých textoch, ako sú pozvánky, zdôrazňuje priamosť a jasnosť obsahu. To znamená, že jazyk by mal byť presný, vecný a bez zbytočných ozdôb, aby neodvádzal pozornosť od podstatných informácií. Administratívne pozvánky by mali používať štandardné formulácie pre jednoznačnú komunikáciu dátumu, času, miesta a účelu podujatia.
Avšak, v niektorých prípadoch, najmä ak je cieľom pozvánky okrem informovania aj zaujatie alebo vytvorenie určitej atmosféry (napríklad pri kultúrnych alebo spoločenských udalostiach), môže byť vhodná aj kvetnatosť textu. V takýchto situáciách sa pozvánka môže priblížiť k publicistickému štýlu, využívajúcemu pútavosť, no vždy s dôrazom na zrozumiteľnosť a funkčnosť prejavu.
Vizuálne Vyjadrovacie Prostriedky Pozvánok
Vizuálne vyjadrovacie prostriedky zohrávajú v dizajne pozvánok rovnako dôležitú úlohu ako jazyk. Vizuálna forma pozvánky, hoci nie je umeleckým dielom v tradičnom zmysle, využíva princípy umeleckých elementov na prenos informácie a vyvolanie dojmu:
- Farba a Škvrna: Výber farebnej palety a jej rozloženie (škvrny, plochy) môže ovplyvniť celkový tón a dojem z pozvánky. Živé farby môžu naznačovať dynamickú udalosť, zatiaľ čo tlmené odtiene dodávajú pozvánke eleganciu alebo vážnosť. Kontrast farieb pomáha zvýrazniť dôležité informácie.
- Bod: Body môžu byť použité pre vizuálne akcenty, oddelenie informácií (napr. odrážky v zoznamoch) alebo na vytvorenie vizuálnej hierarchie. Umiestnenie kľúčových údajov (dátum, čas) v optickom strede alebo na strategicky dôležitých miestach stránky využíva vlastnosť bodu priťahovať pozornosť.
- Línia: Línie, či už priamky alebo krivky, sú základom pre štruktúrovanie textu a vizuálnych elementov. Horizontálne línie môžu dodávať pocit stability a usporiadanosti, zatiaľ čo vertikálne línie môžu symbolizovať rast alebo slávnosť. Diagonálne línie vytvárajú dynamiku a pohyb. Výber fontu (typu písma) sa tiež opiera o vlastnosti línií - tenké, hrubé, lomené alebo zaoblené línie písmen ovplyvňujú čitateľnosť a estetiku.
- Plocha a Priestor: Rozloženie textu a grafiky na ploche pozvánky (kompozícia) vytvára priestorové vzťahy. Dostatok bieleho (prázdneho) priestoru môže zlepšiť čitateľnosť a dodávať pozvánke pocit elegancie. Organizácia informácií do logických blokov (plôch) vedie oko a pomáha prijímateľovi rýchlo nájsť potrebné údaje.
- Štruktúra povrchov: Hoci nie je priamo vizuálnym elementom v digitálnej forme, vo fyzickej pozvánke (napr. na papieri) môže štruktúra materiálu alebo textúra (napr. lesklý, matný, reliéfny povrch) prispieť k celkovému výrazu a kvalite vnímania.
Preto aj v zdanlivo jednoduchej forme, akou je pozvánka, dochádza k uplatňovaniu vyjadrovacích a výrazových prostriedkov. Vedomým prístupom k ich výberu a kombinácii môžeme dosiahnuť, že pozvánka nielen informuje, ale aj pôsobí esteticky a efektívne plní svoj komunikačný cieľ.
tags: #vyjadrovacie #prostriedky #pozvanka