Úvod do sviatku Narodenia Pána
Deň 25. marca je tradične považovaný za kresťanský sviatok narodenia Ježiša Krista, známy aj ako prvý sviatok vianočný. Tento sviatok v sebe spája predkresťanské predstavy o znovuzrodení slnka so stredovekým cirkevným kalendárom, podľa ktorého bol 25. december kedysi považovaný aj za Nový rok. V tradičnej kultúre sa s týmto dňom spájali praktiky súvisiace s mágiou počiatku, pričom voda zohrávala významnú funkciu.
Voda mala zabezpečiť zdravie, bohatstvo a silu. Po jej prinesení do domu, či už po polnoci alebo včas ráno, príchodiaci pozdravil slovami: „Daj Bože dobrý deň, prvšia voda než oheň!“ Vodou sa kropil dom a ľudia sa ňou umývali. Do vody sa často vkladalo jablko pre zdravie, peniaz pre bohatstvo či chren pre silu.
Dodržiaval sa zákaz vstupu ženy do cudzieho domu, pretrvávala aj predstava, že v tento deň má vládnuť ticho a každý sa má zdržiavať doma, nenavštevovať ani príbuzných. Výnimkou bolo vinšovanie mladých zdravých chlapcov skoro ráno, známe ako polazovanie.
Nevykonávali sa žiadne domáce práce, nevarilo sa. Konzumovali sa jedlá pripravené v predchádzajúci deň, najmä bravčovina. Na Kysuciach a východnom Slovensku do polovice 20. storočia gazda viedol do domu ako polazníka mladé teľa alebo ovcu. Previedol zviera okolo stola, predniesol vianočný vinš a dal mu zjesť z pripravených jedál.
Motív Božieho narodenia bol často zobrazovaný vo výtvarnom umení. Vianoce sa blížia a s nimi aj tradičné posielanie prianí, ktoré dokážu vyčariť úsmev na tvári. Nájdenie správnych slov však môže byť výzvou. Ľudové vianočné vinše sú odkazom na naše tradície, často sú dlhšie, veršované a vinšujú sa pri koledovaní či pri štedrovečernom stole.
„Vianoce sú vtedy, keď nikto neplače, Vianoce sú tam, kde voňajú mamine koláče.“
„Vianoce krásne a čisté ako sneh, na stole nech všetkým ľuďom rozvoniava oblátka a med.“
„Už sa blížia Vianoce, ten čas rýchlo letí, na stromčeku sviečky svietia, šťastím žiaria deti.“
Historický vývoj a teologický význam
Koreňe dátumu 25. december
Zmysel tohto sviatku chcel zatlačiť do úzadia rímsky sviatok neporazeného boha Slnka - „Natalis Solis Invicti“, ktorý zaviedol cisár Aurelianus v roku 274, práve proti tomuto kresťanskému tajomstvu. Kristovo narodenie sa teda právom začalo chápať ako víťazstvo pravého Svetla, ktoré prišlo na svet (porov. Lk 1,9).
Ježišovo narodenie 25. decembra prvýkrát skonštatoval sv. Hippolyt z Ríma vo svojom komentári ku Knihe proroka Daniela približne v roku 204 po Kr. Tento dátum bol všeobecne prijatý a rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii tvrdí, že Rímska cirkev pozná dátum narodenia Krista z archívu Rímskej ríše v súvislosti so sčítaním obyvateľstva za čias cisára Augusta. Rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra bolo preto správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete.
Viacerí exegéti poukazujú na sviatočný kalendár, podľa ktorého v Lukášovom evanjeliu na seba nadväzujú rozprávania o narodení Jána Krstiteľa a Ježiša. Z toho by vyplývalo, že už Lukáš vo svojom evanjeliu predpokladá 25. december ako deň Ježišovho narodenia. V tento deň sa vtedy začal sviatok svätenia chrámu pochádzajúci od Júdu Makabejského v roku 164 pred Kristom. Dátum Ježišovho narodenia by tak zároveň symbolizoval, že s ním, ktorý vyšiel ako Božie svetlo do zimnej noci, sa uskutočnilo pravdivé požehnanie chrámu - príchod Boha na zem.
Symbolika troch omší a miesta narodenia
Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.
Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba), meste asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisku kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu, podľa tradície v jaskyni za mestom, sa narodil Ježiš.
Chrám Narodenia Pána
Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami. Steny sú obložené mramorom a na nich je nápis v latinčine: „Tu sa z Panny Márie narodil Ježiš Kristus.“ Presné miesto na dlažbe označuje strieborná hviezda.
Vianočné sviatky a ich význam v kalendári
Vianočné obdobie
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do roku 1969 sa končilo 2. februára). Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.
Sv. Štefan, prvý mučeník (Druhý sviatok vianočný)
Meno Štefan znamená „koruna“. Štefan bol prvým Ježišovým učeníkom, ktorý podstúpil mučenícku smrť. Bol diakonom prvej Cirkvi, ustanovený, aby sa staral o vdovy a chudobných. O jeho živote sa píše v Skutkoch apoštolov. Štefan neohrozene vyznával svoju vieru, hovoril vo veľkej múdrosti a mnohí sa na jeho kázanie obrátili. Nepriateľom Cirkvi sa to nepáčilo, a preto našli mužov, ktorí krivo svedčili, že hovoril proti Bohu.
Štefan však neohrozene stál pred svojimi nepriateľmi. Biblia hovorí, že jeho tvár bola ako tvár anjela. Hovoril o Ježišovi ako o prisľúbenom Mesiášovi a vyčítal svojim nepriateľom, že mu neuverili. Vtedy ich pochytil hnev, začali kričať. Štefan sa uprene pozeral do neba a povedal: „Vidím nebo otvorené a Ježiša stáť po pravici Boha.“
Nepriatelia si zapchali uši, schytili ho, vyviedli von z Jeruzalema a tam ho ukameňovali na smrť. Kým ho kameňovali, modlil sa: „Pane Ježišu, nezapočítaj im tento hriech.“ Po týchto slovách zomrel. Pri jeho smrti bol prítomný aj Šavol, budúci veľký apoštol Pavol.
Na freskách a reliéfoch býva zobrazovaný ako mládenec v diakonskom odeve. Jeho znakmi sú palma - symbol mučeníctva a víťazstva, a hromada kamenia - symbol príčiny jeho smrti. Tento deň sa napriek tomu vyznačoval veselšou atmosférou a uvoľnením. Na Štefana sa ľudia umývali v studenej vode potoka, pretože verili v jej magickú silu a blahodárny účinok na zdravie. Bývalo pritom veľa zábavy a aby dievky pri umývaní neprechladli, bolo povinnosťou mládencov počastovať ich domácou pálenkou. Po celý deň sa na Štefana chodilo po rodinách, známych a susedoch vinšovať.
Verilo sa, že ak do dverí vstúpi ako prvá žena, môže to gazdovstvu priniesť stratu alebo trápenie. Preto platilo, že do dverí vstúpil prvý muž.
Sviatok Svätej rodiny (nedeľa po Narodení Pána)
Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Sv. František Saleský (1567 - 1622) predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako pozemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. Jezuiti vo Francúzsku pridali ďalší rozmer, keď Svätú rodinu predstavovali ako vzor kresťanských rodín. Veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v roku 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev.
Sviatok Panny Márie Bohorodičky (1. januára)
Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Cirkev si túto udalosť pripomínala v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána (tradične 1. januára) a sviatok Mena Ježiš. Sviatok Mena Ježiš bol populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho šíriteľom bol sv. Bernardín Sienský (1380 - 1444). Pápež Inocent XIII. v roku 1721 zaviedol jeho svätenie pre celú Cirkev.
Pôvodne bol 1. január mariánskym sviatkom, ako o tom svedčili vlastné modlitby pri sv. omši a liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky. Cirkev si ňou pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431).
Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze roku 431 odsúdil tento názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
Zjavenie Pána - Traja králi (6. januára)
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala tri zázraky: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam o ich počte, hodnosti a menách nič nehovorí.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. V mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie zo Starého zákona.
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.
Sviatok Krstu Pána (nedeľa po Zjavení Pána)
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22). Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od roku 1969 sa však slávi osobitne, v nedeľu po Zjavení Pána. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.
Vianočné tradície a ľudové zvyky
Stavanie betlehemov a vianočné piesne
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v roku 1223.
Svetoznáma pieseň „Tichá noc, svätá noc“ zaznela po prvý raz v Rakúsku na Vianoce roku 1818. Zaspievali ju duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša v Oberndorfe. Dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch.
Vianočné vinše a koledovanie
Vianočné vinše, či už ľudové, kresťanské, vtipné, šarišské, východniarske alebo detské, majú spoločnú jednu vec: majú potešiť. Nemusia byť dokonalé ani úplne originálne. Dôležité je, že za nimi stojí úprimný človek, ktorý si našiel čas napísať pár hrejivých slov.
Naši predkovia okrem návštevy kostola a nevyhnutného obriadenia statku nerobili v ten deň (25. december) nič. Jedli to, čo zvýšilo zo Štedrého dňa. Nebývalo zvykom ani chodiť po návštevách, v niektorých obciach to bolo vyslovene zakázané. Malo sa zostať doma a slávnostný čas tráviť s rodinou. Jedinými vítanými návštevníkmi domácností boli malí chlapci - vinšovníci.
Príklady ľudových vinšov z rôznych regiónov
Považie:
„Keď na narodenie Krista pršať začne,
za štyri týždne počasie bude mračné.
Vinšujem vám tieto slávne sviatky - Krista Pána narodenie,
aby vám dal Pánboh zdravie, šťastie, božské požehnanie,
a po smrti kráľovstvo nebeské, aby ste obsiahnúť mohli, čo si od pána Boha žiadate.“
Topolčany:
„Vinšujem vám na tieto slávne sviatky Krista Pána narodenie,
aby vám dal pánboh zdravie, šťastie, hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské obsiahnúť.“
Spiš:
„Vinšujem vám šťastie, zdravie na to Božie narodenie,
Želania pre hospodárstvo a rodinu:
„že by sa vám darili kury cubaté, husi sedlaté,
že by ste mali toľko teličiek, kol'ko je v lese jedličiek,
toľko volkov, koľko na dachu kolkov,
že by ste orali štyrmi pluhami, keď nie štyrmi, tak tromi, keď nie tromi, tak dvomi, keď nie dvomi, tak jedným, ale hodným.“
„Choďte do polky, vezmite pálenky, choďte do skrine, doneste pol svine.
Choďte do pece, vyberte koláče.“
Orava (Príklady):
- „Pán rechtor vás pekne pozdravuje, posiela vám oplátky a praje vám veselé a šťastlivé Vianoce a nový rok.“ (Oravská Jasenica)
- „Na Tomáša, nech vám pán Boh nevestu dobrú prináša, a zlé odnáša, aby bola domácnosť spokojná a úroda na poli hojná.“ (Párnica)
- „Vinšujem vám tieto Vianoce, aby ste mali štyri ovce, dva barany, to je kŕdeľ neslýchaný.“ (Oravská Lesná)
- „Nesiem vám tu polazník, Kristu Pána radostník, aby ste boli zdraví a veselí, ako v nebi anjeli.“ (Horná Lehota)
- „Vinšujem vám veselé Vianoce, nech sa vám stromček trbliece, aby ste zdraví boli, aby ste mali v maštali pekné voly, koľko máte v šuflíku lyžičiek, toľko gazdinka, aby ste mali v maštali telíčiek, koľko máte v plote kolov, toľko gazdičko, aby ste mali na dvore volov a koľko máte kolo stola reťazí, aby ste mali toľko doma peňazí.“ (Párnica)
Vtipné a odľahčené vinše
Priatelia, súrodenci, kolegovia či partia z práce často ocenia skôr odľahčený tón. Vtipný vinš je skvelý do vianočných SMS, chatu aj na vianočnú kartu priloženú k malému darčeku.
„Snehuliačik maličký, zatiaľ iba z mrazničky, prináša vám správičku: prichystajte jedličku, aj koňaky vaječné a majte sa báječne.“
„Kapor je v mrazáku, kaša sa varí, všetko máš na háku, všetko sa darí.“
„Morka, kačka, hus aj kura, na Vianoce ťažká kúra. Pivko, vínko, slivovička, hneď je dobrá náladička.“
Detské vianočné vinše
„My sme deti maličké, sníčky máme v hlavičke. Snívame o darčekoch, čo budú pod stromčekom. Jedna vločka, druhá vločka, kto bol dobrý, ten sa dočká.“
„Prišli štedré Vianoce, stromček sa nám ligoce. Veľ a darov pod stromčekom, veľa sánok pod kopčekom.“
„Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu stromček v izbe stál. Pod ním ležia balíčky, pre veľkých aj maličkých.“
Novoročné vinšovanie a sviatky po Vianociach
Nový rok (1. január) začínal opäť vinšami, ktoré do domácností „prinášali“ malí chlapci.
„Vinšujem vám nový rok, aby vám vypadol z pece bok a z kozuba rúra, aby bola Anča na takto rok hrubá.“
„Vinšujem vám na tento nový rok: na šťastie, na zdravie, na hojné božie požehnanie. V stodole hojnosť, v pitvore svornosť, v izbe mier ducha svätého i do srdca vašeho, aby ste boli takí zdraví, ako anjeli v nebi.“
V prvých dňoch nového roka chodili „po koľade“ farár, kostolník, rechtor (kantor) a miništranti - kňazská koleda. Kňaz posväcoval domácnosti, prial rodinám požehnané vianočné sviatky, dvere označil iniciálami mien kráľov G+M+B (pôvodne C+M+B z latinského Christus Mansionem Benedicat - Kristus požehnávaj tento dom) a príslušným letopočtom.
Dokumentárny film History Channel o pôvode Vianoc
Betlehemci a Traja králi
Veľkým zážitkom všetkých členov rodiny býval príchod betlehemcov. Malí chlapci - koledníci niesli so sebou prenosný vyrezávaný betlehem. Boli oblečení ako valasi, mali súkenné nohavice, plátenné košele so širokými rukávmi, naopak prevrátené kožuchy a na hlavách plstené klobúky. Známe postavy Fedor, Stacho, bača, anjel nesúci betlehem a Kubo prerozprávali príbeh o narodení Ježiša Krista. Texty hry sa učili počas adventu a spájali sa so spevom a tancom.
Na Troch kráľov (Zjavenie Pána) navštevovali domácnosti za účelom vinšovania chlapci - Traja králi, oblečení v dlhých bielych plátenných košeliach. Na hlavách mali papierové čapice „čákoli“ valcovitého tvaru ozdobené hviezdičkami. V rukách niesli hviezdu zhotovenú zo staniolu a „ozembuchy“ (palice s plechovými plieškami), ktorými udierali o zem.
„My tri králi prišli sme k vám, zdravie, šťastie vinšovať vám. Zdravie, šťastie dlhé letá, my sme prišli k vám zďaleka. Zďaleka je cesta naša, do Betlema myseľ naša, my sme hviezdu uvideli, pri tom božskom narodení. S pánom Bohom ostávajte a dobre sa tu mávajte.“