Viliam Dobiáš, uznávaný lekár záchranár, vysokoškolský pedagóg a v súčasnosti prezident Slovenského Červeného kríža, je osobnosťou, ktorej život a profesionálna dráha sú inšpiráciou. Narodil sa na sviatok svätého Valentína v roku 1950, a ako sám hovorí, v živote spoznal, že o lásku a šťastné manželstvo treba bojovať. Jeho príbeh, plný prekážok aj úspechov, odráža hlboké ľudské hodnoty a neúnavnú snahu o pomoc blížnym.
Úvod a raný život Viliama Dobiáša
Viliam Dobiáš sa narodil na sviatok svätého Valentína ako jediné dieťa, pretože jeho mama viac detí mať nemohla. Rodičia boli úradníci. Otca však v 50. rokoch vyhodili z banky a skončil pri stavebných prácach. Mama v rámci „kajúcnosti“ pracovala nejaký čas na Stavbe mládeže. Žili v dvojdome s babkou, prababkou a dvomi pratetami v Bratislave. Prevaha žien bola podľa Dobiáša dobrá príprava na prácu v zdravotníctve.
Vplyv rodiny a detstva
K viere ho rodičia viedli skôr prakticky ako teoreticky. Vyrastal na Kramároch a do školy Na Kalvárii chodieval peši cez záhrady. Po vyučovaní sa bicyklovali a hrávali na lúkach i v okolitých záhradách. V detstve počúval príkazy ako: „nešuchci sa pri jedle, nerozprávaj...“. Jeho rodičia boli veľmi skromní, a tak sa o mnohých veciach dozvedel až na prahu dospelosti. Nikdy tiež nepočul otca sťažovať sa na pracovnú perzekúciu, keď banku musel vymeniť za manuálnu prácu s lopatou. Rodičia ho vychovali k láske k čomukoľvek, čo človek robí, k optimizmu a k schopnosti nepodľahnúť problémom. Rozvod rodičov bol pre neho varovným príkladom pre jeho vlastný rodinný život. Trochu ho mrzí, že ho nenaučili vedieť viac prejaviť lásku aj slovami, s čím má doteraz problém. Túžbu zachraňovať ľudské životy zdedil po svojich starých rodičoch, ktorí počas druhej svetovej vojny ukrývali židovské dievča.
Cesta k medicíne a životné rozhodnutia
Na medicínu išiel bez akejkoľvek motivácie, v zálohe mal ešte teológiu. Promoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave v roku 1974. Anestéziológ, intenzivista a špecialista urgentnej medicíny Viliam Dobiáš sa od anestéziológie dostal až k záchrannej zdravotnej službe a pracuje v nej dodnes, hoci je už dôchodca.
Manželstvo a rodinný život
S budúcou manželkou Maricou sa zoznámili v roku 1972 na podnikovom plese na chate Tehliar pri Pezinku, na ktorý ani jeden z nich nechcel ísť. Ich mamy boli spolupracovníčky a „pritlačili“ ich. Už v prvý večer pri tancoch našli spoločné témy ako literatúra, hudba či umenie, spojil ich podobný zmysel pre humor. Manželka študovala na konzervatóriu. V tomto roku oslavujú 50. výročie zoznámenia a 48. výročie svadby, a za to, že ich mamy donútili ísť na ples, sú Dobiášovci vďační aj po 51 spoločných rokoch. Tradične dáva manželke kvety, ale chcel by, aby cítila, že sviatok svätého Valentína je pre ňu. Na tvrdenie, že v minulosti bol manželský život povedzme nekomplikovanejší, Viliam Dobiáš má jasný názor: „Celý spôsob života bol iný. Nedalo sa kamkoľvek cestovať, niektorí nemohli ani študovať na vybranej škole. Viac sa však rešpektovali rodičia, ktorí boli primárnou autoritou. Nebola taká mobilita a chlapci i dievčatá mali v blízkom okolí menší výber na zoznámenie.“ Zdôrazňuje, že socialistická uniformita znamenala - po vysokej škole rok vojenčiny, potom zamestnanie, založenie rodiny, príchod detí. „Pri veľkom výbere správne sa rozhodovať zvládnu len tí najprispôsobivejší, nie automaticky najvzdelanejší.“
Výzvy a prekonané prekážky
Manželia Dobiášovci prežili náročné chvíle, no napriek nim viedli a vedú krásny manželský život. „Manželka počas druhého tehotenstva potratila, stratila prácu pre udanie nášho sobáša v kostole, dcéru operovali v cudzine a nemohli sme jej pomôcť, mňa vyhodili z dvoch zamestnaní. Prekonal som onkologické ochorenie,“ spomína. Obaja manželia by mali vedieť s pochopením a trpezlivosťou prijímať aj nedokonalosti druhého. „Ja som zase mal služby a pracovné cesty. Bolo obdobie, keď sme obaja boli spolu dve poobedia v týždni. Obdivujem manželku, ako zvládla cvičiť, koncertovať a zároveň variť, upratovať a dobre vychovať deti. Mnohí nezvládnu z toho poriadne ani jedno. Manželka udržiavala teplo domova a mňa v pohode.“
Pre pokrsteného kresťana je manželstvo v tom najlepšom zmysle slova povinnosť, rovnako ako prijatie ďalších sviatostí. Štatisticky vzaté, slobodní a rozvedení žijú kratšie, majú vyššiu frekvenciu depresií a samovrážd, skorší výskyt civilizačných ochorení. „Nepropagujem svadbu a rodičovstvo tesne po plnoletosti, ale odkladanie za hranicu tridsiatky, lebo ešte chceme cestovať, užívať si, tiež vytvára riziká do budúcnosti,“ upozorňuje Viliam Dobiáš.
Profesionálna dráha a prínos záchranárstvu
Viliam Dobiáš je lekár záchranár a obľúbený pedagóg. Na konte má desiatky učebníc a publikácií, je súdnym znalcom, lektorom pre prípravu inštruktorov prvej pomoci a inštruktorom Slovenského Červeného kríža. Viac ako 20 rokov pracoval ako anestéziológ a intenzivista, venuje sa pedagogickej činnosti na univerzitách v Slovenskej republike a Českej republike od roku 1979.
Lekár, pedagóg a autor
Z jeho ocenení môžeme spomenúť, že je držiteľom Diamantovej medaily a Medaily prof. J. Kňazovického za darovanie krvi, Zlatého záchranárskeho kríža SR za prínos pre záchranárstvo a Zlatého záchranárskeho kríža ČR ako člen kolektívu Rallye Rejvíz, Národnej ceny SR za prínos pre záchranárstvo a stal sa aj TOP lekárom urgentnej medicíny 2016. Učí na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, pôsobí v zdravotnej záchrannej službe LSE a je prezidentom Slovenského Červeného kríža. Téma záchrany ľudského života je u neho na dennom poriadku, detského nevynímajúc.
Viliam Dobiáš a prvá pomoc pre deti
Aj to bol možno jeden z dôvodov, prečo sa stal spoluautorom knihy „Ako neprísť o dieťa“, v ktorej dáva cenné rady rodičom, ako pomôcť v krízovej situácii a pri zdravotnom probléme doma. Nemohli sme osloviť snáď povolanejšiu osobu, ktorá by nám poradila a porozprávala o tom, čo je dôležité pri záchrane a prvej pomoci u dieťaťa.
Prečo kniha "Ako neprísť o dieťa"?
„Čo Vás viedlo k tomu, aby ste takúto ‘bibliu prvej pomoci pre rodičov‘ napísali?“ - na túto otázku odpovedá, že to bol nápad jeho vydavateľky v čase odovzdávania rukopisu predchádzajúcej knihy. „Ten nápad prišiel, asi ako keď sa matky 5 minút po pôrode niekto opýta, kedy bude ďalšie dieťa (smiech),“ hovorí Dobiáš. Nasadila mu však chrobáka do hlavy. Prvá pomoc pre deti môže byť rovnaká ako pre dospelých, ale sú odlišnosti, ktoré telo dieťaťa v núdzi potešia. Spoluautor B. Podhoranský nenapísal len polovicu textu, ale bol mu oporou. Slúži na záchranke, robí intenzívnu starostlivosť v pediatrii a anesteziológa v renomovanej zahraničnej nemocnici.
Základy prvej pomoci pre rodičov
„Čo by teda mala vedieť ohľadom bezpečnosti a zdravia dieťaťa každá mama? Je nejaká zásada, ktorej by sa mala držať?“ Viliam Dobiáš zdôrazňuje, že každý, kto prichádza do kontaktu s deťmi - matky, rodičia, starí rodičia a učitelia - by mali ovládať základy prvej pomoci. To znamená mať prečítanú už koncom tehotenstva knihu o prvej pomoci a byť po absolvovaní praktického nácviku na modeloch. Dieťa je tvor živý, nevyspytateľný, často aj v prítomnosti rodiča človek situáciu neustriehne a zle sa hneď stane. Pre mamu prvorodičku to často býva zaťažkávajúca skúška, potom si už z takých vecí, ako napríklad odreniny či rozbité čelo zväčša hlavu nerobí.
Kedy navštíviť lekára?
Neexistuje univerzálna rada, kedy ísť do nemocnice. Keď dieťa nereaguje, t.j. je v bezvedomí, treba poskytovať prvú pomoc a zároveň volať na tiesňovú linku. Pri krvácaní z nosa netreba ísť nikam, len poskytnúť účinnú laickú prvú pomoc. Ak je krvácanie z otvorenej rany väčšej ako 1 cm a okraje rany sú od seba vzdialené, treba dieťa zaviezť na chirurgiu na zašitie. Drobné popáleniny do veľkosti polovice dlane potrebujú laickú prvú pomoc. Ak je popálenina na tvári alebo väčšia ako dlaň, treba ísť na profesionálne ošetrenie. Pri podozrení na zlomeninu hornej končatiny zaviesť dieťa na rtg a chirurgiu, pri podozrení na zlomeninu dolnej končatiny s deformitou volať tiesňovú linku. Všetky situácie aj s návodom na riešenie: 1. len prvá pomoc doma, 2. pomoc doma a návšteva obvodného pediatra, 3. odvezenie na urgentný príjem, 4. prvá pomoc a volanie záchranky sú rozpísané v knihe.
Najčastejšie chyby rodičov
Najčastejšie chyby, s ktorými sa Viliam Dobiáš stretáva, sú zanedbávanie základov prevencie - prilby, sedačky, pásy, chrániče kolien a zápästí, nepretržitý dozor (doslova) pri vode. Je potrebné nenechávať dieťa samé vo vani, pri kozube, horúcom sporáku, pri otvorenom okne a na balkóne. Inou chybou je prehnaná starostlivosť, keď pri každom probléme okamžite volajú tiesňovú linku bez poskytnutia prvej pomoci. Rodičia tiež nejdú príkladom od útleho detstva v pohybových aktivitách. Sedia pri televízore, jedia čipsy, pijú pivo a divia sa, že deti nechcú ísť von behať, lebo musia sedieť pri počítači. „Rodičia musia pestovať pohyb s deťmi, aby boli zručné, odolné, pohybovo nadané. Všetko je len cvik, neexistuje pohybový antitalent. Dieťa sa nenarodí so zlozvykmi, všetky odpozerá od rodičov, a to už od veku pár mesiacov.“
Odporúčania pre bezpečný život detí
Rodičia by mali ovládať poznanie bezvedomia, prítomnosť dýchania, krvácanie, prvú pomoc pri bezvedomí, popáleninách, úrazoch svalov a kostí, teplotách, kŕčových stavoch, otravách. Prípady kŕčov z teploty, ktoré má asi desatina detí do 5 rokov, sú najčastejšou príčinou poruchy vedomia. „Napriek tomu si rodičia myslia, že dieťa umiera a miesto okamžitej prvej pomoci chladením, ktorá by situáciu za 1 minútu vyriešila, udržiavajú paniku a kričia na celý dom, že dieťa umiera.“
Viliam Dobiáš tiež spomína, že doma zakázal dojčiť poležiačky a žuť v pohybe. Dôvodom je, že unavená matka môže pri dojčení zaspať a zadusiť dieťa prsníkom. Žuvačka pri vdýchnutí pri behu, cvičení a podobne vbehne do dýchacích ciest, síce ich neupchá, ale reflexne vyvolá zastavenie srdca, ktoré je väčšinou nereagujúce na oživovanie. Jeho deti a vnúčatá počas jedenia nesmú behať ani chodiť, nosia prilby, od narodenia sú v aute pripútané, takže im to nevadí ani pri dlhých cestách, lebo je to samozrejmosť. „Pri vode nepíšeme SMS, lebo dieťa sa utopí bez vydania hlásku za 15 sekúnd.“ Sú tiež mamy, ktoré starostlivosť o deti preháňajú a volajú tiesňovú linku aj pri malom zdravotnom probléme, no sú tu aj mamy nedbanlivé, ktoré zabúdajú na pásy či prilby. Všetky by však podľa neho mali ovládať základy prvej pomoci a uvedomiť si, že za rastúcim počtom úrazov u detí sme zodpovední my - rodičia.
Pohľad na súčasné zdravotníctvo a výchovu
Smrť dieťaťa je to najhoršie, čo si rodič môže prežiť. V našom zdravotníctve chýbajú štandardné postupy, vo svete bežné. Každý, aj mladý lekár vie, čo robiť pri danej diagnóze. Potom sa nemôže stať, že sa zabudne alebo nespraví. „Šesť klystírov u dieťaťa, vypnutie alarmu na intenzívke, polovičné množstvo infúzií - to sa nemôže stať.“ V záchrannej službe sa asi najviac držia medzinárodných odporúčaní pri liečbe infarktu, porážky, resuscitácii, vysokom tlaku, úrazoch kostí, hlavy, poruchách srdcového rytmu. Pacient dostane rovnakú starostlivosť v najzapadnutejšej dedinke rovnako ako v centre hlavného mesta. „Rovnakú u nás v malej dedinke ako v Paríži, Washingtone, Berlíne, Viedni, Ženeve. To sa nedá povedať o všetkých zdravotníckych zariadeniach na Slovensku.“
Zmeny v chorobnosti detí a životný štýl
Viliam Dobiáš, ktorý má za sebou desiatky rokov praxe, vidí rozdiely v chorobnosti detí spred 20-30 rokov a teraz. „Kedysi deti behali od príchodu zo školy vonku, lozili po stromoch, bicyklovali, plávali, hrali sa s loptou, boli pohybovo aktívne a nadané. Dnes deti nevedia poriadne ani utekať. Vedie to samozrejme k zvýšenému počtu úrazov.“ Štatistiky hovoria, že sa zvyšuje počet ľudí s alergiami. Dobiáš súhlasí, že na svedomí to má strava a životný štýl.
Vplyv psychiky na zdravie detí
Deti sú zaťažované v škole, aj rodičmi s krúžkami, a tak je zvýšený výskyt psychických problémov. Tieto sa u detí prejavujú inak ako u dospelých - bolesti hlavy, nesústredenosť, agresivita, poruchy správania, bolesti brucha. Na telesné prejavy problémov psychiky sa hľadajú telesné diagnózy, čo aj rodičov, aj deti ďalej traumatizuje. „Kedysi si ľudia vedeli pri mnohých stavoch viac pomôcť, dnes rovno volajú záchranku bez uvažovania alebo utekajú na pohotovosť. Každé dieťa po behaní, jašení a po výdatnej strave má telesnú teplotu zvýšenú. Počas čakania na pohotovosti teplota prejde a všetci sa divia, prečo lekár zazerá (smiech).“
Mnoho psychológov a lekárov sa už vyjadrilo, že nie je vhodné dať napríklad dieťa skoro do jaslí či škôlky, odlúčiť ho od matky. „Niekedy je možno lepšie, ak je dieťa aspoň pár hodín ďalej od neurotickej matky (smiech).“ V každom prípade stres znižuje imunitu a zvyšuje výskyt chorôb z prechladnutia, ktoré sú u detí najčastejšie. Predčasné odlúčenie dieťaťa od matky stresom je. Ak však nezrelá matka má nezrelé dieťa, tak potom aj odlúčenie do prvej triedy základnej školy je predčasné. Podobne obezita znižuje imunitu, zaguľatené detičky sa možno páčia babičkám, ale rovnako sa viac páčia aj bacilom v porovnaní s deťmi s normálnou hmotnosťou.
Extrémy v rodičovstve a prevencia
Občas nadobúdame pocit, že v súčasnosti sa mamy akoby rozdeľujú do mnohých táborov: dojčiace-nedojčiace, nosiace-nenosiace, plienkujúce-bezplienkujúce, bio-nebio, o porovnávaní detí nehovoriac. Čo si myslí Viliam Dobiáš ako muž, otec, lekár o tomto fakte? „Spôsobov výchovy je viac. Mne viac vadí to, že jednotlivé „tábory“ sa nenávidia a pribúda nelogických a hlúpych extrémov - neočkovať, vegánska strava pre malé deti a podobne. Človek je už niekoľko desaťtisícov rokov všežravec, má na to usporiadanú látkovú premenu v tele, uspôsobenú anatómiu žalúdka, čriev. Jednostranná strava je nenormálna. Pred 120 rokmi bol priemerný vek dožitia necelých 40 rokov, dnes je to dvojnásobok. Najviac úmrtí bolo na infekčné choroby. Preto neočkovanie je krok späť na koniec stredoveku.“
„Som otec 3 detí a starý otec 5 vnúčat. Zažil som, že deti v 4 mesiacoch dostávali mrkvu, vajce a mäso, aj to, že do roka len petržlen zo zeleniny, žiadne vajcia, mäso. Ale tieto rozdiely sú zanedbateľná maličkosť proti dnešným názorom na pitie dezinfekčných roztokov, bezlepkovej raw strave u telesne zdravých ľudí, len s poruchami myslenia (smiech).“
Skúsený lekár záchranár Viliam Dobiáš hovorí: „Pri chorobách platí, že prevencia je jednoduchšia a lacnejšia ako liečba. Ten istý princíp platí aj vo vzťahoch. Počas zoznamovania treba prebrať dôležité témy spoločného života. Hlavne nečakať podstatné zmeny po svadbe. Po svadbe je neskoro zistiť, že chlapec je násilník a neprestal piť, že sa pred kamarátmi neúctivo vyjadroval o snúbenici. A deva sa venuje viac kamarátkam, obliekaniu ako pohode doma. Ale nestrácajme nádej, skúsiť to treba možno aj podľa princípu ‘trikrát a dosť‘. Ako lekár zachraňujem bez vzdávania sa aj beznádejné prípady.“
Odporúčania pre budúce matky
Pre tehotné ženy a budúce rodičky radí Viliam Dobiáš nevymýšľať extrémy. „Pôrodnice majú svoj rebríček kvality, prihláste sa do tej, ktorá má najlepšie hodnotenia a najviac pôrodov za rok. Tam sú najskúsenejší. Aj za cenu dlhšieho cestovania. Dôležitá je psychika, ak sa celá rodina na bábätko skutočne teší, rodička bude v pohode a pôrod bude radostným zážitkom.“ Stačí podľa neho rozmýšľať: pôrodnica má 365 pôrodov za rok, jeden denne, ale musia tam pracovať najmenej 4 lekári, aby bola prevádzka nepretržitá. Každý z nich rodí raz za 4 dni. Všetci protestujú, keď ju chcú zrušiť. Keď je pôrodov 2000, takisto tam slúžia 4 lekári, každý z nich rodí najmenej 1 pôrod denne.