Prichádza obdobie, kedy rána už nemusia znamenať povinnú školskú dochádzku. Je to čas bez domácich úloh, venovaný výlučne prípravám na Vianoce. Pečenie, upratovanie a ozdobovanie domu sú neodmysliteľnou súčasťou každej domácnosti. No jedna aktivita predčí všetky ostatné - stavanie snehuliaka.
Tradičné stavanie snehuliaka
Pri stavaní snehuliaka si s rodinou rozdelíme úlohy. Najprv sa pustíme do formovania najväčšej snehovej gule. Mamička potom z kuchyne prinesie dlhú mrkvu, ktorá poslúži ako nos. Stará mama nám ušije krásny farebný šál, aby nášmu snehuliakovi nebola zima. Tento rok sa nám podaril obzvlášť vydarený kúsok, dokonca sa zdá, že je aj o niečo väčší ako ten minuloročný.
Snehuliak ako symbol zimy
Snehuliak je s nami už od 16. storočia a za ten čas sa stal jednou z najobľúbenejších snehových postavičiek. Pre deti je predzvesťou príchodu Mikuláša a Vianoc. Jeho podoba však môže vyvolávať aj iné asociácie - ženy si nerady pripomínajú, že vyzerať ako snehuliak znamená, že ich oblečenie rozširuje.
Tradičnému snehuliakovi nesmie chýbať deravý hrniec na hlave, mrkva namiesto nosa, uhlíky namiesto gombíkov, šál na krku a v ruke konárik namiesto metly. Jedinou podmienkou pre jeho existenciu je dostatok snehu, čo sa v posledných rokoch stáva čoraz vzácnejším javom.
História snehuliaka
Ako uvádza etnologička Katarína Nádaská, tradíciu stavania snehuliakov priniesli do Európy polárnici, lovci kožušín a veľrýb, ale aj cestovatelia, ktorí videli snehové postavičky u Eskimákov. Tí si zo snehu stavali aj domy v podobe iglu, keďže v ich prostredí nebol iný stavebný materiál.
„Prvé kronikárske záznamy o stavaní snežných mužov, tzv. snehuliakov, máme zo 16. storočia z Lipska. Snehuliakov stavali nielen deti, ale i dospelí ako zimné aktivity, ktoré spájali celé rodiny. Po čase sa snehuliak ozdoboval starým deravým hrncom, nepotrebnou metlou a mrkvou,“ uviedla pre Aktuality.sk Katarína Nádaská.
Tradičné snehuliakovské rekvizity pochádzali z vecí, ktoré boli už na vyhodenie. Mrkva bola v zime bežne uskladnená v pivniciach. Neskôr sa pridávali aj kúsky uhlia na vytvorenie očí a zubov. Mrkva a čierne uhlie pôsobili na bielom snehovom podklade efektne, čím sa snehuliak stal neodmysliteľným symbolom zimy.
Snehuliak v detskom svete
Pre deti je snehuliak neoddeliteľnou súčasťou zimy a Vianoc. „Deti zimu milujú a snehuliak vyvoláva v deťoch obrovskú radosť. Súvisí to určite aj s tým, že počas vianočného obdobia máme v škôlke množstvo aktivít, besiedok a súťaží. Medzi triedami každoročne mávame súťaž v stavaní snehuliakov aj iglu,“ reagovala učiteľka materskej školy v Spišskej Novej Vsi Kamila Vargová s 35-ročnou praxou.
„Snehuliaka vždy staviame s mrkvou, ktorú dostaneme od našich kuchárok, ozdobíme ho šiškami zo stromov alebo kamienky, ktoré použijeme ako gombíky, namiesto metly dostane konáriky,“ opisuje Vargová.
Príbeh snehuliaka s horúcim srdcom
Na konci dediny, blízko lesa, stál dom, v ktorom žila rodina s dcérou Kristínkou. Tešili sa na príchod štvrtého člena rodiny - Kristínkinho bračeka. Po jeho narodení zaplnilo dom obrovské šťastie. Kristínka s ockom vzali novorodeniatko von na zasneženú lúku pod lesom a postavili tam krásneho, velikánskeho snehuliaka.
Stalo sa niečo zázračné: snehuliak, hoci bol zo studeného snehu, mal horúce srdce, ktoré tĺklo len pre dobré skutky. Keď k nemu pricupkala veverička sťažujúc sa na odmetanie snehu, snehuliak jej s radosťou daroval svoju metlu. Neskôr, keď medvedica hľadala fajku pre svojho manžela, snehuliak jej ju bez váhania požičal, hoci sám nefajčil.
Keď sa susedný vlk ochorel, snehuliak mu daroval svoj farebný šál, aby ho zahrial, aj keď sám by si z neho rád urobil zmrzlinu. Snehuliak si uvedomil, že aj bez metly, fajky a šálu nie je smutný, pretože slúžia lepšie iným.
Susedka myš mala problém s deravým hrncom, z ktorého jej vytekalo jedlo. Snehuliak jej daroval svoj hrniec z hlavy, aby mohla navariť pre svoje početné deti. Keď zajacovi a jeho rodine došli zásoby jedla kvôli množstvu snehu, snehuliak mu daroval svoju mrkvu z nosa.
Straky sa posmievali snehuliakovi, že nemá mrkvu, fajku, metlu ani hrniec. Veverička ich však upokojila, že pre nich je krásny, lebo má dobré srdce. Keď sa sneh začal topiť, objavili sa prvé ostrovčeky zeme. Z jedného kopčeka sa vynoril krtko, ktorý pracoval v kotolni a minulo sa mu uhlie. Snehuliak mu daroval uhlíky zo svojho "kabáta" a dokonca aj svoje vlastné oči, aby mohol pomôcť rastlinkám.
Jeho srdce, ktoré priam horelo túžbou pomáhať, sa topilo a kvapôčky vody napájali smädné rastlinky. Keď prišla jar, Kristínka s rodinou sa išli prejsť na lúku, no snehuliaka už nenašli. Jeho dobré skutky však zanechali trvalú stopu.
Vianočný zázrak s Lulekom
Janko a Anička, dve deti žijúce v drevenej chalúpke, vybehli von do záhrady postaviť snehuliaka. Anička plánovala, že bude mať dlhý nos z mrkvy, uhlíky namiesto očí a hrniec ako klobúk. Janko dodal, že snehuliak potrebuje aj šál, aby mu nebola zima. Keď bol snehuliak hotový, vyzeral majestátne.
Keď sa deti vrátili do tepla chalúpky, snehuliak sám na dvore videl cez okná, ako rodina zdobí vianočný stromček, počul tichú hudbu a cítil vôňu koláčov. V tom momente sa na oblohe zjavila jasná hviezda, ktorá zasvietila priamo na snehuliaka. A vtedy sa stal zázrak - snehuliak pocítil pohyb a mohol chodiť, hýbať sa a dokonca aj hovoriť!
Nazbieral odvahu a zaklopal na dvere. Deti s rodičmi boli v nemom úžase, keď otvorili a pred nimi stál hovoriaci snehuliak. „Nechcel by som rušiť, ale zatúžil som zažiť Vianoce s vami,“ povedal jemne. Vnútri chalúpky bol snehuliak ohromený vianočnou atmosférou. Ako sa však hodiny posúvali k polnoci, začal si všímať kvapky vody stekajúce po jeho tele.
S jemným úsmevom povedal: „Je čas, aby som sa rozlúčil.“ Potom úplne zmizol. Na mieste, kde stál, zostala malá drevená krabička zdobená vianočnými motívmi. „Ďakujem vám, že ste mi ukázali, aké sú Vianoce krásne. Naučili ste ma, že ich čaro nespočíva v darčekoch, ale v láske a spoločne strávenom čase.“
Vianoce na snehu sú pre mnohých z nás už pár rokov nesplneným snom, no príbeh o dievčatku a snehuliakovi nás príjemne zahreje pri srdci. Každú zimu dievčatko so svojím čarovným snehuliakom zažije neobyčajné zážitky. Ako však dievčatko rastie, dospelácky život ju pohltí a na rozprávky so snehuliakom postupne zabúda.
Snehuliak je ukrytý v mrazničke v garáži, no márne čaká na návštevu svojej kamarátky. Vianočný príbeh s dievčatkom z knihy Natálkine dobrodružstvá bol napísaný rýchlo, za jednu noc. Peter Uchnár vytvoril krásnu ilustráciu, ktorá zdobí túto stránku.
Lulek bol jediný svojho druhu. Nikdy nemal domov, rodinu ani priateľov, aj keď po nich veľmi túžil. Bol malý, zelený a na hlave mal výhonky trávy, no vedel sa zmeniť na snehuliaka. Práve naňho sa zmenil jeden deň, keď videl deti hrať sa na ihrisku.
„Nie!“ odvrkol sedemročný Marek a oprel sa do snehovej gule. Za jej chrbtom sa z ničoho nič objavil snehuliak. „Páni!“ zvolal Marek a rozbehol sa k nemu. Obiehal okolo neho ako Mesiac okolo Zeme. Dievčatko Natálka sa pozrela na svojho snehuliaka, ktorému dal Marek červený klobúk a mrkvový nos. Jeho kamaráti sa hlasno rozosmiali.
„Aúúú!“ skríkol snehuliak, no nik ho nepočul. „Lebo ho to bolí,“ povedali chlapci a rozosmiali sa. „Vieš, čo ho bude bolieť ešte viac?“ spýtal sa jeden z nich. „To neurobíš!“ vyhlásila Natálka. Keď videla slzu na tvári svojho mladšieho brata Kamila, rozhodla sa konať.
S úsmevom na tvári podala čiernovlasému chlapcovi svoj šál. „Dohodneme sa,“ povedala. Keď Kamil aj s kamarátmi vybehol preč, k Natálke prišli jej rodičia. Živý snehuliak tam už nebol. „Bol si skvelý,“ povedala Natálka, keď mu zapichla do hlavy mrkvu ako nos. Snehuliak prikývol a zasmial sa. Okamžite zabudol na zlých chlapcov a pridal sa k guľaniu ďalšej snehovej gule.
Keď vošla do svojej izby a podišla k oknu, uvidela ho v záhrade, ako sa usmieva a máva jej. „Zajtra prídem,“ zakričala, ale snehuliak zosmutnel. „Dobre, zlatko, choď spať,“ povedala mama a zavrela okno.
„Ja som Lulek,“ povedal hlas v jej izbe. Natálka sa prebudila. „Premenil?“ nechápala. „Áno. Dokážem sa zmeniť na veci, ktoré vidím.“ Lulek bol celý mokrý, pretože stál v teplej izbe. Natálka stiahla kúrenie a otvorila okno, aby vpustila mráz. „Von, veď sa celý roztopíš,“ povedala, no snehuliak sa nepohol.
„Ja… Nemôžem. Musím mať stromček,“ povedal. Natálka ho postavila pred seba. „Tak a už sa neroztopím.“ Lulek sa rozbehol k zrkadlu. „To je krása! Ja som krása! Som krásny. Ďakujem.“ Lulek bol šťastný a Natálka to cítila.
„Mami! Potrebujem stromček!“ zakričala Natálka. Mama ju privítala a spýtala sa na otca. „To nie!“ vykríkla Natálka. „To nesmie. Nie!“ „Máš?“ nechápala mama. „Áno. Luleka.“
V obývačke bol malý stromček. „Je krásny, zlatko,“ povedala mama. „Vždy chce strom až po plafón. Tento je strašne maličký.“ „Ja nie som malý!“ zahundral Lulek a narástol. Natálka sa zasmiala. „Áno,“ odvetil Lulek a vyrástol až k stropu.
„Mami!“ zakričala Natálka a priviedla mamu do obývačky. „Ako je to možné?“ nechápala mama. „Vianočný zázrak,“ šepla Natálka. Lulek žiaril v tme ako najkrajší vianočný strom na svete. Keď bol stromček vyzdobený, zvečerilo sa. Deti dostali darčeky a tešili sa. Natálka ukázala Lulekovi svoj náramok a povedala: „Na mojej je Lulek.“ Usmiala sa a Lulek sa znovu zachvel od šťastia.
Anabelino želanie SK dub YouTube
Konečne našiel rodinu, ktorú tak dlho hľadal.