Vianoce, sviatky pokoja a lásky, začínajú na Štedrý deň sláviť asi dve miliardy kresťanov vo svete. Tento významný čas je nielen o darčekoch pod stromčekom, ale aj o bohatých tradíciách, hlbokej histórii a silnom spojení s našimi najbližšími.
Pôvod a historický vývoj Vianoc
Vianoce sa začali sláviť ako kresťanský sviatok v 4. storočí. Presný dátum narodenia Ježiša Krista známy nie je, pretože samotná Biblia ho neuvádza. Podľa kresťanského chápania jeho narodenie znamená vtelenie Boha do človeka. Slávenie 25. decembra ako narodenia Ježiša je po prvý raz historicky dokázané v roku 336 v Ríme.
Dátum 25. december bol stanovený za oficiálny pápežom Júliusom I. Dôvodom tohto výberu bolo aj zámer pohltiť pohanský sviatok Rimanov, takzvané saturnálie, ktoré sa slávili v rovnakom období. Sviatok navyše pripadol aj na obdobie po zimnom slnovrate, keď sa dni zase začínajú predlžovať a končí obdobie temna, prinášajúc viac denného svetla. Vôbec prvá zaznamenaná oslava Vianoc 25. decembra pochádza z roku 336. Spočiatku sa v tento deň slávil aj sviatok klaňania sa Troch kráľov, ktorý neskôr preložili na 6. januára. Od 6. storočia kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne.
Dátum osláv a kalendáre
Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Časť sveta však oslavuje Vianoce až 6. januára. Sú to tí ľudia, ktorí sa riadia juliánskym kalendárom, ktorý zaviedol Július Caesar. Štedrý deň podľa juliánskeho kalendára vychádza na pondelok 6. januára, čo je o 13 dní neskôr ako v gregoriánskom kalendári. Pravoslávne Vianoce, trvajúce od 6. do 9. januára, oslavuje aj okolo 80-tisíc veriacich na Slovensku, ktorí Nový rok privítajú až 14. januára.
Štedrý deň - príprava na sviatok
Štedrý deň, 24. december, je dňom, ktorý bol oddávna prípravou na Štedrý večer, tak po stránke duchovnej, ako aj materiálnej. Je to posledný deň adventu a u kresťanov je dňom pôstu pred narodením Ježiša Krista. Na Slovensku mnohé kresťanské rodiny dodržiavajú na Štedrý deň pôst ako symbol pokory a vyjadrujú takto úctu príchodu malého Ježiška na svet. Štedrý deň má aj iné, spravidla nárečové, názvy ako Vilija, Dohviezdny deň, Pôstny deň, Kračún alebo u gréckokatolíkov Predvečer Narodenia Pána. Názov je odvodený zo skutočnosti, že obyčaje viažuce sa k tomuto dňu mali za cieľ zabezpečiť zdar v budúcom roku sústredením všetkých dôležitých prvkov spokojného blahobytného života.
V gréckokatolíckej cirkvi je 24. december posledným dňom Filipovky - Pôstu pred Narodením Pána. Až do večera sa zachováva prísny pôst; ak však pripadne 24. december na sobotu alebo nedeľu, pôst sa presúva na predchádzajúci piatok.
Štedrovečerné tradície
Štedrý večer je u niektorých kresťanov (napríklad rímskokatolíkov) vyvrcholením adventu a zároveň začiatkom vianočných sviatkov. Po západe slnka sa začína vigília Pánovho narodenia, v minulosti sa dokonca konala aj omša na vigíliu, ktorá má vlastné liturgické čítania a modlitby. Celý Štedrý deň vyvrcholí slávnostnou spoločnou štedrovečernou večerou. Tradične by mala obsahovať len pôstne jedlá, hoci rozmanité a početné. Na stole nemôžu chýbať vianočné oblátky, orechy, rozkrojené jabĺčko, vyprážaná ryba (kapor) a zemiakový šalát, kapustnica alebo tiež šošovicová polievka. Slávnostná spoločná štedrovečerná večera symbolizuje jednotu rodiny.
Po večeri sa rozdávajú darčeky, niekde na dedinách sa chodí koledovať od domu k domu. Neskoro večer sa potom slávi veľké povečerie, na konci ktorého sa koná litia - posvätenie chlebov, pšenice, vína a oleja. Tie sa potom rozdávajú veriacim na utierni alebo po liturgii. Charakteristickým spevom veľkého povečeria je „S nami Boh!“, vybrané verše z knihy proroka Izaiáša. Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň, inde sa utiereň slávi až 25. decembra. Neodmysliteľnou súčasťou Štedrého dňa v katolíckych kostoloch sú polnočné omše, ktoré sa často konajú aj skôr než o polnoci. Polnočná omša bola zavedená v polovici 5. storočia a začala sa sláviť v rímskej bazilike Santa Maria Maggiore, kde sú uložené relikvie z betlehemských jasličiek.
Naši predkovia okrem návštevy kostola a nevyhnutného obriadenia statku nerobili v ten deň nič. Dokonca ani nevarili, pretože na Štedrý deň si nachystali množstvo jedla a na druhý deň jedli to, čo zvýšilo. Nebývalo zvykom ani chodiť po návštevách, v niektorých obciach to bolo vyslovene zakázané. Malo sa zostať doma a slávnostný čas tráviť s rodinou. Jedinými vítanými návštevníkmi domácností boli malí chlapci - vinšovníci. V tento deň chodieval po dedine obecný pastier s obecnou trúbou.
Štedrovečerné zvyky a tradície
Obchodné hodiny počas Štedrého dňa
Na Štedrý deň, 24. decembra, môžu byť obchody otvorené len v doobedňajších hodinách. Niektoré obchodné reťazce zatvárajú už o 11. hodine, iné do 12. hodiny.
Prvý sviatok vianočný - Narodenie Pána (25. december)
Slávnosť Narodenia Pána (25. december) je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“, slávilo sa 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z roku 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou; o 9 mesiacov podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.
Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinno-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka (Natalis Solis invicti). Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov, keďže Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti (Sol iustitiae) alebo Svetlo sveta (Lux Mundi). Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba), meste asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisku kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš. Vo všetkých omšiach, ktoré sa slávia večer, v noci a vo dne na Slávnosť Narodenia Pána, sa pri slovách „a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny…“ alebo „ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny…“ pokľakne na jedno koleno, keď sa Krédo recituje, a na dve kolená, keď sa spieva. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach. Na Prvý a Druhý sviatok vianočný, teda 25. decembra a 26. decembra, bude väčšina obchodov na Slovensku úplne zatvorená.
Druhý sviatok vianočný - Sviatok svätého Štefana (26. december)
Druhý sviatok vianočný, 26. december, je pre veriacich kresťanov spomienkou na diakona a prvého mučeníka sv. Štefana, ktorý bol pre vieru v Ježiša Krista ukameňovaný. Na freskách a reliéfoch býva zobrazovaný ako mládenec v diakonskom odeve a jeho znakmi sú palma - ako symbol mučeníctva a víťazstva - a hromada kamenia - ako symbol príčiny jeho smrti. Tento deň sa napriek tomu vyznačoval veselšou atmosférou a uvoľnením.
Na Štefana sa zavčas rána ľudia umývali v studenej vode potoka, pretože verili v jej magickú silu a blahodarný účinok na zdravie, ktoré ale mala iba v tento deň. Bývalo pritom veľa zábavy a aby dievky pri umývaní neprechladli, bolo povinnosťou mládencov počastovať ich domácou pálenkou. Po celý deň sa na Štefana chodilo po rodinách, známych a susedoch vinšovať. Pritom platilo, že do dverí vstúpil prvý muž. Verilo sa, že ak tak urobí žena, môže to gazdovstvu priniesť v nastávajúcom roku nejakú stratu alebo trápenie.
Zjavenie Pána (Traja králi) - 6. január
K vianočným sviatkom patrí aj 6. január, sviatok Zjavenia Pána (Epifánia). Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána. Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí.
Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa uchovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155 - 1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále. Počas tohto sviatku sa posväcujú domy, pričom nad dvere kňaz píše podľa aktuálneho roku výraz v tvare 20-C+M+B-XX (napr. pre rok 2025 by to bolo 20-C+M+B-25), čo znamená Christus mansionem benedicat - Kristus nech žehná tento dom. Toto sa však často chybne vysvetľuje ako 20-G+M+B-XX podľa začiatočných písmen údajných mien troch kráľov.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.
Vianočné obdobie a jeho záver
Vianočné obdobie pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána nedeľou Krstu Pána. Osem dní po Vianociach, 1. januára, slávime Oktávu Narodenia Pána Panny Márie Bohorodičky. Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21).
Pôvodne sa 1. januára slávil sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil, a sviatok Mena Ježiš. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Sienský (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (rok 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4). Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) je titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia, vyjadrujúci skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. 1. január je zároveň aj Svetovým dňom pokoja, ktorý zaviedol sv. Pavol VI. v roku 1967.
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (spolu s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od roku 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.
Tradície a symboly Vianoc
K vianočným sviatkom sa viaže mnoho tradícií. K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v roku 1223. V priebehu histórie hlavné miesto získali jasličky a vianočný stromček. Jasle sa spomínajú vo Svätom písme v súvislosti s narodením Ježiša. Po prvý raz sú jasličky historicky podložené v Taliansku a Španielsku v polovici 16. storočia.
Zdobenie stromčeka patrí k najobľúbenejším tradíciám a tešia sa naň nielen deti, ale aj dospelí. Mnohých možno prekvapí, že vianočný stromček má svoj pôvod v pohanskom uctievaní stromov. Túto tradíciu neskôr prebrali kresťania, pričom pôvodne ozdobovali listnaté stromy, konkrétne duby. Až v 7. storočí sv. Bonifác ozdobil jedľu, ako symbol trvalosti viery.
K darčekom sa tiež viaže bohatá história. Už Gašpar, Melichar a Baltazár priniesli Ježiškovi dary, no darčeky sa objavovali aj skôr, konkrétne počas spomínaných pohanských saturnálií. Vianoce bez darčekov si nevieme predstaviť. Deťom u nás nosí darčeky Ježiško, inde Santa Claus.
História Vianoc v Československu a na Slovensku
Slováci, podobne ako ich susedia Česi, si 24. december užívajú už tri desaťročia ako voľný deň. Zákon 93/1951 Zb. obsahoval iba jeden štátny sviatok, a to 9. máj ako výročie oslobodenia Československa Sovietskou armádou. Komunistická moc si netrúfla vianočné sviatky otvorene zakázať, predovšetkým začiatkom 50. rokov však bola zrejmá snaha vymazať spojenie Vianoc s kresťanskými tradíciami a s narodením Ježiša Krista. Komunistický prezident Antonín Zápotocký ešte ako predseda vlády v legendárnom prejave 21. decembra 1952 vyzdvihol premenu nahého Ježiška „z chlieva“ na deda Mráza oblečeného v kožuchu, ktorý „k nám prichádza od Východu a na cestu mu žiaria takisto hviezdy. Nielen jediná, betlehemská.“ Snahy o potlačenie pôvodných vianočných tradícií napokon neboli úspešné. Po roku 1956 sa Ježiško mohol opäť vrátiť do Československa.
Prvý „ponovembrový“ Štedrý deň, teda 24. december 1989, pripadol na nedeľu. „Štedrý deň sa stal tradíciou u našich národov a u obyvateľov nášho štátu, dňom, ktorý považujú všetci bez rozdielu náboženského presvedčenia za deň významný pre vyjadrenie vzťahov k svojim spoluobčanom, k svojim rodinným príslušníkom. Aj ľudia bez náboženského presvedčenia si ctia Štedrý deň ako deň významného rodinného spoločenstva,“ zdôvodnil tento návrh český poslanec Karol Stome. V samostatnej Slovenskej republike potom Štedrý deň zaradil medzi dni pracovného pokoja Zákon č. 241/1993 Z. z. Vianoce sa potýkali s problémami aj v našich končinách. Po roku 1948 sa u nás Vianoce oslavovali ako sviatky zimy a Ježiška nahradil sovietsky Dedo Mráz. Odvtedy sme, našťastie, prešli kus cesty a môžeme Vianoce oslavovať, ako sa nám páči.
Vianočné koledy - Tichá noc
Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša v obci Oberndorf bei Salzburg. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu (narodil sa 11. decembra 1792 v Salzburgu). Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvoma sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary.
Význam Vianoc pre kresťanov
Pre kresťanov má Štedrý deň, respektíve Štedrý večer, i nasledujúce dni - Prvý sviatok vianočný, Narodenie Pána (25. december) a Druhý sviatok vianočný, sviatok svätého Štefana (26. december) - predovšetkým duchovný rozmer. Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.
Vo Vianočnom období Cirkev slávi tajomstvo Zjavenia Pána: jeho skromného narodenia v Betleheme, zvestovaného pastierom, prvotine Izraela, ktorá prijme Spasiteľa; zjavenia sa mudrcom od východu, prvotine pohanov, ktorí v novonarodenom Ježišovi poznávajú Krista Mesiáša a klaňajú sa mu.