Pojem „vianočná koleda“ v sebe zahŕňa nielen osobitný piesňový žáner spojený s Vianocami a vianočným obdobím, ale aj svetoznámu literárnu klasiku Charlesa Dickensa. Obe formy, tradičné a literárne, majú hlboký kultúrny a spoločenský význam, ktorý ovplyvňuje vnímanie sviatkov naprieč generáciami.
Pôvod a charakteristika vianočných kolied ako piesňového žánru
Koleda je osobitný piesňový žáner viažúci sa k Vianociam a vianočnému obdobiu. Koledy stoja „na rozhraní ľudovej, poloľudovej a umeleckej, ale i duchovnej alebo svetskej piesne“. V koledách sa prelínajú kresťanské a ľudové (typicky pastierske) motívy, pričom spravidla prevládajú témy narodenia Ježiška v chudobnej maštali, zvestovania radostnej správy pastierom, príprava pastierov na cestu do Betlehema či chystanie darov Ježiškovi. V niektorých koledách sa objavujú žartovné a parodické prvky, typicky žiadanie odmeny za koledovanie.
U kresťanov byzantskej tradície (gréckokatolíkov a pravoslávnych kresťanov) dominuje kult Bohorodičky a pastorálne koledy sú tu ojedinelé. U iných (východných) Slovanov sú bežné aj novoročné koledy či obchôdzkové ľúbostné piesne. Čiastočne odlišnú podobu majú koledy v anglo-americkom prostredí. Výrazný vplyv na podobu kolied v kontinentálnom prostredí (najmä umelých) mala Katolícka cirkev, keďže tvorili súčasť kalendárnych obradových piesní. Samotný termín koleda má však staršiu (predkresťanskú) tradíciu.
Koledy sú charakteristické pre takmer celé európske kresťanské prostredie, kde sa šírili už od stredoveku. Na Slovensku sú v dnešnej podobe známe od 17. storočia. Koledy bývajú označované aj ako „migrujúci žáner“, respektíve „putujúce piesne“, pretože putovali (často ústnym podaním) z miesta na miesto v podobe textov a melódií. Vplyv na ich šírenie mali kňazi, cirkevné rády (osobitne františkáni), hudobní rektori, ale aj pastieri, mestská či dedinská chudoba, ako aj Cigáni či baníci. Obraz „Vianočné koledy v Malorusku“ od Konstantina Alexandroviča Trutovského (t. j. na Ukrajine) vizuálne znázorňuje túto tradíciu.
Tradícia koledovania
Spievanie kolied sa spája s koledovaním, obradnou obchôdzkou. Kedysi sa jej venovali najmä mládenci, dnes zvyčajne skôr deti, ktoré od Štedrého večera (24. december) do sviatku Zjavenia Pána (6. január) chodia po domoch a spievajú koledy či vinšujú rodine zdravie, šťastie a hojnosť. Koledovanie býva spojené tiež s betlehemskými hrami a betlehemcami.
Slovenské ľudové koledy spravidla nemajú refrén. Naopak u Ukrajincov, Bielorusov či Poliakov sú ľudové koledové piesne s refrénom častejšie a dokonca sa delia do žánrov: koljadky, ovseni, ščedrovky. Refrény, ktoré majú podobu pokriku (napríklad „Hej, koleda!“, „Na ten Nový rok!“ či „Oj daj Bože!“) predstavovali pôvodne akési magické formuly a patria k najstarším častiam kolied.
V hudobnej zložke kolied „prevládajú jednoduché harmonické melódie staršieho typu v rozsahu sexty až oktávy, ale vyskytujú sa aj archaické recitatívne nápevy a najmä kvinttonálna a kvintakordálna melodika.“ Napríklad ľudová pastorálna koleda z Riečnice v okrese Čadca je terckvinttonálna v rozsahu kvinty s motívmi uspávanky. V 60. rokoch 19. storočia zachytil Andrej Kmeť veľký počet starších slovenských vianočných piesní a kolied vo svojej zbierke Prostonárodné vianočné piesne.
Charles Dickens a jeho „Vianočná koleda“ (A Christmas Carol)
Slávne literárne dielo, známe pod slovenským názvom „Vianočná koleda“ (v anglickom origináli A Christmas Carol. In Prose. Being A Ghost Story of Christmas), je jednou z najznámejších a najvplyvnejších vianočných poviedok všetkých čias. Príbeh bol vnímaný ako obžaloba industriálneho kapitalizmu v 19. storočí a ako vrátenie pôvodných hodnôt vianočným sviatkom vrátane rodinného veselia, štedrosti a viery.
Inšpirácia a pozadie vzniku diela
K napísaniu „Vianočnej koledy“ viedli Charlesa Dickensa hlboko ponižujúce skúsenosti z vlastného detstva, jeho sympatie k chudobným v 30. a 40. rokoch 19. storočia, najmä deťom, a tiež príbehy Washingtona Irvinga o tradičných anglických Vianociach.
V roku 1824 bol v Marshalsea kvôli veľkým dlhom zatknutý a uväznený Dickensův otec John Dickens. Rodina sa presťahovala do väzenia, ale dvanásťročný Charles bol nútený presťahovať sa do neďalekej nocľahárne, zastaviť svoju zbierku kníh, opustiť školu a manuálne pracovať v továrni na výrobu černi. Necítil sa dobre v prítomnosti ostatných zamestnancov továrne, ktorí o ňom hovorili ako o „mladom gentlemanovi“. Potom, čo bol jeho otec po troch mesiacoch väzenia prepustený, bol mladý Dickens nútený ďalej pracovať v továrni, čo ho ešte hlbšie frustrovalo. Zúfal si, či vôbec niekedy znovu dosiahne skorší šťastný život. Toto obdobie na neho malo zdrcujúci psychický dopad, zafarbilo jeho dielo a zlé spomienky ho prenasledovali po celý život.
V roku 1843 podnikol cestu k cornwallským cínovým doliam, kde uvidel deti pracujúce v otrasných podmienkach. Dojmy z utrpenia, ktoré videl, boli umocnené návštevou Field Lane Ragged School, jednej z londýnskych škôl založených na vzdelávanie hladných a negramotných detí z ulice. Irvingov popis starých anglických vianočných zvykov a tradícií v Bracebridge Hall Dickensa priťahoval a obaja autori zdieľali vieru, že predstavenie nostalgických anglických Vianoc môže obnoviť sociálnu harmóniu a pohodu, ktoré sa v modernom svete stratili. V diele „A Christmas Dinner“ zo zbierky Sketches by Boz (1837) Dickens pristupoval k sviatkom podobne ako Irving. Vplyv na Dickensa mala tiež návšteva vo Western Penitentiary v Pittsburghu v Pensylvánii v apríli 1842 a diela Douglasa Jerrolda všeobecne, najmä „The Beauties of the Police“ (1843), satirická a melodramatická esej o otcovi a jeho dieťati násilne oddelených v chudobinci.
Proces tvorby a prvé vydanie
Dickens začal písať „Vianočnú koledu“ v októbri 1843 a dokončil ju počas šiestich týždňov, pričom posledné stránky dopísal na začiatku novembra. Po hádke s vydavateľom ohľadom nízkeho zisku poviedky Martin Chuzzlewit Dickens odmietol jednorazovú výplatu za knihu a vybral si zisk v percentách v nádeji, že tak dostane viac peňazí. „Vianočnú koledu“ potom vydal na vlastné náklady. Kvôli vysokým výrobným nákladom získal iba 230 namiesto tisíc libier, ktoré očakával a potreboval, keďže jeho žena bola znovu tehotná.
Knihu vydalo nakladateľstvo Chapman and Hall 19. decembra 1843. Text sprevádzali štyri nákladné, rukou maľované rytiny a štyri čiernobiele drevené rytiny od Johna Leecha. Prvých 6-tisíc kópií knihy za miernu cenu 5 šilingov sa vypredalo na Štedrý večer a kniha sa dobre predávala aj v ďalšom roku.
Keď bol Dickensovi po vytlačení vrátený rukopis knihy, nechal ho zviazať v červenej marockej koži (safián, šagrén, marokén) a venoval ho Thomasovi Mittonovi, pravdepodobne ako vianočný darček a zrejme ako poďakovanie za predtým poskytnutú štedrú pôžičku. V roku 1875 Thomas Mitton predal rukopis londýnskemu knihkupcovi Francisovi Harveyemu, traduje sa, že za 50 libier. Následne rukopis menil majiteľov: v roku 1882 ho za 200 libier odkúpilo londýnske kníhkupectvo Robson and Kerslake, neskôr za 300 libier Stuart M. Samuel a v roku 1890 za 1000 libier kníhkupectvo J. Pearson and Co. Nakoniec rukopis niekedy pred rokom 1900 získal americký finančník J. P. Morgan.
Dej „Vianočnej koledy“
Príbeh sa začína odvíjať na Štedrý deň, keď Ebenezer Scrooge, nesmierne lakomý a chladný londýnsky obchodník, ako zvyčajne sedí v kancelárii spoločnosti Scrooge & Marley, ktorú založil so svojím už pred siedmimi rokmi zosnulým a nemenej chamtivým spoločníkom Jacobom Marleym. Vtom do dverí vpadne Ebenezerov usmievavý synovec Fred a srdečne ho pozve na sviatočnú hostinu, čo Scrooge hrubo odmietne. Podobne sa zachová aj o chvíľu neskôr, keď ho dvaja muži zbierajúci peniaze pre chudobných a potrebných požiadajú o finančný príspevok. Keď sa deň blíži ku koncu, neochotne dá svojmu biedne platenému a prepracovanému zamestnancovi Bobovi Cratchitovi platené voľno na Božie narodenie.
Po osamotenej večeri v hostinci sa Ebenezer vydáva domov. Hneď ako odomyká dvere svojho domu, klopadlo sa na okamih premení na hlavu jeho spoločníka Jacoba Marleyho. Racionálny Scrooge neverí vlastným očiam, aj napriek tomu radšej zamkne na dva západy. Vtom sa mu zjaví Marleyho duch, ktorý má k sebe pripútanú dlhú reťaz pozostávajúcu zo všetkých ukradnutých truhlíc a mešcov. Marley varuje Scroogea, že jeho reťaz hriechov je už teraz oveľa dlhšia a ťažšia ako tá, ktorá spočíva na ňom samom.
Prvý z duchov, Duch minulých Vianoc, na seba nenechá dlho čakať. Žiariaca prízračná postava ukáže Ebenezerovi, ako slávil Vianoce v detstve a mladosti, keď bol oveľa láskavejší. Najprv ho zavedie do malomesta, kde Scrooge navštevoval školu a cítil sa osamelý. Úsmev na tvári mu vyčaroval až príchod jeho milovanej mladšej sestry Fan, už dávno zosnulej matky synovca Freda, ktorá si ho prišla odviezť na Vianoce domov. Scroogeova negatívna premena charakteru je prvýkrát zreteľná v okamihu, keď sa s ním rozhodne rozísť jeho zanedbávaná snúbenica Belle, lebo si uvedomí, že ju nikdy nebude milovať tak, ako miluje peniaze. Nakoniec duch zavedie lakomého obchodníka do domácnosti už šťastne vydatej Belle, ktorá spolu so svojím manželom vyjadruje opovrhnutie nad osudom Scroogea.
Druhý duch, Duch súčasných Vianoc, sa zjaví v podobe hodujúceho obra, ktorý Ebenezerovi ukáže, ako sa zástupcovia všetkých spoločenských tried na rôznych miestach tešia z Vianoc. Najprv ho prevedie vianočným Londýnom, kde sa veriaci schádzajú k sviatočnej bohoslužbe, obchody žiaria prvotriednym tovarom a všetci ľudia sú k sebe vľúdnejší než kedykoľvek inokedy. Duch ďalej Scroogeovi ukáže, že tieto sviatky oslavujú aj umordovaní baníci, osamelí strážcovia majáku či námorníci brázdiaci rozbúrený oceán.
Značná časť tejto slohy sa odohráva v skromnom obydlí Boba Cratchita v Camden Towne. Tu sa celá rodina chystá na skromnú slávnostnú večeru, lebo viac si kvôli Cratchitovej biednej výplate nemôžu dovoliť. Aj napriek tomu sa radujú z toho, že majú jeden druhého, a to najmä keď domov dorazí Bob aj so svojím najmilším synom, chorľavým Tiny Timom. Duch oznámi Ebenezerovi, že ak sa nezmení osud tejto rodiny, Tiny Tim čoskoro zomrie.
Posledný duch, Duch budúcich Vianoc, ukáže Ebenezerovi Scroogeovi desivé udalosti nadchádzajúcich sviatkov, pokiaľ sa lakomec nezmení. Temná a tichá postava v kapucni ho zavedie k situáciám, z ktorých vyplýva, že nedávno zomrela veľmi neobľúbená osoba, na ktorej pohreb nikto netúži doraziť. Ďalej vyjde najavo, že hrobár so slúžkou a práčkou tohto muža mu odcudzili osobné veci, aby ich mohli predať. Scrooge pochopí, že by jedného dňa mohol skončiť podobne ako onen nebožtík, a preto požiada ducha, aby odhalil nejakú osobu, ktorá smúti kvôli tomuto mužovi. Duch ešte Ebenezerovi ukáže rodinu Cratchitových, ktorá oplakáva smrť Tiny Tima. Zároveň mu dovolí nahliadnuť na náhrobok zarasteného hrobu onoho všetkými nenávideného muža. Na ňom je napísané meno Ebenezer Scrooge.
Ebenezer Scrooge sa prebudí do mrazivého rána ako úplne iný človek. S radosťou zisťuje, že je ešte len Božie narodenie, čo znamená, že duchovia ho stihli napraviť za jedinú noc. Okamžite nechá poslať Bobovi Cratchitovi najväčšieho a najchutnejšieho moriaka v celom mäsiarstve a prispeje tučným finančným obnosom mužom, ktorých o deň skôr tak hrubo vypudil. Jeho príchod na Fredovu vianočnú hostinu všetkých hostí aj samotného synovca nevýslovne prekvapí. Ebenezer napriek tomu v ich spoločnosti prežije nádherný večer. Nasledujúceho dňa Scrooge výrazne navýši Cratchitovi plat a pre Tiny Tima, ktorý sa nakoniec uzdraví, sa postupne stane druhým otcom. Od tej doby jedná Ebenezer Scrooge s každým človekom láskavo, štedro a empaticky.
Fragile - Vianočné koledy v netradičných verziách
Trvalý vplyv a odkaz diela
Od svojho prvého vydania mala „Vianočná koleda“ hlboký účinok na svojich čitateľov. Napríklad v Bostone v roku 1867 bol Mr. Fairbanks tak pohnutý po prečítaní knihy na Štedrý večer, že svoju továreň na Božie narodenie zavrel a všetkým svojim zamestnancom poslal moriaka. Dickensovo radostné zobrazenie Vianoc má svoje korene v starovekých saturnáliách a privlastnení predkresťanských zvykov stredovekou cirkvou. Kniha redefinovala ducha a význam Vianoc a vyvolala znovuzrodenie sviatočného veselia potom, čo puritánske autority v 17. storočí zakázali slávenie Vianoc.
Podľa historika Ronalda Huttona je dnešná podoba slávenia Vianoc z veľkej časti výsledkom viktoriánskeho obnovenia sviatkov propagovaných „Vianočnou koledou“. Hutton argumentuje, že Dickens videl Vianoce ako najmä rodinnú oslavu veľkorysosti, v kontraste k spoločenským a cirkevným oslavám v 18. a 19. storočí. Svojou laickou predstavou sviatkov Dickens ovplyvnil mnoho aspektov osláv Vianoc v dnešnej západnej kultúre, akými sú rodinné stretnutia, sviatočné jedlo a pitie, tanec, hry a slávnostná veľkorysá ústretovosť. Príbeh tiež spopularizoval frázu „Merry Christmas“ (Veselé Vianoce). Meno Scrooge sa v angličtine stalo synonymom lakomca a slová „Bah! Humbug!“ sa stali ikonickým vyjadrením opovrhnutia voči Vianociam.
„Vianočná koleda“ od Charlesa Dickensa je nadčasovým dielom. Aktuálnosť diela pretrváva aj dnes, keďže vidina bohatstva a chamtivosť sú stále bežnými ľudskými črtami. Príbeh učí, že Vianoce nie sú o výdatnej hostine či množstve darov, ale predovšetkým o rodine, vzájomnej prítomnosti a pomoci v núdzi. Príbeh bol spracovaný do mnohých adaptácií, vrátane filmov, opier (napríklad The Muppet Christmas Carol) a animovaných verzií, čím si udržiava svoju popularitu naprieč generáciami.
tags: #vianocna #koleda #patuskovia