Vianoce pred revolúciou v Československu: Nostalgia za skromnosťou a realita nedostatku

Vianoce sú v kresťanskej tradícii oslavou narodenia Ježiša Krista. Spolu s Veľkou nocou a Turicami patria k najvýznamnejším kresťanským sviatkom. Dnes, keď sú Vianoce spojené s komerčným nákupným šialenstvom, je zaujímavé pozrieť sa späť na to, ako vyzerali sviatky v Československu pred rokom 1989. Mnohí pamätníci s nostalgiou spomínajú na skromnejšie, no o to srdečnejšie Vianoce. Fakt boli také skromné a láskavé, ako dnes mnohí s nostalgiou spomínajú? Posúďte sami.

Nákupné šialenstvo a nedostatok tovaru

Že pred Vianocami neboli za socializmu plné obchody, tak ako ich vidíme dnes? Omyl! Ľudí bolo všade dosť, len tovaru bolo oveľa menej ako v súčasnosti. Neznalý veci by si myslel, že nákupné šialenstvo je iba teraz, pretože ľudia majú peniaze, lenže davy ľudí sa tlačili v obchodoch aj dávno pred Nežnou revolúciou, lenže z úplne iného dôvodu ako teraz. Niežeby ľudia nemali na darčeky peniaze, to vôbec nie, len toho tovaru bolo akosi pomenej, respektíve výber nebol ani zďaleka taký, aký je v súčasnosti.

Pamätníci tých čias určite veľmi dobre vedia, že vtedy platilo „kto prv príde ten prv melie“. Niektoré potraviny boli totiž na prídel. Nemohli ste si kúpiť napríklad dve kilá banánov, pretože pre ostatných by už neostalo. Exotické ovocie bolo jednoducho luxus, ktorý sa do našich končín dostal len zriedka. A platilo to takmer úplne všade. Nielen v obchodoch so zeleninou, ale aj s mäsom, v hračkárstve či s elektronikou.

Fakt lukratívneho tovaru bolo málo, lebo za tovar zo zahraničia muselo socialistické Československo platiť tvrdou menou a tej bolo aj v národnej banke poskromne. Preto sa bežne stávalo, že dostali napríklad štyri magneťáky a už nič, alebo len 30 kusov LP platní z dovozu. Veľakrát sa žiadaný tovar ani nevykladal na pult a vedúci predajne takéto skvosty predal známym tzv. pod pultom. Chýbali aj také bežné veci ako mandarínky. Existovalo niekoľko vecí, na ktoré sa dá spomínať s nostalgiou. Klasické vianočné ozdoby, vianočná atmosféra, dobové darčeky a drobné detaily vtedajších sviatkov.

Zásobovanie exotickým ovocím a hračkami

V decembri 1987, v televíznom štúdiu Aktualít, riaditeľ štátneho podniku Zelenina uviedol, že tento rok je pre každý kraj k dispozícii tritisíc ton banánov, mnoho ton citrónov a pomarančov, čo je dohromady celkovo 14-tisíc ton exotického ovocia na jeden kraj. Mnohí diváci z malých miest a dedín však písali, že si banán ani nevedia predstaviť, keďže exotické ovocie sa dostalo do socialistických obchodov obvykle až tesne pred Vianocami. V rovnakom čase obchodný dom Ružinov ponúkal až 1200 druhov hračiek. Sortiment bol široký a pretože tu platila prísna zásada, že vianočný trh sa pripravuje už v januári, nechýbali ani žiadané výrobky z Číny, Talianska a NDR. Z domácej produkcie bol najväčší záujem o známe stavebnice Merkúr, Variant, Seko. Československé hračky však potvrdzovali nedostatočnú inovačnú aktivitu a absenciu originálnych nápadov. Vedúci predajne priznal značný nedostatok polytechnických stavebníc.

Predvianočné nákupy a "Zlatá nedeľa"

Pred Vianocami sa v radoch čakalo takmer na všetko - na hygienické potreby, kapry, ovocie aj hračky. Bolo to sviatočné obdobie a ľudia chceli pre svoje rodiny zabezpečiť niečo špeciálne - aspoň na Vianoce. Komunisti navyše razili predstavu dostatku a konzumné Vianoce v rozpore s tými duchovnými podporovali. Že ide naozaj do tuhého, signalizovala zimná výzdoba vo výkladoch a hlavne Strieborná a Zlatá nedeľa. Predposlednú a poslednú nedeľu pred Vianocami boli výnimočne otvorené obchody, aby pracujúci ľud mohol v pokoji minúť vianočné prémie a nakúpiť darčeky. Hoci sa obchody na Vianoce svedomito pripravovali, nemali to jednoduché.

Že Vianoce za komunistov nebolo ružové ani v revolučnom roku 1989, dokazujú noviny z dní, kedy už bola Nežná revolúcia v plnom prúde a boľševik mal na kahánku. Večerník písal: „Pred niekoľkými dňami - 22. novembra - sme v článku A Vianoce prichádzajú kritizovali starý neduh bratislavských obchodov. V tomto prípade išlo o OD Prior. Na nadchádzajúce sviatky sa síce zásobil väčším množstvom tovaru, no opäť pozabudli na to, že tovar treba nielen predať, ale aj vkusne zabaliť do papiera s vianočným motívom.”

Vianočný stromček a výzdoba

Za socializmu mala prevažná väčšina rodín stromčeky živé, ktoré sa dali v tom období zohnať bez väčších problémov. Tí, ktorí ich nezohnali na miestach na to určených, alebo po známosti od poľovníkov či lesníkov, si ich šli odrezať priamo do hory, pretože vtedy sa tento druh „nakupovania“ až tak nesledoval a najmä netrestal. Niektoré rodiny si však už dokázali zadovážiť aj umelé stromčeky, no tie v tom čase pripomínali skôr metly či nejaké pomôcky na umývanie riadu ako stromčeky konkurujúce tým živým.

Svetelné reťaze sa v socialistickom Československu predávali výlučne našej výroby. Boli jednoduché, zväčša štvorfarebné a bez blikania, kvalitné. Treba priznať, že pri svetelných reťaziach pred rokom 1989 veľký výber nebol, zato ale tie naše, československé, sa ľudia nebáli nechať zasvietené i celú noc. Prirodzene, každá doba má svoju módu aj čo sa týka vianočných ozdôb.

Špecifiká socialistickej vianočnej výzdoby

Najmä tí starší si určite zaspomínajú na to, čo všetko mali na stromčekoch, aby boli pekné. Spomeniete si ešte na figúrky fúkaných Mikulášov, pripínacie šišky so „sukničkami“, sklenených vtáčikov s umelými chvostami, pestrofarebné postavičky z guličiek či rozličné zvončeky s obrázkami? Iné boli aj sklenené gule a kvapky, ktoré boli s oveľa skromnejšou výzdobou ako tie súčasné, a aj tie nie raz doslova gýčové, ale na jednoduchom vianočnom stromčeku vynikali, pretože boli dosť veľké a tiež pestrofarebné. Zabudnúť sa nedá ani na špice na stromčeky - jedinečné ozdoby, ktoré sa nedali prehliadnuť, lebo boli na najvyššom mieste.

Na „socialistickom“ vianočnom stromčeku boli pomerne populárne aj umelé skladacie snehové vločky. Mnohí mali zase na vianočnom stole postavený skladací plechový stromček, na podstavci ktorého boli štyri sviečky a teplo z ich plameňa rozkrútilo vrtuľu na jeho vrchole. Na nej boli zavesené guličky, ktoré udierali do zvončekov a tým dotvárali tú pravú vianočnú atmosféru. Salónky a čokoládové ozdoby boli kedysi mimoriadne populárne a vianočný stromček si bez nich žiadna domácnosť nedokázala predstaviť. Mnohé ale do Vianoc ani nevydržali, pretože deti ich stihli pojesť. Boli však lacné, a tak ich dospeláci stíhali priebežne dopĺňať.

Premena Vianoc: Od Ježiška k Dedovi Mrázovi

Komunistickí pohlavári dovolili za socializmu sláviť Vianoce len ako sviatky pokoja a mieru, pretože kresťanské, ako ich poznáme dnes, boli zakázané. Ľudia ich však aj napriek tomu vnímali ako najkrajší kresťanský sviatok v roku, čomu zodpovedali aj vyzdobené stromčeky v ich domácnostiach, a napriek nie veľkým zárobkom i množstvá darčekov pod nimi. Boli to jednoducho najkrajšie sviatky, keď bola celá rodina pohromade, vládol pokoj a každý sa usiloval byť k svojmu okoliu a najmä k svojím najbližším ešte milší ako bol po celý rok.

Komunistická moc si netrúfla vianočné sviatky otvorene zakázať, predovšetkým začiatkom 50. rokov však bola zrejmá snaha vymazať spojenie Vianoc s kresťanskými tradíciami a s narodením Ježiša Krista. Komunistický prezident Antonín Zápotocký ešte ako predseda vlády v legendárnom prejave 21. decembra 1952 vyzdvihol premenu nahého Ježiška „z chlieva“ na Deda Mráza oblečeného v kožuchu.

Dedo Mráz namiesto Ježiška

Namiesto Ježiška chceli ľuďom vnútiť sovietskeho Deda Mráza, nemala im svietiť betlehemská hviezda, ale tá päťcípa nad závodmi a hutami. Koledy o Jezuliatku a svätej rodine mali nahradiť oslavné piesne o Klementovi Gottwaldovi, ďakujúce baníkom či vojakom strážiacim hranice. Aj takto sa nástup komunistov k moci prejavil v každodennom živote obyvateľov Československa po roku 1948.

„Doby sa zmenili. Deti pracujúcich sa už nerodia v chlievoch. Nastali mnohé prevraty. Aj Ježiško vyrástol a zostarol, narástli mu fúzy a stáva sa z neho Dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu. Nahí a otrhaní nechodia už dnes ani naši pracujúci a ich deti,“ zaznelo z úst Zápotockého v rozhlase. Dedo Mráz prichádzal podľa Zápotockého z východu a na cestu mu svietilo veľa hviezd, nielen jediná betlehemská. Boli to podľa neho červené hviezdy na banských šachtách, hutách, továrňach a stavbách.

Snaha KSČ o likvidáciu duchovného rozmeru Vianoc bola badateľná, ani strana si však nedovolila masívne siahnuť na ustálené cirkevné sviatky, obávala sa totiž reakcie spoločnosti. Hneď v prvých rokoch pri moci sa ich teda snažila nahrádzať novým konceptom. Vianoce po novom nemali byť spájané s narodením spasiteľa Ježiša Krista, mali byť sviatkami zimy vrcholiace príjazdom Deda Mráza. Postava prichádzala zo sovietskej Čukotky 31. decembra a mala byť nielen "náhradou" svätého Mikuláša zo 6. decembra, ale do istej miery i Ježiška.

Nahrádzanie symbolov v detskej literatúre a koledách

V tomto duchu sa tiež menili vzory predvianočného čítania pre deti. Do popredia sa dostávali knihy ako Štědrý večer od Ondřeja Sekoru, známeho ako tvorcu Ferda Mravca. Autor dával do protikladu "pokrokové" deti, ktoré vedia, že Ježiško neexistuje a na darčeky zarábajú ich rodičia a starí rodičia, a dievčatko, ktoré verí na Ježiška a je v knižke vykreslené ako hlúpe a naivné. Štátostrana si predstavovala, že z verejného priestoru vytlačí Jezuliatko v jasličkách, svätú rodinu aj anjelov a nahradí ich novými symbolmi. Tými mali byť podľa historičky plnenie úloh prvej Gottwaldovej päťročnice, ale napríklad aj preferované profesie. Objavujú sa pokusy o koledy, kde pionieri za hojnosť ďakujú robotníkom, za teplo baníkom, za ochranu hraníc pohraničníkom, za plné stoly poľnohospodárom a podobne.

Hoci verejná kritika sa v tlači zväčša neobjavovala, archívne materiály ukazujú, že väčšinovú spoločnosť novinky neoslovovali. V 60. rokoch sa objavujú spomienky zachytené v denníkoch, že deti v škôlkach stále vyzerajú Mikuláša, anjela a čerta a nejde im do hlavy, prečo prichádzajú Dedo Mráz so Snehulienkou. Komunistom sa síce podarilo vytlačiť jasličky s Jezuliatkom z verejných priestranstiev a do istej miery narušili aj tradíciu polnočných omší, keď tlačili na to, aby sa počas Štedrého dňa presúvali na skoršie hodiny, veriaci ľudia sa však svojich zvykov vzdať nechceli.

Postava Ježiša Krista sa mala stať „personou non grata“ v každom smere. Jeho zakomponovanie do vianočných kolied spôsobilo, že mnohé z nich boli na konci 40. a na začiatku 50. rokov 20. storočia zakázané. Z kolied mohli na verejnosti zaznievať len tie s ľudovým charakterom, a tie, v ktorých sa nevyskytovala „nevyhovujúca“ náboženská symbolika. Problémom boli i vianočné piesne, ktoré mali podľa režimu tzv. žobravý podtón. Potláčanie charitatívneho rozmeru vianočných sviatkov sa prejavilo v tendencii zavrhnúť tradíciu tzv. vianočného stromu republiky, ktorá vychádzala ešte z prvorepublikových čias.

Cesta Deda Mráza do Československa

Celoštátna akcia príchodu Deda Mráza do Československa - ako postavy, ktorá mala suplovať sv. Mikuláša i Ježiška v jednom - sa konala v roku 1951. K podujatiu vznikol inštruktážny materiál, aby nedochádzalo k žiadnym omylom a aby malo podujatie čo možno najhladší priebeh. Manuál riešil všetky podrobnosti a snažil sa predvídať i nedorozumenia, ku ktorým by mohlo dôjsť. Celú cestu Deda Mráza do Československa mohli deti sledovať na základe správ, každodenne vysielaných na vlnách Československého rozhlasu. Podľa trasy jeho putovania bola v roku 1952 zostavená i mapa, ktorá mala byť vyvesená v každej triede, a kde mohli žiaci sledovať jeho postup krajinami až do strednej Európy. Zároveň sa mali oboznamovať s geografiou a s reáliami ZSSR.

Podľa nákresu vyšiel Dedo Mráz z Čukotky na vrtuľových saniach, potom presadol na lietadlo a prvým miestom, kde pristál, bolo mesto mládeže Komsomoľsk. V školách mala vtedy zaznieť tematická prednáška „Budovateľské nadšenie sovietskej mládeže“. Odtiaľ jeho cesta pokračovala do Burjatskej autonómnej republiky, potom do Novosibirska, Karagandy a na púšť Karakum. Nasledovalo Stalinovo rodné Gruzínsko, Stalingrad, stavby komunizmu na Volge a Done, až konečne dorazil do Moskvy. Tam sa mal pokloniť nabalzamovanému Leninovi a pobyt si mal spríjemniť návštevou divadla. V roku 1952 si údajne vychutnával adaptáciu jedného z popredných diel povojnového sovietskeho socialistického realizmu - Fadejevovu Mladú gardu. Ďalšou zastávkou mu bol Leningrad a hneď za ním „kolíska revolúcie“ - Kyjev. Tamojší pobyt spojil s návštevou múzea partizánskych bojov.

Z Kyjeva konečne prišiel na slovenské územie - pristavil sa v Čiernej pri Čope, odkiaľ sa pobral do mnohých ďalších československých miest. V tých najväčších z nich sa mali konať detské besiedky. Aj napriek všetkej snahe organizátorov sa však zdá, že prvé ročníky Deda Mráza v Československu neboli veľmi úspešnými. A to až do takej miery, že začiatkom roka 1953 sa ďalšou koncepciou jeho predvianočnej púte zaoberal Ústredný výbor KSČ. Riešil problémy minulých ročníkov - napríklad sťažnosti, že Dedo Mráz bol zo správania detí často vykoľajený a nereagoval na ne adekvátne. Problémom bola aj jeho nacionálna príslušnosť a tým pádom predpoklad ovládania ruského jazyka. Kým menšie deti túto skutočnosť ľahšie prehliadali, starším nešlo do hlavy, prečo im nedokáže na ich zvedavé otázky, formulované v ruskom jazyku, ktorému sa priúčali na školách, v príslušnej reči plynulo - a niekedy dokonca vôbec - odpovedať.

Riešením onej detskej dilemy mal byť konsenzus zhmotnený do inštitútu dvoch Dedov Mrázov. Jeden z nich, ten sovietsky, navštevoval veľké mestá republiky, no keďže nemohol všetko stihnúť sám, prišiel na rad i druhý Dedo Mráz - domáci, československý. Ten mal na starosti návštevy mikulášskych posedení a detských večierkov v menších mestách a na dedinách a, celkom pochopiteľne, nemusel ovládať ruský jazyk. Ani toto opatrenie sa však nestretlo s úspechom. V rámci snáh o všestrannú popularizáciu tejto postavičky dochádzalo aj k organizovaniu tzv. Trhov Deda Mráza či Zábav Deda Mráza, ktoré boli spojené s estrádnym programom a konali sa v priebehu mesiaca december. Už čoskoro sa však začalo ukazovať, že ani tak sa mu nepodarí zaujať miesto „niekdajšieho“ Ježiška, a tak sa snaha sústredila aspoň na jeho etablovanie v uprázdnenom priestore, ktorý po sebe zanechal sv. Mikuláš. Napriek tomu, že i v nasledujúcich rokoch sa operovalo s Dedom Mrázom ako s jedným zo symbolov vianočného obdobia, ešte aj z konca 60. rokov 20. storočia sa dochovali zmienky o tom, ako deti vyčkávali sv. Mikuláša. Situácia s Dedom Mrázom prakticky len odzrkadľovala celú snahu štátostrany o zmenu vianočnej symboliky, o ktorej úspešnosti - v zmysle osvojenia si nových návykov - by sa dalo polemizovať. Aj keď sa komunistický režim snažil v priebehu pár rokov zmeniť zaužívané tradície a vymazať starý, preň „nepohodlný“ ráz sviatkov, mnohé z rodín i naďalej v súkromí svojich príbytkov rozkladali miniatúrne betlehemy a spievali „zakázané“ koledy. Tie začali na verejnosti opäť zaznievať až v 80. rokoch 20. storočia.

Vianoce v období normalizácie

V Hornonitrianskom múzeu v Prievidzi možno navštíviť výstavu s názvom Vianoce na sídlisku. Návštevník symbolicky vstupuje do obývačky, typickej v polovici 70. rokov minulého storočia pre tamojšie sídlisko Píly alebo "staré sídlisko", ako mu hovoria Prievidžania. Išlo o dobu normalizácie a pozorný návštevník si to uvedomí pri pohľade na naaranžované zátišie s platňami pri gramorádiu Dunajec od Tesly Bratislava. Okrem Karla Gotta a jeho albumu Vánoce ve zlaté Praze, či platne vtedy populárneho dua Martha a Tena Elefteriadu, vidíme na obaloch hudobných nosičov mená hviezd tej doby - Helena Vondráčková a Václav Neckář.

Väčšina ľudí si až do polovice 80. rokov zdobila príbytky živými stromčekmi - bývali to borovice, smreky alebo jedličky. No v obývačke z prievidzského sídliska vidíme jeden z prvých umelých modelov. Kým v predchádzajúcich obdobiach neboli kupované sklenené a fúkané ozdoby také dostupné a ľudia ich nahrádzali papierovými reťazami či v staniole balenými orechmi a kockami cukru, tu už z vetví visia gule a figúrky z Okrasy Čadca doplnené salónkami. Ďalšie ozdoby pochádzali z českých závodov v Jablonci nad Nisou, Hradci Králové a Liberci.

Tuzex a podpultový tovar

Ak mala rodina niekoho v zahraničí, prípadne sa vedela k bonom dostať inak, mohla si dovoliť aj luxusnejší tovar z Tuzexu. Historička Zuzana Hasarová pripomína, že plánované hospodárstvo malo svoje limity a trh nebol schopný reagovať na zvýšený dopyt pred Vianocami. „V rôznych obdobiach preto mala veľká časť spoločnosti rôzne intenzívne problémy oficiálne sa dostať k niektorým tovarom, a teda aj darčekom. Často to bolo o tom, kto mal akého známeho, čo kde dokázal vybaviť, čo mu kde odložili pod pult. Niekedy to bolo o šťastí, niekedy o známostiach a výmennom obchode. Hlavne pri nedostatkovom tovare.”

Televízne Vianoce a darčeky

Koncom 60. rokov, keď boli televízne prijímače a tiež pokrytie signálom v Československu už pomerne rozšírené, začínajú byť fenoménom Vianoce strávené pred televízorom. Typickým programom bývali rozprávky, nielen československej výroby, ale aj zo spriatelených krajín východného bloku. Obľube sa tešili rôzne sviatočné estrády a športové prenosy - hokej, skoky na lyžiach, lyžovanie, krasokorčuľovanie a podobne. V TV síce nebolo tisíc a jeden TV kanál, ale aj na tých dvoch, čo sme vtedy mali, išla socialistická TV od rána do neskorého večera samé nádherné rozprávky! Ako napr. sovietsky Mrázik, Byl jednou jeden Král, Princezná so zlatou hviezdou na čele či Tri oriešky pre Popolušku, alebo aj košická vianočná zlatá brána - hudobno-zábavný pesničkový projekt košickej televízie.

Zatiaľ čo starší túžili napríklad po farebnom hlavolame - Rubikovej kocke, ktorá si mimochodom svoju celosvetovú popularitu zachovala dodnes, obľúbeným darčekom chlapcov bola aj rozkladacia pretekárska autodráha. Obľúbeným hitom boli aj rôzne stolové hry, ako futbal alebo hokej, ale aj spomínané technické stavebnice. Napríklad, kovová stavebnica českej výroby Merkur, ktorá sa začala vyrábať už v 20. rokoch v českom meste Polička nad Metují. Vrcholom tejto éry boli začínajúce technologické hračky a elektronické zariadenia. Kazetový magnetofón s rádiom alebo jednoduché digitálne hry s čiernobielym displejom už boli absolútnym tuzexovým luxusom.

Autor textu bol v 80. rokoch minulého storočia ešte malý chlapec, ale detská pamäť si najlepšie uchováva magickú atmosféru vianočných sviatkov, očakávania a darčekov. Áno, na banány, mandarínky a darčeky museli stáť pred Vianocami rodičia v nekonečných radoch. Ale o to viac sme si ich vážili a vychutnávali. Nestávalo sa často, aby sa doma ovocie pokazilo a vyhodilo. Čoho bolo oveľa viac, bol sneh a mráz. Keď pred Vianocami napadol, výnimkou neboli ani dvojmetrové záveje v uliciach a na cestách. Pred bytovkami na sídliskách stáli snehuliaci a každé dieťa malo svoje osobne vyhĺbené iglu. Keď večer začalo mrznúť, z práčovne sa cez pivnicu a vetračku von natiahla hadica a polievalo sa ihrisko pred blokom. Obložili ho doskami a synom stiahli šnúrky na korčuliach tak silno, že ich z toho boleli chodidlá. Zatiaľ čo mamy doma piekli koláče a debatovali so susedkami pri káve, tatovia museli vytiahnuť večne sa kaziace elektrické sviečky na vianočný stromček, rozmotať zauzlené káble, preskúšať a opraviť ich. Tesne pred tým, než sa vyrazilo so sekerkou a pílkou do lesa po vianočnú jedličku alebo smrečok, sa zo skrine vytiahli a oprášili ozdoby. Obrovské sklenené gule, klasické vianočné salónky a čokoládové kolekcie. Obľúbenou zábavou detí v súvislosti s vianočným stromčekom bolo aj lezenie popod, ponad, na a behanie okolo neho. To všetko spôsobovalo kývanie, neprimerané nakláňanie už aj tak kriticky preťaženého stromčeka, ďalej padanie ultrakrehkých sklenených ozdobných gúľ a opadávanie ihličia.

Prvý ponovembrový Štedrý deň a nové tradície

Prvý „ponovembrový“ Štedrý deň, teda 24. december 1989, pripadol na nedeľu. Štedrý deň sa stal tradíciou u našich národov a u obyvateľov nášho štátu, dňom, ktorý považujú všetci bez rozdielu náboženského presvedčenia za deň významný pre vyjadrenie vzťahov k svojim spoluobčanom, k svojim rodinným príslušníkom. Koniec-koncov, ten 89. to bol super rok. Vianoce a revolúcia v jednom. Paráda! A prvý výlet do „Esterajchu”. V 90. rokoch, teda už v časoch divokého kapitalizmu, dostali Vianoce úplne iné čaro. Už to nebolo len o darčekoch.

K Vianociam vtedy neodmysliteľne patrilo Betlehemské svetlo. Ide o tradíciu, ktorú zaviedli rakúski skauti. Tí priamo z miesta, kde sa narodil Ježiško, prinesú do Viedne zapálený lampáš a odtiaľ sa plamienok nádeje šíri ďalej do Európy. Túto krásnu tradíciu priniesli skauti z bratislavskej Jednotky do kostolov v Starom meste, odkiaľ sa šírila medzi veriacich. Niekedy sa od kostolníka či sestričky dostala ako odmena čokina a hlavne - požehnanie. V neskorších ročníkoch si po Betlehemské svetlo mohli prísť ľudia priamo na nádvorie Radnice, kde ich obslúžili skauti.

V 90. rokoch sa v Bratislave naplno usídlila tiež tradícia Vianočných trhov. Na Hlavnom námestí sa vtedy ešte predávali aj stromčeky a kapry. Rád spomínam na Vianoce v Bratislave. Či už vŕzgal pod gerlachovkami sneh, alebo mrholilo, vždy to malo svoje nádherné kúzlo.

Porovnanie Vianoc pred a po roku 1989

tags: #vianoce #pred #revoluciou