Vianoce Adama Boronču je slovenský televízny film natočený na motívy rovnomennej poviedky L. Nádaši-Jégého. Príbeh o vine, treste a náprave hriechov starého človeka nie je obyčajným vianočným príbehom, ale skôr smutnou sondou do života. Pre mnohých bol tento film príjemným prekvapením, vnímaným ako lepšia voľba oproti stále opakovaným vianočným klasickým rozprávkam. Hoci má možno smutnejší tón, nesie v sebe posolstvo, že koniec môže byť dobrý, ak sa človek snaží zvrátiť niečo zlé, ospravedlniť svoje chyby a napraviť ich.
Hlavná Postava a Jej Životné Osudy
V hlavnej úlohe sa predstavil nezabudnuteľný Július Pántik, ktorý stvárnil postavu starého horala zo Zázrivej v predvečer Štedrého večera. Pántik ako Adam Borončo je hrdý horal, ktorý odmieta spoveď, nepodľahne ani volaniu pálenky a je odhodlaný obetovať pre rodinu to najcennejšie. Svojich vnukov a rodinu miluje natoľko, že by sa pre nich "rozkrájal". Pántik sa do role starého otca hodí geniálne, jeho výkon je mnohými považovaný za jeden z jeho najlepších.
Dej filmu sa odohráva v Zázrivej a predstavuje smutnú sondu do života chudoby na lazoch. Adam Borončo a jeho rodina sú reprezentantmi tohto ťažkého života. Deň pred Štedrým dňom nemá Adam čo do úst, nieto ešte čo položiť na štedrovečerný stôl. Jeho syn sa nevrátil z Ameriky, a tak sa rozhodne založiť u krčmára Weissa hodinky, ktoré kedysi získal od grófky za záchranu jej manžela. To je len začiatok jeho cesty plnej pokánia a objavovania seba samého.
Herecké Výkony a Produkcia Filmu
Produkcia filmu je považovaná za dobrú a okrem scén v nebi vôbec nevidieť jej televíznu úroveň. Herci svoje úlohy zvládajú výborne a dokonca používajú archaické nárečové slová, hoci to môže byť vplyv pôvodnej knihy. Film vystihuje niekdajšie slovenské vidiecke prostredie metódou poetického realizmu, s výborným Pántikom v hlavnej úlohe. Veľmi príjemné Pántikovo herectvo a dokonale podmanivý hlas dokážu pripútať diváka k filmu napriek počiatočným pochybnostiam.
Výkon Júliusa Pántika je podľa mnohých jeden z najlepších, aký kedy vo filmoch predviedol, a za jeho výkon je hodnotenie filmu často ešte vyššie. Všade, kde sa tento velikán filmového umenia objavil, ide o hlboký prejav jeho majstrovstva a hlbokých myšlienok. Kvalitné spracovanie Jégého predlohy opisujúcej ťažký život horalov je s Pántikom vynikajúce. Sociálny rozmer je tu opísaný ľahšou formou, zbytočne netlačí na dramatizáciu, pričom ponúka tú typickú Jégého "snovosť".
Kritické Ohlasy a Atmosféra
Prvé približne 70 - 80% filmu sú bez debaty skvelé. Film je ponurý, temný, smutný a psychologický, aj keď nie extrémne, ale dosť na to, aby oslovil diváka. K tomu sa pridáva krásna výprava zasnežených starých slovenských lazov a skvelý kasting, samozrejme v čele so sympatickým Júliusom Pántikom. Mnohých oslovila práve smutnejšia, ale atmosferická časť ťažko skúšanej rodinky v predštedrovečerný deň.
Azda iba vinou samotnej predlohy sa do filmu dostala jeho záverečná snová a moralizujúca pasáž, ktorá hodnotenie dovtedy vynikajúceho filmu s autentickou atmosférou a excelentným Ďusom Pántikom, zrazila o jednu hviezdičku nižšie. Aj tak je však príbeh silný. Pre tých, ktorí film objavili napríklad až počas televíznych Vianoc v roku 2014, išlo o pozitívne prekvapenie.
O Autorovi Predlohy
Autor predlohy, MUDr. Ladislav Nádaši-Jégé, je jeden z klasikov slovenskej literatúry. Medicínu absolvoval v Prahe, potom pôsobil a až do staroby žil na Orave. Bol známy svojím hlbokým vhľadom do života obyčajných ľudí a ich zápasu s osudom.
Adamova Púť a Nebeský Súd
Film obsahuje aj rodinno-baladický príbeh, z ktorého si mnohí z detstva pamätali fantasy predstavu o "prednebí", v ktorej si hlavný hrdina dokázal obhájiť svoje predchádzajúce hriechy. Záver, kde je Adam s jednou nohou na rozhraní neba a pekla, pôsobí možno až priveľmi štúdiovo, no napriek tomu je príbeh silný. Na záver čelí Adam nebeskému súdu, kde preukáže, že všetky jeho hriechy voči vrchnosti, či už svetskej alebo náboženskej, boli vždy vedené dobrým úmyslom pomôcť blížnemu.
Vianočné Oblátky
Fragmenty z Filmu: Rozhovory a Myšlienky
Pozrime sa na niektoré úryvky z filmu, ktoré dokresľujú atmosféru a charakter postáv a snovú pasáž s nebeským súdom:
„...na vysoké vrchy a nižšie kopce rozsypané okolo neho v širokánskom kruhu, roztratených chalúp. Rozsutca, i pozdávalo sa ich majiteľom prepáleným ohňom života, že vidia odtiaľ celý svet. svet, v ktorom žili a ktorý ich zaujímal, ten videli iste. chalupa, i nechcelo sa starčekovi opustiť milé svetlo za jej temno. vianočnými sviatkami a nebolo viac nijakej roboty. riadila dobytok už teraz, aby mala pokojný večer. slobodný, veľký pán! Veď, ktože mu rozkáže? pánombohom. A s tým iste ľahšie vyjde, ako s ľuďmi!“
„...ľahko poraziť. Adamko mu vyškeril všetky biele zuby - ani jeden mu nechýbal - a zasmial sa. - A čože ma vy strašíte smrťou? Hádam sa jej bojím? nechám z nej vďačne aj iným. hlavou. Ako každý, natrel sa i on dosť biedy. Ale čo s tým? Dajsamibože! Len by inej starosti nebolo bývalo! nebolo ich za čo ratovať! Nuž, ale iní i ratovali a nič nevyratovali. vzal. Tomu veru nikto nerozkáže! vodiť, keď nemá ani jeden šedivý vlas. Podarilo sa mu zobrať akýsi ten groš, i príde zaň pozrieť, čo porábajú. ráz! urobené: jedno je na siahu, druhé len na piaď. na druhý sa hoc i celý deň musíš škrabať! iný vonkoncom nič, to už raz celý život nevydržíš! žobrák! ponevierali ošúchané a kryli po kútoch. Ej, veru to bolí! nevydržíš! Ešte by si len dajako vydržal, keby ťa iní nepokúšali. od rána do noci stále do uší dudal. Ak to sám pánboh tak chce, tak to veru zle chce! dary svätého, aby sa vedel všetkého zriecť. nepokúša: nemám ženu-deti, za frajerkou mi už duša nepiští, nemám sa o čo starať. ten gágor niekedy vyschne. huncútskeho krčmiska! Len ten tabak by čertovsky chýbal, keby ho nebolo.“
„Takto umýval Adamko svoju hriešnu dušičku na ten boží sviatok. nič neprivedie do pokušenia. ovesili sa mu, jeden na jedno, a druhý na druhé koleno. medovníkového koňa? Odtajili ste vtedy všetko, že sa vraj nepamätáte. pamätám, aj Ondrejko sa pamätá. Však sa pamätáš? - No, ja sa veru veľmi dobre pamätám, ako ti to sľúbil ňaňka. veru tak! - kýval si Ondrejko i hlavou na potvrdenie. cigáni, ten príde do pekla. Celkom iste-istučičko do pekla. - Ako ma to tu bude školovať, pozriže ho! Vianoce? A či by ti fakle neboli dobré? Ono musí mať hneď sviečky! doma, keď ste kosili pod Krnáčom. - A ty opica akási, veru máš pravdu. zabudol, ty majster! - Vy ste mi len fajku kázali doniesť, o tabaku ste nič nehovorili. - No, a či si ty videl niekedy fajčiť bez tabaku? - Ako som ja mohol vedieť, či máte tabak, či nie, keď ste mi ani slovíčko nepovedali? - Pravdu máš, chlapče, z teba by bol fiškál! po tie sviečky? - Po sviečky, po koníka a po cukríky na stromček! zotmie. kvapôčku. Veru sa to s tou kvapkou toho trúnku len lepšie sviatkuje. Ale pozrel dolu do doliny: bolo jednako len ďaleko do tej dediny. zavalí človeka. - Chlapci, akosi sa mi nesladí redikať sa teraz do toho dedinska! uvidíte. - Ňaňka, pôjdem i ja s vami, poďte len! - žobronil Adamko. - A to ti naozaj tak tá duša piští za tými sviečkami? - Ukrutečne, ňaníčko môj sladký. Chlapci poskakovali okolo neho a skladali ruky modlikajúc. trochu ho vábila i pálenka, a tak sa poškrabal za uchom, vzal si halienku a kvaku a šiel. Do doliny sa mu šlo hej, ale ako to pôjde naspäť! medovníkové koníky a niekoľko do farbistých papierikov zabalených cukríkov. Totižto Adamko si myslel, že urobí, lenže sa inakšie stalo, ako si to myslel. Lebo keď bol s nákupom hotový, zašiel si i vypiť kvapku na potúženie. kvapku zniesol. I vypil si ešte jednu. Okrem toho si dal naliať i do fľaštičky pol litríka. Keďže už začalo poriadne mrkať, neodkladal ďalej, ale sa pobral domov. Sprvu sa mu vykračovalo dosť rezko; keď prišiel do pol doliny, začalo snežiť. či vedie nadol… Ale s tým nemohol ďaleko zájsť. prestane snežiť. Chôdzou rozohriaty necítil zimu. pazuchy a učupil sa čo najpohodlnejšie. I rozmýšľal o kadečom. Keby len ten syn, ten Juro, už prišiel, veru by sa zišiel. doniesol so sebou. Potom mu začali tí chlapci po hlave brúsiť. deti budú tým sviečočkám tešiť, musel sa usmievať. Tých veru poľahky vyplatíš! Začalo sa mu pozdávať, že ozimnelo. Pritiahol halienku tuhšie okolo seba. Teraz sa mu bez prestania opakovalo, že by bolo načase, aby ten sneh už prestal padať… „Kdeže som sa ja to dostal? Kdeže to ja idem? tuná! zmizli, ostala len tráva a tá sa stále menšila, až celkom zmizla. stratila pod nohami. mihotajúce sa svetlo. drobnými svetielkami, ani keby boli doň popichané drobné sviečky. iskry pred očami: myslel si, že to musia byť svätojánske mušky. či je to ženská, či mužský. zúfalo smutná. Postava počkala na Boronču. - Čo je to tu za zem, o akej som nikdy neslýchal, kde by ľudia svetlá siali? Duša je zosobnená myšlienka. zdá sa ti, že si sa ani neobrátil. tohto kraja až po druhý. zemi. Tu nariekajú nad svojimi hriechmi, ktoré za života spáchali. Adamko sa veru zľakol. som ani ja nebol, hoci boli aj horší odo mňa, - začal sa milý Adam z opatrnosti brániť. - Choď na pole, budeš i ty svietiť, kým sa tvoja duša neočistí od každého hriechu. ste popáchali za života? „Veru pravda!“ Vtom to drobunké svetielko razom vyrástlo na hodného chlapa pred ním. človek, s bradou siahajúcou po pás a stočenou do závinov, s ukrutne utrápenou tvárou. - Nuž, a prečože sa tak trápite, však vás tu ani neopekajú, ani nekorbáčujú? - Svedomie ma žerie! bôle a žalosti, ktoré som zapríčinil iným, a to ma nevýslovne bolí! bolesti, ktoré som zapríčinil iným! - A dávno to už tu nariekate? - Neviem. Tu nikto nevie, ako dávno je tu, lebo tu niet času. stále mučíš a mučíš, kým raz, kto to vie kedy, pocítiš, že môžeš vstať a ísť ďalej. utrápený! - Urobil som a trpím. mohol a ľahšie, omnoho viac dobrého urobiť. koľko ešte budem trpieť. Neviem, či sa vôbec zmiluje on, ten najspravodlivejší, nado mnou! nešťastný prenešťastný! I razom zmizol Adamovi spred očí a obrátil sa zasa na drobné svetielko. Adamovi sa jednako poľahčilo na duši. Pomyslel si: „Dajsamibože! nemohol. Tú trochu, čo mám ja na duši, to ja chytro odzúfam. nerátam, však mi ho bez toho každý Kozinčan vrátil napochytre aj s úrokmi. ruky. spomínať paromy. „Divné mi je len to, že sa nikto o mňa nestará, keď sa tu tak mocem. čudné poriadky!“ I potuloval sa chvíľku hore-dolu. keby si aj on tak kľakol medzi tie ostatné svetlá. zeme nebolo vidieť. poznal za živa. mu niečo rozkázala. mater musela pretrpieť nad jeho darebáctvami. svete, keď ľudia pášu samopaše. trhal od ľútosti. ktorým sa asi mohol prehrešiť, ale ani pre jednu mu nebolo do zúfania. a omši. I proboval vstať a - šlo to. ho vánok unášal. keď si už odkľačal svoje pokánie. - Zúfal som najmenej dve hodiny, tak dlho som sa ani po jednej spovedi nemodlil. - Za ten čas minulo na svete viac ako sto rokov! - Ťáj, žeby som ja bol taký hriešnik! nerozumiete. A kdeže mám teraz ísť, pán duch? - Pôjdeš, kde ťa vôľa božia povedie. pánubohu ukladá na plecia. Keď teraz nemal inú starosť, poobzeral sa, ako to tu vlastne vyzerá. že niet pod ním nijakej pôdy a že sa v povetrí vznáša. by nemohol i hore vyjsť a sa tam trochu obzrieť. niekto vystrelil. keď sa mu robilo, že vidí mliečnu cestu pod sebou namiesto nad sebou. ako celý jarmok hriešnikov! A koľký! Ťáj, ale ich len je! nejdem. mohlo byť to nebo.“ I spustil sa nadol a spýtal sa jedného z tých hajtmanov, kadiaľ tu vedie cesta do neba? či by ho pustili tam, keď sa už tuná odbavil a nazúfal, hádam za celú svoju dedinu. zlé slovo, ktoré odvrkol materi. Mali by mu už dať pokoj, keď nemá tu čo robiť. Smutný duch mu na to odvetil: - Choď a hľadaj si nebesia. Ak ťa už do nich pustia, tak ich nájdeš. Adamko sa poďakoval: - Zaplať pánboh, - a odbrnkol ďalej. sa kajal, keď zazrel nádhernú žiaru, akú dosiaľ nikdy nepomerkoval. - No, to bude akiste tuná to nebo. lagan naň neprišiel. I zafrkol ku tej žiare. Keď ju raz našiel, chytro sa dostal ku nej. nadišla ho taká radosť, o akej sa mu nikdy nezdalo, že by mohla byť na svete! svetlo napĺňalo okolo neho celý svet! porovnať, a čoby hneď aj na svadbe richtárovej dcére hrali! - Tu to bude, tu, o tom niet nijakej pochybnosti! fígeľ! vyžiarovať na jednom kuse tej svetlej steny. do seba. ukáže, akým fígľom sa dostane do neba. Čakal dlho, ale nezazrel nikoho. i preto, lebo sa tí duchovia môžu urobiť neviditeľnými, keď sa im tak páči. tými kolesami a hoci aj trochu oškvrkne. poľahky. tie svetielka, predsa len sa zdali ustarostení. jednako ste všetci takí utrápení, ako keby ste pred samým peklom stáli. Prečože to? ani nijako prekrútiť. a zúfať? Duch stisol plecami: - Ja veru neviem, čo môžu s nami urobiť. Adamko si pomyslel, že ešte nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo, i uspokojil sa. do jedného kútika a trpezlivo čakal, kým príde naňho rad. súdneho dňa, a ten ešte nepriam bude. vtisnutý do druhého. ten najčistejší vzduch. predstupovali pred nich. predstúpil pred ten stôl. - Ich milosť, pán svätý Peter, prosím ponížene, keby ráčili i mňa odbaviť. prekážky, ak by ma neznali, ja som Adam Borončo z Kozinskej. kozinskom kostole: pekný a milý starý pán, so šedivou, krátkou bradou, so šedivými vlasmi. a položil ju pred jedného z tých pánov, čo sedeli okolo stola. stôl pred ním. Pán prehrabal strany, až na jednej zastal a chodil prstom dolu ňou. - N-a, tu je Adam Borončo! I čítal ukrutne chytro, čo tam bolo o ňom napísané. - Hm, hm, toto je nie v poriadku, ako si sa ty sem dostal? V celom svojom živote sa Adamko tak nezľakol ako teraz. medzi tie svetlá? Nech boh zachová! nepotreboval. Svätý Peter sa súcitne usmial nad Adamovým zľaknutím. knihou: - Čože je tam také strašné? neodpykal tieto svoje prečiny. - Čože také urobil tento chudáčik? - spýtal sa svätý Peter a krútil ľútostivo hlavou. mládenca, ktorý hlušil svojho otca. - Adamko, a prečo si ukradol tú ovcu? Chcel si sa azda opiť? - No, to už nie, ich milosť, pán svätý Peter. Povedal, že ak tej medicíny nedostane, iste umrie. ukrutne ľúto. A pre zlatku! veru ukradol tomu Brveníkovi tú ovcu. Ale ma akosi prv zavreli pre ňu. I sedel ja pre to ovčisko celé dva týždne! potom viac nevracal! najšľachetnejšej pohnútky a za ktorý odpykal dvojtýždňovým trestom v žalári? zúfaliskom celých sto rokov! - A si ľutoval i za tú ovcu? - Nie, ich milosť, pán svätý Peter, ja som veru preto ani trocha neľutoval. bolo starému Brveníkovi, jedna ovca? nebol nabaďúril. nemilosrdne zavrieť! - Tak to mu odpúšťame. A s tým drevom ako to bolo? svoje polia, musel ako vedel zadovážiť i druhého koňa. nebolo raz kde vziať ten groš: ani on, ani ja sm...“