Večný pôvab Vianoc: Od detstva po dospelosť
Je zložité vysvetliť, čím to je, že od detstva až po dospelosť sa tešíme na príchod Vianoc. Hoci veľa úsilia musíme vynaložiť do prípravných prác, nakupovania, riadenia, pečenia, varenia a rozmýšľania o darčekoch pre najbližších, predsa sa na Vianoce, bez rozdielu veku, tešíme. Sú to najviac očakávané sviatky v roku. Je v tom čarovné kúzlo Vianoc? Alebo neopísateľná atmosféra? Možno z každého niečo.
Tradície a zvyky: Odkaz predkov
To, že Vianoce u našich predkov boli spájané s tradíciami a zvykmi, nikoho neprekvapuje. A mnohé z nich sa v domácnostiach zachovali dodnes. Štedrý deň s malými obmenami, zmenami v spoločnosti, charakterom domácností či zamestnaním rodičov sa rokmi mení, ale podstata zvykov ostáva zachovaná. Kapra, či pstruha strieda filé, živý stromček nahrádza umelý, miesto sviečok z vosku blikajúce žiarovky, pôstnu kapustnicu nahrádza taká s mäsom a klobásou... a mohli by sme pokračovať.
Vianočné zvyky v Biely Potoku a Vlkolínci: Spomienky a rituály
V zhode s monografiou a popisom Vianoc si pripomeňme, ako prežívali vianočné sviatky prarodičia a starí rodičia v Bielom Potoku a vo Vlkolínci. Určite nájdeme zhodu aj s inými dedinami, ale aj rozdiely.
Príprava na Vianoce začínala už v lete. Tie najlepšie sušené hríby, sušené ovocie a med sa odkladali, aby bolo na Vianoce. Aj najchudobnejšie rodiny sa snažili, aby aspoň počas Vianoc mali plný stôl dobrôt. Gazdovia pred Štedrým dňom nachystali dostatok krmiva pre dobytok, aby cez sviatky nemuseli pracovať. V mnohých rodinách bol tento deň pôstnym. Ráno sa zjedol doma upečený chlieb s maslom a mliekom a potom až štedrovečerné jedlo.
Po večernom zvonení kostolných zvonov sa rodina sviatočne oblečená zišla k spoločnému sviatočnému stolu. Gazdiná pod obrus položila drobné mince, aby ich bol celý rok dostatok. Niekde dávali aj čierne korenie, aby boli zdraví. Večera začala zapálením sviečky na stole a spoločnou modlitbou. Jedli sa oplátky s medom a cesnakom, opekance s makom alebo bryndzou, varené sušené slivky a hrušky a kapustnica s hríbmi. Po kapustnici nasledovala ryba z potoka v Trlenskej alebo z Revúcej. Vo Vlkolínci sa namiesto kapustnice jedávala hrachová polievka. V niektorých rodinách sa na zdravie pripilo pálenkou. Od sviatočného stola, okrem gazdinej, nesmel nikto vstať.
Po večeri nasledovalo poďakovanie modlitbou a v niektorých rodinách si zaspievali koledu. Potom sa už deti rozbehli pod stromček pozrieť, čo im priniesol Ježiško. Po štedrej večeri sa väčšie deti rozbehli do dediny spievať koledy. Ešte pred večerou bolo potrebné aj dobytku pripomenúť sviatočné dni. Gazda spolu s deťmi šli do maštale a jablkom potrel kravu, aby bola pekne guľatá ako jablko. Potom vošiel do záčina a ovciam dal chleba, oplátky a pri odchode rozsypal po záčine mak, aby bolo oviec „ako maku“. Aj omrvinky zo stola po večeri na dvor vysypali hydine, aby aj domáce vtáctvo malo sviatky.
Polnočná omša a nezabudnuteľný zážitok vo Vlkolínci
Keď deti pospali, ostatní sa pripravovali na polnočnú svätú omšu. Pred odchodom do kostola za vchodové dvere pripravili vedro s vodou. Po príchode z polnočnej prvý do bytu vstúpil gazda so slovami: „Prv voda než oheň. Narodil sa Kristus Pán v tento deň“. Pre Bielopotočanov to malo veľký význam, lebo dedina v minulosti dvakrát vyhorela.
Vlkolinský kostol Navštívenia Panny Márie bol na Vianoce vždy vysvietený, vyzdobený, pripravený privítať celú dedinu. Je to tak každý rok. A predsa rok 1968 bol nezabudnuteľný a neopakovateľný. „Pretože keď zo sakristia vyšiel kňaz s miništrantmi, kostol stíchol ako nikdy a nastalo prekvapenie, údiv, radosť a dojatie. Pretože túto pamätnú svätú omšu sa práve chystal slúžiť ich rodák, bývalý väzeň, tajne vysvätený kňaz a člen Spoločnosti Ježišovej, páter Pavol Horský. Keď páter vyšli zo sakristia, ani jedno oko neostalo suché. Ľudia plakali a nikto nemohol ani spievať.“ Sila tohto zážitku vo Vlkolínci pretrváva roky.
Dlhoročná organistka vo vlkolínskom kostole Elena Koníková, ktorá sa s pátrom Paľkom pravidelne stretávala, si na neho spomína. „Bol neskutočne pokojný a trpezlivý. Hovoril pomaly a každé slovo bolo premyslené. Rozprával sa s každým, bez rozlišovania viery, veku, svetonázoru. Aj s návštevníkmi Vlkolínca z cudziny. Ovládal niekoľko cudzích rečí. Vedel poradiť, riešiť susedské nezhody. Bol technicky zručný, ale miloval aj poéziu. Jeho obľúbeným básnikom bol Milan Rúfus, ktorého úryvky z básní často zakomponoval do kázni.“ V roku 2018 uplynulo päťdesiat rokov od pamätnej polnočnej z roku 1968. Páter Ondrej Gábriš pri výročí k návštevníkom polnočnej omše pripravil prekvapenie. K zúčastneným sa zo zachovanej nahrávky z reproduktoru prihovoril páter Paľko. A potom na významné sviatky čítaval jeho kázne a rozdával vytlačené na listoch.
Hľadanie úžasu: Filozofia vianočnej mágie
Úžas sa nedá prikázať. Nedá sa ani vyrobiť. Buď príde - alebo nie. A práve preto nás v dospelosti tak často míňa. Máme slová, vysvetlenia, programy aj rituály, ale úžas akoby sa z nášho života potichu vytratil. Nie dramaticky, skôr nenápadne. Ako keď si na niečo príliš zvykneme. Úžas nie je téma, je to stav.
Kniha Úžas nepozvala k obdivu niečoho výnimočného, ale pozvala späť k tomu, čo je obyčajné - a práve preto prehliadané. K drobným momentom, ktoré netlačia na pozornosť. K realite, ktorá nepotrebuje pozlátko, aby bola pravdivá. Často pripomíname Šípkovú Ruženku. Len tak nás niečo nevyruší z komfortu. Musí to byť niečo veľké, aby nás to ohromilo. Napríklad nočná obloha s hviezdami. Nie sme necitliví, sme uspávaní komfortom. Nie zlomyseľne, ale systematicky: stálou dostupnosťou, prebytkom podnetov a okamžitým uspokojením. A tak sa deje paradox: čím viac máme, tým väčší podnet potrebujeme, aby nás niečo prebudilo. Katastrofa. Silný príbeh. Extrém. A drobné veci - dych, svetlo na stene, ticho rána - nám unikajú. Nie preto, že by neboli hodné pozornosti. Chýba nám pokora. Nemyslíme pokoru morálnu, ale existenciálnu. Nemyslíme pod pokorou poníženie, skôr zmenu perspektívy. Pokora nie je „som malý a bezvýznamný.“ Pokora je „nie som stred všetkého, ale som súčasťou niečoho väčšieho.“ A presne tu sa rodí úžas. Keď prestaneme vnímať seba ako stred sveta, prestaneme vnímať všetko okolo seba ako samozrejmosť a začneme to vnímať ako dar. Ten postoj samozrejmosti vedie k otupeniu. Dar je o vzťahu. Keď vnímam niečo ako samozrejmé, nevnímam to, neďakujem a neprežívam. Keď niečo vnímam ako dar - spomaľujem, som prítomný a niečo sa vo mne uvoľní. A úžas sa objaví ako explózia. A práve vtedy začneme vidieť, že svet nás nemusí ochromiť, aby nás oslovil. Stačí, že mu prestaneme prekážať vlastnou dôležitosťou. A tak si začneme všímať drobné posuny, neokázalé momenty a to, čo tu vždy bolo - len sme to prehliadali. A úžas sa prestane viazať na „niečo veľké“.
Úžas, strach a kontrola
Výkladový slovník spája s úžasom strach, ohromenie a zdesenie. Až tak nás ohromí to, že niečo nemáme v rukách. Úžas a strach majú spoločný koreň. Historicky a aj psychologicky má úžas blízko k strachu, k zdeseniu a k ohromeniu. Prečo? Pretože úžas vzniká tam, kde končí kontrola. Keď niečo presahuje naše chápanie, nedá sa okamžite pomenovať a nedá sa uchopiť ani ovládať, vtedy má mozog dve možnosti: označiť to ako hrozbu a to vedie k strachu, alebo sa otvoriť tajomstvu a to vedie k úžasu. Nebojíme sa viac toho, že nebudeme mať kontrolu, než konkrétneho bubáka? Ten len robí strach znesiteľnejším. Bubák je znesiteľná podoba chaosu. Je to personifikovaný strach, niečo s tvarom, niečo proti čomu sa dá postaviť, utiecť alebo bojovať. Existenciálna neistota tvar nemá. Veľa nášho racionálneho života je v skutočnosti snahou mať veci pod kontrolou, snahou predvídať, alebo snahou minimalizovať prekvapenie. Lenže úžas je čisté prekvapenie. A tak sa deje paradox - čím viac kontroly, tým menej priestoru na úžas, ale aj menej priestoru pre život. Nie náhodou sa úžas často objaví v prírode, pri narodení, pri smrti, pri umení, alebo v tichu.
Nie je otvorenosť či pokora cestou k tomu - prestať sa báť? Áno. Ale nie v zmysle „už sa nebudem báť“, skôr „už sa nebudem báť toho, že sa bojím.“ Pokora znamená neprerátať všetky scenáre, nemať všetky odpovede a nemať situáciu v rukách - a neutekať. Otvorenosť znamená zostať v kontakte s tým, čo presahuje, neuzavrieť sa do obrany a nezmenšiť svet len na to, čo viem zvládnuť. Úžas je strach, ktorý sme neodmietli. Nie je to absencia strachu, je to vzťah k nemu. Dieťa sa bojí tmy. Dospelý sa bojí chaosu, náhody, konečnosti, straty významu. Čo to znamená? Nebojíme sa bubákov, bojíme sa toho, že nie sme pánmi sveta. Synonymum úžasu hovorí - veľmi neobyčajne a obdivuhodne krásny. Nie je to podstata úžasu? Má v sebe krásu. Lebo keby zo skrine namiesto nádherného obrazu vypadol kostlivec, to by nebol úžas, ale zdesenie. Na hranici týchto pojmov sa láme skúsenosť. Zdesenie nie je protikladom úžasu. Úžas takmer vždy obsahuje krásu. Ale nie tú dekoratívnu a uhladenú. Je to krása ktorá presahuje, zastaví dych, naruší istotu, ale zároveň neohrozuje našu existenciu. Keď zo skrine vypadne nádherný obraz, vedie to k úžasu. A keď vypadne kostlivec, vedie to k zdeseniu. V čom je kľúčový rozdiel? V bezpečí. Úžas potrebuje minimálne bezpečie. Nie pohodlie, nie kontrolu, ale pocit „toto ma presahuje, ale nemusím pred tým utekať.“ Zdesenie je stav, kde telo preberá kontrolu, aktivuje sa prežitie, myseľ sa zužuje a nie je priestor na vnímanie krásy. Úžas a zdesenie nie sú protikladmi, ale dvoma smermi reakcie. Môžete si to predstaviť ako rázcestie. Niečo nás ohromí a vtedy hrozba vedie k zdeseniu a význam / krása k úžasu. Podnet môže byť rovnaký. Rozhoduje však kontext, vnútorná kapacita, pocit bezpečia a stav nervového systému. Preto niektorí ľudia pri búrke cítia paniku a iní úžas. Úžas je moment, keď sa strach nezmení na útek, ale na vnímanie krásy. A zdesenie? Je to strach, ktorý je príliš veľký na to, aby sa stal krásou. Ako dôležitý detail sa tu ukazuje čas a odstup. Často sa stáva že v prvej sekunde je zdesenie a neskôr s odstupom vznikne úžas. Ľudia hovoria: „bolo to strašné… ale spätne nádherné.“ Alebo: „V tej chvíli som sa bál, ale dnes viem, že to bolo silné.“ Čas vytvára bezpečie. Bezpečie umožní krásu. Zdesenie nie je protiklad úžasu. Je to stav, v ktorom úžas ešte nemá kde vzniknúť.
Krása, dobro a pravda ako brány k úžasu
A krása? Ak je jadrom krása, v duchu metafyziky, nemôže to byť aj dobro a pravda? Myšlienka nás ohromí. Áno, môže. Vlastne musí. Krása, dobro a pravda sú troma tvárami toho istého. V metafyzike sa hovorí o transcendentáliách. Nie sú to tri rôzne veci. Sú to tri spôsoby, ako sa bytie dotýka človeka. Pravda oslovuje rozum, dobro oslovuje vôľu a krása oslovuje celé bytie naraz. A úžas vzniká práve vtedy, keď sa aspoň jedno z nich nás dotkne hlbšie, než sme čakali. A tak s úžasom sa nestretneme „len“ pri obraze, hviezdach či hudbe. Úžas môže vzniknúť pri myšlienke, ktorá náhle „zapadne“, pri pravde, ktorá nie je tvrdá, ale oslobodzujúca a pri dobrom skutku, ktorý je tichý, neokázalý, a o to silnejší. Vtedy nejde o vizuálnu krásu. Prečo nás to ochromí? Pretože pravda sa zrazu javí čistá, bez obrany, dobro sa javí nezaslúžené, a preto darované a krása sa javí zbytočná - a práve preto hlboko ľudská. Myšlienka, ktorá nás ochromí. Nie preto, že je komplikovaná, ale preto, že je jednoduchá a presná. Ako keď si povieš „aha… takto to je.“ Dobrý skutok, ktorý nás objíme. Nie veľké hrdinstvo, skôr: niekto počká, niekto pomôže bez svedkov a niekto je láskavý bez dôvodu. To je úžas dobra. Prečo práve krása býva „bránou“? Krása je najmenej nátlaková. Nenúti veriť. Nenúti konať. Len pozýva. Jadro úžasu je hlbšie. Možno by sa to dalo povedať takto: Úžas vzniká vtedy, keď sa pravda, dobro alebo krása zjavia nie ako povinnosť, ale ako dar. A tak sme sa ocitli na prahu s archetypmi, ktoré oslovia našu dušu - poď a nasleduj ma. Buď autentický (pravdivý), krásny bez mejkapu a dobrý (láskavý). „Poď a nasleduj ma“ - nie príkaz, ale príťažlivosť. Archetypy nikdy nepresviedčajú, priťahujú. Pravda hovorí „buď autentický.“ Krása hovorí: „buď tým, kým si - bez masky.“ A dobro hovorí: „buď láskavý, aj keď z toho nič nemáš.“ A to „nasleduj ma“ neznamená - vzdaj sa seba.
Autentickosť je pravdou v pohybe. Byť pravdivý neznamená všetko povedať, všetko vedieť a byť bez chýb. Znamená to nebyť rozštiepený, keď to, čo cítime, myslíme a robíme, nie je v rozpore. Krása bez make-upu. To je krása, ktorá nepotrebuje obdiv, nesnaží sa zapôsobiť a nehrá rolu. Je to krása odhalenosti, nie dokonalosti. Dobro v archetypálnom zmysle nie je morálna dokonalosť. Je to ochota byť pre druhého miestom bezpečia. Láskavosť nie je slabosť, je to odvaha: nemať posledné slovo, nenechať sa cynizmom otráviť a nežiť len pre vlastný prospech. Prečo to oslovuje našu dušu? Pretože duša nereaguje na výkon, reaguje na súlad. Keď sa pravda, krása a dobro spoja: vzniká dôvera, rodí sa úžas a človek má chuť kráčať. Nie preto, že musí. A tu sa dostávame k podstate. Úžas nie je cieľ, je to signál, že sme na správnej ceste. Ako keby nám niečo hlboko v nás povedalo „áno. Takto. Toto je ono.“ Archetypy nie sú nedosiahnuteľnými ideálmi, sú pozvánkou. Nie k dokonalosti.
Kedysi očarila jedna žena. Navonok nebola krásna. Žiadna modelka z časopisov. A to je ten druh skúsenosti, na ktorom sa dá rýchlo pochopiť krása hlbšie, než z definícií. Tá žena nebola „krásna“ v zmysle tvarov, mierok a porovnávania. Ale bola krásna v zmysle prítomnosti. A to je zásadný rozdiel. Krása, ktorá nežiada súhlas. Vonkajšia krása často chce byť videná, porovnávaná a potvrdená. Táto krása nič nežiadala. Bola tam. A práve preto pôsobila. Bola neodolateľná. Ale nie v zmysle túžby vlastniť. Išlo o rezonanciu. Táto neodolateľná krása vzniká vtedy, keď človek nie je rozštiepený, neskrýva sa pred sebou a nehrá proti vlastnej prirodzenosti. Preto je taká silná. Preto pôsobí „bez make-upu“. Prečo si na to dodnes pamätám? Pretože to nebola vizuálna stopa. Niečo mi vtedy potichu povedalo „takto môže vyzerať krása, keď je pravdivá.“ A takéto momenty v nás zostávajú. A presne tu sa krása stretáva s úžasom. Nie v ohromení, ale v tichom zastavení. V momente, keď si neuvedomíme aká je ona, ale že svet je hlbší, než sme si mysleli.
Vianoce a fázy života: Návrat k dospelému úžasu
Hovorí sa, že v živote muža sú tri fázy: verí na Mikuláša, robí Mikuláša a vyzerá ako Mikuláš. A tým sa dostávame k Vianociam a k úžasu. Je v tom malá antropológia muža a vlastne aj človeka. Tri fázy a kruh sa uzatvára.
- Verí na Mikuláša: Svet je väčší než on. Zázraky sa dejú bez vysvetlenia. A úžas tu je prirodzený.
- Robí Mikuláša: Svet treba vysvetliť, zariadiť a zvládnuť. Zázraky majú logistiku. A úžas sa mení na zodpovednosť.
- Vyzerá ako Mikuláš: Svet sa už nedá ovládať tak ako kedysi. Prichádza odstup, humor, mier. A ak máme šťastie - úžas sa vracia, ale inak. Nie ako ilúzia.
Vianoce nie sú o tom, že sa hráme, že je všetko dokonalé. Sú o tom, že si na chvíľu dovolíme nebyť stredom sveta. Dar, ktorý nie je zaslúžený, ticho, ktoré nič nevyrába, prítomnosť, ktorá nič nedokazuje. A presne tu sa znovu objaví úžas. Nie ten detský, ale dospelý. Úžas po dospelácky. Nie je to „wow“, skôr tiché „Je dobré, že si.“ Keď sa muž v tretej fáze usmeje pod fúzy, keď už nepotrebuje mať pravdu, keď vie byť Mikulášom bez kostýmu - vtedy sa kruh uzatvára. V detstve veríme na zázraky. V dospelosti ich organizujeme. A ak máme šťastie, na starobu sa k nim znovu ticho vrátime. Možno práve preto majú Vianoce v sebe úžas.
Advent: Cesta k hlbšiemu prežitiu Vianoc
Prakticky od septembra nás z rôznych strán bombardujú vianočné reklamy, melódie a zvučky. A pritom ani advent nezačal. U východných kresťanov trvá až 40 dní a je oveľa prísnejší. Advent je obdobím prípravy. A v tom je tichý paradox dnešných Vianoc. Nie sme unavení z Vianoc. Sme unavení z ich predčasnej spotreby. Keď príde cieľ skôr, než cesta. Advent mal byť spomalením, očakávaním a vnútorným ladením. Lenže my dostávame: melódie bez ticha, radosť bez hladu a dar bez túžby. A výsledok? Keď Vianoce skutočne prídu, už nemáme čím ich prežiť. Úžas sa nedá preskočiť. Potrebuje čas. Príprava nie je trest, ale podmienka.
To, že východní kresťania držia 40-dňový pôst, nie je archaický prežitok. Je to psychologicky aj duchovne presné. Nie preto, že by jedlo bolo zlé a radosť bola hriechom. Ale preto, že radosť bez prípravy sa zmení na hluk. Vianočné piesne samy o sebe nie sú problém. Problém je, že znejú bez kontextu. Je to ako hrať finále symfónie bez úvodu, rozbaľovať dar, o ktorý sme nežiadali a oslavovať narodeniny niekoho, koho sme nestihli čakať. Niet divu, že si povieš „Nech je to už za mnou.“ To nie je cynizmus. Úžas potrebuje prázdne miesto. Úžas vzniká tam, kde je ticho pred slovom, noc pred svetlom a hlad pred chlebom. Keď všetko hrá od septembra, už nie je kde sa nadýchnuť. Možno je riešenie radikálne jednoduché. Nie bojovať s Vianocami. Ale znovu si uchrániť Advent. Stíšiť sa, vyhýbať sa vianočným melódiám, odložiť niektoré rituály a dovoliť si nevedieť, neponáhľať sa. Nie z povinnosti. Úžas neprichádza vtedy, keď hrá hudba najhlasnejšie, ale keď po dlhom čase zaznie prvý tón.
Advent nie je čakanie na Vianoce. Tá príprava je aj o pôste. Zmyslov, chutí… Cvičenie vôle. Ale aj očista organizmu, ktorý spotrebúva zásoby a čistí sa od „nánosov“. Bez prípravy by hojnosť ani nemala zmysel. Pôst nie je popretie, ale ladenie. Pôst v pôvodnom zmysle nikdy nebol sebatrýznenie, morálny výkon, či o duchovnej elite. Bol to tréning vnímania. Keď obmedzíme chute, zmysly a impulzy, neochudobňujeme sa. Naopak - zostrujeme. Telo vie to, čo hlava zabudla. Moderná reč hovorí o detoxe, autofágii a metabolickom reštarte. Staré tradície hovorili jednoducho „Daj telu čas minúť zásoby.“ Nie preto, že by zásoby boli zlé. Ale preto, že prebytok otupuje citlivosť. Hojnosť bez pôstu je len presýtenie. Ťažké jedlá, sladké chute, bohatý stôl - to všetko má význam len v kontraste. Bez pôstu nevnímame chuť, nevnímame vôňu a nevnímame dar. To je dôvod, prečo tradičné kultúry spájali askézu s prípravou na slávnosť (hostinu). Cvičenie vôle je tichá a zabudnutá disciplína. Pôst učí niečo, čo dnes takmer nepoznáme: „Nemusím reagovať na každý impulz.“ A to je kľúčové pre emócie, pre túžby, pre vzťahy a pre slobodu. Nie zákaz. A späť k Vianociam a úžasu. Keď príde hojnosť po príprave: telo sa raduje bez viny, myseľ sa nepreťažuje a srdce má priestor. A úžas sa znovu objaví - nie z prebytku, ale z vďačnosti. Pôst nie je nepriateľ radosti. Je jej podmienkou.
História a zaujímavosti vianočných tradícií
Vianoce sú dlhoočakávané obdobie najmä pre deti. Nádhernou súčasťou Vianoc sú aj tradície a zvyky ako pečenie koláčikov alebo ozdobovanie stromčeka, k tomu teplý vianočný punč či chutný vaječný likér. Viete ale odkiaľ tieto tradície pochádzajú?
- Zákaz Vianoc: Od roku 1659 do roku 1681 bolo slávenie Vianoc zakázané. Týkalo sa to krajín Ameriky, no napriek tomu je samotná predstava zakázania Vianoc viac než desivá! Každý, kto by sa rozhodol pokúsiť zákaz, by dostal patričný trest. Dôvodom bolo údajne rúhačské slávenie v niektorých krajinách, ktoré bolo potrebné zastaviť v zárodku.
- Pôvod vaječného likéru: Oficiálne informácie o pôvode vaječného likéru nemáme, no všetky dostupné stopy vedú do Británie. Vznikol pravdepodobne počas stredoveku, kedy bol vaječný likér vnímaný ako luxus vyššej triedy - pretože len jej predstavitelia mali voľný prístup k mlieku, sherry a vajíčkam nazvyš. Na výrobe sa podieľali aj mnísi, ktorí ho ešte obohatili o figy.
- Vianočné paličky: Možno ste sa stretli s bielo-červenými vianočnými paličkami v amerických filmoch, no ich pôvod je európsky - konkrétne majú korene v samotnom Nemecku. Dávali sa do daru malým deťom počas vianočných bohoslužieb, aby zostali spokojné a v tichosti.
- Špeciálne karty pre vojakov: Počas druhej svetovej vojny sa spoločnosť United States Playing Card Company spojila s americkými a britskými spravodajskými agentúrami, aby vytvorili veľmi špeciálne balíčky kariet. Rozdávali ich ako vianočné darčeky vojakom, ale zároveň pomáhali spojeneckým vojnovým zajatcom utiecť z nemeckých zajateckých táborov.
Moderné Vianoce a výzva k prítomnosti
Upratané máme. Stoly budú plné, alebo aspoň kalorické. Dva dni strávime vianočnými rozprávkami, ktoré sa opakujú každý rok. Pri daroch z časti vieme, čo dostaneme. A keď nevieme, často im chýba „wow“ efekt. Aj keď boli dané z lásky, skôr z nás vypadne zdvorilostné ďakujem. To je veľmi presná - a zároveň trochu bolestivá - otázka. Prečo „wau efekt“ nepríde? Úžas sa dnes často očakáva od darov, od programu, od atmosféry a od opakovania rituálov. Lenže to sú kulisy. A kulisy samy o sebe neohromujú - iba rámujú niečo, čo sa má stať inde. Keď čakáme úžas od plného stola, dostaneme sýtosť, od rozprávok dostaneme nostalgiu a od darov dostaneme predmet. Nie je to málo. Úžas sa nedá zopakovať podľa scenára. A presne to isté sa deje s Vianocami. Úžas však potrebuje otvorenosť, neistotu a neplánovaný moment. Pretože to, čo vieme dopredu, nás už nemôže ohromiť. A to nie je chyba rozprávok ani darov. Tak kde ešte ostáva priestor žasnúť? Nie v tom, čo sa deje, ale v tom, ako sme pri tom prítomní.
Čaro Vianoc je už na dosah. Trblietavé ozdoby, žiariace svetielka, vôňa medovníkov, drevených výrobkov a ihličia. Každý miluje na Vianociach niečo iné, pre väčšinu z nás však platí, že sa ich už nevieme dočkať. Ak si chcete spríjemniť čakanie na príchod Ježiška a spoločnú rodinnú večeru, môžete navštíviť vianočné trhy. Sú pripravené stánky plné chutných dobrôt i užitočných milých predmetov, ktorými určite urobíte radosť svojim blízkym, ale i sebe. Tých najmenších potešia trblietavé, či drevené vianočné dekorácie, ktoré sú absolútnym hitom tejto sezóny. Dospelých zas určite zláka vôňa dobrého jedla, vianočných štrúdlí, škoricových medovníkov, chrumkavých oblátok a trubičiek. Magickú atmosféru Vianoc navyše podčiarkuje príjemná sviatočná hudba a impozantná výzdoba. Okrem interiéru sú rôzne svetelné inštalácie umiestnené aj pri vchodoch do centier miest. Práve tu sa môžu milovníci čarovnej vianočnej nálady odfotografovať a urobiť si tak peknú spomienku na tohtoročné Vianoce. Tiež môžete navštíviť betlehemské maštaľky so živými zvieratkami a užiť si vianočné vinše folklórnych súborov. Veríme, že si užijete všetko, čo festivaly a podujatia k "Čaru Vianoc" ponúkajú.