Svadby v obci Veľké Rovné boli kedysi veselé a hlučné udalosti, ktoré spájali takmer celú rodinu. Nebolo to len o zábave, ale aj o spoločnej podpore mladého páru na ich ceste novým životom. Táto udalosť bola taká významná, že sa na ňu chystalo celé príbuzenstvo a dokonca aj celá ulica bola v očakávaní, keďže pohostenie sa ušlo i susedom a chudobným. Deň svadby často nestačil, a preto sa veselie predlžovalo až na tri dni.
Spoločenský a kultúrny kontext
Spoločenská a duchovná kultúra ľudu vo Veľkom Rovnom v minulosti odrážala dobové sociálne a ekonomické pomery. Pre 19. storočie bola typická rozšírená forma viacgeneračnej rodiny, ktorá sa často skladala z rodičov, ich slobodných detí a jedného zo ženatých synov s manželkou a ich deťmi. Hoci existovali doplnkové zdroje obživy, ako napríklad drotárstvo, rozhodujúca pre život rodiny bola práca na rodinnom hospodárstve.
Vzhľadom na častú neprítomnosť mužov - drotárov, ktorí zabezpečovali vedľajšie príjmy, väčšinu poľnohospodárskych prác vykonávali ženy. Okrem toho zabezpečovali aj všetky domáce práce. Deti sa do pracovného procesu zapájali už od najmladšieho veku - pásli a kŕmili hydinu a dobytok, pomáhali pri jednoduchších poľných prácach. Dospievajúci chlapci už vykonávali väčšinu mužských prác.
Medziosobné vzťahy v rodinách boli charakterizované ekonomickou nadradenosťou rodičov voči deťom a podriadenosťou žien mužom. Tento archaický spôsob života rodín bol sprevádzaný množstvom rozmanitých, tradíciou uchovaných zvykov, obyčajov a poverových predstáv, ktoré sprevádzali človeka pri významnejších rodinných udalostiach, výročných sviatkoch i pri práci počas celého hospodárskeho roka. Z ľudových dramatických prejavov sa väčšina viazala k fašiangovým a vianočným zvykom a k svadobnému obradu.
Príprava na svadbu
Dohadzovanie a oficiálne oznámenie
Keď si mládenec našiel svoju vyvolenú, poslal za jej rodičmi obyčajne svoju matku alebo blízku rodinu, aby mu ju nahovorili. To však bolo už len zavŕšenie dohadovania, dohodnutie termínu zápisu na fare a rozhovory o vene mladuchy. Samotné dohadzovanie už dávno predtým "odbavili" susedky, kmotry a krstné mamky, keď videli mládenca častejšie chodiť k dievčaťu na návštevy. Po dohodnutiach išli mladí v sprievode rodičov na faru, kde sa konal zápis.
Príprava výbavy
Po zápise si dievča chystalo výbavu, pod ktorou sa vtedy rozumeli najpotrebnejšie šaty a bielizeň. Čo sa týkalo nábytku, obyčajne sa na jarmoku kúpila truhla (skriňa) na šaty, niekedy aj posteľ. Ostatný nábytok bol buď u mladuchy, alebo u mladého zaťa. Bolo totiž zvykom, že mladý pár po sobáši síce líhal osobitne v komôrke, ale cez deň bývali pohromade s ostatnými domácimi. Nepotrebovali teda vlastný stôl, stoličky a iný dnes vyžadovaný nábytok. Stačila teda pre mladuchu posteľ a skriňa na šaty nazývaná truhla. Pri nákupe výbavy kúpila mladucha mladému zaťovi košeľu, mašľu a topánky, on jej zas daroval veniec, závoj, topánky a hodvábnu šatku na hlavu.
Predsvadobné pečenie a hostina
Vo štvrtok pred svadbou sa začalo s pečením a príbuzní začali nosiť rôzne potrebné suroviny na svadobnú hostinu. Bolo to najmä maslo, syr, vajcia, mlieko, žito, víno a pálené (lieh). U mladuchy im na oplátku naložili do košov rôzne „osúchy a kachličky“ a pohostili ich. Nezabudli ich tiež ešte raz pozvať na svadbu. Vo štvrtok sa vraj začínalo piecť preto, lebo piatok bol považovaný za zlý deň na začiatok a v sobotu by už bolo neskoro. Pečenie mala na starosti pozvaná kuchárka, ktorých bolo v dedine niekoľko. Piekli sa syrové (tvarohové) kachličky, makové rožky, baby (bábovky) plnené škoricou alebo hrozienkami a veľké pletené koláče. Tieto baby a koláče bývali obyčajne dobré a chutné, lebo kuchárky neľutovali masla, veď ho mali dosť.