Vojensko-politické bloky sa stali fenoménom medzinárodných vzťahov druhej polovice 20. storočia, kedy vznikli zoskupenia štátov s cieľom kolektívnej ochrany pred vonkajšou agresiou zo strany ideologických protivníkov. Po Severoatlantickej aliancii (NATO), ktorá vznikla v roku 1949, nasledovalo v roku 1955 vytvorenie Varšavskej zmluvy (VZ), známej aj ako Varšavský pakt. Hoci jej deklarovaným cieľom bolo zastaviť rozpínavosť amerického imperializmu a vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti v Európe, v skutočnosti fungovala najmä ako nástroj na udržiavanie sovietskej nadvlády vo východnej Európe.
Vznik Varšavskej zmluvy a kontext studenej vojny
Reakcia na NATO a NSR
Vojenský pakt novozformovaného východného bloku vznikol v roku 1955, celých šesť rokov po tom, ako Spojené štáty, Kanada a desať západoeurópskych štátov vytvorili NATO. Osem štátov - Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Nemecká demokratická republika (NDR), Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz podpísalo 14. mája 1955 vo Varšave zmluvu o vytvorení vojenského paktu. Oficiálne išlo o odpoveď na vstup Nemeckej spolkovej republiky (NSR) do NATO, ku ktorému došlo 6. mája 1955. V skutočnosti však Varšavský pakt predstavoval ďalší stupeň vojenského upevňovania východného bloku pod vedením Sovietskeho zväzu, ktorý získal právo rozmiestniť v členských štátoch svoje jednotky.
Stalin na ustanovenie Severoatlantickej vojenskej aliancie v roku 1949 nereagoval, napriek tomu, že v USA bolo napadnutie Sovietskeho zväzu reálne diskutovaným scenárom. Pentagon vtedy v spolupráci s Britániou vyvíjal rad stratégií s krycími názvami ako „Dropshot“, „Trojan“ alebo „Offtackle“, ktoré počítali so zhodením atómových bômb na stovky sovietskych miest a zničením celého ZSSR. Od plánov priameho prvého útoku Spojené štáty upustili až v roku 1954, keď do Bieleho domu nastúpila administratíva prezidenta Eisenhowera. Jeho stratégia „Nového pohľadu“ sa namiesto toho zamerala na preventívne zastrašovanie Sovietov pomocou masívneho zbrojenia. V rovnakej dobe ale NATO odhlasovalo rozšírenie aliancie o Západné Nemecko, čo si Moskva nechcela nechať páčiť.
Stratené nádeje na zjednotené Nemecko
Ostrá reakcia na začlenenie Nemecka do NATO bola pochopiteľná z radu dôvodov. Hranice Severoatlantickej aliancie sa posunuli až na samotný prah sovietskej vplyvovej sféry a Sovietsky zväz stratil v povojnovej Európe celkovú vojenskú prevahu. Navyše navždy zanikli nádeje na zjednotenie Nemecka a jeho postupného začlenenia do sféry sovietskeho vplyvu. Stalin o tento scenár reálne usiloval a ešte v roku 1952 ho navrhoval v takzvanej Březnovej nóte. Zjednotené Nemecko v nej bolo vykresľované ako neutrálny štát. Stalin ale počítal s tým, že príliv 19 miliónov voličov z Východného Nemecka naruší prozápadnú orientáciu krajiny a posunie ju politicky smerom k Moskve.
Členské štáty a deklarované ciele
Zakladajúci členovia
Zakladajúcimi členmi Varšavskej zmluvy bolo okrem ZSSR Východné Nemecko (NDR), Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Československo a Albánsko. V roku 1963 usilovalo o vstup aj Mongolsko. Po protestoch Číny mu ale bol udelený len štatút „pozorovateľa“, čo však Sovietom nezabránilo rozmiestňovať v Mongolsku svoje vojenské základne.
Oficiálna preambula a článok VIII.
V preambule zmluvy sa deklaruje, že jej cieľom je „úsilie o vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe založenom na účasti všetkých európskych štátov bez ohľadu na ich spoločenské a štátne zriadenie“. Článok VIII. potom výslovne stanovuje zásadu „vzájemného respektování nezávislosti a svrchovanosti a nevměšování se do vnitřních věcí druhého státu“.
Realita sovietskej dominancie
Diktát Moskvy a riadenie
Napriek deklaráciám o kolektívnej bezpečnosti bola Varšavská zmluva od samého počiatku pod striktným diktátom Moskvy. Všetci vrchní velitelia boli Sovieti a členské štáty nemali reálnu možnosť do ich rozhodovania zasahovať. Vnútornú štruktúru asi najlepšie ilustruje fakt, že velitelia armád členských štátov nedostávali plné znenie operačných plánov, a dokonca ani kompletné scenáre vojenských cvičení. Sovietsky zväz svojim spojencom oznamoval len vybrané informácie, a dodnes sa preto medzi akademikmi diskutuje, ako by sa pakt správal v prípade reálneho ozbrojeného konfliktu.
Hierarchia velenia Varšavského paktu sa premietala aj do politiky a ekonomiky celého východného bloku. Hospodárenie v jeho krajinách už od roku 1949 riadili doktríny Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Tá bola opäť ovládaná zo ZSSR a pre vnútorný obchod sa používal medzinárodne nekonvertibilný rubeľ.
Potlačenie neposlušnosti
Neustála prítomnosť vojakov ovládaných z Moskvy vo všetkých členských krajinách zaručovala, že trest za akúkoľvek neposlušnosť príde veľmi rýchlo. Už pri krvavom potlačení maďarského povstania v roku 1956 dali Sovieti jasne najavo, že u svojich vazalov odklon od moskovskej línie nepripustia. V 60. rokoch potom právo zasahovať proti „ohrozeniu socializmu“ otvorene deklarovala Brežnevova doktrína. Sovietsky vodca ju vyhlásil, aby ospravedlnil jedinú vojenskú akciu údajne obrannej Varšavskej zmluvy - inváziu do Československa.
Operácia Dunaj a vnútorné rozpory (1968)
Invázia do Československa
Operácia s kódovým názvom Dunaj ukázala, aké veľké rozkoly vo Varšavskej zmluve panujú. V prvej rade bola namierená proti členskému štátu, ktorému zmluva dávala výslovné právo na nezávislosť a suverenitu. Ozbrojené ukončenie Pražskej jari obsadením Česko-Slovenska 21. augusta 1968 vojskami Sovietskeho zväzu a jeho spojencov patrí medzi zlomové okamihy našich dejín. Okupácia republiky „spriatelenými“ socialistickými krajinami a následná normalizácia zanechali na celej spoločnosti hlboké rany, ktorých následky sú badateľné dodnes. Moskva útokom na svojho komunistického spojenca šokovala ideologicky príbuzné politické hnutia po celom svete a tým zásadným spôsobom oslabila aj svoj medzinárodný vplyv. Okrem toho popreli Sovieti inváziou do Československa zmysel Varšavského paktu, medzinárodnej organizácie, ktorej úlohou mala byť politicko-vojenská integrácia východného bloku po vzore NATO.
Rok 1968 sa začal z pohľadu Sovietskeho zväzu a jeho spojencov sériou ideologických úspechov. Ofenzíva Tet severovietnamskej armády odhalila pred západnou verejnosťou brutalitu americkej vojny vo Vietname a posilnila rôzne radikálne ľavicové hnutia. Začiatkom roka 1968 však dochádzalo aj k prudkým zmenám v Československu. Dňa 5. januára bol za prvého tajomníka KSČ zvolený Alexander Dubček, ktorý v tejto funkcii nahradil dlhoročného komunistického lídra Antonína Novotného. Pád Novotného a jeho starej garnitúry umožnil aj postoj Leonida Brežneva. Zvolením Alexandra Dubčeka, ktorý sa so sovietskym lídrom poznal ešte zo štúdií v Moskve a do najvyššej straníckej funkcie ho navrhol ako kompromisného kandidáta sám Novotný, sa začalo v Československu obdobie reforiem, ktoré sa nazýva Pražská jar.
Odpor Rumunska a Albánska
Invázie sa zúčastnili všetky susedné krajiny a Bulharsko, teda takmer celý Varšavský pakt. Dvaja členské štáty sa však rozkazu vzopreli. Svetlou výnimkou bolo Rumunsko, ktorého diktátor Nicolae Ceaușescu sa augustovej invázie do Československa odmietol zúčastniť, pretože mu image protisovietskeho rebela zaručovala príliv pôžičiek zo Západu. Enver Hodža zase Albániu orientoval na Čínsku ľudovú republiku, ktorá augustovú inváziu kritizovala. Jeho krajina navyše vo Varšavskej zmluve pôsobila už od roku 1962 ako pasívny člen a po udalostiach v auguste 1968 z paktu vystúpila úplne 13. septembra 1968.
Úpadok a zánik Varšavskej zmluvy
Strata legitimity a pokusy o reformy
Zatiaľ čo spočiatku niektorí východní politici nazerali na Varšavskú zmluvu ako na garanta západných hraníc, postupom rokov sa legitimita aliancie úplne vyčerpala. Strašenie „americkým imperializmom“ a „nemeckým revanšizmom“ znelo po invázii do Československa smiešne. Keď sa socialistické hospodárstvo začalo koncom 80. rokov rúcať, chceli nákladný systém zahraničných základní prehodnotiť aj Sovieti.
Už krátko po tom, keď sa v marci 1985 stal Michail Gorbačov najsilnejším mužom Sovietskeho zväzu a začal politiku glasnosti (otvorenosti) a perestrojky (prestavby), odmietol na stretnutí s vedúcimi delegácií štátov Varšavskej zmluvy doktrínu Leonida Brežneva o obmedzenej suverenite týchto štátov. Komunistické režimy v krajinách sovietskeho bloku sa začali postupne rúcať, čo viedlo aj k zániku Varšavskej zmluvy. Pokus pakt reformovať však úplne zlyhal. Jeho súdržnosť vždy závisela od jednostranného diktátu Moskvy. Keď sa Michail Gorbačov pokúsil zaviesť na schôdzkach diskusiu, ukázalo sa, že dlhé roky vyžadovaná servilita ostatných členov hľadanie spoločných riešení neumožňuje. Na zmenu neboli v ére rozpadu Sovietskeho zväzu prostriedky, politická vôľa ani čas. Gorbačovov minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze začal na medzinárodných schôdzkach otvorene prehlasovať, že rozmisťovanie vojsk na cudzích územiach je nepatřičné. Všetkým bolo jasné, že Varšavskej zmluve zvoní hrana.
Rýchly zánik a dedičstvo
O pravej povahe, zámeroch a stratégiách Varšavskej zmluvy sa vedú dodnes debaty. Málokto však spochybňuje, že jej primárnym účelom bola obrana súdržnosti sovietskeho impéria. Po jeho rozpade už nebolo čo brániť. Na schôdzke v Moskve preto padlo 31. marca 1991 rozhodnutie rozpustiť vojenské štruktúry Varšavského paktu a zrušiť jeho spoločné velenie. Protokol o zrušení vojenskej organizácie a štruktúr tohto vojenského bloku podpísali ministri zahraničných vecí a obrany šiestich členských štátov 25. februára 1991 v Budapešti a nadobudol účinnosť práve 31. marca 1991. Ministri spoločne konštatovali, že každá krajina má právo zvoliť si vojenské spojenectvo, ku ktorému chce patriť, a vzájomné vzťahy sa mali odteraz odohrávať na bilaterálnej úrovni.
Definitívne bol pakt zrušený 1. júla 1991 na zasadaní Politického poradného výboru Varšavskej zmluvy v Prahe. V Černínskom paláci v Prahe najvyšší predstavitelia krajín paktu podpísali protokol o ukončení Varšavskej zmluvy, čo bola definitívna bodka za jej existenciou. Bývalý československý prezident Václav Havel vtedy vyhlásil: „Varšavský pakt od tejto chvíle neexistuje.“ Poľský prezident Lech Walesa ho doplnil: „Nikdy som nemal rád pohreby, tento je výnimkou.“
V súvislosti s podpisovaním protokolu opisuje prvý porevolučný československý minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier vo svojich pamätiach Od snění k realitě situáciu, ako prezidentovi Havlovi prestalo písať pero, a tak mu posunul svoje vlastné: „Ťažko som potlačil úsmev. Na boku pera nabielo žiaril známy štít so štvorcípou hviezdicou a dve skratky, francúzska OTAN a anglická NATO.“ Na vrcholnej schôdzke v Prahe sa namiesto sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova zúčastnil viceprezident Gennadij Janajev, ktorý sa ale už nasledujúci mesiac - v auguste 1991 - postavil na čelo pučistov, ktorí chceli zvrhnúť práve Gorbačova a prebrať moc v krajine.
Zánik Varšavskej zmluvy bezpečnost Európy nijako neohrozil, pretože vo skutočnosti fungovala iba ako nástroj na udržiavanie sovietskej nadvlády. Rýchlosť procesu zavŕšeného formálnym rozpustením paktu bola dôkazom, akú marginálnu úlohu spoločná obrana vo Varšavskej zmluve hrala. Definitívne potvrdenie zániku nastalo integráciou pôvodných členských štátov do NATO a EÚ. Napríklad 12. marca 1999 vstúpilo do NATO Česko, Maďarsko a Poľsko. V novembri 2005 Poľsko ohlásilo, že zverejní podstatnú časť vojenských archívov týkajúcich sa Varšavskej zmluvy.