Tradičná slovenská svadba bola od nepamäti spájaná s množstvom obradných úkonov a zvykov, ktoré museli mladomanželia pred a počas vstupu do spoločného života absolvovať. V minulosti svadbu dohadovali rodičia, preto sa často stávalo, že sa ľudia sobášili skôr pre majetok, ako z lásky. Čoraz viac mladých párov si však ctí tradície a snaží sa pripraviť svoju svadbu podľa starých slovenských zvykov.
Napriek tomu, že svadby v minulosti nebývali také veselé ako dnes a manželstvá sa neraz uzatvárali na základe dohôd medzi rodinami, nevesty museli podľa obyčaje smútiť či plakať, na všetky tieto tradície sa dnes pozeráme s obdivom a údivom, najmä keď sa dozvieme, koľko z nich sa zachovalo až do súčasnosti.
Predsvadobné obdobie a zásnuby
Predtým, ako sa začne rozprávať o svadobných zvykoch, je zaujímavé vedieť, odkiaľ pochádza slovné spojenie "vydávať sa". Siaha hlboko do minulosti a kedysi nemalo taký pozitívny podtón ako dnes. Spájalo sa s jednou z prvých foriem uzatvárania manželstiev, a to s kúpnopredajnou zmluvou. Neboli to však len dohody medzi rodinami, čo zabezpečovalo zásnuby či samotnú svadbu. Ďalšou možnosťou bol napríklad únos, väčšinou však išlo len o predstieraný únos, ak sa obe strany vopred dohodli a chceli sa vyhnúť vysokým výdavkom na oficiálny sobáš.
Nie je to tak dávno, čo sa na našom území usporadúvali dokonca jarmoky ponúkajúce slobodné ženy na vydaj. Až v 16. storočí došlo k zmene.
V neskorších časoch sa predsvadobné obdobie a zásnuby niesli v duchu niekoľkých typických obradov. Staršia žena zo ženíchovej strany bývala vyslaná do domu nevesty na priezvedy. Jej úlohou bolo zistiť predbežný súhlas so svadbou v rodine nevesty. Na pytačky už chodieval samotný ženích spoločne s niektorým z mužov z rodiny, zvyčajne s krstným otcom. Súhlas bol už omnoho záväznejší ako počas priezvedov.
A ako mohla rodina nevesty povedať svoje "áno"? Súhlas nepredstavovalo len vzájomné podanie si rúk, ale aj prípitok, výmena šatky, pierka či stužky alebo ponúknutie praženice. Zásnuby boli obradom potvrdenia dohody. Na tento akt sa na Slovensku používal aj názov zaručiny či oddávanie. Znakom, že sa mladí skutočne vezmú, bolo spojenie ich rúk a výmena darov.
Ohlášky a pozývanie hostí
V niektorých kostoloch sa ešte aj dnes oznamuje uzatváranie manželských zväzkov v najbližšom týždni. V minulosti boli ohlášky cirkvou predpísanou povinnosťou. Počas troch nedieľ za sebou pred samotným obradom kňaz ohlasoval blížiaci sa sobáš. Počas tohto obdobia museli aj mladí snúbenci nosiť na oblečení viditeľný znak prisľúbenia sa.
Keď už o svadbe vedela celá dedina, postupne sa začalo s pozývaním hostí. Niekde pozývali samotní mladomanželia či ich rodičia, inde družbovia, najčastejšie však špeciálne vymenovaný človek, nazývaný zváč. Ten pri návšteve každej domácnosti prednášal pozývacie formuly alebo o účasť na svadbe hostí dokonca prosil - tak to vyžadovala vtedajšia obyčaj.
V minulosti neexistovali svadobné oznámenia, tie sa začali posielať až začiatkom 20. storočia. Pozývanie hostí na svadbu sa robilo prostredníctvom zváča, ktorý chodil po dedine pešo alebo na koni. Zváčom bol väčšinou prvý družba, starejší, niekedy hostí pozývali budúci manželia alebo ich rodičia. Obyčajne sa pozývalo v čase ohlášok, týždeň pred svadbou. Niektorých museli na svadbu pozývať dva alebo trikrát. Zváč bol rovnako ako starejší špeciálne vystrojený, mal paličku, niekde fokoš (obradný nástroj starejších), pierko, šatku, stuhy a so sebou nosieval koláč pre pozvaných hostí. Ak zváč dostal za pohárik páleného, znamenalo to, že pozvanie bolo úspešné.
Svadobné zvyky a obrady
Mladomanželia nemali v dávnych časoch takú slobodu vo výbere termínu. Svadby sa organizovali len v určitých obdobiach, napríklad počas fašiangov. A keď sa termín neodvrátiteľne priblížil až k predvečeru svadby, konali sa rozlúčky so slobodou.
Rozlúčka so slobodou sa konala aj v dávnejších dobách, konkrétne v predvečer svadby. Kým mládenec išiel so svojimi kamarátmi oslavovať do krčmy a „prepíjali slobodu“, rozlúčka budúcej nevesty sa konala v jej rodičovskom dome a mala skôr obradný charakter. V mnohých slovenských dedinách so svojimi kamarátkami, družicami, vili pierka z rozmarínu, venčeky, svadobný stromček alebo zástavu a nevesta mala oplakávať svoje panenstvo.
Prípravy a obliekanie nevesty
Prípravy na svadbu sa začínali skoro ráno obliekaním nevesty, pri ktorom bola prítomná krstná matka, družičky a najbližšia rodina. Zvykom bol očistný kúpeľ, ktorý absolvovali obaja mladomanželia a mal z nich zmyť všetko nečisté a chrániť ich pred zlom v manželstve.
Potom sa začalo obliekanie, počas ktorého bývala nevesta postavená v šafli, širokej drevenej nádobe s dvoma uchami. Svadobný odev sa líšil od obce k obci. Na Horehroní bývali nevesty v bielom a krk im zdobil ruženec. Tekovské nevesty mávali šaty tmavých farieb s bohatými výšivkami. Pod širokou sukňou mali oblečených až sedem spodničiek a cez prsia previazanú šatku. Na nohách nosili nové čižmy, ktoré dostávali od svojho nastávajúceho.
V niektorých častiach Slovenska nosievali nevesty svadobné šaty v čiernych a fialových odtieňoch na znak smútku, no častejšie bývali mladuchy odeté v bielom. Nie však úplne. Biele zástery a sukne bývali doplnené farebnými súčasťami ľudového odevu. Azda najtypickejším prvkom odevu nevesty bola parta, čelenka zdobená perlami, flitrami, výšivkami či sušenými kvetmi. Pod ňou mala nevesta vlasy hladko začesané do vrkoča. Bočné strany party bývali ozdobené kytajkami, širokými farebnými šnúrkami a stuhami dlhými občas aj po pás.
Typická svadba na Slovensku sa kedysi začínala prevažne v pondelok. Časté boli aj svadby v utorok, niekedy štvrtok alebo v nedeľu. Sobáš sa nikdy nekonal v stredu alebo piatok. Ešte pred odobierkou a samotným sobášom sa v dome nevesty uskutočnilo obradné obliekanie nevesty. Mladuchu obliekali do kroja, no nie vo všetkých kútoch Slovenska bola typická jeho biela farba. V niektorých krajoch nevesty odievali do smútočných farieb - čiernej a fialovej. Zaužívané vo väčšine dedín bolo, aby bol aspoň kus nevestinho odevu červenej farby. Červená ju mala ochrániť pred urieknutím a čarami. Nevesta na sebe nosila aj pás, ktorý symbolizoval manželskú vernosť a na nohách mala čižmy. Špecifický bol aj jej účes. Vlasy mala predelené cez prostriedok na tzv. „pútec“ a zapletené do vrkoča. Na hlave mala partu alebo veniec, v ktorom bol použitý rozmarín. Rozmarín sa do svadobných pierok a vencov používal a používa preto, že symbolizuje vernosť, lásku a šťastie, ktoré má priniesť mladomanželom. Závoj mal nevestu uchrániť pred zlými pohľadmi cudzích ľudí.
Staršie vydaté ženy dávali nevestám niekoľko rád, ako doplniť svoj svadobný odev. Do čižmy si mali dať cesnak alebo peniaz, aby odohnali zlých duchov, a aby boli v budúcnosti bohaté. Pod partu si mali dať sušenú materinu dúšku, aby mal mladý pár zdravé deti.
Príchod ženícha a "pytačky"
Všetko sa začalo príchodom budúceho ženícha do domu nevesty. Podľa tradícií mu svadobčania mali brániť vo vstupe do domu, mali dávať mladému pánovi rôzne hádanky a klásť mu prekážky, ktoré musel zdolať, aby si svoju nevestu zaslúžil - neraz bol nútený vykúpiť si ju.
Tradícia privedenia troch falošných neviest pred ženícha predtým, ako príde tá skutočná, sa zachovala dodnes. Najčastejšie sa do bielych plachiet prezliekali staré ženy a muži. Mládenec sa zakaždým musel opýtať tzv. oddávača, zástupcu nevesty: „Páni starší, je to ona?“ Po troch pokusoch o zisk nevesty sa začalo vtipné zjednávanie na cene medzi družbami ženícha a nevesty. Ženích totiž musel zaplatiť nielen za nevestu, ale aj za jej výchovu či svadobné pierko na svoj odev.
Ženích to v minulosti nemal vôbec ľahké, keď chcel svoju nastávajúcu vôbec vidieť. Pred odobierkou musel prekonať rôzne prekážky. V niektorých dedinách mu zahatili cestu, bránu alebo dvere do domu, musel odpovedať na rôzne hádanky, boli mu predvedené falošné nevesty alebo si musel v dome nevestu sám nájsť.
Odobierka a svadobný sprievod
Keď sa mladý pár konečne stretol, nasledovala aj dnes dobre známa odobierka plná smútku z odchodu z rodičovského domu a strachu z neznáma.
Odobierka (odpýtanie, preprašenie) sa robila u ženícha aj u nevesty a opakovala sa po sobáši. Počas odobierky museli mladí kľačať buď na šatke, matkinej zástere, múčnom vrecku, alebo na kožuchu. Text, ktorým mladomanželia pýtali rodičov o odpustenie a za všetko ďakovali, predriekaval buď starejší, alebo prvý družba.
Krásnym zvykom bol svadobný sprievod, v ktorom kráčali ženích, nevesta a všetci svadobčania cez dedinu až ku kostolu. Niesla sa v ňom svadobná zástava, cesnak, chlieb na ochranu mladomanželov a stromček ako symbol čistoty a života.
Po odobierke sa vytvoril svadobný sprievod, ktorý bol väčšinou veselý až bujarý. Na čele sprievodu bol starejší, nevesta nikdy nemohla ísť prvá. Sprievod bol hlučný a svadobčania plieskali bičom preto, aby odbúrali zlo. Prosperitu nového života mladomanželov chceli ľudia v sprievode zabezpečiť obsypávaním ženícha a nevesty plodinami, chlebom a kropením svätenou vodou.
Svadobný sprievod bol po svadbe v mnohých prípadoch zastavený a nevesta so ženíchom ostro sledovaní. Ľudia z dediny sledovali, či nevesta počas sprievodu plače alebo sa smeje. Ak plakala, bol to dobrý znak, že sa bude počas života so ženíchom iba smiať. V dedine Priechod na strednom Slovensku bol ženích s nevestou zastavený a musel „biť kohúta“. Tí, čo sprievod zastavili, mu zaviazali oči, dali mu do rúk cepy a musel nimi trafiť figurínu kohúta.
Svadobný obrad
Samotný sobáš prebiehal podobne ako dnes s tým rozdielom, že sa začínal už okolo poludnia.
Na sobáši bolo v minulosti zaujímavé to, že počas neho často zostávali svadobčania pred kostolom.
Bulharské zimné nevesty: Pomacká svadobná tradícia | Dokument DW
Svadobná hostina a zábava
Aj výber miesta svadobnej hostiny sa niesol v duchu tradícií. Najčastejšie sa hostiny konali v dome nevesty. A boli to teda poriadne bohaté oslavy. Ich hojnosť sa spájala s poverou: aký počiatok, taký koniec, teda aké bohaté bude manželstvo na začiatku, také bude aj na konci.
Na hostine sedel mladý manželský pár za vrchstolom, v rohu miestnosti, príp. v niektorých oblastiach Slovenska aj v samostatnej komôrke na poschodí, kam im jedlo len nosili. Stoly sa pod ťarchou jedla priam prehýbali. Dlhé týždne pred svadbou sa začínalo s prípravami, organizovali sa zabíjačky, aby na stoloch nechýbali jedlá, ktoré mali priniesť plodnosť, napríklad kura či kohút. Žiadna svadba by sa nezaobišla ani bez rôznych kaší, ktoré sa jedávali zo spoločných mís.
Svadobná hostina sa uskutočňovala v dome nevestiných alebo ženíchových rodičov podľa toho, kto z páru sa ku komu po sobáši presťahoval. Najčastejšie to však bolo v rodičovskom dome nevesty. Jedlá na stoly nosili družičky a družbovia. Hojnosť pokrmov symbolizovalo budúcu prosperitu páru. Mladomanželia jedli z jedného taniera, jednou lyžicou i príborom, čo bol znak toho, že patria ku sebe. Aj v oblasti svadobných jedál bola istá obradovosť, pretože na svadbe nemal chýbať pokrm zo sliepky a kohúta, ktoré mali zabezpečiť plodnosť páru. Častokrát pri hlavnom svadobnom stole s mladomanželmi nesedeli ich rodičia. Medzi najčastejšie pokrmy patrila slepačia polievka s rezancami, bravčové alebo baranie mäso a kapusta. Alkohol hosťom ponúkal len poverený svadobný funkcionár. Záverečným chodom hostiny bola už spomenutá kapusta, kaša a dôležitá súčasť svadby koláč - radostník, ktorý rozdával starejší.
Na svadbe nesmela chýbať muzika. Každý, kto si rozkázal zahrať pesničku, musel za ňu muzikantom zaplatiť. Svadba v mnohých častiach Slovenska trvala aj dva či tri dni.
V dedinke Matiášovce na Zamagurí sa počas svadby nekonala typická svadobná hostina. Pozvaným hosťom sa podávala len pálenka, ak bol niekto z hostí hladný, išiel sa domov najesť a vrátil sa naspäť.
Vrchol svadby: Čepčenie a prechod do nového života
Po zábave a hodovaní veselosť ustala. Nastal čas rozlúčiť sa. Podľa dávnych zvykov mladý pár opustil za spevu rozlúčkových piesní a plaču nevesty jej rodičovský dom. Ženích si ju odviedol do domu svojich rodičov, kde svadobné obrady pokračovali.
Keď sa nevesta a hostia presúvali do domu ženícha, vykonávali sa podobné obrady ako pri odobierke. V dome ženícha boli dôležité miesta, pri ktorých prijímali mladú gazdinú do domu. Išlo o pec, ohnisko, stôl, prah a kúty. Pred samotným vstupom do domu musel ženích preniesť nevestu cez prah. Svokra potom skúšala nevestinu šikovnosť pri zdvíhaní metly a ponúkala jej cukor a med, aby mala šťastný život. V niektorých častiach Slovenska dala svokra neveste pod pazuchu chlieb a tá s ním musela trikrát obísť stôl bez toho, aby ju ženích chytil. Ak ju dolapil, znamenalo to, že nevesta bude celý život „pod papučou“.
Vrcholom svadby bolo to, čo dnes nazývame čepčením. Úderom polnoci sa z mladej nevesty stávala pani. Práve v tomto momente sa jej z hlavy snímala parta či venček, symboly panenstva a slobody.
Podľa starých zvyklostí sa z nevesty stávala pani nielen začiatkom nového dňa, ale aj úplným spečatením manželstva, ktorým je svadobná noc. Svadobčania spoločne odprevadili mladých na lôžko, spievali piesne a tancovali okolo nich. V minulosti sa na svadobnej noci zúčastňovali dokonca aj svedkovia. Tento zvyk bol pozostatkom tzv.
Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty) sa uskutočňovalo v druhý deň svadby. Až v 20. storočí, keď sa skracovali svadby, sa konal hneď po skladaní venca. Čepčenie nevesty bolo v minulosti výlučne záležitosťou starších žien. Nevesta počas tohto obradu väčšinou sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest, prípadne pri nej boli ešte mužské nohavice. Tieto symboly mali neveste zaistiť ľahší pôrod a mužského potomka. Kým neveste založili čepiec (kápku), pokropili jej hlavu svätenou vodou. Po zavíjanke nasledoval tanec.
Na starých slovenských svadbách sa viac ako kytica hádzal koláč. Skladanie vienka sa považovalo za vrchol svadby. Vienok a parta boli znaky nevestinho panenstva a dievčenskej slobody. Z hlavy sa vienok skladal buď vidličkou, nožom, kosou, alebo šabľou. Funkciu skladania vienka mal prvý družba alebo staršie ženy. Družba sa nevesty trikrát pýtal, či chcú radšej svoj vienok sňať, alebo hlávku sťať, pričom na tretí raz si ho už nevesta s plačom nechala zložiť z hlavy. Po zložení jej mal prvý družba rozpliesť vrkoč, ktorý bol typický iba pre slobodné dievčatá. V niektorých prípadoch sa mladej neveste aj odstrihlo z vlasov. Zložený vienok sa zapichol do hrady v izbe.
Pred zložením vienka chodili okolo nevesty družičky so zapálenými sviečkami a spievali. Po zložení vienka nasledoval obrad ukladania mladého páru na lôžko. Tento akt sa nazýval aj „konzumácia manželstva“. V ešte dávnejšej ako dávnej minulosti mal právo na prvú noc s mladou ženou prvý družba. Neskôr to už bol ženích, ale ich prvá noc mala svedkov. Ženy, ktoré im stlali svadobné lôžko sa museli držať rôznych pravidiel. Nesmeli búchať po perinách, aby muž ženu v manželstve nebil, perinu pokvapkali medom, pod podušku dávali peniaze, lôžko posvätili svätenou vodou a posolili. V miestnosti pred uložením na lôžko mohli byť okrem mladomanželov len niektorí ľudia, ktorí dávali pozor aj na to, či nemá nevesta u seba ukrytú fľaštičku s holubäcou krvou, aby ňou zatajila svoju nepoctivosť.
V niektorých častiach Slovenska bola počas alebo po svadbe zaužívaná aj očista. Išlo o obradné očistenie mladého zosobášeného páru, ktorý sa tým po svadbe, plnej nezvyčajných obradov a úkonov, zaradil do normálneho spoločného života.
Svadba v regióne Záhorie
Obec Závod na Záhorí sa môže pochváliť bohatým folklórom a jedným z jeho najvýraznejších prejavov je svadba. Autor Peter Vrablec, rodák zo Závodu, s láskou a detailnou presnosťou opisuje svadobné zvyky a tradície, ktoré sa v obci zachovali po stáročia. Od pytačiek a požehnania rodičov, cez svadobný sprievod a obrad v kostole, až po hostinu a tanec do rána bieleho. Zároveň sa však autor nebráni ani porovnaniu s modernými svadobnými trendmi. Vďaka tomu môžeme sledovať, ako sa svadobné tradície v Závode vyvíjali a aké zmeny priniesol čas. Okrem pútavého textu kniha obsahuje aj bohatú fotografickú prílohu. Kniha je jedinečným dielom, ktoré osloví široké spektrum čitateľov.
Tradičná hodová výstava v Škodáčkovom (Pivákovom) mlyne v Čáčove v mestskej časti Senice bude tento rok o výstave "Svadba a svadobné zvyky na dedine". Pozrieť si ju, spolu s interiérom mlyna, môžete v nedeľu 29. apríla. Škodáčkov mlyn je technická pamiatka, štvorpodlažná stavba na pôdoryse obdĺžnika so sedlovou strechou zo začiatku 20. storočia. V roku 1943 prešiel prestavbou, v roku 1960 bol znárodnený. Po obnove je od roku 2011 sprístupnený verejnosti. Je to jediná zachovaná technická pamiatka v meste Senica.