Attila Szabó bol prvou svetovou kajakárskou hviezdou z Komárna, mesta, ktoré sa dnes môže pochváliť až šiestimi olympijskými medailistami v rýchlostnej kanoistike. Hoci Attila Szabó olympijskú medailu nezískal (na OH bol štvrtý, šiesty a siedmy), stal sa prvým majstrom sveta a v K1 vybojoval svetový titul dodnes ako jediný Slovák. Ako takisto jediný v roku 1989 získal aj titul Športovec roka v Československu. Komárňanský rodák oslavuje 19. februára 60. narodeniny. Urastený štíhly blondín (193 cm), kedysi pre dievčatá sexsymbol s tvárou filmového herca, sa s dvojlistým pádlom na hladkej vode vyšvihol vyššie, než ktorýkoľvek z jeho vodáckych predchodcov v bývalom spoločnom štáte.
Česi historicky patrili k absolútnej svetovej špičke v kanoe, ale v kajaku sa im zďaleka tak nedarilo. Za československej éry pred Szabóom dosiahol na svetovej scéne najvýraznejší úspech v kajaku Slovák Ladislav Čepčiansky, strieborný v K1 na 10 km na MS 1958 v Prahe. Szabó ho však výrazne prekonal.
Začiatky kariéry a prvé úspechy
V Komárne, meste na sútoku Dunaja a Váhu, do ktorého sa vlieva stará Nitra (dlhé roky miesto tréningov komárňanskej vodáckej špičky), sa k pádlovaniu dostal spoločne so svojím dvojčaťom Zoltánom, prezývaným Pici, podľa príkladu chlapcov z ulice. Obaja Szabóovci spočiatku jazdili spolu v jednej lodi, potom sa Attilovým partnerom v dvojkajaku stal Štefan Viszlay. Zoltán Szabó sa na hladkej vode zďaleka nepresadil tak výrazne ako Attila (do olympijskej výpravy sa nedostal ako športovec, ale v Pekingu 2008 bol ako fyzioterapeut členov elitného komárňanského štvorkajaka). Obaja bratia sú však pohybovo veľmi zdatní a vášnivo sa venovali aj iným športom.
Do domácej kajakárskej špičky sa Attila Szabó prebojoval pod trénerským vedením Tibora Soósa. Ten dlho viedol aj olympionika Jozefa Turzu a neskôr olympijských medailistov i mnohonásobných majstra sveta a Európy Michala Riszdorfera, Juraja Baču, Juraja Tarra, Richarda Riszdorfera a Erika Vlčeka. Okrem nich trénoval aj viacero ďalších borcov, ktorí sa stali juniorskými majstrami sveta či Európy. V reprezentácii ich schopnosti zveľaďoval predovšetkým Pavel Blaho. V mládežníckom veku ich v Komárne výborne pripravoval Ladislav Polhammer.
Z tejto liahne vzišiel aj zatiaľ posledný komárňanský olympijský medailista Adam Botek, aj keď jeho už viedol výrazne mladší Peter Likér. Všetci vyššie uvedení kajakárski velikáni sa ku kanoistike upli do značnej miery vďaka tomu, že v Komárne mali pred očami ako veľký vzor Attilu.
Medzinárodná scéna a svetové šampionáty
Szabó svoj talent na medzinárodnej scéne prvý raz výrazne preukázal ziskom bronzu na juniorskej súťaži Družba 1984 pre talenty zo socialistických krajín, ktorá sa konala v Moskve na olympijskom areáli v Krylatskom. Už o rok neskôr v K2 Szabó spolu s Viszlayom skončili na MS v Mechelene medzi mužmi piaty.
Jeho talent rástol aj pri častých spoločných tréningoch so špičkovými maďarskými kajakármi na čele so Zsoltom Gyulayom, v súčasnosti prezidentom Maďarského olympijského výboru. Attila Szabó spomína: „V rokoch 1986 a 1987 som veľa trénoval spolu s Maďarmi. Keď som však na MS 1987 v Duisburgu získal dve medaily, už ma prestali volať...“
V kajakárskej vizitke Attilu Szabóa sa vynímajú štyri medaily zo svetových šampionátov. V roku 1987 získal na MS v Duisburgu v K1 striebro na 1000 m a bronz na 500 m. V tom čase bol už dva roky členom armádnej Dukly Praha, v ktorej ho trénersky viedol olympionik Ladislav Souček, strieborný z MS 1971. V armáde to Szabó dotiahol na kapitána, ale aj v čase príslušnosti k Dukle zväčša trénoval v Komárne pod dohľadom Tibora Soósa. „V Komárne som mal lepšie tréningové podmienky,“ priznával Szabó. A v rodnom meste sa cítil oveľa lepšie, než izolovaný v inom meste.
Aký bol život v Československu v roku 1985 | Vzácne zábery
Tibor Soós o ňom vtedy povedal: „Attilu by, s prepáčením, mohla trénovať aj vaša stará mať. Je inteligentný a cieľavedomý pretekár, spoľahlivý a slušný človek. Nevie prehrávať a ani neprehráva. Vyniká i v tenise, vo futbale, v plávaní. Šťastie, že si vybral kanoistiku... Vie si povedať svoje, no býva spravodlivý, bojuje aj za iných. Je najlepší a všetci ho majú radi, čo je v našom športe takmer zázrak.“
V roku 1989 Szabó zvíťazil na rieke Marica na MS v Plovdive na neolympijskej trati 10 km. Podarilo sa mu to po nevydarenej päťstovke. Štvrtú medailu z MS - bronz v K1 na 10 km - pridal v roku 1993 v Kodani. Počas účastí na MS okrem štyroch cenných kovov dosiahol aj viacero umiestení v prvej šestke. Na 10-kilometrovej trati nebol na MS nikdy horší ako šiesty.
Československý športovec roka 1989
Na sklonku roka 1989 športoví novinári v tradičnej ankete zvolili Attilu Szabóa za najúspešnejšieho športovca ČSSR. Korunu si prevzal na slávnosti v Topoľčanoch. Vtedy na margo ankiet pre denník Šport povedal myšlienku: „Samozrejme, človeka veľmi poteší, keď ho novinári takto ocenia. Ale to je anketa, nie súťaž. Myslím si, že aj keby som v nej skončil šiesty alebo desiaty, nemohol by som byť sklamaný.“ V inom rozhovore pre Šport dodal, že takéto ankety sú užitočné hlavne pre propagáciu dobrých športovcov i športu ako takého. „Ich výsledky však neslobodno brať príliš vážne. Skôr je to určitá hra, pokus porovnať neporovnateľné.“
Olympijské vystúpenia
Na olympijských hrách štartoval Attila Szabó trikrát.
- Soul 1988: Pri premiére mal po zisku dvoch cenných kovov na MS v predchádzajúcom roku medailové ambície, ale v K1 na 500 m skončil šiesty a na 1000 m siedmy. K svojmu soulskému vystúpeniu v denníku Šport komentoval: „S výkonmi som spokojný, pretože boli naozaj na hranici možností. A s výsledkami? No, poviem, že nie som sklamaný. V mojich disciplínach je obrovská konkurencia, veľa záleží na momentálnych dispozíciách. Iste, mohlo to byť azda aj lepšie. Možno bola trochu chyba v príprave, že som rýchlosť začal trénovať zrejme trochu prineskoro.“
- Barcelona 1992: V K1 na 500 m Szabó nepostúpil do A-finále, ale medailu mal na dosah ako člen osádky štvorkajaka na 1000 m. Čisto slovenská osádka K4 v zložení Jozef Turza, Juraj Kadnár, Róbert Erban a Attila Szabó obsadila 4. miesto, len o 9 stotín sekundy za bronzovými Austrálčanmi. „Priamo na mieste to bolelo. V tej chvíli to bolo hrozné. Čakali sme pri stupňoch víťazov a potom nás poslali preč. V lodi som sedel vzadu, ale cítil som, že sme štvrtí. Hoci iba tesne.“
- Atlanta 1996: Tridsiatnik Attila Szabó štartoval len v K2 na 1000 m, s Jurajom Kadnárom však do finále nepostúpili.
Je zaujímavé, že aj počas OH 1992, aj počas OH 1996 sa stal otcom dcéry.
Koniec pretekárskej kariéry a život po športe
Pretekársku kariéru Attila Szabó ukončil po MS v Szegede v roku 1998, keď odišiel z postu profesionálneho športovca z Dukly Trenčín. Novinár Anton Zerer vtedy v Pravde spočítal, že na MS a ME spolu získal 4 medaily a ďalších 10 umiestení v prvej šestke. „Po olympiáde v Barcelone, kde náš štvorkajak skončil tesne štvrtý, som bol zopár mesiacov veľmi znechutený, ale potom ma to prešlo. Občas si síce pomyslím, že by bolo pekné mať olympijskú medailu, ale netrápi ma to. Dnes neľutujem nič. Kanoistika mi priniesla veľa pekného. Nikdy som sa v nej nemusel do ničoho nútiť. Vždy ma bavilo trénovať. A keď sa ostatným nechcelo jazdiť, ja som išiel na vodu. Zrejme aj vďaka tomu som bol úspešný,“ rekapituloval Attila Szabó v rozhovore pre denník Šport v roku 1999, keď si prevzal diplom Klubu fair play SOV za celoživotné príkladné športové vystupovanie.
V roku 1987 Attila v denníku Šport odpovedal na otázky čitateľov a prezradil, že veľmi zle znáša prehry. „Len ťažko ich dokážem stráviť, aj keď ide trebárs len o hru, tréningový futbal či tenis.“ Hovoril, že keby nebol kajakár, vybral by si basketbal, ale rád mal vtedy aj behanie a plávanie. Bežeckú tisícpäťstovku zvládol za 4:10 min, plaveckú stovku za rovnú minútu. Bol naozaj všestranný športovec.
Na tom istom mieste sa vyznal: „Nerobím šport preto, aby som zbohatol. Kanoistiku som si proste zamiloval a v inom duchu ani neuvažujem. Verím, že tento vzťah by sa nezmenil, ani keby som prostredníctvom športu zarábal milióny. Na druhej strane viem, že by som športoval, aj keby som mal na to finančne doplácať a neviem si predstaviť, že by sa v mojej budúcej rodine rozmýšľalo inak.“
Pohľad trénera Tibora Soósa
Jeho dlhoročný tréner Tibor Soós pri debate o soulských olympijských hrách pripúšťa, že možno krátko pred OH trénovali priveľké objemy. „Nemal som ešte dosť trénerských skúseností, takže stále sme hľadali, čo by bolo optimálne,“ zaspomínal si a dodal: „Po dvoch medailách z MS rok pred tým to možno viacerí brali ako sklamanie, ale treba povedať, že v predolympijskom roku je zameranie špičky nie až také, ako v olympijskom, keď každý ide naplno. Ale z dnešného pohľadu by šieste a siedme miesto v K1, kde je najpočetnejšia konkurencia, bol fantastický výsledok.“ Soós dopĺňa, že v Soule bol možno Attilov problém aj v tom, že jeho osobný tréner sa do olympijskej výpravy nezmestil. „Nevravím, že by som tam odborne ktovieako pomohol k jeho lepším výsledkom, ale necítil by sa tam taký osamotený a bol by na tom psychicky lepšie,“ vraví dnes bývalý tréner.
Tibor Soós sa stal trénerskou legendou a je nositeľom čestného štátneho titulu Zaslúžilý odborník v športe. Dnes priznáva, že trénersky vyrástol práve vďaka spolupráci s Attilom Szabóom. „Pri ňom som sa z trénerskej práce veľmi veľa naučil a nabral som skúsenosti, ktoré som neskôr zúročil so skvelou generáciou jeho nástupcov. Attila bol výnimočný športovec so skvelými fyzickými aj mentálnymi predpokladmi. A je výnimočný aj ako človek - dodnes je veľmi slušný, skromný a pokorný. Má dobrú povahu, všetci ho majú radi. V športe dosiahol naozaj veľa. Mohol dosiahnuť aj viac, keby som ja v tom čase už mal dostatok skúseností. A veľmi mu chýbalo, že v Komárne dlho nemal pri sebe kvalitnú tréningovú skupinu. Väčšinu času sme trénovali sami, čo bolo psychicky veľmi náročné,“ hovorí Tibor Soós.
V roku 1998, keď sa na MS v Szegede Attila lúčil s pretekárskou kariérou, trénerovi veľmi pomohol, keď sa súperi z Maďarska snažili psychicky rozhodiť jeho dvoch nových, veľmi úspešných zverencov Michala Riszdorfera a Juraja Baču. Soós zaspomínal: „Mišo a Ďuro v K2 na 500 m v tej sezóne vyhrávali všetky regaty a na MS boli hlavnými favoritmi. Svetový šampionát však bol až v septembri, teda na konci ťažkej sezóny a navyše v Maďarsku, kde domáci fanúšikovia utvorili búrlivú atmosféru. V Szegede Bača s Riszdorferom jasne vyhrali rozjazdu. Maďarská dvojica Bártfai, Horváth sa ich potom snažila psychicky rozhodiť, keď im chrstli do tváre, že oni vedia ísť ešte o tri sekundy rýchlejšie. Ktovie, čo by to s chalanmi spravilo, ale našťastie bol pri tom stretnutí Attila. A Maďarom hneď kontroval, že Bača s Riszdorferom vedia ísť ešte o päť sekúnd rýchlejšie. Tí zvesili hlavy a odkráčali. Keď sa chalani vrhli na Attilu, že v rozjazde išli naplno a rýchlejšie už ísť nedokážu, usmial sa a povedal: ,Veď ani oni.´“
Hoci Szabó pri kanoistike nezostal v pozícii trénera ani funkcionára, roky so záujmom sleduje dianie na hladkej vode. V Komárne zblízka videl rast svojich nástupcov, z ktorých niektorí ho prekonali ziskom olympijských medailí aj viacerých titulov majstra sveta i Európy. „Attila bol kľúčovou osobnosťou, pionierom ,veľkej´ kanoistiky v Komárne, ku ktorej všetci upierali zrak. Keby nebolo jeho, ktovie, aké výsledky by sme dosiahli,“ pripomína dnes Soós.
Aktuálny život a oslava jubilea
Bývalý tréner prezrádza, že hoci bol Szabó dlhší čas mimo diania v komárňanskej kajakárskej lodenici, v poslednom období je tam častým hosťom. „Už pred časom si zvykol chodiť na naše tradičné nedeľňajšie posedenia pri káve. Ale v poslednom čase sa zastaví na kávu aj cez pracovné dni v rámci obedňajšej pracovnej prestávky. Predebatujeme aktuálne dianie, spoločenské aj športové, osobitne futbal a tenis. Akurát teraz však má po operácii členka zdravotnú prestávku.“
Po skončení kajakárskej kariéry Szabó ešte pomerne dlho hral súťažne futbal. Tomuto športu sa vážne venoval aj jeho otec i dvaja Attilovi bratia. Najprv hral na Slovensku za piatoligový Imel, potom prestúpil do maďarského treťoligového klubu Kinizsi Ács. So smiechom neskôr vravel, že futbalovým umením tam zarábal mesačne viac peňazí, než dostal za titul majstra sveta. Stavbárina ho stále živí, pričom sám robí všetky možné stavebné práce - a robí to rád. „Posledné dva roky predovšetkým prerábam kúpeľne bez starých ľudí na bezbariérové - v domoch, bytoch, aj v sociálnych zariadeniach,“ prezrádza. Aktuálne však má zdravotnú prestávku, pretože v januári mu pri operácii kompletne vymenili pravý členok.
„Päť rokov som mal problémy s tým členkom a už som musel aj doma chodiť s barlami. Našťastie bývam v prízemnom dome bez schodov. Zrejme sa mi spočítali viaceré nedoliečené výrony zo športovania, aj hranie futbalu na nekvalitných dedinských ihriskách. Pri röntgene mi dokonca zistili aj zrejme dávnu zlomeninu. Šestnásteho januára ma operoval MUDr. Totkovič. Výmena členka predstavuje veľmi komplikovanú operáciu, o dosť zložitejšiu, ako je výmena kolena či bedrového kĺbu. Až šesť týždňov mám mať sadru. Potom by som vraj mohol nohu začať zaťažovať, časom aj naplno. Verím, že do troch mesiacov od operácie sa budem môcť vrátiť do normálneho fungovania a začať znovu aj športovať,“ povedal Attila Szabó. Nútený domáci pobyt na lôžku využil na sledovanie všetkých možných športových súťaží v televízii. „A vďaka tomu, že som teraz stále doma a chodím len s barlami, aj olympiádu si konečne môžem poriadne vychutnať. Mám teraz lepší prehľad v športe než môj brat Pici, a to je už je čo povedať, pretože on je ozajstná športová encyklopédia...“
Pri otázke, či pri príležitosti jubilea bilancuje a či chystá veľkú oslavu, sa zasmial: „Na bilancovanie je ešte priskoro. A vzhľadom na moje aktuálne fungovanie so sadrou a s barlami oslavu budem musieť odložiť na neskôr.“ Hoci jubilant Attila Szabó ešte bilancovať nechcel, pri telefonáte začiatkom februára sa nevyhol otázkam, smerujúcim k minulosti. Na čo je zo svojej športovej kariéry najviac hrdý? „Nielen na výsledky, ktoré som v kanoistike dosiahol, ale aj na to, čo mi dala do života - naučila ma pracovitosti, sebadisciplíne, zodpovednosti, aj racionálnemu organizovaniu denného režimu. Keď si niečo naplánujem, viem to dodržať. Som hrdý aj na to, že medzi kajakármi som bol priekopník. Nemal som pri sebe tím kvalitných pretekárov. Celé týždne som trénoval sám, čo bolo psychicky náročné. Najmä v zime, keď bývali vodácke lodenice zatvorené. Počas stredoškolského štúdia som chodil trénovať ráno pred vyučovaním a potom aj v priebehu dňa. Nie raz som pádloval medzi kryhami.“
tags: #tibor #narodeniny #gratulacie