Dejiny a súčasnosť slovenského jazyka sú neoddeliteľne spojené s činnosťou Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, ktorý je kľúčovou inštitúciou v oblasti slovenskej lingvistiky. Počas svojej existencie sa ústav venoval výskumu, kodifikácii a popularizácii spisovnej slovenčiny, vychovávajúc generácie jazykovedcov a ovplyvňujúc jazykovú kultúru v slovenskej spoločnosti.
Historický vývoj a štruktúra Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV
Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ) Slovenskej akadémie vied patrí medzi popredné vedecké inštitúcie. Ústav Ľ. Štúra bol založený ako súčasť Slovenskej akadémie vied. Prvým riaditeľom bol profesor Ľudovít Novák. Od 1. januára 1954 sa ústav stal súčasťou novozaloženej Slovenskej akadémie vied.
Spočiatku mal ústav niekoľko oddelení: oddelenie pre spisovnú slovenčinu, oddelenie pre lexikológiu a lexikografiu (ktoré sa nekonštituovalo), oddelenie pre dialektológiu a oddelenie pre fonetiku (z tohto oddelenia sa v roku 1954 vyčlenilo oddelenie pre výskum slovanských jazykov). Neskôr boli zriadené špecializované oddelenia ako napríklad lexikologicko-lexikografické oddelenie, oddelenie pre terminológiu a onomastiku, či oddelenie pre dejiny jazyka a diachronickú jazykovedu. V rámci ústavu vzniklo aj oddelenie pre prácu s korpusom.
Významní riaditelia a jazykovedci
Vo funkcii riaditeľov ústavu stáli významné osobnosti slovenskej jazykovedy, ako J. Orlovský, Š. Štolc, J. Ružička, J. Kačala, J. Doruľa, I. I. Kotulič, K. Buzássyová, A. A. Jarošová, F. Kočiš, M. Majtán, M. Ivanová-Šalingová, J. Kačala, L. Michalus, M. Považaj, Š. Lipták a J. Mislovičová. V rade ústavu boli na čele K. I. Ripka a J. Horecký.
Medzi popredných pracovníkov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra patrili aj V. Blanár, F. Buffa, A. Habovštiak, K. G. Horák, E. Jóna, I. Kotulič, I. F. Miko, J. Mistrík a J. Horecký, ktorí sa významne podieľali na vedecko-výskumnej činnosti. Ich práca sa sústredila na rôzne oblasti, vrátane výskumu diferenciácie jazyka a jeho dejín, odbornej terminológie a onomastiky, dynamiky spisovnej slovenčiny, ako aj na morfológiu a syntax.
Kodifikátori a formovanie spisovnej slovenčiny
Slovenský jazyk prešiel v histórii viacerými etapami vývoja a kodifikácie. Kľúčovú úlohu zohrali osobnosti ako Anton Bernolák, Juraj Fándly a Ján Palkovič, ktorých dielo položilo základy pre neskorší rozvoj spisovnej slovenčiny.
Anton Bernolák (1762 - 1813)
Anton Bernolák, narodený v Slanici na Orave, bol kňazom v duchovnom povolaní, ktorý svoje mládí prežil v období osvietenstva a jozefinizmu. Bol seminaristom v Bratislave a Trnave a študoval v seminári na Bratislavskom hrade.
Jeho rozsiahle jazykovedné dielo sa začalo formovať v 80. rokoch 18. storočia a bolo založené na vedeckých metódach. Do dejín slovenskej kodifikácie sa zapísal svojou Disertáciou (Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum, 1787), v ktorej obhajoval svoj pravopis, a Grammatikou Slavica (Grammatica Slavica, 1790), ktorá vyšla aj v nemčine. Jeho najväčším dielom je Slowár Slowenskí, Česko-Latinsko-Ňemecko-Uherskí (Budín 1825 - 1827), rozsiahly päťzväzkový slovník.
Bernolákova kodifikácia zaviedla fonetický pravopis, vyznačujúci sa písaním mäkkých ď, ť, ň, ľ a používaním tvaru inštrumentálu napríklad "Pánom". Bernolákove jazykové pravidlá mali byť racionálne a nemali odporovať rozumu. Jeho kodifikácia mala dôležité miesto v procese vzniku spisovnej slovenčiny, predstavujúc most medzi staršími slovensko-českými jazykovými útvarmi na jednej strane a českými na strane druhej.
Anton Bernolák zomrel v Nových Zámkoch. Jeho život a dielo boli predmetom štúdií, napr. J. Tibenský, 1966, K. Horák a dielo Antona Bernoláka, 1977, P. Palkovič.
Juraj Fándly (1750 - 1811)
Juraj Fándly, študoval v Ostrihome a v Trnave. Stal sa kaplánom v Seredi a farárom v Doľanoch pri Trnave. Bol priekopníkom spisovnej bernolákovčiny, autorom prvej knihy v bernolákovčine s názvom „Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích. W Prešporku, 1789”.
Fándlyho dielo Compendiata Historia gentis Slavae (Trnava 1793) je skráteným prepracovaním knihy J. F. Rieggera a iných autorov, ktoré však prispôsobil slovenskému prostrediu. Medzi jeho praktické diela patrí aj receptár známy ako Zeľinkár a „Pilní hospodár. Prácám celého Roku” (1802). Fándly podporoval myšlienky cyrilo-metodskej tradície a pokladá sa za predchodcu J. Hollého. Zomrel v Doľanoch. (I. Kotulič, 1946, J. Tibenský, 1964)
Ján Palkovič (1763 - 1835)
Ján Palkovič, bol absolventom bratislavského generálneho seminára a patril medzi najnadanejších seminaristov. Stal sa kaplánom v Štiavnických Baniach a v Pezinku. Neskôr pôsobil ako profesor seminára v Trnave a Ostrihome. Palkovič sa aktívne zapojil do bernolákovského hnutia, najmä do prekladu Biblie.
Jeho preklad Biblie, ktorý dokončil až v Ostrihome s podporou arcibiskupa A. Rudnaya, vyšiel v roku 1832. Preklad bol doplnený o repertórium (register) v osobitnom zväzku. Okrem toho prepísal do bernolákovčiny aj Bernolákove kázne. Ján Palkovič bol aj literárne činný, písal diela v časomiere, napríklad Swatopluk, a venoval sa aj prírodným vedám. Zomrel v Ostrihome.
Činnosť Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra a výskum slovenského jazyka
Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra sa od svojho vzniku aktívne podieľa na výskume a rozvoji slovenského jazyka. Medzi prioritné úlohy patrí kodifikácia pravidiel slovenského pravopisu, lexikografia a štúdium jazykovej kultúry.
Kľúčové publikácie a projekty
Medzi najvýznamnejšie diela, ktoré vyšli z ústavu, patrí Pravidlá slovenského pravopisu (PSP), ktoré boli dôležitým nástrojom pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny (1966, 1987, 4. vyd. v roku 2000 dostupné aj na internete). Ďalšími sú Synonymický slovník slovenčiny (1995, 2. vyd. 2000), Slovník slovenského jazyka (1959 - 1968), ako aj Historický slovník slovenského jazyka (1979 - 1995).
Ústav sa podieľal aj na medzinárodných projektoch, ako napríklad príprava Dialektologického atlasu karpatského areálu (1997). V oblasti onomastiky je významný Malý etymologický slovník (1979, 2. vyd. 1997) a Frekvenčný slovník slovenčiny (ktoré vyšlo v r. 1989).
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra organizoval aj vedecké podujatia s medzinárodnou účasťou, z ktorých vyšli aj zborníky materiálov. V roku 1993 ústav zabezpečil 11. medzinárodný kongres slavistov, ktorý sa konal v Bratislave.
K významným aktivitám patrí aj vydávanie vedeckých časopisov Jazykovedný časopis a Slovenská reč. Časopisy Jazykovedná štúdia a Kultúra slova boli predchodcami dnešnej Kultúry slova, ktorá prispieva k jazykovej kultúre a vedecko-popularizačnej činnosti ústavu. Pracovníci ústavu prispievali aj do dennej a periodickej tlači, napr. S. Ondrejovič a M. Považaj. Zrealizovala sa aj komplexná monografia o tvorení slov.
Cesta záhadnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie neznámych príbehov
Jazyková poradňa: Spojenie s verejnosťou
Jazyková poradňa Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra patrí od začiatku existencie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra medzi prioritné úlohy. Poradňa funguje od založenia ústavu a od roku 1966 sa stala súčasťou utvoreného oddelenia jazykovej kultúry. V šesťdesiatych rokoch sa jej podarilo zrealizovať celoslovenskú akciu "Slovenčina naša v Pravde", ktorá mala oveľa širší dosah.
Odpovede na otázky verejnosti začali evidovať až od roku 1968. Aj keď dnes existuje Slovenský národný korpus a internet, fyzický kontakt s jazykovedcami prostredníctvom poradne si zachováva osobitné postavenie. Typická klientela poradne je veľmi rozmanitá - od žiakov a študentov, ľudí na dôchodku až po verejné osoby. Jazykovedci, resp. pracovníci poradne si uvedomujú, že na Slovensku je duchovná výchova málo alebo dokonca nič.
Dopyt po službách telefonickej poradne je rozmanitý. Mnohí volajúci očakávajú odpoveď na každú otázku. Často sa pýtajú na „samozrejmosti“ alebo na slovo, ktoré treba hľadať v 1. zväzku Slovníka slovenského jazyka (slová ako napr. bielok - žltačka). Dôvodom pre volanie je často váhanie pri použití slov, resp. prevzatých slov. Volajúci tiež požadujú rozriešenie jazykových sporov alebo pomoc pri kontrole textu zo strany autora a redakcie, napr. pri diplomových prácach alebo testoch.
Výzvy jazykovej poradne
Práca v telefonickej poradni je náročná, determinovaná viacerými faktormi. Jazykovedec musí mať nielen odbornosť, ale aj všeobecný rozhľad. Odpoveď musí byť zhustená, výstižná a zrozumiteľná, pričom je dôležité aj komunikačné schopnosti. Zaznamenávajú sa aj nové slovné jednotky, aj keď poradňa neuspokojuje všetky potreby a požiadavky.
Volajúci sa často zaujímajú o prepis mien z antického obdobia, použitie spojovníka a pomlčky a výstavbu textu. Časť otázok nesúvisí priamo s jazykom, napr. s rozličnými písomnosťami, aktuálnosťou udalosti, na ktorú sa viažu, či s textami pamätných tabúľ a diplomov. Problémy sa vyskytujú aj pri používaní prípon -ár, -áreň alebo pri kvantite v PSP z roku 1998.
Spoločenské zmeny zo začiatku 90. rokov priniesli dynamické zmeny, ktorými prešiel slovenský jazyk. Jazyková kultúra v slovenskej spoločnosti po roku 1989 čelí novým výzvam, napríklad v mediálnej komunikácii, ktorá je determinovaná dynamikou aktivity človeka, a pri podomových/trhových obchodníkoch. Súčasná slovenčina sa vyznačuje tendenciou k ekonomizácii prejavu, nárastom slangu, profesionalizmov a argotu. Jazyková poradňa sa stala zrkadlom týchto metamorfóz.
Medzi priekopníkov jazykovej poradne patril Gejza Horák. Neskôr sa jej venovala Katarína Hegerová, kandidátka vied, ktorá sa školila u Kálmánovej. Jazyková poradňa, napriek výzvam, má svoj zmysel a je dôležitým mostom medzi jazykovedným výskumom a jazykovou praxou.
Diskusia o jazykových javoch a správnom používaní
Jazyková poradňa rieši aj konkrétne jazykové javy a spory, ktoré vznikajú v bežnej komunikácii. Príkladom je analýza slova „žltačka“ a jeho variantov, ako aj správneho použitia slovies.
História a varianty slova „žltačka“
Slovo „žltačka“ je príkladom jazykového vývoja a diferenciácie. V slovenčine sa uplatnila zásada významovej priezračnosti, ktorá prispela k tomu, aby sa rozlíšili pojmy. V minulosti sa používali rôzne pomenovania pre chorobu žltačka. U lekárnika Heilla je známe pomenovanie „žlutá nemoc“ (17. storočie), podobné doklady nájdeme v Dictionarium Slavico-Latinum (Martin 18. storočie) ako „zlutenyce, zluta nemoc“. V Kalendári z 18. storočia sa objavuje aj pomenovanie „cžerna žluta zlatenicze“ (Herbár liptovský, 17. storočie). Variant „žoltačka“ sa však už od 18. storočia vyskytoval menej.
V starších textoch sa taktiež vyskytovali pomenovania ako „mory“ v Lekárskych radách zo 17. storočia alebo „žlutenica“ v latinsko-slovenských slovníkoch z 18. storočia. Doklady z 18. storočia, napríklad z Herbára gemerského, uvádzajú „zlatenica“ či „wareni a piti otwira zacpane jatra, zahani zlatenicu“. Okrem toho sa výraz „žltačka“ môže vyskytnúť aj v botanických pomenovaniach, napríklad „žltačka zemiakov“ pre chorobu rastliny - chloróza, t. j. blednička.
Analýza sloganu „Nenechajte sa ochorieť!“
Príkladom spornej formulácie je slogan „Nenechajte sa ochorieť!“. Mnohí sa nazdali, že ide o gramaticky nesprávnu konštrukciu. Sloveso „ochorieť“ je subjektovo-bezobjektové, čo znamená, že pri ňom nie je predmet. Správne použitie slovesa „ochorieť“ je napríklad „ťažko ochorieť“ alebo „Učiteľ zošedivel“. Slogan „Nenechajte sa ochorieť!“ napodobňuje syntaktickú funkciu zámena, akoby plnilo úlohu predmetu, čo je gramaticky nesprávne a pôsobí rušivo. Z hľadiska slovenčiny ide o kontamináciu, čiže kríženie väzieb, alebo o germanizmus.
Správne by sa malo povedať „Nenechajte sa nakaziť!“, pretože ide o infikovanie, nie o prejav choroby. Choroba je prejavom tejto nákazy, napr. teplota, ale sám nemusí byť ešte chorý, t. j. sa nemusí prejaviť navonok. Odporúča sa používať alternatívy ako „Podporte svoju imunitu!“. Táto analýza odkazuje na diela Miloslava Majtána (Kapitolky zo slovenskej morfológie, 1995) a Jána Mistríka (Encyklopédia jazykovedy, 1993).
Novotvary a preberanie slov: „kremlinologia“
Jazykovedný ústav Ľ. Štúra sa zaoberá aj novotvarmi a preberanými slovami do slovenského jazyka. Príkladom je diskusia o slove „kremlinologia“ (angl. kremlinologie, čes. kremlinologie). Analýzu treba rozdeliť na dve časti: existenciu tohto slova v jazykovej praxi a jeho začlenenie do slovníkového systému.
Pri porovnávaní slova s inými slovami (sociológia, neurológia, kozmológia atď.) zisťujeme rozdiel v kvantite, konkrétne dlhé ó v druhej časti slova. Správny preklad do slovenčiny by mal túto kvantitu rešpektovať. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra a P. Horňák v Slovenskom slovníku cudzích slov (1997) uvádzajú Kremeľ ako sídlo ruskej vlády alebo ruských miest (porov. Encyklopédia. Bratislava: Veda 1993).
Štúdiom politiky ruskej vlády, resp. dejín, sa zaoberá politická veda. Jazyková poradňa sa snaží reagovať na aktuálne potreby a požiadavky, pričom sa orientuje na monitorovanie časopisu Kultúry slova a sledovanie jazykovednej produkcie. Apeluje aj na používanie slovníkov a odporúčaní, aby sa predišlo neopodstatneným obavám z používania slov cudzieho pôvodu.
Gejza Horák a jeho prínos slovenskej jazykovede
Gejza Horák (1919 - 2003) je jednou z kľúčových osobností slovenskej jazykovedy 20. storočia, ktorého vedecká práca vyvrcholila v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Jeho dielo, aj napriek nepriaznivým okolnostiam, vyšlo tlačou až v roku 1982 pod názvom „Slovenská morfológia“. Táto publikácia, ktorá uzrela svetlo sveta 25 rokov po vzniku, priniesla komplexné spracovanie morfológie prídavných mien a čísloviek, ktoré boli do slovenskej gramatickej literatúry skoncipované v týchto rokoch.
Horákove práce, z ktorých niektoré vyšli ešte v roku 1958, sú prínosom súčasnej slovenskej jazykovedy. Jeho vedeckovýskumná činnosť sa sústreďovala na otázky jazykovej výchovy a kultivovania spisovnej slovenčiny, pričom si uvedomoval, že zmena politických pomerov na prelome 60. a 70. rokov znamenala obmedzenie niektorých trendov.
Gejza Horák sa aktívne podieľal na práci jazykovedného ústavu Ľ. Štúra a bol spoluredaktorom hesiel zaradených do VI. zväzku Slovníka slovenského jazyka (vyšiel v roku 1979 a v 2. vydaní v roku 1980). Venoval sa aj otázkam citlivého disimilovania lexiky od spisovnej češtiny, čo je kľúčové pre zachovanie identity slovenského jazyka.
Horák bol tiež autorom mnohých článkov a prispieval do časopisu Kultúra slova. Po odchode do dôchodku v polovici 80. rokov pokračoval v pôsobení v oblasti jazykovej kultúry, napríklad v rubrike Slovenčina naša v Pravde. Jeho organizátorské a redaktorské dielo sa prejavilo aj v 2. a 3. vydaniach Pravidiel slovenského pravopisu (1988 a 1996). Gejza Horák bol človek, ktorý prejavoval živý záujem o vydanie nových jazykových príručiek a o jazyk všeobecne. Zomrel v auguste 2003.
