Najkratšie dni roka sa spájali s mnohými starobylými tradíciami. Naši predkovia uctievali Slnko a báli sa démonov. Neskôr sa pôvodné zvyky spojili s kresťanskými sviatkami.
Od najstarších čias sa ľudia museli vyrovnávať s úbytkom denného svetla v zimnom období. Krátke dni, dlhé noci a narastajúci chlad podnecovali predstavy, že za dlhých zimných nocí sa prírodné sily dostávajú do zápasu, v ktorom stoja na jednej strane démonické mocnosti a bytosti. Ľudia tŕpli, ako sa tento súboj skončí. Aby ho urýchlili a Slnko, život a teplo zvíťazili čo najskôr, vykonávali obrady zimného slnovratu. Ich obsahom bola oslava slnečného svitu a tepla, magické úkony, ktorými sa malo privolať znovuzrodenie Slnka. Na odohnanie negatívnych síl sa využívali praktiky pozitívnej mágie, rozličné ochranné prostriedky, predmety, rastliny, magické znamenia a znaky. Svoj význam mali aj pranostiky a veštby týkajúce sa počasia. Slovania využívali najmä určité magické dni, ktorým sa pripisoval špeciálny účinok.
Spojenie s kresťanskými sviatkami a novoročné zvyky
Od vzniku kresťanstva túto tradíciu postupne prekryli vianočné a novoročné sviatky. Na Nový rok nemala prísť do domu nikdy prvá žena, prví mali prísť vinšovníci - chlapci z vyšného konca, aby šiel majetok a hospodárstvo hore kopcom, nie dolu. Vinše mali vždy predniesť mladí muži v plnej sile alebo chlapci, ktorí ešte budú rásť.
Magické predmety a symbolika Slnka
Rozličné predmety zhotovené a použité v magických dňoch - pečivo, plátno a podobne - slúžili aj ako čarovné prostriedky. Slnko bolo symbolom dobra, života, tepla, radosti. Jeho prítomnosť paralyzovala pôsobenie zlých síl. Po západe slnka však platilo viacero zákazov, lebo sa uvoľňovali negatívne elementy, ktorých sa človek bál. Nič z domu sa nepožičiavalo, nič sa nevynášalo (dokonca ani smeti), nesmela sa ani voda vyliať, lebo by sa vynieslo bohatstvo a bosorky by mohli s požičanými predmetmi čarovať a uškodiť domácim.
Obetné rituály a rituálne jedlá
Pri slávení zimného slnovratu Slovania prinášali Slnku obete, na obetnom mieste zarezávali hydinu a kozy, ich krv nechávali vytiecť na zem, aby sa prebudila a na jar rodila. Konzumovali sa rituálne jedlá - okrúhle koláče, ktoré tvarom pripomínajú Slnko.
Pamiatka na zosnulých predkov
Sviatky zimného slnovratu boli u našich predkov úzko spojené so spomienkou na zosnulých predkov. Verilo sa, že zosnulí môžu pozitívne, ale aj negatívne ovplyvniť náš život. Slovania verili v upírov, a tak sa počas zimného slnovratu chodilo na hroby, popíjala sa medovina a pár kvapiek sa odlialo aj na hrob.
Slnovratové koledovanie
Slnovratové koledovanie, chodenie s koledou je dávna tradícia so staroslovanskými koreňmi. Výraz koleda sa odvodzuje od názvu calendae, v antickom Ríme označoval prvý deň nového mesiaca. Chodenie s koledou u našich predkov malo iný význam než v súčasnosti. Koledy boli pôvodne dve prezlečené ženy, jedna vystupovala v roztrhaných šatách ako chudobná koleda, druhá, pekne oblečená, ako bohatá. Chodili po príbytkoch a veštili, či nasledujúci rok rodiny bude úrodný a hojný. Prichádzali do domu zakryté plachtou a gazda si mal jednu z nich vybrať.
Masky, ohne a mágia slova
Sviatky zimného slnovratu slovanskí predkovia slávili v maskách zvierat, napríklad turoňa (tura), koňa alebo medveďa, kládli sa ohne ako symbol Slnka a očisty. Čím strašidelnejšie masky, tým si bol nositeľ istejší, že démon sa zľakne a nevojde do človeka a vyhne sa jeho príbytku. Verilo sa v mágiu slova, preto si ľudia priali len to najlepšie. Ak človek z úprimného srdca želá pre druhého dobro, tak sa mu to vráti.
Badnjak - posvätné poleno
U južných Slovanov sa zachoval zvyk pálenia badnjaka na Badnij dan (Štedrý večer). Badnjak bolo poleno výhradne z dubu, buku alebo jaseňa, ktoré si hospodár na tento cieľ vopred vyhliadol v hore. Obliekli ho do mužských šiat, spievalo a tancovalo sa okolo neho a nakoniec ho dali do pece, kde sa pomaličky prepaľovalo niekoľko dní.
Rituálne kaše a sviatočné pokrmy
K zimnému slnovratu starých Slovanov patrili isté rituálne jedlá, najmä kaše, napríklad jačmenná, pšeničná, krúpová, prosná. Sladili sa maslom a medom, zapíjali medovinou, neskôr vínom, pivom, deti mliekom.
"Chodenie s oceľou" a polazníčenie
Slnovratové slávnosti vrcholili približne sedem dní po 17. Podľa cirkevného kalendára pripadal na 21. decembra sviatok svätého Tomáša Apoštola. Na veľkej časti slovenského vidieka sa v tento deň zachovával zvyk takzvaného „chodenia s oceľou“, čo značilo, že mládenci navštevovali domy s kúskom kameňa, ktorý symbolizoval pevné zdravie a silu, a vinšovali. Napríklad takto: „Doniesli sme Vám ocele, aby ste mali všetko v cele [vcelku, pozn. red.], aby sa Vám hrnce nebili, kolesá nelámali, reťaze netrhali, sekery nelámali...“ Šlo teda opäť o mágiu slova. Tento zvyk mohol mať aj iné podoby. Niekde sa napríklad volal polazníčenie. Mládenci a pastieri chodili po domoch s prútikmi ozdobenými čečinou a stužkami, ktoré sa volali polazne alebo boženíky, a vinšovali: „Nesieme vám polazníky, Krista Pána radostníky.“ Týmito prútikmi sa zvyčajne na jar vyháňal dobytok na pastvu.
Chanuka - sviatok svetiel
V decembri, keď sa odohrávajú kresťanské sviatky Vianoc, židovské spoločenstvo na celom svete slávi sviatok Chanuka. Nazýva sa aj sviatok svetiel a patrí medzi najobľúbenejšie židovské sviatky. Trvá osem dní. Jeho symbolom je osemramenný svietnik chanukija. Na osobitnom ramene má ešte sviecu šamaš alebo šames (sluha), ktorou sa zapaľujú ostatné. Sviatok svetiel sa slávi na počesť opätovného posvätenia jeruzalemského chrámu po víťazstve židovských povstalcov nad sýrskym panovníkom. Podľa legendy sýrski vojaci vstúpili do jeruzalemského chrámu a znesvätili olej určený na svietenie. Po vyhnaní Sýrčanov ostala Židom jediná nádobka s posvätným olejom, ktorá mohla vystačiť len na jeden deň. Napriek tomu olej z nej zázrakom vydržal svietiť celých osem dní. Základným priestorom slávenia Chanuky je rodina. Pri svetle chanukije sa zhromaždia všetci jej členovia. Sviecu zapaľuje žena za celú rodinu, ale svoju vlastnú sviecu si môžu zapáliť aj deti, aby mali aktívnu účasť na slávnosti. Na chanukový stôl patria typické dobroty. Keďže sa v súvislosti s ňou spomína olej, aj chanukové jedlá sú spojené s olejom - ide o pečené či fritované pochúťky, napríklad šišky plnené lekvárom, džemom alebo krémom, ozdobované rôznofarebnou posýpkou. Veľmi obľúbené sú aj latkesy - zemiakové placky, ktoré sa pripravujú s mrkvou, cesnakom a špenátom. Chanukové svietniky sa vykladajú do okna, aby sa svetlo šírilo ďalej.
Priadky a páračky peria
Priadky a páračky peria, to bola hlavná činnosť dedinských žien a dievok od neskorej jesene do skorej jari. Vždy podvečer sa schádzali u niektorej gazdinej, každá si priniesla svoj materiál a náradie - teda kúdele konopy a praslicu, niektoré aj kolovrátok, iné len vretená. V mnohých obciach sa takto schádzali dospelé dievčatá v tej istej kúdeľnej chyži na dievčenských priadkach. Mohli tam za nimi prísť aj mládenci, ale nie každý deň - všade mali tieto dni určené po svojom, ale platilo, že to nesmel byť piatok. Ak však mládenci nechodili, dievky sa ich usilovali pričarovať zariekaním alebo drobnými magickými úkonmi, pravdaže so žartovným nádychom. Na priadkach sa mohli zúčastňovať aj obidve skupiny - slobodné dievky aj vydaté ženy. Dievčenské priadky sa nezaobišli bez zábavy, dievčence sa prezliekali napríklad za cigánky, do mužských šiat a podobne, niekedy navštívili inú kúdeľnú izbu. Mohli sa poskladať na pohostenie a pod vedením gazdinej si ho pripravili. Takýto spôsob trávenia jesenných a zimných večerov nebýval v starších časoch pochuti ani cirkvi, ani vrchnosti a približne do polovice 19. storočia sa objavujú aj úradné zákazy priadok. Zvyk však prežil, nepochybne aj preto, že spôsob života a práce na tradičnej slovenskej dedine neponúkal takýchto možností spoločenského stretávania veľa. Na priadkach sa pospomínalo všetko, čo sa v dedine stalo, prebrali všetky poklesky, ale aj smiešne príhody.
Na páračky (driapačky) peria sa chodilo od novembra až do konca februára alebo do posledného fašiangu. Perie sa driapalo vždy v skupinách, ktoré si pozvala domáca gazdiná. Niekedy sa v jednej domácnosti pri väčšom množstve peria páralo aj týždeň. Uprostred izby bol veľký stôl, ženy si posadali okolo neho na lavice, do lona položili si nádobu na napárané perie. Na stôl sa vysypala kopa peria - z neho si brali a párali ho (to znamená, že od kostrnky odtrhávali mäkké páperie). Na driapačky chodili dievky od 14 rokov, vydaté ženy, ba dokonca aj staršie deti, ktoré mali svoj osobitný kútik so stolíkom, kde driapali. Na driapačkách sa rozprávali strašidelné historky o strigách, umrlcoch, mátohách a čertoch. Príbehy sa prekladali piesňami a prekáračkami. Ako pohostenie gazdiná navarila kukuričnú alebo krupicovú (grisovú) kašu, prípadne sa uvarili celé kukuričné zrná, poliali cukrovou vodou a mletým makom. Mládenci zvyčajne stávali pod oblokmi a spievali. Niekedy vystrájali driapačkám aj nie celkom príjemné kúsky, pustili napríklad do izby plnej peria vrabca. Každý večer dostali ženy od domácej gazdinky drobné pohostenie a na záverečný večer, keď sa už všetko perie v dome podriapalo, bolo pohostenie bohatšie a podávala sa aj pálenka. Na driapačky chodievali niekedy aj muži, nie však driapať perie, ale zabaviť pracujúce ženy. Niekedy prichádzali po svoje manželky, aby nemuseli ísť samé tmavou nocou.
Kračún - slovanský sviatok zimného slnovratu
Kračún (iné názvy: kračun, kračuň, koleda, koľada, hody) bol slovanský sviatok zimného slnovratu. S príchodom kresťanstva bol tento sviatok nahradený Vianocami. Všetky uvedené názvy znamenali u Slovanov pôvodne (a u niektorých Slovanov dodnes znamenajú) aj samotný zimný slnovrat, okrem toho u niektorých Slovanov dnes znamenajú Vianoce. Slovo Kračún je najstaršie domáce slovanské pomenovanie Vianoc. Podľa J. Kerďa je lexéma kračún pravdepodobne z južnopraslovanského koreňa *kark-, ktorý po metatéze *krak- a následnej 1. slovanskej palatalizácii *krak-j-un vyústila do tvaru kračun. Tieto transformácie sa udiali zhruba do 8. storočia. Zo sémantického hľadiska primárna konotácia termínu kračún/crăciun predstavuje syntézu symbolického významu zimného slnovratu - skrátenie, maximálne „skrčenie“ dňa a začiatok návratu, „vratu“ slnečného svetla. Táto primárna konotácia súvisí priamo s pohanskou oslavou zimného slnovratu, ktorá bola ešte veľmi živá v začiatkoch kresťanstva u severogermánskych, ako aj praslovanských kmeňov. S touto oslavou sa viaže aj pohanská obyčaj pálenia kmeňov a konárov. Termín Crăciun/Kračún treba vykladať ako relikt južnopraslovanského pôvodu ešte z dôb pohanstva. Táto lexéma bola prevzatá Protorumunmi, resp. balkánskou romanizovanou populáciou a starými Maďarmi. Hlboko prenikla, vzhľadom na starobylú tradíciu spojenú s narodením a vítaním Krista, aj do pastierskeho zvykoslovia.
Štefan Ondruš uvádza, že historická podoba kračun: koročun mala pred 8. storočím podobu korčun, pred 5. storočím kork-jun. Oproti západoslovanskej podobe krok bola u južných Slovanov predhistorická podoba kork, z ktorej od 8. storočia po praslovanskej metatéze vznikla forma krak. Podľa viacerých neslovanských lingvistov je slovo latinského pôvodu (collationis, creatione/creationis alebo quartum jejunium). Podľa B. Beneša by slovo mohlo pochádzať z gréckeho výrazu en hemera ton christougennon.
Pôvod slova "koleda"
Názov koleda či koľada (po starosloviensky колѩда; dnes v rozličných významoch po rusky/ukr./bielor. колядa - koľada, po bulharsky кoледа - koleda, po poľsky kolęda, po česky, slovensky, slovinsky, srbsky a chorvátsky koleda) pravdepodobne pochádza z latinského slova calendae, ale existujú aj iné názory. U Bulharov a východných Slovanov sa ako koleda/koľada dodnes označujú (okrem iného) Vianoce či vianočné obdobie. Calendae (po slovensky kalendy) je latinské slovo, ktoré znamená 1. prvý deň v mesiaci. Na Slovensku sú koledy vianočné piesne, ktoré chodia do ľudských príbytkov spievať koledníci. Slovo hody sa dodnes používa (vo význame Vianoce) v slovenčine (na východnom a strednom Slovensku) a v lužickej srbčine. Najstaršia zmienka o slovanských oslavách zimného slnovratu je v Sinajskom euchológiu (10. stor.) v podobe колѩда.
Solárny aspekt a svet mŕtvych
Zimný slnovrat je najmä oslavou slnka a boha s ním spojeného. K rituálom spojeným so solárnym aspektom zimného slnovratu patrí pálenie ohňov (veľkých alebo aspoň sviečok), ktoré horeli až do svitania a bdelo sa pri nich až do svitania. V Rusku sa posielalo z kopca horiace koleso. U južných Slovanov sa do ohňa vkladalo zvláštne poleno, zvané badnik, ktorého zvyšky sa považovali za posvätné (obdoba existuje u Germánov a Litovcov, z čoho vyplýva, že ide o veľmi starý zvyk). Ďalším aspektom tohto sviatku je fakt, že počas zimného slnovratu sa hranica medzi našim svetom a svetom mŕtvych považovala za otvorenú (dobré aj zlé duše mŕtvych sa teda v tomto čase voľne pohybujú po svete). Z toho vyplývalo po prvé, že si Slovania v tomto období roka uctievali predkov. Toto uctenie malo veľa podôb, napríklad Slovania zvykli pri štedrovečernej večeri prestierať aj skonaným členom rodiny. Po druhé sa Slovania v tomto období roka museli chrániť pred zlými duchmi, vlkolakmi, vílami, čertmi a podobne.
Duchovný rozmer slnovratu a premena človeka
V prírode ide o zákonitý vývoj životného cyklu medzi dvomi slnovratmi. V duchovnom znovuzrodení človeka nejde o rovnako zákonitý proces. U človeka sa vyzretie z duševného na duchovného človeka môže udiať kedykoľvek v jeho dospelosti, ale nemusí. Proces duchovnej premeny je založený na individuálnom vedomom konaní a myslení opierajúcom sa o jeho charakter, zodpovednosť, morálku, múdrosť, vôľu a duchovné poznanie. Prírodný kolobeh života spojený so slnovratmi slúžil Slovenom pre metaforické vyjadrenie duchovných analógií medzi životom prírody a životom človeka. Slávenie zimných a letných Vianoc nebolo len oslavou prírody, ale predovšetkým duchovným slávením. Prostredníctvom oboch Vianoc Sloveni vyjadrovali úctu a zodpovednosť voči prírode a zároveň si pripomínali významné momenty v duchovnom vývoji človeka a spoločnosti. Prírodný (zmyslovo-empirický, inteligentný, svetský) človek nie je zlý, zatratený, prekliaty, diabolský či hriešny človek. Prechod od prírodného k duchovnému človeku nebol u Slovenov o potláčaní či zničení prírodného človeka. Naopak, bol o jeho povýšení na duchovného človeka. Sloveni si uvedomovali, že bez tela niet človeka a bez zmyslovosti nie je možná existencia človeka. Preto neboli proti zmyslovosti človeka, ale im záležalo na kultivovaní zmyslovosti cestou pozdvihovania morálky a zodpovednosti. Východné i západné náboženstvá potláčali zmyslovosť človeka ako prekážku duchovného vývoja.
Kresťanstvo zúžilo príbeh zimných Vianoc na príbeh Ježiša Krista. Týmto výlučne božským príbehom eliminovalo z vianočného príbehu slnko i človeka. Nuž, a letné Vianoce letného slnovratu, ktoré boli o človeku a jeho duchovnom znovuzrodení, kresťanstvo úplne vyškrtlo z duchovného kalendára človeka. Pálenie a preskakovanie Jánskych ohňov ako priamy pozostatok letných Vianoc.
Dnešný zimný slnovrat a oslava narodenia Koľadu
Dnes so Zimným slnovratom začína aj sviatok, oslava Narodenia Koľadu - narodenie mladého Boha svetla a tepla - teda slovanského Boha KOĽADU. Na tento sviatok chodievali po dvoroch skupiny mužov poobliekaných do koží rôznych zvierat, ktorých volali družiny Koľadu.