Mesiac november je v Katolíckej cirkvi obdobím hlbokej spomienky a duchovnej reflexie. Charakterizujú ho návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych a modlitby za ich duše. V tomto mesiaci si cirkev pripomína dva významné sviatky: Slávnosť Všetkých svätých (1. novembra) a Spomienku na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývanú Dušičky (2. novembra). Cirkev už po stáročia spája so Slávnosťou Všetkých svätých nádej na vzkriesenie, čo z neho robí deň radosti a nádeje, nie strachu.
Koncept svätosti: Otvorená cesta pre každého
Často si kladieme otázku: „Myslíš si, že môžeš byť svätý aj ty?“ Na túto otázku môžeme odpovedať rôzne: „Asi áno“, „Môžem, ale nebudem“, „Neviem, nerozmýšľal som“, alebo „Nie“. Naozaj? Keď to dokázali oni, je to naozaj pre mňa nedosiahnuteľné? Mnohí mladí ľudia, dokonca aj deti, sa stali svätými alebo blahoslavenými vo veku od 13 do 18 rokov. Oni žili obyčajný život so svojimi starosťami a radosťami.
Príklad Carla Acutisa
Krátky život Carla Acutisa ukončila leukémia v nemocnici v roku 2006. Bol to obyčajný chalan - taký, ako všetci okolo neho. Chodil na svätú omšu, modlil sa ruženec a prinášal obety. Zároveň sa venoval aj moderným technológiám, vytváral webové stránky a strihal videá na vysokej úrovni. Carlo veril, že svätosť je cieľ, ku ktorému sme všetci pozvaní. Jeho odkaz nám pripomína, že Božie slovo je cesta, ku ktorej sa máme neustále vracať. Nazýval ho „diaľnicou do neba“. Kľúčom k svätosti sú podľa neho sviatosti a modlitba.
Celý príbeh sv. Carla Acutisa za 8 minút
Čo znamená byť svätý?
Byť svätý znamená žiť svoj bežný život v milosti posväcujúcej. Problém hriechu Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol. Ak však v hriechu zotrvávame, ostávame hriešnymi ľuďmi. Preto je dôležité neostávať v hriechu. Tou cestou je sviatosť zmierenia (svätá spoveď).
Svätosť nie je o mimoriadnych skutkoch, ale skôr o obyčajnej, riadnej činnosti. Stačí konať tie obyčajné, denné veci s láskou: napríklad podeliť sa o dobrotu na desiatu, požičať ceruzku, alebo programovať... všetko mimoriadnym spôsobom. Ako povedala svätá Terézia z Lisieux: „Nerobím nič mimoriadne, ale robím to s veľkou láskou.“ Teda všetko máme konať z lásky k Ježišovi a k druhým.
Cesta ku svätosti
Cirkev nám ponúka cestu ku svätosti prostredníctvom sviatosti zmierenia, eucharistie (sväté prijímanie) a modlitby. Je to cesta, ku ktorej sme pozvaní, cieľ, ku ktorému máme kráčať. Svätosť nie je pre výnimočných, ale pre každého. Ak by sa svätosť nedala dosiahnuť, neboli by sme k nej pozývaní. V životoch mnohých svätých, aj mladých svätých, vidíme, že sa to dá.
Sviatok Všetkých svätých (1. novembra)
Sviatok Všetkých svätých, slávený 1. novembra, je dňom, kedy si kresťania po celom svete pripomínajú všetkých svätých - nielen tých známych a kanonizovaných, ale aj tých, ktorých mená zostali neznáme. Títo svätí sú už v nebi a ich mená sú (alebo nie sú) v liturgickom kalendári. Žili obyčajným životom v skrytosti, ale ich život bol naplnený vierou a láskou k Bohu. Sú vzorom pre nás všetkých, a môžu byť aj naši prastarí rodičia, či iní príbuzní, ktorí už sú v nebi. Pre veriacich má tento sviatok veľký význam ako čas na spomienku na svätých, ktorí žili príkladným životom, dosiahli spásu a sú už spojení s Bohom. Je to pripomenutie, že smrťou život nekončí a že všetci veriaci sú povolaní dosiahnuť večný život.
História Sviatku Všetkých svätých
Počiatky Sviatku Všetkých svätých siahajú do 4. storočia po Kristovi, keď kresťania začali uctievať mučeníkov, ktorí položili svoje životy za vieru. Svätý Efrém Sýrsky (306 - 373) a svätý Ján Zlatoústy (354 - 407) už poznali sviatok všetkých svätých mučeníkov. Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých.
Slávnosť Všetkých svätých sa prvýkrát slávila v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Panteón, a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkom. Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike svätého Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. Pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Na Slovensku je sviatok Všetkých svätých dňom pracovného pokoja.
Spoločenstvo a úcta k svätým
Cirkev je podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi spoločenstvom svätých osôb. Podľa starobylej náuky, Cirkev je spoločenstvo v troch stavoch:
- putujúca (po starom bojujúca)
- očisťujúca sa (trpiaca)
- oslávená (víťazná, blažená)
Všetci totiž - či živí alebo už zosnulí - tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Kristovi. A podľa stálej viery ich vzájomné spojenie sa upevňuje spoluúčasťou na duchovných dobrách. Svätý apoštol Pavol skutočnosť osobného spoločenstva s Kristom a v Kristovi vyjadril symbolicky pojmom telo, kde Kristus je hlava a veriaci ľudia sú jeho údy - bunky.
Cirkev učí a vyhlásila za dogmu, že „existuje spoločenstvo svätých osôb.“ Spoločenstvo svätých, tajomné Kristovo telo, sa skladá podľa cirkevného učenia z ľudí aj z anjelov. Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou, umieraním prechádza do večného života. Pavol v liste Rimanom napísal: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“
Dogmou tiež je, že „Svätých treba uctievať a vzývať.“ Úcta (česť, rešpekt) k človeku je žiadosťou samotného Boha. Svätých si Katolícka cirkev uctieva, ale sa im neklania, ako je to často mylne interpretované. Rovnako ani sa k nim nemodlíme, lebo modlitba je rozhovor človeka s Bohom. Svätých prosíme o prihovor - orodovanie za nás tu na zemi, lebo oni už podľa náuky Cirkvi žijú večne u Boha, teda v stave oslávenia, a samozrejme na prvom mieste o to prosíme Pannu Máriu.
Pamiatka zosnulých - Dušičky (2. novembra)
Na Sviatok Všetkých svätých nadväzuje 2. novembra Pamiatka na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývaná Dušičky. Spomienku na všetkých verných zosnulých zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Vplyvom clunyjských mníchov sa táto spomienka veľmi rozšírila behom 11. storočia a v Ríme ju prijali v 14. storočí. História sviatku siaha do stredoveku, keď ho cirkev zaviedla ako reakciu na pohanské obrady, ktoré si na prelome októbra a novembra pripomínali duše zomrelých.
Dušičky majú osobnejší charakter. Zatiaľ čo 1. november je oslavou svätých v nebi, 2. november je dňom, kedy si veriaci spomínajú na svojich zosnulých blízkych a modlia sa za ich duše. Sú to ľudia, ktorí zomreli, ale ešte v nebi nie sú, ich cesta do neba vedie cez očistec. Ich hriechy sú síce odpustené, ale musia sa ešte vysporiadať s časnými trestami za hriechy.
Odpustky za duše v očistci
V tomto období si môžeme pre duše v očistci vyprosiť úplné odpustky, čiže odpustenie časných trestov pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Tieto odpustky sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Na získanie úplných odpustkov je potrebné splniť nasledujúce podmienky:
- Návšteva kostola alebo kaplnky v deň Spomienky na všetkých zosnulých (od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa) a zbožná modlitba Modlitby Pána a Vyznania viery (Verím v Boha).
- Svätej spoveď (krátko predtým alebo potom).
- Svätej prijímanie (najlepšie v ten istý deň).
- Modlitba na úmysel Svätého otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva).
- Vylúčenie akejkoľvek pripútanosti k hriechu, aj k všednému.
Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a aspoň mysľou sa pomodlí za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra. Jedna svätá spoveď stačí na všetky odpustky získané v tomto období.
Sviatok Všetkých svätých a Dušičky dnes
V súčasnosti sú tieto sviatky spojené s návštevou cintorínov, úpravou hrobov a zapálením sviečok na pamiatku tých, ktorí odišli. Sviečky, ktoré sa počas týchto dní zapaľujú na hroboch, sú hlavným symbolom nádeje a svetla pre duše zosnulých. Ich plamene predstavujú večné svetlo a nádej na spásu. Je to obdobie, keď sa rodiny stretávajú a delia sa o spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nimi. Toto obdobie nám poskytuje príležitosť pozastaviť sa v našom hektickom živote, venovať čas spomienkam na tých, ktorí nás predišli, a zamyslieť sa nad vlastným vzťahom k životu a smrti.
Oslava Boha v našich životoch
V kontexte Sviatku Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých cirkev pripomína dôležitosť oslavy Boha v našich životoch. Slovo, nad ktorým môžeme uvažovať, je oslava - oslava Boha, ktorá je ústrednou témou aj v Evanjeliu podľa Jána (Jn 17, 1-11a).
Evanjelium a oslava
Ježiš sa modlil: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“ (Jn 17, 1-11a)
Ako Ježiš oslávil Nebeského Otca?
Ježiš oslávil Nebeského Otca aj tým, že statočne vydržal všetko to, čím ho ľudia trápili. Vydržal Pilátov súd, hoci to bolo celé nespravodlivé a nefér. Vydržal aj bičovanie, korunovanie tŕním, posmech od vojakov. Niesol kríž. Všetko bez reptania, urážania sa, trucovania alebo nadávok.
Ako Nebeský Otec oslávil Ježiša?
Nebeský Otec oslávil Ježiša aj tým, že poslal anjela, aby odvalil kameň od hrobu a že Ježiša vzkriesil z mŕtvych. Vidíme ženy, ktoré idú skoro ráno ku hrobu, vidíme, že kameň je už odvalený a práve vychádza slniečko. A na druhom už máme aj Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych. Žije.
Ako oslavujeme Ježiša my?
Aj my máme svoj spôsob, ako oslavujeme Ježiša. Oslavujeme ho napríklad modlitbou. Modlíme sa vždy na začiatku nového dňa, na jeho konci, pred jedlom a podobne. Ráno, na obed a večer (časy sú orientačné) sa modlíme modlitbu Raduj sa, nebies Kráľovná (vo veľkonočnom období) alebo Anjel Pána (po zvyšok roka). Kostolné zvony nám pripomínajú časy týchto modlitieb, preto zvonia ráno, na poludnie a večer.
Nedeľa je deň, ktorý je na oslavu stvorený. K nedeli patria aj slávnostné šaty, slávnostné jedlo a prestieranie. Oslavujeme Ježiša pri nedeľnej omši tým, že sa zapájame do liturgie, napríklad spevom a miništrovaním.