Jeseň so sebou prináša širokú škálu rozmanitých sviatkov: Halloween, Sviatok všetkých svätých a Dušičky. Hoci majú rozdielne korene a pôvod, sú úzko prepojené a spájajú sa s úctou k zosnulým, príchodom zimy a predkresťanskými tradíciami. Tieto dni sú na Slovensku obdobím, kedy žijeme cintorínmi, sviečkami a spomienkami na našich drahých zosnulých. Pozrime sa na ich pôvod, tradície, zvyky a zaujímavosti.
Sviatok všetkých svätých (1. november)
Sviatok Všetkých svätých, známy aj ako Dušičky, je v katolíckej cirkvi cirkevne prikázaný sviatok, ktorý sa tradične slávi 1. novembra. Na Slovensku je od roku 1994 tento deň pracovného pokoja.
Význam a kresťanské korene
Sviatok všetkých svätých je dňom, keď si mnohí kresťania pripomínajú a ctia svätých, ktorí nás inšpirujú svojím životom a vierou. Hoci svätými môžu byť už milióny alebo dokonca miliardy ľudí, oslavy Sviatku všetkých svätých sa v katolíckej tradícii zameriavajú na „známych“ svätých - teda tých, ktorých cirkev oficiálne kanonizovala. Tento deň prináleží tým svätým, ktorým sa neušiel samostatný sviatok v kalendári. Je to pre katolíkov dňom radosti a nádeje, oslavou víťazstva svätých nad smrťou a ich vstupom do večného života. Protestanti vychádzajú z biblickej tradície, podľa ktorej sú všetci veriaci svätí. Pre nich je preto Sviatok všetkých svätých sviatkom všetkých veriacich - živých aj zosnulých - a oslavou víťazstva Ježiša nad smrťou.
Historický vývoj a rímsky Panteón
Sviatok Všetkých svätých má dlhú históriu siahajúcu až do 4. storočia. Pôvodne vznikol vo východnej kresťanskej cirkvi ako spomienka na tých, čo pre vieru trpeli alebo položili za ňu život, v kalendári sviatkov mu pripadol termín siedmej nedele po Veľkej noci. Od 7. storočia sa začal pripomínať aj v západnej cirkvi ako deň zasvätený kresťanským svätým, ktorí sa v cirkevnom kalendári neoslavovali jednotlivo, ako aj prvým kresťanom pochovaným v rímskych katakombách.
Počas Rímskej ríše bol Panteón, najväčší chrám v Ríme, zasvätený známym i neznámym božstvám. Bol postavený v roku 25 pred Kristom v podobe ohromnej rotundy s Jupiterovým oltárom oproti vchodu a sochami a obrazmi modiel. S rozširovaním kresťanstva modlárske chrámy pustli. V roku 609 pápež Bonifác IV. prebral od byzantského cisára Fokasa pohanský Chrám všetkých bohov a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom, pričom tento sviatok pripadal na 13. mája. Z Pantheonu boli vyhádzané všetky pohanské modly a uložené ostatky svätých mučeníkov z katakomb, čím pôvodne pohanský chrám získal nový, kresťanský rozmer.
Stanovenie dátumu a rozšírenie sviatku
Priblíženie sa k dátumu 1. novembra nastalo za pontifikátu pápeža Gregora III. (731 - 744), ktorý v Bazilike svätého Petra zasvätil kaplnku k úcte všetkých apoštolov, mučeníkov a spravodlivých. S odobrením biskupov nariadil, aby sa slávnosť všetkých svätých konala v Ríme každý rok 1. novembra. Pápež Gregor IV. rozšíril túto slávnosť na celú svätú Cirkev v roku 844, kedy definitívne ustálil termín tohto sviatku na 1. november. Jeseň bola totiž trochu chudobná na cirkevné sviatky a pápež sa snažil zaplniť dieru v liturgickom kalendári. Odvtedy sa slávi Sviatok všetkých svätých 1. novembra.
Pamiatka zosnulých - Dušičky (2. november)
Deň po Sviatku všetkých svätých, 2. novembra, sa slávi Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky alebo Spomienka na zosnulých. Zatiaľ čo 1. november je oslavou svätých v nebi, 2. november je dňom, kedy si veriaci spomínajú na svojich zosnulých blízkych a modlia sa za ich duše.
Vznik sviatku a význam očistca
Sviatok Pamiatky zosnulých zaviedol v roku 998 svätý opát Odilon z Cluny vo Francúzsku. Kláštor v Cluny bol v tom čase významným kultúrnym a duchovným centrom západnej Európy a miestni mnísi sa tešili veľkej autorite. Mnísi v tomto kláštore večer pred 2. novembrom spievali zádušné ofícium za všetkých zosnulých a na druhý deň sa slúžili zádušné omše. Zvyk sa postupne rozšíril do celej západnej cirkvi.
V tomto období sa tiež vykryštalizovala nová viera v očistec. Na rozdiel od raja a pekla, očistec nie je doslovne spomínaný v Biblii, napriek tomu toto prechodné miesto získalo v predstavách stredoveku dôležité postavenie. Do očistca odchádzajú duše, ktoré sa musia pred vstupom do raja očistiť. Dušičky sa teda stali pripomienkou „ľahkých“ hriešnikov, ktorí uviazli v očistci. Verilo sa, že dušiam, uviaznutým v očistci, je umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých, aby si uľavili od utrpenia, kam sa ráno zas museli vrátiť. Podľa katolíckej viery prispievajú sväté omše, modlitby a dobré skutky k vyslobodeniu duší z očistca.
Staré ľudové zvyky spojené s Dušičkami
V ľudových zvykoch spojených so sviatkami Všetkých svätých a Dušičiek, ktoré boli na Slovensku zaznamenané ešte začiatkom 20. storočia, sa prelínali viaceré tradičné prvky kresťanskej viery s predkresťanskými prvkami.
- Modlitby a milodary: V tento deň sa obdarovávali žobráci a chudobní ľudia jedlom a peniazmi, aby sa modlili za pokoj mŕtvych.
- Jedlo pre duše: Gazdiné piekli koláčiky z bielej a tmavej múky - prvé sa dávali na stôl pánom, druhé poddaným. Pečivo sa pieklo v tvare kríža a označovalo sa ako „kosti svätých“. Na Dušičky sa robili malé žemličky, ktoré sa plnili sladkými plnkami a predstavovali dušičky našich zomrelých.
- Symbolické svetlá a jedlo: Najčastejším zvykom bolo, že sa lampy naplnili maslom alebo olejom. Mŕtvi si rozohriate maslo mali mazať na rany z očistca a vyliečiť si ich. Ďalším, pre nás trochu zvláštnym zvykom, bolo sypanie múky či pokrmov do ohňa. Tieto dary mali vyhladované duše nakŕmiť.
- Procesie a tabuľové miesto: Na dedinách sa bežne konala procesia v strašidelných maskách. V domácnostiach by ste si zase všimli, že mali k večeri prestreté o jedno miesto navyše. To preto, keby sa náhodou niekto z mŕtvych rozhodol pripojiť ku sviatočnej tabuli. A beda, keby chcela gazdinka cez deň zamiesť!
Moderné tradície a výzdoba hrobov
Návšteva cintorína na Dušičky je zážitkom pre veriacich aj neveriacich. Pre nás je bežné, že sa vydávame zdobiť hroby kvetmi a vencami. Tento zvyk zdobenia hrobov kvetmi a vencami je novšou tradíciou, ktorá sa ujala až počas 19. storočia a rozšírila sa v prvej polovici 20. storočia. Naši predkovia by si však klepali na čelo. Starším zvykom bolo hroby vyčistiť, obložiť zelenými trsmi trávy, machom či čečinou.
Na Dušičky rodiny navštevujú cintoríny, kde zdobia hroby svojich blízkych kvetmi, vencami a sviečkami. Po zotmení zapaľujú na hroboch sviečky a kahance. Tieto prejavy vyjadrujú úctu a uznanie životu tých, ktorí už nie sú medzi nami. Cintoríny ožívajú v tichej žiare sviečok a v tejto čarovnej atmosfére si ľudia pripomínajú svojich milovaných zosnulých. Sviečky, ktoré sa počas týchto dní zapaľujú na hroboch, sú hlavným symbolom nádeje a svetla pre duše zosnulých. Ich plamene predstavujú večné svetlo a nádej na spásu.
Predkresťanské a pohanské vplyvy
Sviatok Všetkých svätých a Pamiatka zosnulých nadväzujú na pôvodnú indoeurópsku a slovanskú tradíciu starostlivosti o mŕtvych predkov, ktorá bola natoľko pevná, že prešla do kresťanského kalendára. Okrem toho, že má kresťanský nádych, má aj predkresťanský, pretože aj rôzne kultúry, ktoré žili na našom území v predkresťanskom období, verili, že toto obdobie „stretnutia s pozostalými“ je, keď sa končí leto a je už jeseň.
Keltský Samhain: Pôvod Halloweenu a začiatok roka
Jedným z najvýznamnejších pohanských sviatkov, ktorý ovplyvnil jesenné tradície, bol keltský sviatok Samhain, oslavovaný v noci z 31. októbra na 1. novembra. Znamenal pre Keltov začiatok nového roka, koniec obdobia zberu úrody a začiatok temnejšej časti roka, kedy plodiny prestali rodiť ovocie a všetko prešlo do zimného odpočinku. Kelti nepoznali štyri ročné obdobia, ale len dve: leto a zimu, takže toto obdobie považovali za prechod - koniec leta a začiatok zimy.
Noc na prelome októbra a novembra bola považovaná za magickú, kedy sa stierali hranice medzi živými a mŕtvymi a duchovia sa mohli voľne pohybovať medzi ľuďmi. Podľa keltskej tradície bolo „živé svetlo“ v podobe plameňa dôležité preto, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, mohli sa zohriať a stráviť noc s pozostalými.
Slovanské zvyky a úcta k predkom
V našich končinách, u pohanských Slovanov, boli predchodcom Dušičiek rituálne oslavy a hostiny, ktoré sa konali priamo na cintoríne na počesť mŕtvych predkov. Zosnulým žijúci nosili na hroby nápoje a koláče a zostávali tam s nimi po celú noc.
Pokresťančenie pohanských tradícií
Takéto vysporiadanie sa s pohanskými tradíciami bolo veľmi chytré - neboli zrušené úplne, ale zároveň dostali nový, kresťanský obsah. Mnísi sa rozhodli ľudové predstavy trochu usmerniť a ponúkli ľuďom namiesto toho kresťanskú verziu. Symbol kríža, znak utrpenia a smrti, sa stal znakom víťazstva v Kristovom zmŕtvychvstaní. Prví kresťania označovali hroby svojich blízkych znakom kríža, vychádzajúc z predkresťanskej tradície, ktorá vyjadrovala nádej na život po smrti.
Halloween: Od staroveku po komerciu
Moderný sviatok Halloween, ktorý sa udomácnil aj na Slovensku, má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách.
Pôvod názvu a príchod do Ameriky
Slovo Halloween pochádza z „All Hallows' Eve“ alebo „All Hallows' Evening“, čo znamená „Predvečer Všetkých Svätých“ (31. október). Sviatok sa pôvodne slávil v Írsku a Škótsku. Do Ameriky sa Halloween dostal vďaka mnohým imigrantom z Írska a Škótska, ktorí sem putovali v 19. storočí. A tak sa vlastne postupne formoval Halloween, aj keď on pôvodne nemal takú komerčnú podobu. So začiatkom 20. storočia mal skôr podobu koledy, obchôdzky, ktorú robili deti a malo to skôr taký charitatívny rozmer.
História Halloweenu | National Geographic
Zvyky, masky a vyrezávané tekvice
Halloween sa dodnes oslavuje koledovaním v bláznivých a strašidelných maskách. Deti sa prezliekajú za strašidlá a berú si na seba rôzne masky. Tento zvyk je veľmi starý; už dávno sa deti prezliekali za duchov a pobehovali od suseda k susedovi. Za prvé, ich masky mali ochrániť pred dušami mŕtvych, ktorí ich považovali za jedných z nich a preto ich nechali byť. Za druhé, si deti mali v maskách vykoledovať jedlo - to bola tá pravá zábava.
Koledníci sa ohlasujú porekadlom „Trick or Treat“, čo sa prekladá ako „Odmenu, alebo Vám niečo vykonám.“ Ľudia ich odmeňujú, najčastejšie sladkosťami. A beda, ak je niekto lakomý, pre tieto prípady majú deti vždy nachystanú nejakú neplechu. Na Halloween sa, rovnako ako na Dušičky, zapaľujú ohne a sviečky, tentoraz ale preto, aby zastrašili zlých duchov.
Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o'-lantern“ alebo „Will-o'-the-wisp“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla. Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu, uväznenú v očistci.
Svetlonos na Slovensku
Hoci tekvica je americká plodina, dostala sa po 17. storočí aj na Slovensko. Aj naši predkovia si vyrezávali tekvice, presne v tomto období, ale nazývali to u nás „Svetlonos“. Ľudia si vyrábali malé lucerničky z tekvičiek, ktoré im poslúžili ako svetielko na ceste na cintorín. No podľa starých slovanských tradícií bol Svetlonos nadprirodzenou démonickou bytosťou. Hovorilo sa o ňom, že kradol v kostole sviečky a upíjal si z omšového vína. Jeho úlohou bolo zviesť človeka z cesty, aby už nikdy nenašiel cestu späť. Lákal ich svetlom, ale aj zvukmi, plačom, či volal menom. Privolať Svetlonosa mohol človek úmyselne, či nechtiac, keď po zotmení zahvízdal. Zbaviť sa ho mohol prežehnaním, alebo si musel spomenúť na toho, s kým jedol veľkonočné vajíčko, alebo sa hostil pri Štedrovečernom stole. Neskôr sa táto tradícia úplne vytratila.
Postoje kresťanov k Halloweenu
Až v druhej polovici 20. storočia Halloween získava komerčnú podobu, ktorý sa začal oslavovať formou masiek, ktoré mali byť čo najstrašidelnejšie - predlohy z rôznych komiksov, filmových hororových postáv. Po roku 1989 sa táto forma komerčného Halloweenu dostala aj na Slovensko a relatívne rýchlo sa tu aj udomácnila. Medzi kresťanmi dnes vládnu 3 hlavné postoje k Halloweenu. Niektorí ho odmietajú, odvolávajúc sa na biblické verše odsudzujúce čarodejníctvo a vzývanie diabolských síl. Iní ho prijímajú jednoducho ako maškarný ples, prípadne ho využívajú ako príležitosť hovoriť s ľuďmi o reálnej existencii duchovného sveta. A tretia skupina kresťanov „vykupuje“ staré pohanské tradície a dáva im novú, kresťanskú podobu: napríklad vo forme vyššie spomínaných kresťanských sviatkov alebo rôznych jesenných slávností úrody či vďakyvzdania.
Deň mŕtvych v Mexiku (Día de Muertos)
V Mexiku sa Sviatok mŕtvych (Día de Muertos) oslavuje vo veselšom tóne, v znamení pestrých kostýmov, bohatej výzdoby a sprievodov plných hudby a tanca v uliciach a hodovania v domácnostiach. Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi živých vracajú duše detí a zosnulých príbuzných. Na cintoríny nosia špeciálne oranžové kvety.
V každom dome sa stavia špeciálny oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti a drobnosti zosnulých, na ktorých takto spomínajú. Táto tradícia je zapísaná na zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.
Spoločné odkazy a posolstvo jesenných sviatkov
Sviatok všetkých svätých a Dušičky sú úzko prepojené. Kým Sviatok všetkých svätých oslavuje tých, ktorí už dosiahli nebeskú slávu, Dušičky sú venované dušiam, ktoré ešte čakajú na vstup do neba. V súčasnosti sú tieto sviatky viac než len cirkevné obrady. Stali sa súčasťou kultúry, kde rodiny každoročne navštevujú hroby a spomínajú na svojich blízkych. Je to obdobie, keď sa rodiny stretávajú a delia sa o spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nimi.
Obdobie Sviatku všetkých svätých a Dušičiek nám poskytuje príležitosť pozastaviť sa v našom hektickom živote, venovať čas spomienkam na tých, ktorí nás predišli, a zamyslieť sa nad vlastným vzťahom k životu a smrti. Hoci dnes už málokto na skutočných duchov verí, Američania Halloween neprestali milovať a užívajú si ho ako deň, kedy sa pozerajú na horory a chodí sa trochu báť. Ako vidíte, Dušičky a Halloween sú si veľmi podobné a majú skoro rovnakú históriu a korene. Jeseň je krásnym obdobím, v ktorom rozmanitá škála sviatkov ponúka niečo pre každého. Nájdi si chvíľu na spomalenie a rozjímanie.