Sviatok svätých neviniatok, slávený 28. decembra, je hlboko zakorenený v kresťanskej tradícii a pripomína tragické udalosti spojené s narodením Ježiša Krista. Títo nevinní chlapci, obete krutosti kráľa Herodesa, sú považovaní za jedných z prvých mučeníkov kresťanstva. Dnešná liturgia nám v rámci vianočných osláv predkladá posolstvo, ktoré odkazuje na zlo a nespravodlivosť, ale aj na dispozíciu spolupracovať na Božom pláne.
Biblický základ: Herodesova krutosť a útek do Egypta
V radostnom čase, keď sa z Panny Márie narodil v Betleheme Pán Ježiš Kristus, sedel na kráľovskom tróne v Jeruzaleme krutý, závistlivý a ctižiadostivý Herodes, ktorý pochádzal z Idumejského rodu a Židom bol vnútený za kráľa od pohanských Rimanov. Židia ho preto nemali vo veľkej obľube. Že ho nenávidia, veľmi dobre vedel a nenávisť im oplácal. Ukladal im neznesiteľné bremená a ustavične ich podozrieval, že mu chcú siahnuť po kráľovskej korune. Zvlášť prenasledoval žijúcich Dávidových potomkov, obával sa totiž, aby ho o neobrali o trón. Aj preto dal už skôr popraviť vlastnú manželku Mariannu, pokrvne spojenú s Dávidovým rodom, aj vlastných synov Alexandra a Aristobula, ba aj niekoľkých najdôvernejších priateľov.
Práve v tomto období prišli do Jeruzalema Traja králi, ktorí sa chceli pokloniť novonarodenému Kráľovi. Predstavili sa kráľovi Herodesovi a vypytovali sa, kde je židovský kráľ, ktorý sa narodil. Herodes ich počúval so strachom a zľakli sa aj obyvatelia Jeruzalema, báli sa, že nastane nové prenasledovanie. Herodes sa po tejto odpovedi nazdával, že je zachránený. Z evanjelia vieme, že Traja králi Dieťa skutočne našli aj s jeho Matkou Máriou a obetovali mu dary. Do Jeruzalema sa však nevrátili, Pánov anjel ich v sne napomenul, aby sa domov vrátili inou cestou.
Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“
Masaker neviniatok
Keď Herodes zbadal, že ho mudrci oklamali, veľmi sa rozhneval a upadol do ešte väčšieho strachu. Jeho panovitosť a úzkosť, že príde o kráľovský trón ho prenasledovali dňom i nocou. Vtedy mu napadla myšlienka odstrániť novonarodeného kráľa, aj keby to malo stáť krv hoci polovicu jeho poddaných. Okamžite vydal príkaz vojakom a katom, aby zavraždili všetkých chlapcov vo veku niekoľko mesiacov až dvoch rokov v Betleheme a na jeho okolí, podľa času, ktorý zvedel od mudrcov.
Kati nemilosrdne vstupovali do domov a vyhľadávali svoje obete. Bolo ich vyše tisíc. Drali nevinné deti z matkiných náručí, aj od pŕs, hrdúsili ich a ukrutne zabíjali pred očami matiek. Jedna matka ponúkla za dieťa katovmu meču vlastné hrdlo, druhá kričala zo zúfalstva o pomstu k nebu, tretia preklínala Herodesa a odporúčala svoje neviniatko Božej ochrane. Ďalšia si zasa trhala rozpustené vlasy a iná v smrteľnej úzkosti zatínala svoje nechty do vlastného tela. Všetky nariekali od zúfalstva a žiadna sa nedala utešiť po hroznom pohľade na umučené dieťa, váľajúce sa vo vlastnej krvi. Na druhej strane bola mučenícka smrť nevinných nemluvniatok blahoslavená. Veď zomreli za Ježiša Krista vo veku, v ktorom ešte nemohli vzývať jeho najsvätejšie meno. Zomreli nielen preňho, ale aj namiesto neho. Boli prvotinami jeho mučeníkov a premohli svet prv než ho poznali. Dostali vlastne život, aby ho obetovali a dostali zaňho večnú slávu a blaženosť. Všetkých týchto pozabíjaných chlapcov považujeme za svätých neviniatok.
Teologický význam a svedectvo svätého Jozefa
V rámci vianočných osláv nemôžeme ignorovať posolstvo, ktoré nám chce dnešná liturgia povedať. Môžeme si v evanjeliu všimnúť dva dôležité akcenty. V prvom rade je to dispozícia svätého Jozefa spolupracovať na Božom pláne. On nám ponúka veľmi jasné a pohotové svedectvo, ako pristupovať k Božiemu volaniu. Môžeme sa s ním stotožniť, keď sa máme v ťažkých chvíľach nášho života rozhodovať z vlastnej viery: „Jozef vstal, vzal dieťa a jeho matku a odišiel v noci do Egypta“ (Mt 2, 14).
Naša viera v Boha zahŕňa náš vlastný život. Prebudí nás, to znamená, že nás plne upozorní na to, čo sa deje okolo nás, pretože - dosť často - je to miestom, kde s nami hovorí Boh. Núti nás vziať si dieťa a jeho matku, to znamená, že Boh je nám blízko, je naším spoločníkom na ceste, a posilňuje sa naša vieru, nádej a láska.
Na druhej strane je to zlo, nespravodlivosť, ktorú vo svojom živote často nachádzame, vyjadrenú v tomto prípade mučeníctvom týchto nevinných detí. Aj v súčasnosti vidíme okolo seba mnohé tragické udalosti. Svätý Ján nám pripomína, že Ježiš je „zmiernou obetou za naše hriechy“ (1 Jn 2, 2). Svojou obetou odčinil naše hriechy a oslobodil nás od samotnej moci hriechu. To sa týka našich osobných hriechov, ale aj hriechov celého sveta. Ján nechce, aby sme zabudli, že Ježiš dokáže odpustiť a napraviť všetko - dokonca aj tie najvážnejšie, najničivejšie a najstrašnejšie veci, ktoré si navzájom robíme. Nič z toho sa nevyrovná vykúpeniu, ktoré pre nás získal. Preto, samozrejme, plačeme a smútime - tak ako žialila Ráchel nad svojimi deťmi (Mt 2, 18) - vždy, keď vidíme škody, ktoré hriech napáchal na našom svete. Ale v našom žiali môže naše srdce zaplaviť obrovská nádej: Ježiš, ktorý sa stal človekom a prišiel do nášho temného sveta, aby ho vykúpil, je tu s nami.
Historický vývoj sviatku
Tento sviatok vznikol pravdepodobne na Západe. Prvá zmienka o ňom pochádza z kalendára severoafrického mesta Kartága v roku 505 a termín tohto sviatku ovplyvnil jeho súvislosť s Vianocami. 28. decembra sa pôvodne slávil aj „Útek do Egypta“, sviatok mal galským vplyvom smútočný charakter, čo sa prejavovalo fialovou farbou liturgického rúcha a vynechaním spevu Glória. Ako mučeníkov ich spomína prvýkrát sv. Irenej z Lyonu koncom 2. storočia. S tým sa stotožňujú aj ďalší - sv. Cézar z Arles a sv. Augustín.
Neskôr sa s týmto sviatkom spájali rôzne pašiové hry, ba až karnevaly. Preto na 6. carihradskom koncile v roku 869-870 bol sviatok Neviniatok zrušený. Tradície však pokračovali ďalej. Do útlmu sa dostali až počas reformácie v 16. storočí a časom úplne zanikli. Na Druhom vatikánskom koncile v rokoch 1962 - 1965 sa vypracovali nové liturgické texty pre túto spomienku a sv. Neviniatka si pripomíname odvtedy 28. decembra.
Otázka mučeníctva nevinných detí
Jednou z kľúčových teologických otázok spojených so svätými neviniatkami je povaha ich mučeníctva, keďže nemohli vedome túžiť po korune mučeníctva. Sumarizáciu tohto problému predložil Dom Guéranger:
- U blahoslaveného Štefana vidíme, že jeho túžba byť mučeníkom sa naplnila skutkom.
- U svätého Jána vidíme túžbu, ale nie samotný akt umučenia.
- U blahoslavených neviniatok - detí, ktoré zavraždil Herodes s úmyslom zabiť Mesiáša - vidíme akt mučeníctva, ale nie túžbu.
Existuje dôvod domnievať sa, že tieto deti boli skutočnými mučeníkmi? Kde sú ich zásluhy, ktoré sú potrebné pre získanie koruny mučeníctva? Na túto pochybnosť Guéranger odpovedal: „Bola Kristova dobrota porazená Herodesovou krutosťou? Ten bezbožný kráľ mohol nariadiť zabitie nevinných ľudí, ale môže Kristus nekorunovať tých, ktorí zomreli kvôli nemu?“ Zásluhy týchto detí nie sú pred očami ľudí ani anjelov, ale sú odkryté len pred Božími očami. Namiesto ich zásluh stála priazeň Božej milosti. Prvá je, že ide o akt čistej Božej dobroty.
Svätý Augustín hovorí, že plným právom slávime deň narodenia tých, ktorých svet oveľa šťastnejšie podal večnému životu, než materské lono tejto zemi, lebo ony skôr dosiahli večný život, než požívanie časného bytia. A svätý Bernard dodáva: „Keď skúmate, pre ktoré záslužné skutky boli tieto deti korunované Božou rukou, skúmajte tiež, pre ktoré zločiny boli zavraždené ukrutným spôsobom na Herodesov rozkaz.“
Osud krutého Herodesa
Výstup do Judey: Ctižiadostivý kráľ Herodes | Historický dokument
Krutý Herodes týmto ohavným činom vôbec nič nedosiahol, ani nedocielil. Zato ho čoskoro „navštívila“ trestajúca Božia ruka a ťažko ochorel. Vnútro mu zožierala pálčivosť a celé telo ho svrbelo. Prebudila sa v ňom nenásytná žiadostivosť po jedle, ale čím viac jedol, tým viac sa zväčšovali muky jeho zapálených čriev. Následkom vodnatieľky mu opuchli nohy a z hnisajúceho žalúdka mu vychádzali červy. Hruď sa mu tak stiesnila, že mohol dýchať iba pri zdvihnutej hlave a kŕčovitý kašeľ mu triasol celým telom. Jeho dych a vredy odpudzujúco smrdeli. V bolestiach a zúfalstve schytil nôž - chcel sa zabiť, ale priatelia jeho samovraždu prekazili.
Každý človek spoznával v trápení ukrutného Herodesa Boží trest za zločin, ktorého sa dopustil, keď ako vodu prelieval nevinnú krv betlehemských nemluvniatok. Jedine tyran bol taký zaslepený, že si myslel, že sa vylieči. Keď sa jeho tretí syn Antipatros v žalári, do ktorého ho dal uvrhnúť neľudský otec, dopočul o hroznej Herodesovej chorobe, prosil vojaka, ktorý ho strážil, aby ho pustil na slobodu. Lenže vojak to hneď prekrútil. Utekal k Herodesovi, aby mu oznámil, že sa Antipatros chce zmocniť trónu. Herodes čím viac cítil, že sa blíži jeho smrť, stával sa ešte krvilačnejším. Myšlienka, že celý židovský národ sa bude radovať nad jeho smrťou, ho privádzala do zúfalstva. Zaumienil si, že najprv docieli, aby celý národ po jeho smrti smútil. Prikázal svojim prívržencom, aby uväznili najvznešenejších ľudí z celej krajiny a odviedli ich do cirkusu v Jerichu, aby po jeho smrti boli popravení a tak zabezpečil smútok národa.
tags: #sviatok #svatych #neviniatok