Sviatok svätého Štefana sa v kresťanskej tradícii spája s dvoma významnými postavami: svätým Štefanom Prvomučeníkom, ranokresťanským diakonom, a svätým Štefanom I. Uhorským, zakladateľom uhorského štátu. Napriek zhodnému menu a úcte v cirkvi, ide o dve historicky a chronologicky odlišné osobnosti, ktorých sviatky sa slávia v rôznych obdobiach roka a majú odlišné tradície.
Svätý Štefan I. Uhorský - Zakladateľ štátu a kresťanstva
Život a pôvod
Svätý Štefan I. Uhorský, pôvodným menom Vajk, sa narodil okolo roku 969 (iné zdroje uvádzajú 970, 975 alebo 980) v Ostrihome v Uhorskom kniežatstve. Pochádzal z vojvodskej rodiny, jeho otcom bol veľkoknieža Gejza, ktorý vládol v Uhorsku v rokoch 972-997. Matka sa volala Šarlota a bola dcérou sedmohradského kniežaťa Gyulu. Vajka pokrstil zrejme pasovský biskup Pilgrim alebo jeden z jeho kňazov, pričom pri krste prijal meno Štefan. V roku 995 sa oženil s bavorskou princeznou bl. Gizelou, dcérou bavorského vojvodu. Jej veno, podľa niektorých zdrojov, zahŕňalo územie v oblasti Bratislavy, Šopronu a Steinamangeru, čím sa napríklad Bratislava stala súčasťou Uhorska.
Nástup na trón a zjednotenie Uhorska
Štefan I. získal prvé skúsenosti s vládnutím ako údelné knieža v Nitre, kde pred ním vládol jeho strýko Michal. Gejza zomrel 1. februára 997, a už predtým, v roku 995, odstránil Gejza svojho brata Michala z trónu Nitrianskeho kniežatstva a dosadil naň Vajka, aby mu zabezpečil čo najlepšie postavenie. Krátko po smrti svojho otca, v roku 997, prebral Štefan vládu. Hneď po nástupe na trón čelil veľkým problémom. S nárokmi na uhorský trón vystúpilo šomodské knieža Kopáň, člen vedľajšej vetvy Arpádovcov, podporovaný staromaďarskými náčelníckymi rodmi. Kopáň sa uchýlil k pravidlu seniorátu a levirátu a pokúsil sa o sobáš s vdovou po Gejzovi, Šarlotou, matkou Štefana. Šarlotu obliehal vo Vespréme, ale nedobyl ju. Proti Štefanovi sa vzbúrili aj ďalšie pohanské zadunajské kniežatá. Štefan sa uchýlil do svojho Nitrianskeho kniežatstva k šľachticom Poznanovi a Huntovi (pochádzajúcim z ešte veľkomoravských rodov), ktorí posilnili jeho vojsko nemeckými rytiermi z Gizelinej družiny. Na účely týchto bojov dal Štefan v Bíni na Hrone vybudovať obrovský opevnený vojenský tábor/hradisko. Zjednotené vojská napokon porazili Kopáňa pri Vespréme (podľa niektorých zdrojov v roku 998). Kopáň bol zabitý a jeho telo rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach Ostrihomu, Vesprému, Rábu, pričom posledná časť bola poslaná do Sedmohradska. Krutým zúčtovaním s Kopáňom skonsolidoval Štefan svoju moc. Nasledovalo postupné zjednocovanie krajiny pod priamou kontrolou kráľa. V roku 1003 poslal vojsko proti sedmohradskému kniežaťu Ďulovi II. (Prokujovi) a zosadil ho, podobne aj jeho brata Zombora. Obe kniežatstvá premenil na komitáty Fehér a Doboka. Podobne si poradil aj s Marošvárskym kniežatstvom na juhu Uhorska, pričom zrejme v roku 1028 poslal vojsko proti kniežaťu Ajtoňovi.
Christianizácia a budovanie cirkevnej správy
Štefan I., silne ovplyvnený kresťanskou Nitrou a svojou manželkou Gizelou, sa stal horlivým christianizátorom najprv Nitrianska, neskôr celého Uhorska. Už jeho otec Gejza začal s christianizáciou, keď požiadal nemeckého cisára Ota I. o vyslanie misionárov. V roku 972 prišla do Uhorska misia na čele s biskupom Brunom zo Sankt Gallenu, ktorá pokrstila Gejzu a Vajka. Štefan si uvedomoval, že treba zmeniť kočovný život Maďarov, ak nechcú vyhynúť, a preto vynaložil veľké úsilie, aby naučil ľudí usadlému spôsobu života podľa vzoru kresťanskej Európy. Do svojej krajiny povolal učiteľov kresťanského života z okolitých krajín, vďaka čomu prišlo do Uhorska mnoho zbožných mužov. Krajinu rozdelil na desať biskupstiev s dvoma arcibiskupstvami (Ostrihom a Kaloča), pričom ostrihomské arcibiskupstvo založil už okolo roku 1000, čím sa Uhorsko z hľadiska cirkevnej správy stalo nezávislé. Nové biskupstvá vznikli na viacerých miestach, napríklad vo Vacove, Kaloči, Päťkostolí (Pécs), Rábe (Győr), Jágri (Eger) či v Sedmohradsku. Na Zobore v Nitre obnovil jestvujúci benediktínsky kláštor sv. Hypolita a obdaroval ho majetkami a pozemkami. Jeho najlepšími spolupracovníkmi boli nemeckí, francúzski, talianski i českí benediktíni, z radov ktorých pochádzali aj prví biskupi. Štefan zakladal školy a nariadil, aby každých desať obcí malo kostol, do ktorých zabezpečoval bohoslužobné potreby. Jeho nábožná manželka Gizela zhotovovala bohoslužobné rúcha. Starali sa aj o pútnikov, pre ktorých kráľ zriadil ubytovne.
Korunovácia a kráľovská moc
Štefan vyslal posolstvo k pápežovi Silvestrovi II., v ktorom ho oboznámil so svojou činnosťou a prosil o požehnanie a udelenie kráľovského titulu. Pápež, nadšený jeho činnosťou, mu poslal drahocennú korunu a apoštolský kríž, ktorý nosievali biskupi pri verejných slávnostiach pred uhorským kráľom. Odtiaľ prislúchal uhorským kráľom titul „apoštolský kráľ“. Kráľ ako pápežský legát zriaďoval biskupstvá, určoval ich hranice a menoval cirkevných hodnostárov. Pápež 27. marca roku 1000 vydal bullu Legati nobilitatis, v ktorej dal kráľovi potrebné právomoci na tieto činnosti. Na Vianoce roku 1000 (alebo 1. januára 1001) bol Štefan korunovaný za kráľa v Ostrihome. Koruna, ktorou bol korunovaný (tzv. svätoštefanská koruna), sa neskôr stratila. V Maďarsku sa často tvrdí, že korunu poslal pápež, no spoľahlivé dôkazy chýbajú. Koruna uložená dnes v budapeštianskom parlamente vznikla v troch fázach, na konci 11. a v 13. storočí, a tej pôvodnej sa ani nepodobala, pričom pravdepodobnejšie išlo o diadém. Hneď po korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince v mincovni v Preslave (dnešnej Bratislave).
Vnútorná a zahraničná politika
Štefan vydal zákonník, ktorý sa dotýkal cirkevných aj majetkových vzťahov, kráľovskej súdnej moci, trestania násilia a zavrhol prax krvnej pomsty. Cirkevným i svetským úradom predpísal ako úradnú reč latinčinu. Novú podobu uhorských územných jednotiek, komitátov, prevzal zo vzorov nemeckých oblastí a Veľkej Moravy. K prvým štyrom uhorským komitátom (Vyšehradský, Stoličnobelehradský, Vesprémsky a Rábsky), pribudli nové komitáty po porážkach zadunajských kniežat a po podrobení Sedmohradska. Najneskôr v roku 1029 už existovali aj komitáty Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Tekovský, Ostrihomský, Hontiansky, Trenčiansky, Turniansky a Novohradský. Štefan sa zaslúžil o rozvoj, ak nie o vznik, tohto systému komitátov, ktorý prevzal z Nitrianska a čiastočne z Nemecka. Štefan bol pomerne obozretným panovníkom v zahraničnej politike. Udržiaval priaznivé vzťahy s Nemeckou ríšou aj vďaka tomu, že jeho manželka Gizela pochádzala z Bavorska. Tieto vzťahy sa dočasne zhoršili, keď nemecký cisár Konrád II. zaútočil v roku 1030 proti Uhorsku. Štefan zatlačil Konrádovo vojsko až do Viedne.
Pre Slovensko je najvýznamnejšie, že v rokoch 1001 - 1030 patrilo Nitrianske kniežatstvo (Slovensko) do Poľska. Boleslav Chrabrý dobyl Nitrianske kniežatstvo na začiatku roka 1001, formálne na ochranu nároku Štefanových bratrancov Vazula a Ladislava Lysého. Štefan uznal status quo. Ladislav Lysý sa stal nitrianskym kniežaťom podliehajúcim Poľsku. Poľský vplyv sa tu udržal až do roku 1029, keď Štefan Nitriansko znovu získal. Vazula dal uväzniť v Nitre. Štefan sa celý život usiloval o presadenie kresťanstva ako jediného náboženstva. I keď prví Maďari boli pokrstení za vlády jeho otca Gejzu, len veľmi neochotne sa vzdávali viery svojich otcov, o čom svedčia mnohé pohanské povstania.
Kráľovstvo svätého Štefana – začiatok stredovekého Uhorska
Následníctvo a posledné roky
Štefan chystal trón pre svojho syna Imricha. Dal ho vychovať sv. Gerardovi, neskoršiemu biskupovi. Žiaľ, 24-ročný princ Imrich nečakane podľahol zraneniu, ktoré mu počas poľovačky spôsobil diviak v roku 1031. S oprávnenými nárokmi na trón vystúpil uväznený kráľov bratranec Vazul. Štefanovi prekážalo Vazulovo správanie v Nitriansku a jeho údajný príklon k pohanstvu či Byzancii. Preto Štefan obišiel Vazula a jeho troch synov (Levente, Ondrej a Belo) a povolal z Benátok a za nástupcu určil svojho synovca Petra Orseola. Vazul prejavil nesúhlas, načo ho Štefan dal oslepiť (podľa niektorých zdrojov aj zaliať uši horúcim olovom v nitrianskom väzení). Vazulovi a Ladislavovi synovia utiekli do Čiech a odtiaľ do Poľska alebo Kyjeva. Posledné roky Štefanovho života boli poznačené chorobou a neúspešným pokusom sprisahancov o vraždu. Zomrel 15. augusta 1038 v Ostrihome (alebo v Székesfehérvári) a pochovaný je v Stoličnom Belehrade.
Svätorečenie a odkaz
Za svätého ho vyhlásil pápež Gregor VII. 20. augusta 1083 spolu s ďalšími, ktorí sa pričinili o pokresťančenie Uhorska, vrátane jeho syna Imricha. Dátum sviatku bol preložený z 15. augusta na 20. august kráľom Ladislavom I. Neskôr bol v roku 1686 pápežom Inocentom XI. vyhlásený za svätého v mene celej cirkvi. Svätý Štefan I. je patrónom kráľov, murárov, kamenárov a rodičov, ktorí prišli o dieťa. Kráľovstvo svätého Štefana bolo pevne a nerozlučne späté s kresťanskou Európou a bolo najrešpektovanejšie a najsilnejšie z monarchií založených v 10. storočí. Hoci dnes nemá Štefan I. významné miesto v slovenskom historickom povedomí, nesnažil sa o vybudovanie maďarského štátu, ale o pestré a moderné Uhorsko, čo dosvedčuje aj citát z diela Ponaučenia svätého kráľa Štefana I. kráľovičovi Imrichovi: „Krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná (slabá) a krehká (imbecile et fragile)“. Arpádovské Uhorsko bolo rovnako slovanské ako maďarské. Svätý Štefan I. sa stal symbolom Uhorska, stotožneným v kráľovskej, svätoštefanskej korune, ktorá sa v neskoršom období stala symbolom jednoty a nedeliteľnosti uhorského štátneho územia.
Sviatok svätého Štefana I. a jeho oslavy (20. august)
Deň kráľa Svätého Štefana (maď. Szent István király napja), ktorý pripadá na 20. august, je jedným z najstarších maďarských sviatkov a najväčším štátnym sviatkom Maďarska. V tento deň si Maďari, ale aj maďarská menšina žijúca mimo územia Maďarska, každoročne pripomínajú založenie kresťanského uhorského štátu (maď. magyar államalapítás) a tisícročnú existenciu Uhorska. V Maďarsku je tento deň štátnym sviatkom ako Sviatok ústavy a kráľa sv. Štefana. Už Mária Terézia (1740-1780) nariadila obnovenie dňa sv. Štefana a pridala ho ako národný sviatok do kalendárov. Práve ona v roku 1771 dala priviesť svätú pravicu pozostatkov sv. Štefana do Viedne a potom do Budína. Odvtedy sa táto svätá relikvia každoročne 20. augusta prevezie cez mesto procesiou (maď. körmenet). V roku 1878 ministerské nariadenie stanovilo 20. august sviatkom maďarskej štátnosti. Od roku 1989 je znovu dňom svätého Štefana a v roku 1991 sa stal aj úradným štátnym sviatkom Maďarskej republiky.
Svätý Štefan Prvomučeník
Život a mučeníctvo
Svätý Štefan (po grécky Stefanos, po latinsky Stephanus) žil v prvom storočí nášho letopočtu v Jeruzaleme. Bol podľa knihy Nového zákona Skutky apoštolov prvým diakonom v kresťanskej cirkvi a jeho úlohou bolo starať sa o vdovy a chudobných. Neohrozene kázal, čo sa mu neskôr vypomstilo. Ako prvý podstúpil pre svoju vieru mučenícku smrť - bol ukameňovaný v roku 33 v Jeruzaleme.
Uctievanie a atribúty
Svätý Štefan je uctievaný v katolíckej, pravoslávnej aj anglikánskej cirkvi. Na freskách a reliéfoch zvykne byť zobrazovaný ako mládenec v diakonskom odeve. Jeho atribútmi sú palma - ako symbol mučeníctva a víťazstva, a tiež hromada kamenia ako odkaz na jeho smrť.
Sviatok svätého Štefana Prvomučeníka a ľudové zvyky (26./27. december)
Sviatok svätého Štefana sa v západnej cirkvi slávi 26. decembra, hneď po vianočných sviatkoch. V byzantskom obrade (v gréckokatolíckej i pravoslávnej cirkvi) sa slávi o deň neskôr - 27. decembra. Druhý sviatok vianočný je pre veriacich kresťanov dňom spomienky na diakona a prvého mučeníka svätého Štefana. V tradičnej kultúre splynul sviatok svätého Štefana so starším predkresťanským agrárnym sviatkom, keď sa vykonávali obyčaje zabezpečujúce úrodu, blahobyt a šťastie. Jeho charakteristikou bolo obsypávanie zrnom, čo cirkev neskôr prijala a vysvetľovala ako pamiatku na ukameňovanie. Sviatok bol dlho považovaný za prísny cirkevný sviatok so zákazmi práce a povinnou návštevou kostola, hoci v polovici 20. storočia sa už ako obyčajový predpis vytrácala. Bol však slobodnejším dňom na zábavu, sprevádzaný popôstnou radosťou a ukončením sociálnej izolácie, keďže počas pôstu boli tanečné zábavy zakázané. Veselá atmosféra bola umocnená aj popularitou mien Štefan a Ján. Konali sa pochôdzky po domoch, v ktorých žili Štefanovia, vinšovalo sa im a rozprávali vtipy, čo využívala najmä mládež. Zároveň bol druhý deň Vianoc termínom pre príbuzenské návštevy. Pre stravovanie je príznačné, že sa konzumovali zvyšky zo sviatočných jedál. Z týchto zvyklostí sa pravdepodobne vyvinuli štefanské zábavy, ktoré poznáme dnes.
Význam a dedičstvo oboch svätcov
Je dôležité rozlišovať medzi svätým Štefanom Prvomučeníkom, ktorého sviatok slávime koncom decembra s bohatými ľudovými tradíciami, a svätým Štefanom I. Uhorským, kráľom a zakladateľom štátu, ktorého si pripomíname 20. augusta. Obaja však zanechali trvalý odkaz vo viere a histórii, pričom každý z nich prispel k formovaniu kresťanského a kultúrneho dedičstva Európy.