Sviatok Svätej rodiny - Ježiša, Márie a Jozefa - slávia katolícki veriaci na celom svete. Je to kresťanský sviatok v liturgickom kalendári rímskokatolíckej cirkvi, ktorý je venovaný uctievaniu Svätej rodiny z Nazareta ako vzoru pre všetky kresťanské rodiny.
Termín slávenia sviatku
Od roku 1969 sa tento sviatok slávi v nedeľu nasledujúcu po Narodení Pána, teda po 25. decembri. Ak slávnosť Narodenia Pána pripadne na nedeľu, sviatok Svätej rodiny sa slávi 30. decembra. Podobne, ak slávnosť Narodenia Pána a Slávnosť Panny Márie Bohorodičky (1. január) pripadne na nedeľu, sviatok sa oslavuje 30. decembra.
Pred liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu pripadal sviatok Svätej rodiny na nedeľu v oktáve Zjavenia Pána, teda medzi 7. januárom a 13. januárom. Po sviatku Svätej rodiny nasleduje v katolíckej cirkvi 1. januára Slávnosť Panny Márie Bohorodičky. V gréckokatolíckom kalendári tento sviatok neexistuje.
Historický vývoj kultu Svätej rodiny
Kult Svätej rodiny - Ježiša, Márie a Jozefa - má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Stal sa populárnym už v 90. rokoch 14. storočia, no formálne uctievanie sa začalo v 17. storočí.
Kľúčoví šíritelia a podporovatelia
- Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol svätý František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice.
- K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí Svätú rodinu dávali za vzor kresťanských rodín.
- Vo francúzskej časti Kanady bol veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708), ktorý založil bratstvo na jej počesť.
Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903). Avšak až pápež Benedikt XV. v roku 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev. Sviatok sa pôvodne slávil na prvú nedeľu v rámci oktávy Zjavenia Pána, čo znamenalo nedeľu medzi 7. a 13. januárom.
Biblické udalosti a ich význam
V tento sviatok si veriaci počas svätých omší pripomínajú biblické udalosti týkajúce sa Ježiša, jeho matky Márie a pestúna Jozefa. Duchovní a veriaci zdôrazňujú význam rodiny v súčasnosti a vyzdvihujú nezastupiteľnú úlohu matiek a otcov, ako aj význam dobrých vzťahov a vzájomnej úcty medzi rodičmi a deťmi.
Ježiš v chráme
Jednou z kľúčových udalostí, ktorú si veriaci pripomínajú, je príbeh, keď mal Ježiš dvanásť rokov a zostal v Jeruzaleme počas veľkonočných sviatkov, čo jeho rodičia nezbadali. Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, Ježiš zostal v Jeruzaleme. Nazdávali sa, že je v sprievode, a prešli deň cesty, hľadajúc ho medzi príbuznými a známymi. Keď ho nenašli, vrátili sa do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme, kde sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.
Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí. Túto udalosť kňazi citujú ako príklad poslušnosti a vzájomných rodinných vzťahov.
Rodina ako základ spoločnosti a Cirkvi
Rodina je najstaršou zo všetkých ľudských spoločností a spoločenstiev, je to jediné spoločenstvo, ktoré je prirodzené. Ostatné sú zoskupeniami viac-menej umelými, záujmovými alebo módnymi. Boh, ktorý stvoril hviezdy a svet, stvoril aj muža a ženu a takto založil rodinu. Rodina je kolískou ľudskej spoločnosti, pretože osudy štátov a krajín sa formujú v rámci rodinného života.
Rodina nám poskytuje domov. Bez rodiny by celé ľudstvo bolo spoločenstvom bezdomovcov. Domov je miesto, kde žijeme spolu a kde sa navzájom jeden druhého milujeme počas mnohých rokov, ako rastieme a dospievame; je to miesto, kde sa delíme o dobré veci, kde sa tešíme navzájom zo svojich úspechov a kde spolu oplakávame bolesti, a tak sme si oporou. Ježiš sa narodil v rodine a patril do rodiny, aby nám ukázal, akým cenným darom od Boha je rodina a aby tiež zdôraznil jej misiu. Zmyslom rodiny je byť oporou človeku nielen počas jeho rastu a formácie, ale počas celého jeho života.
Úloha rodičov a detí v rodine
Rodiny môžu byť týmito živými bunkami Cirkvi a spoločnosti, ale iba vtedy, ak každý jej člen hrá rolu, ktorá je mu ako jedincovi určená alebo ktorá zodpovedá jeho darom a talentom. Kniha Sirachovho syna hovorí: „Pán dal otcovi vážnosť, ktorá je vysoko nad deťmi, a upevnil právo matky nad synmi.“ Rodičom Boh zveril zodpovednosť starať sa o svoje deti a svoje deti vychovávať. Výchova je ako oheň, ktorý treba zapáliť, a zápalky majú v rukách rodičia. Výchova musí začať zavčasu, od samého narodenia dieťaťa, pretože najlepším spôsobom výchovy je bezpochyby nie drezúra, ale vlastný príklad. Výchova dieťaťa, zvlášť náboženská, nezávisí v prvom rade od toho, čo mu rodičia hovoria, ale od toho, čím sú.
Aj deti majú svoje povinnosti voči svojim rodičom. „Kto si váži otca, bude dlho žiť, a kto poslúcha otca, potešuje matku,“ pokračuje Kniha Sirachovho syna. Vzťahy a povinnosti v rodine nie sú jednostranné. Rodičia majú svoje povinnosti voči deťom a deti naopak voči rodičom, a tak sa vytvára krásna vzájomnosť, ktorá obohacuje všetkých. Kňazi povzbudzujú otcov a matky, aby sa dostatočne venovali výchove detí a mladých ľudí, zdôrazňujúc potrebu pozornosti. Súčasťou svätých omší sú aj modlitby za duchovnú obnovu a upevňovanie rodín a ich ochranu pred rozvratom.
Svätá rodina ako vzor pre kresťanov
Keď sa zamýšľame nad životom Svätej rodiny, nenachádzame tam žiadne divy a zázraky, nič, čo by nás privádzalo do úžasu, ale vidíme tam množstvo čností, ktoré sú potrebné v každej rodine: lásku, vernosť, obetavosť, pracovitosť, ohľaduplnosť, dobrý príklad, vieru, zbožnosť. Mnohé manželstvá a rodiny prežívajú krízy a nešťastia. Nás veriacich však môže tešiť, že tam, kde je živá viera, kde sa v rodinách podľa viery aj žije, tam je kríz menej a keď prídu, s Božou pomocou sa ľahšie riešia.
Vzory pre členov rodiny
- Mužovia a otcovia majú veľký vzor v Jozefovi. Písmo o ňom veľmi málo hovorí, no predsa sa všetci s veľkou úctou pozeráme na tohto muža viery. Jeho život nebol zbavený ťažkostí a problémov, ako bolo počatie Syna Božieho, útek do Egypta či tvrdý život v Nazarete, čo všetko bolo tvrdým náporom na jeho vieru. Bol mužom práce, ktorú posväcoval modlitbou a dôverným rozhovorom s Bohom. Dokázal byť milý k Márii, ktorú miloval čistou láskou, a k synovi bol starostlivý, ktorého poslanie skôr tušil, ako chápal.
- Ženy a matky majú svoj vzor v Panne Márii. Hoci má svoj pôvod v kráľovskom Dávidovom rode, ľudstvo ju neuctieva preto, ale preto, že mu dala Božieho Syna. Poznáme jej vieru, lásku a odovzdanosť do Božej vôle. Milovala Jozefa aj Ježiša, starala sa o nich a pomáhala im.
- Deti majú pozerať na Ježiša, o ktorom evanjelista píše, že bol rodičom poslušný, poddaný, vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.
Nazaretský domov ako škola života
Domov v Nazarete nás učí predovšetkým mlčanlivosti. Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha, najmä v našich búrlivých časoch, vo veľkom zhone života, keď sme vystavení toľkému hluku, vrave a kriku. Nazaretské mlčanie, nauč nás ponárať sa do dobrých myšlienok, pozorne sledovať hlbiny ducha a ochotne počúvať Božie tajomné vnuknutia a príkazy pravých učiteľov. Nauč nás, aká potrebná a užitočná je duchovná príprava, štúdium, rozjímanie, osobný vnútorný poriadok života a modlitby.
Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života a poznávame vznešený význam práce. Nazaretský domov, dom tesárovho Syna! Tu by sme chceli pochopiť a osláviť tvrdý, ale výkupný zákon ľudskej práce; tu by sme chceli vrátiť práci jej dôstojnosť, aby ju pociťovali všetci. Pod touto strechou si chceme pripomenúť, že práca nemôže mať cieľ sama v sebe, že svoju slobodu a vznešenosť nečerpá len z takzvaného ekonomického hľadiska, ale zo všetkého, čo ju zameriava na vznešený cieľ.
Kongregácie a zbožné praktiky
Svätá Rodina z Nazareta je vzorom života pre kňazov a bratov Kongregácie misionárov Svätej rodiny. Vo svojej pastoračnej službe zdôrazňujú dôležitosť úprimnej lásky a oddanosti Ježišovi, Márii a Jozefovi. Členovia Svätej rodiny sú zároveň patrónmi Kongregácie Svätého kríža. Svätokrížske sestry sú zasvätené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, Svätokrížski bratia zasa svätému Jozefovi a kňazi Svätého kríža Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.
Zbožnou praxou medzi kresťanmi, najmä katolíkmi, je písať „✝JMJ✝“, často lemované dvoma krížmi, a to v hornej časti listov, kariet, dokumentov a osobných poznámok. Je to odkaz na Ježiša, Máriu a Jozefa ako na Svätú rodinu a „prosba o požehnanie Svätej rodiny“.
Dôležitosť rodiny: Príbeh Petra
Máme mnoho spoločenstiev rozličného charakteru: farnosti, stretká, združenia, kluby, asociácie, tímy, triedy, mužstvá, družiny. Väčšina z nich má pre náš život svoju dôležitosť, hlavne v mladosti, ale aj v dospelosti je dobre, keď niekde patríme. Najstaršou zo všetkých ľudských spoločností a spoločenstiev je však rodina. Rodina je jediné spoločenstvo, ktoré je prirodzené.
Jedného dňa sa mladík Peter nevedel dočkať, kedy pôjde na internát. Na strednej škole bol presvedčený, že jeho rodina riadi jeho život v najmenších detailoch. Jeho otec bol pre neho tyran, matka frfľoška, sestra špiónka a brat trkvas. Myslel si, že „peklo to sú iní ľudia“.
Vysoká škola však nebola taká zábava, ako Peter očakával. Mal problémy s orientáciou, s domácimi prácami, s jedlom, s učiteľmi aj so spolužiakmi. Internát mu smrdel a nebolo tichej chvíle na štúdium. Došiel k záveru, že vysoká škola bola veľkým omylom, no rodičom tvrdil, že je všetko úžasné. Nevedel sa dočkať, kedy pôjde domov na Dušičky a Vianoce. Po návrate domov hovoril priateľom, ako miluje svoju školu a slobodu. No v skutočnosti sa mu do školy vrátiť nechcelo.
Jedna známa, Katka, mu nakoniec povedala: „Peter, nenávidíš školu a internát tak ako každý jeden z nás preto, lebo tu nie je nikto, kto by ťa miloval tak, ako ťa miluje tvoja rodina.“ Poradila mu, aby písal rodine a rozprával sa s rodičmi a súrodencami, aby sa mu pobyt mimo domu zdal, ako keby bol stále doma. Peter tak urobil a jeho vzťahy s rodinou sa zlepšili. Zlepšili sa aj jeho vzťahy s ľuďmi okolo neho. Neskôr Katke povedal, že ten človek, čo hovoril o pekle, sa mýlil. Druhí ľudia nie sú peklo, ale nebo. Rodina je pre nás darom, ktorý nám bol a je nielen oporou, ale ktorý nás pripravil a mnohých stále pripravuje aj na iné vzťahy.