V Budapešti sa každoročne 20. augusta konajú ústredné oslavy štátneho sviatku založenia štátu a jeho zakladateľa - prvého uhorského kráľa svätého Štefana. Tento deň, známy ako Deň svätého Štefana alebo Deň kráľa Svätého Štefana (maď. Szent István király napja), je jedným z najstarších maďarských sviatkov. Maďarsko si ním pripomína zakladateľa štátu a prvého uhorského kráľa, ako aj tisícročnú existenciu Uhorska a založenie kresťanského uhorského štátu.
Oslavy sa začínajú vztýčením maďarskej štátnej vlajky s vojenskými poctami na Kossuthovom námestí. Podľa agentúry MTI prezident Tamás Sulyok na následnej prísahe príslušníkov maďarských ozbrojených síl pred budovou parlamentu vyhlásil, že 20. august je oslavou suverénnej maďarskej štátnosti a pôvodu tisícročného maďarského života. Svätý Štefan podľa slov hlavy štátu zabezpečil miesto Maďarov medzi vtedajšími európskymi národmi a neodvolateľne spojil maďarský ľud s Európou.
V rámci osláv sa nad Dunajom dopoludnia uskutočňuje letecká prehliadka bojových lietadiel a vrtuľníkov. V Bazilike svätého Štefana sa podvečer koná svätá omša s procesiou so zabalzamovanou pravou rukou tohto panovníka z dynastie Arpádovcov. Ústredné oslavy vyvrcholia tradičným polhodinovým večerným ohňostrojom.
Život a cesta k moci
Pôvod a krst
Svätý Štefan I., alebo aj Štefan Veľký, pôvodným menom Vajk (maď. I. István/Szent István király), sa narodil okolo roku 969 (iné zdroje uvádzajú 970/975/980) v Ostrihome, vtedajšom Uhorskom kniežatstve. Bol synom uhorského veľkokniežaťa Gejzu, ktorý vládol v rokoch 972 - 997, a jeho matkou bola Sarolt, dcéra sedmohradského kniežaťa Gyulu. Niektoré zdroje uvádzajú, že Sarolt mohla mať slovanský pôvod.
Pôvodné meno Vajk možno pochádza z turkického "bay" - hrdina, pán, no je pravdepodobnejšie, že ide o domácku verziu Štefanovho prvého slovanského mena Viačeslav (Vajko), ktoré si neskôr pogréčtil na Štefan (Viačeslav sa po grécky povie Stefanos). Meno Štefan prijal pri krste, ktorý mu udelil zrejme pasovský biskup Pilgrim alebo jeden z jeho kňazov. Niektoré pramene hovoria o pražskom biskupovi Vojtechovi (Adalbertovi), ktorý pokrstil Gejzu spolu s Vajkom. Už od mladosti bol formovaný v kresťanskej viere, čo neskôr zohralo kľúčovú úlohu v jeho živote a vláde.
Nástupníctvo a boj s Kopáňom
Keď Vajk dosiahol prah dospelosti, jeho otec Gejza odstránil z trónu Nitrianskeho kniežatstva Michala, mladšieho Gejzovho brata, a dosadil naň Vajka. Potom dal Gejza zvolať snem, ktorý súhlasil so Štefanovým nástupníctvom na uhorský trón. Krátko nato, v roku 995 (alebo podľa iných zdrojov 994/995, 995 - 1001, 997, 1002, 1004, 1009/1010), sa Vajk oženil s 10-ročnou bavorskou vojvodkyňou Gizélou. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do starobylej Nitry. Vplyvom kresťanskej Nitry a svojej kresťanskej manželky sa Štefan stal horlivým christianizátorom - najprv Nitrianska, neskôr Uhorska - a všeobecne podporovateľom moderného štátu západného typu.
Vajkov otec Gejza zomrel 1. februára 997 vo svojom sídle, Ostrihome. Hneď ako Gejza zomrel, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón šomodské knieža Kopáň (Koppány), člen vedľajšej vetvy Arpádovcov, podporovaný staromaďarskými náčelníckymi rodmi. Kopáň si chcel nároky zabezpečiť sobášom s vdovou po Gejzovi, Šaroltou (matkou samotného Štefana a sestrou Kopáňovej matky), v zmysle seniorátu a levirátu. Šaroltu preto obliehal vo Vespréme, no nedobyl ju. Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské zadunajské kniežatá.
Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u šľachticov Poznana a Hunta (pochádzajúcich z ešte veľkomoravských rodov), ktorí posilnili jeho vojsko. Jadro vojska pozostávalo z nemeckých rytierov (asi z Gizelinej družiny). Poznan a Hunt Štefana „opásali mečom“, čiže ho urobili rytierom, a Štefan ich vymenoval za svojich telesných strážcov. Na účely týchto bojov dal Štefan v Bíni na Hrone vybudovať obrovský opevnený vojenský tábor/hradisko (107 ha), ktorý slúžil ako vojenská základňa.
Tieto zjednotené vojská napokon porazili Kopáňa pri Vespréme (podľa niektorých zdrojov v roku 998). Kopáň bol zabitý, pravdepodobne veliteľom Štefanovho vojska, švábskym rytierom Vencelínom. Telo Kopáňa bolo potom údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach Ostrihomu, Vesprému, Rábu, jeho posledná časť bola poslaná do Sedmohradska do sídla sedmohradského kniežaťa Ďulu I. Krutým zúčtovaním s Kopáňom skonsolidoval Štefan svoju moc natoľko, že si upevnil svoju pozíciu a otvoril cestu k zjednoteniu uhorských kmeňov pod svojou vládou.
Založenie Uhorského kráľovstva
Korunovácia a kráľovský titul
Dňa 25. decembra 1000 alebo pravdepodobnejšie 1. januára 1001 bol Štefan korunovaný za prvého uhorského kráľa. K tejto udalosti prispel opát kláštora Miedzyrzecz Astrik (Anastázius), ktorého poslal Štefan do Regensburgu na diplomatické rokovania k rímsko-nemeckému cisárovi Ottovi III. a potom možno koncom roka 1000 do Ríma. Účelom bolo vybaviť korunováciu Štefana a schválenie nových diecéz a arcibiskupstva. Uhorskí biskupi a arcibiskup s korunou zaslanou z Ríma Ottom III. korunovali Štefana.
V Maďarsku sa často tvrdí, že korunu poslal pápež Silvester II., čo symbolizovalo uznanie Uhorska ako kresťanského kráľovstva a jeho začlenenie do európskeho spoločenstva národov. Spoľahlivé zdroje či dokonca dôkazy o tom však chýbajú. Okrem kráľovskej koruny mu pápež udelil aj titul apoštolského kráľa, čím uznal jeho mimoriadne zásluhy o šírenie kresťanstva.
Koruna, ktorou bol korunovaný (tzv. svätoštefanská koruna), sa neskôr počas bojov o trón po Štefanovej smrti nenávratne stratila v Rakúsku (asi 1074). Keďže je však všetko okolo korunovácie založené viac-menej na legendách, je možné, že žiadna koruna ani neexistovala, alebo to bola skôr čelenka. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovačnom plášti, bol to diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie, vykladaný drahými kameňmi. Hneď po svojej korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince. Prvá uhorská mincovňa pracovala v Preslave (dnešnej Bratislave).
Christianizácia a cirkevná správa
Hlavným cieľom Štefanovej vlády bolo upevnenie kresťanstva v Uhorsku. Začal s tým už Štefanov otec Gejza, ktorý požiadal nemeckého cisára Ota I. o vyslanie misionárov. V roku 972 prišla do Uhorska misia na čele s biskupom Brunom zo Sankt Gallenu, ktorá pokrstila knieža Gejzu a jeho syna Vajka. S touto misiou možno súviselo aj založenie prvého biskupstva v Uhorsku, ktorým sa stal Vesprím.
Štefan sa celý život usiloval o presadenie kresťanstva ako jediného náboženstva v jeho krajine. Systematicky presadzoval kresťanskú vieru, zakladal biskupstvá a kláštory po celej krajine. Asi v roku 1000 založil ostrihomské arcibiskupstvo, čím sa Uhorsko stalo z hľadiska cirkevnej správy nezávislé. Neskôr, v roku 1030, povýšil kaločské biskupstvo na arcibiskupstvo. Celkovo vytvoril asi 6 - 8 biskupstiev (popri Ostrihomskom) - aj keď niektoré pramene hovoria o desiatich - a niekoľko opátstiev (napr. benediktínsky kláštor v Pannonhalme a na Zobore v Nitre).
Nariadil výstavbu kostolov a zaviedol povinné platenie desiatkov na podporu cirkvi. Stanovil, aby každých 10 osád na svoje náklady postavilo farský kostol a venovalo mu dve poplužia poľa a dostatočný počet služobníkov na jeho obrábanie. Do krajiny povolal učiteľov kresťanského života z okolitých krajín, najmä nemeckých, francúzskych, talianskych i českých benediktínov, z radov ktorých pochádzali aj prví biskupi.
Budovanie štátnej správy a územná expanzia
Štefan zdedil po otcovi ako bezprostredne ovládané územie Arpádovcov (čiže samotné „Uhorsko“) len územie medzi Rábom, Ostrihomom a Vesprémom. Niektoré okolité územia buď ovládali iní staromaďarskí náčelníci/kniežatá, alebo rodinne príbuzní náčelníci (Sedmohradsko), a dve boli viac-menej údelnými kniežatstvami (Nitriansko, Bihársko).
Štefan sa okrem šírenia viery venoval aj zjednoteniu uhorských kmeňov a vybudovaniu silného centralizovaného štátu. Zreformoval štátnu správu a zaviedol územné členenie na župy, čím vytvoril funkčný právny systém. Porážal jedno uhorské knieža za druhým, na ich miesto však nedosadzoval ďalšie kniežatá, ale urobil z kniežatstiev komitáty - centrá novej modernej uhorskej správy, podriadenej panovníkovi.
V rokoch 997 - 1009/1028 Štefan ďalej bojoval s rôznymi staromaďarskými náčelníkmi v Karpatskej kotline, čím vlastne rozširoval územie štátu Uhorsko. Sedmohradsko napríklad dobyl roku 1003 porazením a zajatím svojho ujca Ďulu III. (slovanské meno Prokuj) z Alba Iulie a Ďulovho brata Zombora. Okolo roku 1009 už mal Štefan ovládnuté skoro všetky dovtedy nezávislé kniežatstvá/domény staromaďarských náčelníkov. V roku 1028 napokon dobyl oblasť Marošváru, ktorú dovtedy ovládalo knieža Ajtoň (Ajtony).
Novú podobu uhorských územných jednotiek si kráľ Štefan nevymyslel. Použil pri nej vzory z nemeckých oblastí, no tiež z Veľkej Moravy. Svedčí o tom napríklad prebratie termínu župan (maď. ispán), známeho aj z Veľkej Moravy, ktorý stál v Uhorsku na čele kráľovského komitátu. Správa krajiny však prebrala aj ďalšie termíny: pohárnik (poharnok), stolník (asztalnok) či dvorník (udvarnok). Komitátne hrady boli na území Slovenska a severného Maďarska často identické s hradmi bývalej Veľkej Moravy. Veľká Morava sa stala inštitucionálnym vzorom pre stredoeurópske štáty.
Štefan podporoval rozvoj poľnohospodárstva a obchodných ciest, čím prispel k hospodárskemu rozmachu krajiny. Jeho múdra a spravodlivá vláda zabezpečila Uhorsku dlhé obdobie mieru a stability.
Vnútorná a zahraničná politika
Vzťahy so susednými štátmi
V zahraničnej politike bol Štefan pomerne obozretným panovníkom. Udržiaval priaznivé vzťahy s Nemeckou ríšou aj vďaka tomu, že jeho manželka Gizela pochádzala z Bavorska. Otvorenie podunajskej cesty bolo vítanou zmenou pre ľudí zo strednej Európy. Tieto srdečné vzťahy sa dočasne zhoršili, keď nemecký cisár Konrád II. zaútočil v roku 1030 proti Uhorsku. Štefan zatlačil Konrádovo vojsko až do Viedne, ktorú aj obsadil.
V roku 1009 vydal svoju mladšiu sestru za Samuela Abu, ktorého zároveň urobil palatínom. Takisto v roku 1009 vydal svoju ďalšiu sestru za benátskeho dóžu Ota Orseola, čím si zabezpečil spojenectvo Benátok a zároveň začal približovanie k Byzantskej ríši. S byzantskou pomocou dobyl od Chorvátska Slavónsko. Potom asi v roku 1018 alebo pred týmto rokom Štefan ako spojenec byzantského cisára Basileia II. Bulharobijcu uskutočnil ťaženie proti bulharskému cárovi Samuelovi. Vďaka víťazstvu nad Samuelom Uhorsko hraničilo s Byzantskou ríšou a bola otvorená pútnická cesta cez Byzanciu do Jeruzalema, pri ktorej otvoril aj hospic.
Nitriansko pod poľskou nadvládou
Pre Slovensko je najvýznamnejšia skutočnosť, že Nitrianske kniežatstvo, ktoré sa po Štefanovej korunovácii dostalo pod vplyv poľského panovníka Boleslava Chrabrého, patrilo v rokoch 1001 - 1029 do Poľska. Boleslav Chrabrý, nespokojný s tým, že korunu od pápeža získal Štefan a nie on, vojensky obsadil územie dnešného Slovenska. Formálne tak urobil preto, aby ochránil nárok Štefanových bratrancov Vazula a Ladislava Lysého na Nitrianske kniežatstvo.
Niekedy na prelome marca a apríla 1001 sa Štefan a Boleslav Chrabrý stretli na poľsko-uhorských hraniciach pri Ostrihome a Štefan uznal status quo. Ladislav Lysý sa potom stal nitrianskym kniežaťom podliehajúcim Poľsku. Po jeho smrti (možno roku 1029 alebo už 1015) ho vystriedal Vazul, predok všetkých budúcich arpádovských kráľov Uhorska. Až v roku 1029 alebo 1030 Štefan znovu dobyl Nitriansko. Hneď po ovládnutí Nitrianska obdaroval kráľ Štefan kláštor na Zobore (dostal tretinu všetkých mýt a obchodných poplatkov v Nitre a iných slovenských oblastiach).
Nástupnícka kríza a Vazulova tragédia
Štefan chystal trón pre svojho syna Imricha, no 24-ročný princ 2. septembra 1031 nečakane podľahol zraneniu, ktoré mu počas poľovačky spôsobil diviak. S (oprávnenými) nárokmi na trón vystúpil uväznený kráľov bratranec Vazul, na ktorom však Štefanovi prekážalo jeho bývalé konanie v Nitriansku, údajne aj jeho prílišný príklon k pohanstvu alebo k Byzancii. Podobné argumenty platili aj pre ďalších štyroch žijúcich Arpádovcov: Vazulových troch synov (Levente, Ondrej a Belo) a Domoslava, syna Ladislava Lysého.
Štefan ich teda všetkých obišiel a z Benátok povolal a za nástupcu určil Petra Orseola, syna benátskeho dóžu Ota Orseolu a svojej sestry. Vazul s tým prejavil nesúhlas, načo ho Štefan dal oslepiť (1031, podľa iných názorov 1033 alebo 1036/37). Okrem toho mu údajne kat v nitrianskom väzení zalial uši horúcim olovom. Vazulovi a Ladislavovi synovia utiekli do Čiech a odtiaľ do Poľska alebo do Kyjeva. Keďže sa im podarilo v zahraničí získať spojencov, Uhorsko čakali po Štefanovej smrti roky bojov o trón. Neskôr sa títo potomkovia nitrianskych vládcov stali predkami všetkých uhorských kráľov, prípadne niektorí samotnými kráľmi.
Odkaz a uctievanie svätého Štefana
Ponaučenia pre kráľoviča Imricha
Štefanovi sa pripisujú aj napomenutia („Institutio morum“) jeho synovi a predpokladanému nástupcovi Imrichovi, ktoré vznikli podľa podobných textov západných a východných vládcov v rokoch 1013 - 1015 (podľa iných zdrojov 1018 - 1031). V nich sa zdôrazňuje, že „krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná (slabá) a krehká (imbecile et fragile)“, a že teda očakáva od Imricha, aby chránil rečovú a inú rôznorodosť Uhorska a nedovolil nadvládu jedného jazyka (DE INSTITUTIONE MORUM AD EMERICUM DUCEM).
Smrť a kanonizácia
Štefan zomrel 15. augusta 1038 v Ostrihome alebo v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár). Pochovaný bol v bazilike v Stoličnom Belehrade, ktorú sám založil. Nechal po sebe veľkú zjednotenú krajinu s modernou správou a dvoma arcibiskupstvami. Za svätého ho vyhlásil pápež Gregor VII. v roku 1083, spolu s ďalšími, ktorí sa pričinili o pokresťančenie Uhorska. Pôvodne ustanovil Štefan I. za sviatok 15. august, deň Nanebovzatia Panny Márie. Sviatočný deň sa z 15. augusta presunul na 20. august pričinením kráľa Svätého Ladislava (maď. Szent László király), pretože v tento deň dosiahol kráľ Ladislav u pápeža kanonizáciu Štefana.
Kult a relikvie
Kult svätého Štefana sa rozšíril aj do bavorských a nemeckých miest, ako aj do mesta Namur či do Monte Cassino. V katolíckej cirkvi sa jeho sviatok slávi 16. augusta. Už aj Zlatá bula z roku 1222 ustanovila zákonom úctu k relikvii sv. Štefana. Neskôr ju okolo roku 1590 znovu našli v dominikánskom kláštore v Dubrovníku.
Panovníčka Mária Terézia (1740 - 1780) nariadila obnovenie Dňa svätého Štefana, ktorý bol na istý čas pozastavený, a pridala ho ako národný sviatok aj do kalendárov. Práve ona bola tá, ktorá v roku 1771 dala priviesť svätú pravicu pozostatkov svätého Štefana do Viedne a potom do Budína. Odvtedy sa táto svätá relikvia každoročne 20. augusta prevezie cez mesto procesiou (maď. körmenet).
Symbol Uhorska a jeho význam pre súčasnosť
Štefan I. sa stal symbolom celého Uhorska, stotožneným v kráľovskej, svätoštefanskej korune. V neskoršom období, zvlášť v 19. a 20. storočí, sa termín svätoštefanská koruna stal symbolom jednoty a nedeliteľnosti uhorského štátneho územia. Pozícia svätého Štefana sa tak stala v uhorských, ale aj maďarských národných dejinách jedinečná a nenahraditeľná, a to napriek tomu, že neskorší obraz, alebo skôr ideál svätého Štefana, sa pochopiteľne nezhodoval s historickou realitou.
Hoci dnes nemá Štefan I. významné miesto v slovenskom historickom povedomí, nie je tento stav príliš zaslúžený. Nesnažil sa totiž o vybudovanie maďarského štátu, ako by sa to mohlo niekedy zdať z oficiálnych osláv sviatku svätého Štefana v Maďarsku, ale o pestré a moderné Uhorsko. Svoju panovnícku dráhu začal v slovanskej Nitre, slovanské kniežatá Hunt a Poznan mu výrazne dopomohli k víťazstvu nad Kopáňom a celý život sa obklopoval cudzincami z nemeckých a talianskych krajín, ktorí prispeli k modernizácii Uhorska. Národnostná pestrosť krajiny bola natoľko nápadná, že arpádovské Uhorsko bolo rovnako slovanské ako maďarské.
Bez štátnikov ako bol on, český Boleslav I. či poľský Mešek I., ktorí neváhali zaviesť vo svojich krajinách nové poriadky, podporovať kresťanstvo a posunúť tak strednú Európu na západ, by tieto krajiny postihol osud polabských Slovanov, z ktorých sa stala ľahká korisť výbojných Sasov. Preto je Štefan I. dôležitý nielen pre Maďarov, ale aj pre Slovákov.