Sviatok Simchat Tóra (hebrejsky שמחת תורה, doslova „Radosť z Tóry“) je významný židovský sviatok, ktorý sa slávi po skončení sviatku Sukkôt. Je to deň, ktorý je venovaný ukončeniu ročného cyklu čítania Tóry a súčasnému zahájeniu nového cyklu. Týmto sviatkom sa symbolicky vyjadruje myšlienka večnosti a nekonečnosti Tóry.
Pôvod a štruktúra Tóry
Tóra je najdôležitejším židovským písmom a základom židovskej identity. Historici zaraďujú jej vznik približne do obdobia spred 3 500 rokov. Tóra značí „návod“ alebo „učenie“, hoci sa obyčajne prekladá ako „zákon“. Poskytuje návod, ako by ľudia mali prežívať svoj život, a vyjadruje, ako Boh funguje pri stvorení a v dejinách. Židia veria, že prostredníctvom Tóry Boh hovorí priamo k židovskému národu.
Písaná Tóra (Tanach)
Písaná Tóra, nazývaná aj „Starý Zákon“, ako ju nazývajú kresťania, obsahuje prvých päť kníh známych ako Pentateuch alebo Päť Mojžišových kníh. Ide o knihy Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium. Tieto knihy sú písané v hebrejčine a aramejčine a predstavujú najväčšiu zbierku historickej a epickej literatúry a poézie. Po druhom Churbane (70 n.l.) boli sväté písma konečne usporiadané a v 7. storočí kodifikované Masoretmi (rabínski učenci).
V najväčšej úcte sa má práve Päť kníh Mojžišových, ktoré sa čítajú cyklicky rok čo rok. Názvy jednotlivých kníh sa odvodzujú od prvého slova každej z nich:
- 1. Mojžišova - Berešit (Na počiatku)
- 2. Mojžišova - Šemot (Mená)
- 3. Mojžišova - Vajikra (A zvolal)
- 4. Mojžišova - Bamidbar (Na púšti)
- 5. Mojžišova - Devarim (Slová; čiže „Reči“ - tj. Mojžišove)
Tieto knihy sa ďalej delia na sidry (synonymum = perašot), čo sú týždenné oddiely čítané na šabat, v pondelky a štvrtky, a mimoriadne cez sviatky, v novmesiac a na pôsty. V celkovom počte ich je 54. Ku každej sidre sa na šabat pripojuje ešte haftara - čítanie z prorokov, obsahom nadväzujúca na čítanie z Tóry. Celá písaná Tóra je doslova preplnená prikázaniami (micvot), toleranciou a ohľaduplnosťou. Tóra bola pre Židov v diaspóre (hebr.= galut) tým jediným, čo si zo svojej krajiny so sebou odniesli.
Ústna Tóra (Mišna, Gemara, Talmud)
Tóra ústna má podľa tradície tiež svoj pôvod už v dobe zjavenia na hore Sinaj a už vtedy bola akýmsi výkladom Tóry písanej. To, že bola dlhú dobu tradovaná len ústne, má svoju odozvu aj na vzniku jej názvu. Pôvodne totiž nemala byť písomne fixovaná, aby sa zabránilo jej „skostnateniu“ - aby zostala večne živá. Keď však po zničení 2. Chrámu a strate štátnej samostatnosti hrozilo, že v dôsledku rozptýlenia do ostatných národov (hebr.: galut; gréc.: diaspóra) by mohla upadnúť do zabudnutia, došlo k spísaniu ústnej tradície.
Ústna Tóra sa delí na dve časti - halachu a hagadu.
- Halacha - „Chodenie“ (tj. Ukazateľ cesty) pojednáva o pravidlách vo všetkých oblastiach života. Zaoberá sa životom veriacich až do podrobností. Nie je nemenná, ale je determinovaná vývojom, no zároveň kladie veľký apel na tradíciu. Obsahuje diskusie, týkajúce sa poľnohospodárstva, sviatkov, manželského a civilného práva, modlitieb, rituálnych predpisov; vedených Tanaitmi (učenci z prelomu 1. stor. p.n.l. a 2. stor. n.l.), ktoré boli potom na prelome 2. a 3. storočia kodifikované Jehudou ha-Nasim.
- Hagada - „Rozprávanie“ sa zas zaoberá etickými a filozofickými otázkami, ktoré sprístupňuje čitateľovi v podobe príbehov, podobenstiev a múdroslovia.
Diskusie a komentáre k Mišne boli spísané a doplnené o ďalší materiál, ktorý Jehuda ha-Nasi pri svojom spisovaní nepoužil. To je tzv. Gemara. Gemaru rozoznávame Jeruzalemskú a Babylonskú, podľa miesta jej vzniku. Konečnú úpravu Jeruzalemskej Gemary dokončili v 4. stor. n.l. a Babylonskú na prelome 5. a 6. stor. Gemara spolu s Mišnou tvoria spolu TALMUD. Talmud je „synonymom židovstva“ (J. Franek) a základom ortodoxného židovstva. Jeruzalemský Talmud sa skladá hlavne z halachy, Babylonský je obsiahlejší a získal takmer kanonickú platnosť. Štúdiom Talmudu sa zaoberajú hlavne študenti ješív (vysoká rabínska škola).
Iným spôsobom pre zachovanie ústnej Tóry bol a je Midraš (výklad, skúmanie), ktorý je výkladom k jednotlivým biblickým knihám. Poznáme halachické, aj hagadické midraše. Štúdium Tóry je údelom a dedičným právom každého Žida. Je to jeho svätá povinnosť, pretože je napísané: „Lebo jeho potešenie je v Tóre Božej a nad JEHO Tórou premýšľa vo dne v noci“. Múdri Talmudu o tom rozprávajú: „Rabi Jošua ben Levi kedysi povedal: Ktokoľvek sa nenamáha nad Tórou, je v neprávosti Božej.“ Štúdium Tóry a jej plnenie však musí byť spojené súbežne s poctivou prácou a dobrými skutkami.
Sviatok Sukkôt a Šemini Aceret: Kontext Simchat Tóra
Sviatok Simchat Tóra je neoddeliteľne spojený so sviatkom Sukkôt a následným sviatkom Šemini Aceret.
Chag ha-Sukkôt
Chag ha-Sukkôt, známy aj ako Sviatok stánkov, patril medzi tri pútnické sviatky (šaloš regalim). Slávi sa od 15. do 21. mesiaca tišri v Erec Izrael, a v diaspore do 22. Jeho názov je odvodený od slova „sukkah“ (stánok, chata) a je asociáciou na obydlie, v ktorom Izraeliti pobývali na púšti po odchode z Egypta. Kľúčovým momentom osláv a symbolom sviatku je už spomínaná „sukkah“ - stánok, chatka. Tá sa stavia v záhrade, na terase, či balkóne a je zhmotnenou imaginárnou Božou ochranou. Musí mať aspoň 3 steny, nie vyššie ako 20 lakťov. Strecha (hebr. „sachach“) sa robí z listnatých vetvičiek, alebo slamenných, či bambusových rohoží, aby bolo cez ňu vidieť na oblohu.
Je tradíciou pozývať do sukkah hostí. V 16. stor., rabi Jicchak Luria zaviedol zvyk symbolického pozývania siedmych imaginárnych hostí (aram. „ušpizin“): Avrahama, Jicchaka, Jákova, Josefa, Mošeho, Aharona a Davida. V každý deň Sukkôt vchádza do sukkah jeden z nich ako prvý.
Liturgia na sviatočné dni obsahuje modlitbu musaf a modlitbu hallel. Dôležitým rituálom je aj používanie štyroch druhov rastlín (arba minim): palmovej ratolesti (lulav), troch vetvičiek myrty (hadas), a dvoch vŕbových halúzok (arava).
Každý deň je zvykom urobiť v synagóge obchádzku okolo bimah. V siedmy deň, na Hošana raba, sa robí obchádzka v synagóge sedemkrát. Na Hošana raba je zvykom cez rannú bohoslužbu otĺkať päť halúzok vŕby a zbaviť ich tak lístkov. Obrad sa nazýva „chibut aravim“ a symbolizuje odpustenie hriechov.
Šemini Aceret
Osmy ukončujúci deň sviatkov sa doslovne nazýva Šemini Aceret (ôsme zhromaždenie). V tento deň sa naposledy sedí v Sukkah, ale už sa nehovorí požehnanie „…lejšev basukkah“. V čase státia Chrámu sa v tento deň konal obrad venovaný „radosti z čerpania vody“ (Simchat beit hašoeva) a úlitba vody na oltári. Od druhého churbanu sa namiesto toho prednášajú modlitby za dážď (tefilat gešem). Do liturgie sa radí tiež spomienka na mŕtvych (modlitba Jizkor).
V Izraeli je deň Šemini Aceret zároveň sviatkom Simchat Tóra. Mimo Izraela trvá sviatok Šemini Aceret dva dni, 22. a 23. tišri, pričom Simchat Tóra sa slávi až na druhý deň tohto sviatku.
Simchat Tóra: Radosť zo Zákona
Na deviaty deň (v Izraeli na ôsmy) pripadá v diaspore sviatok Simchat Tóra - „Radosť z Tóry“. Tento deň znamená ukončenie ročného cyklu verejného čítania Tóry. Každý týždeň sa čítajú časti Tóry (parša), začínajúc Genezis, kapitola 1 a končiac Deuteronomium, kapitola 34. Po dočítaní poslednej kapitoly sa hneď pokračuje prvou, aby sa pripomenulo, že Tóra je jeden nepretržitý príbeh, ktorý nikdy nekončí.
Hlavné obrady a zvyky
Simchat Tóra je príležitosťou na radostnú oslavu. Večer na Simchat Tóra už prebieha obecné veselie - po skončení večernej modlitby sú všetky zvitky Tóry, ktoré sú v synagóge k dispozícii, vynesene zo schrány a prebiehajú tzv. hakafot. Súčasťou tradície je vyberanie zvitkov Tóry z archy a ich nosenie okolo synagógy v sérii siedmich obchôdzok (hakafot). Členovia obce alebo prítomní uchopia po jednom svitku Tóry a za spevu slov „Anenu be-jom korenu“ („Odpovedz nám v deň, kedy voláme!“) a ďalších piesní obchádzajú bimu v synagóge.
Hakafot je celkom sedem, každá je zahájená a ukončená spoločnou modlitbou, odkazujúcou sa k jednému zo siedmich nebeských hostí: Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi, Mojžišovi, Áronovi, Jozefovi a Dávidovi. Tieto rituály sú sprevádzané spevom a tancom, ktoré môžu trvať celé hodiny. V prázdnej aron ha-kodeš (schrána na Tóru) sa počas procesií, kým sú zvitky Tóry vyňaté, necháva horieť sviečka.
Simchat Tóra je jediný sviatok, kedy sa číta z Tóry aj večer. Ranná bohoslužba zahŕňa modlitbu so sviatočnou amidou a celým halelom. Potom sa opakujú hakafot podobným spôsobom ako večer. Po hakafot sa zvitky, okrem troch, vrátia do aron ha-kodeš. Zo spomenutých troch sa predčíta. Simchat Tóra je tiež jediný sviatok, keď sa číta zo troch zvitkov.
- Z prvého svitku sa číta celý posledný týždenný oddiel „Ve-zot ha-bracha“. Býva zvykom, že sú k Tóre vyvolaní všetci prítomní muži. Ten, kto dokončuje čítanie posledného oddielu a tým aj celej Tóry, sa označuje ako chatan Tóra (doslova „ženích Tóry“).
- Potom je Tóra zvinutá a otvára sa druhý svitek, už predčasne previnutý na začiatok. Ten, kto číta prvý úsek z prvého týždenného oddielu, sa nazýva chatan Berešit - „ženích [oddílu] Berešit“.
- Z tretieho svitku číta nakoniec maftir predpisy o obetiach pre sviatok Šemini Aceret (4M 29.35-30.1) a odsek z Prorokov, konkrétne z knihy Jozua.
Medzi Aškenázskymi Židmi je zvykom vyvolávať na tento sviatok k čítaniu z Tóry okrem dospelých aj deti. Vyvolané deti stoja pod veľkým talitom, ako pod chupou a opakujú počas obradu požehnania nad Tórou. Naši múdri majstri (chachamim) hlásali, že Tóra nie je automaticky dedičná, ale musí sa znovuzískavať „nahováraním/dvorením“, tak ako ženích získava nevestu, a to študovaním Písma. Preto ten, kto dostane „alija“ (vyvolanie k čítaniu z Tóry), má čestný titul „ženích Tóry“ (chatan Tóra).
Rabín Isaacs tancuje - Simchat Torah 2017
Tóra v synagóge a jej symbolika
Tóra je dôležitou črtou a centrom židovského kolektívneho uctievania. To sa koná v synagóge. Tóra sa uchováva v podobe zvitku v skrini známej ako archa, ktorá je obrátená k Jeruzalemu. Počas uctievania sa Tóra vyberie z archy a sníme sa z nej ozdobná vyšívaná ochranná pokrývka. Potom sa v krátkej procesii nesie okolo synagógy. Muži v kongregácii, ktorí majú modlitebné šály známe ako talit, sa dotknú zvitkov šnúrkami, známymi ako citcit, upevnených na šáloch. Nato Tóru položia na pult. Odtiaľ sa z nej číta kongregácii. Čítajúci sa z úcty nedotýka počas čítania textu na zvitku, ale slová sleduje pomocou špeciálneho ukazovadla nazývaného jad, zvyčajne strieborného.