Sviatok Preblahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi a mariánska úcta

Sviatok Preblahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi, je významnou liturgickou pamiatkou v Katolíckej cirkvi, ktorá pripadá na pondelok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Tento sviatok ustanovil pápež František v roku 2018 ako záväznú pamiatku pre celú Katolícku cirkev. Jeho zavedenie má prehĺbiť úctu k Panne Márii a pripomenúť jej nezastupiteľnú úlohu v dejinách spásy a v živote Cirkvi.

Historický vývoj a teologické základy titulu "Matka Cirkvi"

Poňatie Márie ako Matky Cirkvi vychádza priamo zo Svätého písma. Oficiálne ho potvrdil pápež Pavol VI. 21. novembra 1964 pri závere tretej etapy Druhého vatikánskeho koncilu, a to v súvislosti s promulgáciou dogmatickej konštitúcie Lumen gentium. V úvode dekrétu k zavedeniu sviatku sa uvádza: „Radostná úcta, ktorú prechováva súčasná Cirkev voči Matke Božej, vo svetle reflexie nad Kristovým tajomstvom a nad svojou vlastnou podstatou, nemohla zabudnúť na postavu Ženy (por. Gal 4,4), Panny Márie, ktorá je Matkou Kristovou a zároveň Matkou Cirkvi.“

Liturgická úcta k Panne Márii, Matke Cirkvi, sa slávila už skôr - napríklad v Poľsku, kde bola do národného kalendára zaradená so súhlasom pápeža. Titul „Matka Cirkvi“ nesie mnoho kostolov po celom svete, vrátane Slovenskej a Českej republiky, čo svedčí o rozšírenosti tejto úcty. Cirkev oslovuje Máriu mnohými titulmi, aby vyjadrila jej výnimočnosť, dary a blízkosť ľuďom každého národa a kultúry. Mária sa zjavuje v podobách ľudí konkrétneho miesta - ako Panna Mária Guadalupská s mexickými rysmi alebo čínska Panna Mária s ázijskými rysmi. Jej posolstvo je však vždy rovnaké: „Som vaša Matka“.

Máriino poslanie a materstvo v poriadku milosti

Úcta k Panne Márii vychádza z evanjelia. Práve ona v Káne Galilejskej povedala služobníkom: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5). V tom je jej úloha aj dnes - viesť veriacich k poslušnosti Bohu. Katechizmus katolíckej Cirkvi uvádza, že Máriino poslanie voči Cirkvi je neoddeliteľné od jej spojenia s Kristom a priamo z neho vyplýva (KKC 964). Po nanebovstúpení svojho Syna Mária „pomáhala svojimi modlitbami pri počiatkoch Cirkvi“ (KKC 965, por. Sk 1,14).

Pretože Panna Mária plne súhlasila s vôľou Otca, s vykupiteľským dielom svojho Syna a s každým vnuknutím Ducha Svätého, je pre Cirkev vzorom viery a lásky (KKC 967). Jej poslanie voči Cirkvi a celému ľudstvu siaha ešte ďalej: „Ona poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele (KKC 494) pre obnovu nadprirodzeného života duší“ (KKC 968). Máriino materstvo (KKC 501) v poriadku milosti trvá neprestajne od súhlasu, ktorý s vierou dala pri zvestovaní (KKC 149), a bez zaváhania ho zachovala pod krížom, až kým sa definitívne nezavŕši počet všetkých vyvolených (KKC 969).

Katolícka cirkev učí, že „Máriino materské poslanie voči ľuďom (KKC 2008) však… nijako nezatieňuje ani nezmenšuje jediné Kristovo prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc. Lebo každý spasiteľný vplyv Preblahoslavenej Panny… pochádza z nesmiernej hojnosti Kristových zásluh, zakladá sa na jeho prostredníctve, úplne od neho závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť“ (KKC 970). Lebo nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa. Preto Cirkev právom preukazuje Preblahoslavenej Panne Márii osobitný kult (KKC 971) a ako hovorí evanjelium podľa Lukáša (1,48): „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“

Mária pod krížom - Matka Cirkvi

Kľúčovým momentom, ktorý podčiarkuje Máriino materstvo voči Cirkvi, je scéna pod krížom. Evanjelium podľa Jána (Jn 19, 25-34) opisuje: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“

Komentár k tomuto úryvku zdôrazňuje dva aspekty:

• Sloveso „byť“, preklad latinského slovesa stare (stáť), má hlbší význam než len jednoduché označenie polohy. Znamená, že naša Matka stála pri kríži na základe osobného, úplne dobrovoľného rozhodnutia, nie ako niekto, kto by vytrpel niečo nepríjemné, čo by mu bolo nanútené.
• Keď svätý Ján hovorí o „Ježišovom kríži“, duchovne zdôrazňuje, že ide o kríž nášho Spasiteľa, prameň všetkých milostí, čím trvá na veľmi osobnom prínose Panny Márie v diele vykúpenia.

Z tohto dôvodu si Cirkev vybrala tento úryvok pre pamiatku Panny Márie, Matky Cirkvi. Dekrét Posvätného dikastéria pre Boží kult a disciplínu sviatostí dokonale zdôrazňuje vhodnosť ustanovenia tejto novej pamiatky: „Najvyšší pápež František, starostlivo zvažujúc, že podpora tejto úcty môže zvýšiť materinské cítenie Cirkvi u pastierov, rehoľníkov a veriacich, ako aj skutočnú mariánsku zbožnosť, ustanovil, aby sa pamiatka Panny Márie, Matky Cirkvi, zapísala do rímskeho kalendára v pondelok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého a slávila sa každý rok.“ Toto slávenie má pomôcť pamätať na to, že kresťanský život k rastu potrebuje byť zakotvený v tajomstve Kríža, v obeti Krista v Eucharistickej hostine a v obetujúcej sa Panne, Matke Vykupiteľa a vykúpených (Crux, Hostia et Virgo).

Liturgický deň bol vybraný v tesnej blízkosti Turíc, aby sa zvýraznilo prepojenie medzi turíčnou vitalitou Cirkvi a materskou starostlivosťou Márie voči nej. Kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, uviedol vybrané liturgické čítania k tejto spomienke, ktoré okrem Jánovho evanjelia zahŕňajú čítanie z 3. kapitoly Genezis (Gen 3,9-15.20) a z 1. kapitoly Skutkov apoštolov (Sk 1,12-14).

Dogma o Nanebovzatí Panny Márie

Jednou z najvýznamnejších mariánskych dogiem je Dogma o Nanebovzatí Panny Márie, ktorú slávnostne definoval pápež Pius XII. 1. novembra 1950. Táto dogma vyjadruje, že Presvätá Bohorodička Panna Mária už dosiahla života v „dokonalej a oslávenej telesnosti“ ako individuálna osoba a bola telom i dušou vzatá do Neba. Tajomstvo Nanebovzatia úzko súvisí s tajomstvom Nepoškvrneného počatia, ktoré ako článok viery slávnostne definoval pápež Pius IX. v roku 1854.

Teologické aspekty Nanebovzatia

Panna Mária nepodliehala nadvláde smrti z viacerých dôvodov. Pápež Pius XII. vo svojej slávnostnej formulácii použil slovné spojenie „Panna Mária po skončení pozemského života”, čím sa vyhol vyjadreniu o tom, či Panna Mária umrela a bola tak vzatá do neba s telom a dušou, alebo či bola priamo vzatá do nebeskej slávy. Katolícka Cirkev žilo povedomie, že Pán Ježiš nenechal telo svojej matky na Zemi, ale ho oslávil a Pannu Máriu vzal do neba. Keďže Panna Mária bola uchránená od dedičného a každého hriechu (KKC 491), nemusela byť potrestaná smrťou, ktorá je následkom hriechu (podľa Katechizmu katolíckej Cirkvi, paragraf 402, a listu Rimanom 5,12: „Neposlušnosťou jedného človeka sa všetci stali hriešnikmi.“).

Teológovia až do prijatia dogmy o Nanebovzatí Panny Márie riešili túto otázku rôzne. Niektorí tvrdili, že aj Pán Ježiš zomrel na Kríži, po troch dňoch zmŕtvychvstal a Panna Mária preto išla rovnakou cestou. Z tohto dôvodu sa hovorí, že Presvätá Bohorodička Panna Mária dosiahla dokonalú a oslávenú telesnosť a ako individuálna osoba bola s telom i dušou vzatá do Neba.

Východné cirkvi nikdy neboli presvedčené o fyzickej smrti Panny Márie. Dogma pápeža Pia XII. sa nezmieňuje o smrti Panny Márie, ale sa v nej píše, že „po skončení pozemského života“ (expleto terrestris vitae cursu) bola Panna Mária vzatá do neba s telom aj dušou.

Moderná veda a teológia kráčajú ruka v ruke. Aj keď moderní vedci neboli pri Nanebovzatí Panny Márie, v poslednej dobe objavili určitú zvláštnosť, ktorá má pomenovanie ako mikrochimérizmus - niektoré bunky žijú v tele hostiteľa, aj keď sú už definitívne úplne oddelené od hostiteľa. Teológovia toto spájajú s tým, že Kristus prebýval pred svojím narodením v tele Panny Márie. Keďže sa Kristovo telo nemohlo rozpadnúť, kvôli mikrochimérizmu sa nemohlo rozpadnúť ani telo Panny Márie. Navyše Panna Mária bola uchránená od každého hriechu, takže umrieť nemohla, pretože smrť je následkom hriechu. Keď Panna Mária ukončila svoju pozemskú púť, apoštoli a veriaci, ktorí ju poznali a žili v jej blízkosti, našli na mieste jej odpočinku kvety s nádhernou vôňou.

História a slávenie sviatku Nanebovzatia

Názory o Nanebovzatí Panny Márie sa začali objavovať už v 3. a 4. storočí v pseudonymnom gréckom texte De obitu S. Dominae. O tejto téme hovorili postupne mnohí svätci, napríklad sv. Hieronymus, sv. Augustín, sv. Gregor z Tours či sv. Ján Damascénsky. Byzantský cisár Maurikius I. s prispením jeruzalemských mníchov určil sviatok Nanebovzatia Panny Márie na 15. august; v gréčtine sa sviatok nazýva koimésis - usnutie, v staroslovienčine: uspenije. Bezpečne doložený je tento sviatok už v liturgii pápeža Gelézia I. (492 - 496), a počas pontifikátu pápeža Sergia I. (687 - 701) bol jedným z najväčších sviatkov. V minulosti roľníci 15. augusta ďakovali Bohu za úrodu a obilie na svojich poliach.

Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie je v niektorých kresťanských cirkvách najdôležitejší mariánsky sviatok. Katolícka cirkev ho slávi najvyšším stupňom liturgického slávenia - slávnosťou, ktorá je vyhlásená ako prikázaný sviatok. Toto učenie vyznávajú katolícka cirkev, pravoslávna cirkev a časť cirkví anglikánskej tradície. Arméni začínajú nové obdobie liturgického roka slávením práve Nanebovzatím Panny Márie, a v habešskej a etiópskej liturgii sa v mariánskych antifónach spieva o tomto dni. Východné cirkve, podľa juliánskeho kalendára, oslavujú tento sviatok 28. augusta.

Prehľad ďalších významných mariánskych sviatkov a titulov

Cirkev Máriu oslovuje mnohými titulmi, aby vyjadrila jej výnimočnosť a dary. Okrem už spomínaných sviatkov sú to napríklad:

Nepoškvrnené počatie Panny Márie (8. december)

Liturgická slávnosť Nepoškvrneného počatia prišla v 9. storočí z Konštantínopolu do južnej Itálie a na Sicíliu. V Uhorsku (a na Slovensku) sa tento sviatok slávil v roku 1193. V roku 1476 ho pápež Sixtus IV. nariadil pre celú rímsku Cirkev. Dogmu slávnostne vyhlásil pápež Pius IX. 8. decembra 1854.

Prenesenie rodného domu Panny Márie (Loreto) (10. december)

Podľa legendy bolo prvé prenesenie domu Panny Márie 10. mája 1291 po akonskej bitke do Tersatta (v Dalmácii); druhé prenesenie bolo 10. decembra do Loreta. Sviatok prenesenia bol povolený v roku 1632 v regióne Picena a potom aj v Láciu i v cirkevnom štáte. Za čas bol aj zrušený. Teraz sa slávi v niektorých diecézach ako sviatok Panny Márie Loretskej 10. decembra.

Panna Mária Guadalupská (12. december)

Na hlavnom oltári novej baziliky v mexickom Guadalupe je obraz Panny Márie, ktorý nenamaľovala ľudská ruka, ale vznikol zázračne v decembri 1531. V roku 1519 prišli španielski dobyvatelia do Mexika a spolu s nimi aj prví misionári pod vedením biskupa Zumárragu. Misionári tu postavili nové kostoly, nemocnice, školy. Medzi prvými Aztékmi, ktorí sa dali pokrstiť, bol Juan Diego, pôvodným menom Cuauhtlatoatzin. Pri prvom zjavení 9. decembra 1531 mu Panna Mária povedala: „Ja som nepoškvrnená Panna Mária, Matka pravého Boha, skrze ktorého všetko žije, Pána všetkých vecí, Pána neba a zeme. Je mojím želaním, aby mi tu postavili Boží dom, kde ľuďom chcem preukázať a venovať celú svoju lásku, svoj súcit a milosť, svoju pomoc a ochranu. Ja som vaša milostiplná Matka, Matka všetkých ľudí, všetkých tých, ktorí ma ľúbia, ktorí ku mne volajú, ktorí majú ku mne dôveru.“ Svätý Ján Pavol II. navštívil svätyňu v roku 1979.

Očakávanie pôrodu Panny Márie (18. december)

Sviatok má pôvod v mozarabskej liturgii. Schválil ho pápež Gregor XIII. v roku 1573. Slávili ho v Španielsku, potom po roku 1573 v Benátskej republike, v Etrurii, v cirkevnom štáte a v niektorých reholiach. V misáli z roku 1962 už nie je. V rehoľných rodinách osobitne zviazaných s Kristovou Matkou vyniká Rehoľa blahoslavenej Panny Márie de Mercede, ktorú založil v Barcelone sv. Peter Nolask (+1256) na vykúpenie kresťanov zo zajatia v roku 1218.

Panna Mária Bohorodička (1. január)

Keď v 6. storočí dostalo Narodenie Pána oktávu v Ríme, 1. január postupne získal formu mariánskej spomienky. Staršie vydanie Antifonára z 8. storočia má na 1. januára titul: Natale S. Mariae. Liturgia oslavovala Božie materstvo Panny Márie. Túto spomienku Svätej Bohorodičky Panny Márie byzantský a sýrsky obrad slávil 26. decembra. Pápež Pius XI. v roku 1931 nariadil sviatok Materstva Panny Márie pre celú Cirkev na 11. októbra na pamiatku 1500. výročia Efezského koncilu, na ktorom bola Panna Mária vyhlásená za Bohorodičku. V obnovenej liturgii od roku 1969 sa slávi Božie materstvo Panny Márie 1. januára.

Svätá Mária, Matka jednoty (18. január)

Katolícka Cirkev horlí za jednotu kresťanov, ba aj za jednotu všetkých ľudí a prosí Boha, aby na orodovanie blahoslavenej Panny „všetky rodiny národov“ sa zhromaždili do jedného ľudu novej zmluvy. V Čechách majú v liturgickom kalendári 18. januára ľubovoľnú spomienku „Pamiatka Panny Márie, Matky jednoty kresťanov“.

Zasnúbenie Panny Márie so svätým Jozefom (23. január)

Sviatok sa začal sláviť začiatkom 15. storočia v cirkevných provinciách Remeš, Sens a Rouen (vo Francúzsku). Potom sa slávil v niektorých kostoloch a diecézach v Taliansku, v jeruzalemskom patriarcháte a v niektorých reholiach.

Panna Mária Lurdská (11. február)

Panna Mária sa 11. februára 1858 zjavila skromnému 14-ročnému dievčaťu Bernadete Soubirousovej v massabielskej jaskyni v Lurdoch. Následovalo ešte 17 zjavení, pričom pri jednom z nich sa Panna Mária predstavila ako Nepoškvrnené počatie. Zjavenia boli Cirkvou uznané a potvrdené. Pápež Lev XIII. (1878 - 1903) v roku 1891 určil 11. február ako spomienkový deň zjavenia. Pius X. (1903 - 1914) ho rozšíril na celú Cirkev v roku 1907. Pius XI. vyhlásil 8. decembra 1933 Bernadetu za svätú. Prúdia sem milióny pútnikov, ktorí tu hľadajú zdravie duše i tela.

Zvestovanie Pána (25. marec)

Deväť mesiacov pred Vianocami slávime pamiatku počatia Božieho Syna. Nebeský Otec si vyvolil chudobnú, ale čistú a poníženú nazaretskú Pannu na výnimočné a výsadné poslanie stať sa Božou Matkou. Mária súhlasila so slovami: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 37 - 38). Anjel potom od nej odišiel. Sviatok Zvestovania Pána sa začal sláviť na Východe okolo roku 550, a to 25. marca. V Ríme ustanovil tento sviatok pápež Sergius I. (687 - 701). Bol to jeden zo štyroch hlavných mariánskych sviatkov.

Panna Mária, Matka dobrej rady (26. apríl)

Blahoslavenú Pannu Máriu ako Matku dobrej rady vzývajú veriaci všade na svete, keď sa modlia Loretánske litánie, lebo pápež Lev XIII. v roku 1903 vložil toto zvolanie do mariánskych litánií. Svätú Máriu právom ozdobujeme titulom Matka dobrej rady: veď je rodička Krista, ktorého Izaiáš prorocky nazval „obdivuhodným Radcom“.

Panna Mária, Kráľovná všetkých svätých a Matka ušľachtilej lásky (8. máj)

Predmetom tohto sviatku je zjavenie Kráľovnej neba v roku 1228 v Andujar (v Španielsku). Pri tomto zjavení istému pastierovi sa našla malá socha Panny Márie. Potom na tomto mieste postavili nádherný chrám, v ktorom sa veľmi uctievala soška Panny Márie. Vo vydaní Rímskeho misála z roku 1962 bol v sekcii Pre niektoré miesta formulár omše tohto sviatku na 8. mája. Rím vydal v roku 1987 Zbierku omší o Panne Márii a tam je aj formulár omše o Panne Márii, Matke ušľachtilej lásky.

Panna Mária Fatimská (13. máj)

Od roku 1915 možno sledovať kroniku fatimských udalostí prostredníctvom protokolov zozbieraných z vypočúvaní pastierikov z portugalskej osady Aljustrelu - Lucie, Hyacinty a Františka. Samotnému zjaveniu Panny Márie predchádzalo dvakrát zjavenie anjela, ktorý ich na stretnutie s Pannou Máriou pripravoval. Lucia v roku 1941 vyjavila dve prvé časti tzv. fatimského tajomstva: pohľad na peklo a žiadosť, ktorá sa vzťahovala na úctu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Pápež Pius XII. na podnet fatimských zjavení zveril 31. októbra 1942 celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Svätý Ján Pavol II. obnovil toto zverenie vo Fatime 13. mája 1982 po atentáte, ktorý na neho spáchali 13. mája 1981.

Panna Mária, Pomocnica kresťanov (24. máj)

Cirkev v prenasledovaniach vyvolaných nepriateľmi kresťanskej viery veľa ráz okúsila mimoriadnu pomoc Bohorodičky. Keď pápeža Pia VII. (+1823) odvliekli z Petrovej stolice a prísne strážili, Cirkev vysielala úpenlivé prosby prostredníctvom Panny Márie a pápež bol nečakane oslobodený 24. mája 1814. Na pamiatku tejto mimoriadnej udalosti hneď ustanovil sviatok Panny Márie, Pomocnice kresťanov, ktorý sa mal sláviť v Ríme a slávi sa až doteraz. Predmetom sviatku je úcta Panny Márie ako predsedajúcej spoločenstvu apoštolov v jeruzalemskom večeradle po nanebovstúpení Pána. Tento sviatok ustanovil na žiadosť najmä palotínov pápež Lev XIII. v roku 1890.

Panna Mária, Matka a Sprostredkovateľka milostí (31. máj alebo 8. máj)

Tento sviatok povolil Španielsku a Belgicku pápež Benedikt XV. v roku 1921. Panna Mária sa volá Prostrednica, pretože je Matkou Spasiteľa, skrze ktorého všetky milosti zostupujú na ľudí. Druhý vatikánsky koncil v roku 1964 naširoko vysvetlil úlohu Panny Márie v tajomstve Krista a Cirkvi a presne vymedzil zmysel a silu „sprostredkovania blahoslavenej Panny: Máriina materská úloha voči ľuďom… nijako nezatieňuje ani neumenšuje jediné Kristovo prostredníctvo, ale skôr ukazuje jeho silu.“ V roku 1971 Posvätná kongregácia pre Boží kult schválila sviatok pod titulom Preblahoslavenej Panny Márie, Matky a Sprostredkovateľky milostí. Slávi sa na mnohých miestach 8. mája. Panna Mária je Sprostredkovateľka milostí, lebo bola Kristovou spoločníčkou pri získaní tej najväčšej milosti pre nás: milosti vykúpenia a spásy.

Návšteva Panny Márie (u Alžbety) (31. máj / 2. júl na Slovensku)

Sviatok, ktorý pripomína návštevu Panny Márie u Alžbety, je vo všeobecnom cirkevnom kalendári zaradený na 31. mája. Na Slovensku sa so súhlasom Svätej stolice slávi 2. júla, ako sa slávil v západnom kresťanstve pred liturgickými úpravami Druhého vatikánskeho koncilu. Sviatok Návštevy Panny Márie vznikol na kresťanskom Východe. Na Západ ho uviedla františkánska rehoľa v roku 1263. Keď Mária počula, že jej staršia príbuzná Alžbeta je v šiestom mesiaci ťarchavosti, uvedomila si, že táto oneskorená matka potrebuje pomoc. Preto sa ju ponáhľala navštíviť. Stretnutie dvoch vyvolených žien bolo pohnuté a živé. Len čo Alžbeta počula Máriin pozdrav, naplnil ju Duch Svätý a hneď pochopila celú situáciu. Alžbeta Máriu pozdravila slovami: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Máriina odpoveďou na Alžbetine slová je Magnifikat (Velebí moja duša Pána), jeden z najkrajších chválospevov. Evanjelium píše, že Mária zostala u Alžbety asi tri mesiace - až do času jej pôrodu.

Panna Mária, Matka milosti (9. jún)

V roku 1863 bolo vo Francúzsku (Issoudun) založené Združenie Našej Panej od Srdca Ježišovho. Kult Panej od Najsvätejšieho Srdca ako patrónky ťažkých a zúfalých vecí sa začal rýchlo šíriť. V roku 1913 dostal tento sviatok nový názov - Matka milosti. Predmetom sviatku bola omnipotentia Supplex Panny Márie, čiže Všemohúca prosiaca - Panna Mária môže všetko vyprosiť od svojho Syna.

Mária Panna, Matka útechy (13. august alebo 20. jún)

Tento sviatok má korene v zjavení Panny Márie v roku 1315 v Palerme chorej žene, ktorú Panna Mária opásala svojím pásom a ktorá bola hneď uzdravená. Dnes sa šíri úcta k Panne Márii, Matky útechy alebo Potešenia zarmútených. Osobitne sa uctieva 20. júna v Turíne, kde má slávnu svätyňu, a v mnohých rehoľných rodinách.

Panna Mária ustavičnej pomoci (27. jún)

Tento sviatok má pôvod v obraze maľovanom (pravdepodobne v 12. storočí) v byzantskom štýle, ktorý bol v roku 1499 privezený z Kréty do Ríma. Po tom, čo sa obraz stratil po zrútení kostola v roku 1789, bol nájdený v roku 1865 a pápež Pius IX. ho daroval kostolu svätého Alfonza. Zároveň povolil tento sviatok tým, čo si ho žiadali. Pevný dátum sviatku bol v roku 1913 určený na 27. júna. Sviatok a úctu k Panne Márii ustavičnej pomoci šírili najmä redemptoristi.

Nepoškvrnené Srdce Panny Márie (sobota po slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho)

Sviatok Nepoškvrneného Srdca Panny Márie ustanovil v roku 1944 pápež Pius XII., a to na 22. augusta. Obnovený kalendár dáva tento sviatok ako ľubovoľnú spomienku na sobotu po slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Svätý Ján Pavol II. ho povýšil na povinnú spomienku. Už svätý Ján Eudes dal do úzkeho súvisu úctu Máriinho srdca s úctou Srdca Ježišovho. Pius XII. odobril liturgickú úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Panna Mária Karmelská (16. júl)

Sväté písmo ospevuje horu Karmel, kde prorok Eliáš bránil čistotu viery Izraela v živého Boha. V 12. storočí sa na tento vrch utiahlo niekoľko pustovníkov, ktorí neskôr založili rehoľu karmelitánov. Pápež Honorius III. okolo roku 1210 potvrdil rehoľné pravidlá. Terajší sviatok, pôvodne sviatok karmelitánov zavedený v roku 1376, bol vzatý do Rímskeho kalendára v roku 1726. Deň 16. júl bol vybratý preto, lebo podľa tradície sa generálnemu predstavenému rehole svätému Šimonovi Stockovi 16. júla 1251 zjavila Panna Mária a dala mu rúcho zvané škapuliar.

Poníženosť Panny Márie (17. júl)

Od polovice 19. storočia sa v mnohých diecézach, najmä v Taliansku, v rozličných dňoch povolených Svätou stolicou uctievala Panna Mária ako vynikajúci vzor poníženosti. Diecéza Pistoia si zvolila dátum 17. júla, lebo obraz Bohorodičky v ten deň v roku 1490 hojne vylieval krv. Je to jeden z najstarších titulov Panny Márie.

Panna Mária Agnus Dei (Baránok Boží) (Sobota pred 4. augusta)

Autorstvo tohto titulu sa pripisuje svätému Odovi (+942), clunskému opátovi. Sviatok sa začal sláviť v roku 1537, lebo rok predtým sa zjavila Panna Mária v údolí svätého Bernarda blízko Savony. Slávil sa najmä v Ligúrii a na Korzike.

tags: #sviatok #preblahoslavenej #matky #cirkvi