Meno Svätý Peter je neoddeliteľne spojené s počiatkami kresťanstva, založením Cirkvi a bohatou tradíciou, ktorá zahŕňa nielen náboženské sviatky, ale aj kultúrne diela, ako je film "Dáždnik svätého Petra". Tento článok sa zameria na význam týchto aspektov, od biblického života apoštola až po legendy a sviatky s ním spojené.
Svätý Peter: Život a Povolanie Apoštola
Sv. Šimon Peter sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere, rybárskej usadlosti na severnom okraji Galilejského jazera. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli pôvodne rybármi. Peter vyrastal ako Šimon v Betsaide. Ako každý Žid sa nepochybne pravidelne zúčastňoval na sobotňajšej liturgii v synagóge, no jeho hlavným remeslom bolo rybárčenie. Život rybára bol poznačený námahou často celonočného bdenia na jazere, kde tvrdá robota neprinášala vždy očakávaný výsledok.
Jeho život sa zmenil, keď ho oslovil Ježiš s prosbou, aby si mohol požičať jeho loďku a učiť z nej zástupy. Po katechéze sa Ježiš obracia na Šimona so slovami: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4). V úžase a vo vedomí vlastnej hriešnosti Peter prosí: „Pane, odíď odo mňa“ (Lk 5, 8), no Ježiš ho povoláva, aby sa stal „rybárom ľudí“, práve v momente, keď si hlboko uvedomuje svoju nehodnosť. Spolu s ďalšími opúšťa všetko a nasleduje ho. Jeho pôvodné meno bolo Šimon a býval v Kafarnaume. Ježiš Kristus ho povolal spolu s jeho bratom Ondrejom.
V evanjeliovej správe o vyvolení Dvanástich dostal od Ježiša priliehavejšie aramejské meno Kéfas, čo v preklade znie Peter a znamená Skala. Ježiš to vysvetlil slovami: „Ty si Peter, a na tejto skale vybudujem svoju Cirkev a brány pekiel ju nepremôžu.“ (Mt 16,18). Takto sa Peter stal Skalou Cirkvi.
Peter ako Svedok a Vodca
- Medzi Dvanástimi: Peter sa vždy spomína ako prvý v zozname apoštolov. Patril k dôverníkom Ježiša, spolu s Jánom a Jakubom. Týchto troch zobral Ježiš so sebou na horu Premenenia, pri vzkriesení Jairovej dcéry a takisto aj v Getsemanskej záhrade ich pozval k spoločnej modlitbe.
- Zrieknutie a Obnovenie: Hoci v Getsemanskej záhrade sv. Peter s mečom na odpor postavil, zanedlho Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho. Po vzkriesení však Kristus Petra trikrát vyzval: „Pas moje ovce.“ (Jn 21,16-17), čím potvrdil jeho poslanie.
- Prvenstvo po Nanebovstúpení: Po nanebovstúpení má Peter neodškriepiteľné prvenstvo medzi apoštolmi. Na jeho slovo ustanovili ďalšieho apoštola namiesto zradcu Judáša. On začína prvý hovoriť pri zoslaní Ducha Svätého, urobil prvý zázrak a vyniesol rozsudok nad klamstvom Ananiáša a Zafiry.
- Misionárska Činnosť a Mučeníctvo: Peter ďalej pôsobil v Jeruzaleme, Antiochii, Korinte a v Ríme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov. Traduje sa aj jeho zázračné vyslobodenie z väzenia za čias Herodesa Agripu. Zomrel mučeníckou smrťou asi roku 64 v Ríme, podľa tradície ukrižovaný dolu hlavou na Vatikánskom pahorku. Na tom mieste teraz stojí Bazilika sv. Petra.
Svätý Pavol: Apoštol Národov
Svätý Pavol (pôvodné meno Šavol) nepatril k dvanástim vyvoleným apoštolom, no za svoju horlivosť a obetavosť dostal titul apoštol. Narodil sa v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (dnešné južné Turecko) v židovskej rodine s rímskym občianstvom. Bol vynikajúco vzdelaný v helenistickej škole v Tarze a neskôr v Jeruzaleme u slávneho učiteľa Gamaliela. Vyštudoval aj stanárskemu remeslu.
Pôvodne bol dôsledným a fanatickým farizejom, ktorý zahorel nenávisťou proti novému učeniu Ježiša Krista. Bol prítomný pri kameňovaní sv. Štefana a vymohol si povolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. Na ceste do Damasku sa mu zjavil sám Ježiš Kristus, čo ho na tri dni oslepilo. Po krste a uzdravení začal v synagógach ohlasovať Ježiša Krista.
Pre hrozbu smrti v Damasku ušiel a odišiel do arabskej púšte, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Po troch rokoch sa vrátil do Damasku a Jeruzalema, kde sa ho ujal Barnabáš a predstavil ho apoštolom Petrovi a Jakubovi. Potom pôsobil v Tarze a Antiochii, kde spolu s Barnabášom hlásali evanjelium medzi pohanmi.
Pavol vykonal tri veľké misijné cesty, počas ktorých založil mnoho kresťanských obcí a napísal 14 listov, v ktorých jasne vykladal Kristovu náuku. Zažil mnoho utrpenia a prenasledovania, ale aj radosti zo služby Bohu. Bol uväznený v Ríme a zomrel mučeníckou smrťou okolo roku 67 po Kristovi, sťatý mečom, pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty, kde dnes stojí nádherná bazilika sv. Pavla za hradbami.
Sviatok Svätých Apoštolov Petra a Pavla (29. jún)
Sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla sa slávi 29. júna vo všetkých kresťanských cirkvách Východu i Západu. Títo dvaja apoštoli sú považovaní za dva stĺpy Cirkvi, na ktorých stojí jej základ a ohlasovanie evanjelia všetkým národom. Ich význam dokonale vystihujú slová prefácie zo slávnosti sv. Petra a Pavla: „Jeden nás učí vyznávať vieru a druhý nám objasňuje jej tajomstvá.“
Hoci Peter i Pavol zastávali rozdielnu víziu ohlasovania evanjelia (Peter sa zameriaval na Židov, Pavol na pohanov), obaja boli vnútorne otvorení načúvať Božiemu hlasu. Príkladom je bratské napomenutie od Pavla Petrovi v Antiochii (Gal 2, 14), ktoré však nezničilo ich vzájomný rešpekt. Obaja nakoniec prišli do Ríma, kde vydali svedectvo o Kristovi mučeníckou smrťou.
Symboly Svätých Petra a Pavla
- Kľúče Petra: Sú symbolom jeho autority spojenej s mocou zväzovať a rozväzovať (Mt 16, 18 - 19), čo sa vzťahuje na odpúšťanie hriechov. Ide o Božiu moc lásky.
- Meč Pavla: V ikonografii pripomína nástroj, ktorým bol zabitý. No pozorné čítanie jeho listov odhalí spojitosť meča s jeho ohlasovaním evanjelia. Nie boj so železným mečom, ale s Božím slovom, ktoré je „účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12).
Kľúče milosrdenstva a meč pravdy Božieho slova sú stĺpmi života Cirkvi. Kresťanská tradícia vždy považovala sv. Petra a Pavla za neoddeliteľných, predstavujúcich celé Kristovo evanjelium.
Sviatok Stolice Svätého Petra (22. február)
Dňa 22. februára slávime v Cirkvi sviatok Stolice svätého Petra. Je to málo známy sviatok, jeden z dvoch sviatkov spojených s prvým pápežom, ktoré zostali v liturgickom kalendári po zmenách vykonaných v 60. rokoch 20. storočia. Týmto sviatkom chce Cirkev zdôrazniť dar, ktorý nám dal Ježiš Kristus - postavenie budovy Cirkvi na kniežati apoštolov, ktoré je obdarené zvláštnou Božou pomocou, aby mohlo uskutočniť toto poslanie.
Kľúčové Fakty o Sviatku:
- Katedra ako symbol autority: Slovo „katedra“ primárne označuje konkrétny stolec, na ktorom sedí biskup, dnes by sme skôr povedali „trón“. Práve od názvu tejto katedry je odvodený názov katedrálneho chrámu. Preto 22. februára slávime sviatok stolca svätého Petra - prvého pápeža, ako symbol jeho učiteľskej a pastierskej autority.
- Dve katedrály v histórii: Do roku 1969 slávila Cirkev dva sviatky spojené s katedrou svätého Petra: v Ríme (18. január) a katedru svätého Petra v Antiochii (22. február). Podľa tradície apoštol Peter najprv založil svoju cirkevnú stolicu v Antiochii, kde sa zdržal niekoľko rokov pred odchodom do Ríma. Po reforme liturgie sa tieto sviatky spojili do jedného pod spoločným názvom: sviatok Katedry svätého Petra.
- Petrov stolec v Ríme: V Bazilike svätého Petra v Ríme sa nachádza skutočný apoštolov stolec, ktorý je symbolom kontinuity pápežskej moci. Relikvia je tvorená niekoľkými kusmi dreva spojenými zdobenými doskami. Tento stolec zdôrazňuje, že nástupcom svätého Petra môže byť len rímsky biskup.
- Rozšírenie úcty: Spočiatku sa oba sviatky slávili iba v Ríme, ale neskôr pápež Pavol IV. rozšíril povinnú spomienku na celú Cirkev. Sviatok tak prestal byť len prejavom vďaky Rimanov, ale je príležitosťou pre veriacich z celého sveta vzdať úctu nástupcom svätého Petra.
- Možnosť získania odpustkov: V deň, keď si Cirkev pripomína katedru svätého Petra, je možné získať plnomocné odpustky za obvyklých podmienok - stačí navštíviť ktorýkoľvek katedrálny chrám a zbožne tam predniesť modlitbu Otče náš a Vyznanie viery.
Legendy a Relikvie: Petrové Okovy
Od najstarších čias slávi svätá Cirkev pamiatku okov, ktoré sa nachádzajú v rímskom chráme «San Pietro in Vincoli» (K sv. Petrovi v okovách). Týmito okovami bol raz knieža apoštolov, sv. Peter, spútaný v Jeruzaleme a v Ríme. Dnes schádza sa do tohto chrámu veľké množstvo nábožných kresťanov, aby uzreli tie pamätné okovy, ktoré sa v drahocennej skrinke na oltári uchovávajú.
Roku 42 po Kristu Pánu, kráľ Herodes Agrippa, aby sa zaľúbil židovským veľkňazom a farizejom, dal uväzniť aj sv. Petra po poprave Jakuba Väčšieho. Kresťania v Jeruzaleme sa modlili za jeho vyslobodenie. V tú noc pred popravou ležal sv. Peter pokojne, spútaný železnými okovami. Anjel Pánov ho zázračne oslobodil z väzenia, kde reťaze spadli z jeho rúk a brány sa samé otvorili. Peter sa potešil, ďakoval Bohu a ponáhľal sa do domu, kde sa zhromažďovali kresťania k modlitbám. Keď sa vojaci prebudili a nenašli ho, Herodes dal strážcov zabiť.
Okovy boli uchovávané v Jeruzaleme a neskôr, roku 439, ich cisárovná Eudoxia priniesla do Ríma. V Ríme už existovali okovy, ktorými bol Peter spútaný počas väznenia Nerónom. Keď pápež Sixtus III. vzal obe reťaze do rúk, okamžite sa spojili a odvtedy tvoria jednu reťaz, ktorá sa dodnes uchováva v Bazilike «San Pietro in Vincoli». Tieto okovy sú vystavované k úcte veriaceho ľudu každoročne 1. augusta.
Dáždnik Svätého Petra: Legenda a Film
Názov Dáždnik Svätého Petra odkazuje na slovensko-maďarský koprodukčný film z roku 1958, ktorý je adaptáciou rovnomenného románu z roku 1895 maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha. Film rozpráva spletitý príbeh o legende o červenom dáždniku, ktorý zoslal svätý Peter, aby ochránil malú Veronku pred dažďom.
Príbeh sa začína hádkou rodiny Gregoričovcov o dedičstvo po Pavlovi, ktorý odkázal dom nemanželskému synovi Jurajovi a peňažné dedičstvo ukryl do rukoväte dáždnika. Tento dáždnik sa predal na dražbe neznámemu starcovi. Neskôr v fiktívnej dedinke Glogová miestni obyvatelia rozprávajú svoje vízie o tom, kto a ako ochránil dáždnikom pred prudkým lejakom malú farárovu sestričku. Vznikne z toho legenda, že dáždnik zoslal sám svätý Peter.
Jediný, kto si zachováva chladnú hlavu, je farár Ján Bélyi. Až cirkevná vrchnosť presvedčí farára o zázračnom dáždniku. Pátranie po dedičstve zavedie advokáta Juraja Vibru do Glogovej, kde sa stretáva s dospelou Veronikou Bélyiovou a zamiluje sa do nej. Zároveň zisťuje, že ona je majiteľkou dáždnika jeho otca. O dedičstvo však kvôli určitým okolnostiam prišiel, rukoväť bola spolu s peniazmi spálená.
Koprodukčná snímka mala premiéru 29. decembra 1958 a dočkala sa zmiešaných názorov kritikov. Film bol režijne, herecky, kameramansky i technicky na veľmi dobrej úrovni. Príbeh je ľahký a jednoduchý s mravným ponaučením, že šťastie nespočíva v peniazoch, ale v láske. Film tiež obsahuje nenápadnú kritiku cirkevnej spoločnosti prostredníctvom postavy farára, ktorý napriek pochybnostiam o zázraku mlčí, zatiaľ čo jeho fara bohatne.