Svetozár Stračina (* 3. december 1940, Martin - † 26. február 1996, Bratislava) bol výnimočný slovenský hudobný skladateľ, zberateľ ľudových piesní, editor ich nahrávok, spoluorganizátor folklórnych festivalov a autor piesní, úprav hudobného folklóru, orchestrálnych diel, filmovej a scénickej hudby. Bol umelcom, ktorý sa spoľahlivo vymyká akémukoľvek „priečinkovému“ zaradeniu. Svojou skladateľskou tvorbou a organizátorskou prácou má neobyčajné zásluhy na rozvoji slovenskej hudobnej kultúry.
Život a štúdium
Narodil sa 3. decembra 1940 v Turčianskom Svätom Martine a detstvo prežil v pôvodnom otcovom rodisku v Banskej Bystrici v početnej rodine. Na akordeóne začal hrať už ako štvorročný a ako desaťročný sa učil hre na klavíri na Hudobnej škole v Banskej Bystrici, kde absolvoval aj základnú školu.
V rokoch 1960 - 1965 vyštudoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V Bratislave študoval hru na akordeóne, kompozíciu i hudobnú teóriu. Už počas vysokoškolského štúdia sa začal venovať skladateľstvu a zapájal sa do rôznych umeleckých aktivít.
Folklór ako srdce tvorby
Svetozár Stračina bol nadšeným zberateľom ľudových piesní. Čerpal z nich pri vlastnej tvorbe a rád ich menil na originálne kompozície so súčasným zvukom. Svojou prácou sa usiloval podporovať slovenské folklórne hnutie. Roky strávil ako výskumník tradičnej ľudovej hudby v teréne a založil si vlastný archív nahrávok, ktorý je dodnes spracovávaný.
Patril k spoluorganizátorom folklórnych festivalov v Detve a vo Východnej a bol autorom zvučiek mnohých z nich, vrátane zvučky najstaršieho a najrozsiahlejšieho FF Východná. Bol členom porôt všetkých celoštátnych súťaží a od roku 1990 bol až do svojej smrti predsedom Spolku hudobného folklóru SHU a členom rady SHU.
Spolupráca s umeleckými súbormi
Zásadnou pre jeho ďalšiu tvorbu sa stala spolupráca so súborom Lúčnica a s jej umeleckým vedúcim Štefanom Nosáľom začiatkom šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Štefan Nosáľ ho priviedol k spolupráci s Lúčnicou, kde začal ako korepetítor, no postupne sa stal jej prvým hudobným skladateľom.
Pre Lúčnicu skomponoval množstvo skladieb, ako aj celých scénických programov. Medzi najznámejšie patria kompozície k choreografiám:
- „Na obnôcke“ (1963)
- „Čirčianka“ (1966)
- „Sviatok na Zemplíne“ (1968)
- „Terchovanci idú“ (1969)
- „Vitaj, naša jar“ (1974)
- Celovečerný reprezentačný program „To je Lúčnica“ (1988)
Jeho život a dielo je späté aj so SĽUK-om, kde jeho hudobné kompozície profilovali umeleckú výpoveď tohto telesa. V SĽUK-u spolupracoval najmä s choreografom Jurajom Kubánkom a v rokoch 1967 - 1996 zložil hudbu k 43 programovým číslam tohto súboru. Medzi najznámejšie patria:
- „Drevorubači“ (1967)
- „Biela plť na Váhu“ (1973)
- „S batôžkom a krošňou“ (1978)
- „Chlieb náš každodenný“ (1989)
Hudba pre film, televíziu a rozhlas
Svetozár Stračina sa zaoberal komponovaním scénickej hudby pre mnohé oblasti, ako sú divadlo, pantomíma, rozhlas, televízia, film a scénický folklór, ktorému sa venoval najviac. Je autorom hudobných kompozícií približne k 160 filmom a televíznym inscenáciám. Jeho meno nájdeme v titulkoch viac ako troch desiatok slovenských filmov z rokov 1964-1989. Medzi nezabudnuteľné melódie, ktoré zazneli vo filmoch, patria:
- Úvodná scéna „Nočných jazdcov“
- „Rysavá jalovica“
- „Pacho, hybský zbojník“ (1975)
- „Vianočné oblátky“ (1977)
- „Plavčík a Vratko“ (1981)
- „Popolvár najväčší na svete“ (1982)
- „Alžbetin dvor“ (1986)
Osobitnú kapitolu tvorí jeho široká spolupráca s rozhlasom. Je autorom množstva hudobných kompozícií pre Orchester ľudových nástrojov a úprav pre známych interpretov slovenskej ľudovej piesne, ako sú Anna Hulejová, Helena Záhradníková, Darina Laščiaková, Ján Ambróz či Angela Vargicová. Má tiež významný autorský podiel na tvorbe vzácnych gramoalbumov s tradičnou hudbou folklórnych regiónov Kysúc, Oravy, Liptova, Podpoľania, Pohronia a Terchovej. Málo sa vie aj o tom, že spolupracoval aj s kapelami ako Bez ladu a skladu či Polemic, ktorým pomohol s ich nahrávkami.
Vianočná hudobná tvorba
K Vianociam neodmysliteľne patrí aj hudba, ktorou si spríjemňujeme toto sviatočné obdobie. Svetozár Stračina významne prispel aj do oblasti vianočnej hudby. Jeho dielo „cyklus vianočných kolied zo zbierky Andreja Kmeťa Betlehemský večný salaš“ z roku 1990 pre SĽUK je jedným z vrcholov jeho vianočnej tvorby. Cyklus obsahuje sedemnásť neznámych alebo málo známych vianočných piesní a kolied, ktoré prinášajú hlbokú duchovnú atmosféru.
Okrem toho skomponoval hudbu aj k filmu „Vianočné oblátky“ (1977). Patril medzi slovenských hudobných skladateľov, ktorí neopakovateľnú atmosféru najkrajších sviatkov v roku prinášajú v podaní veľkého symfonického orchestra.
Medzinárodné uznanie a odkaz
V rokoch 1970 - 1985 sa Svetozár Stračina zúčastňoval ako reprezentant Československa medzinárodnej súťaže nahrávok folklórnej hudby „Prix de musique folklorique de Radio Bratislava“, ktorú organizoval Československý rozhlas. Jeho skladby získali 10 ocenení, vďaka čomu bol najúspešnejším skladateľom v histórii súťaže a stal sa celoeurópsky uznávanou osobnosťou v oblasti tradičnej hudby.
Na jeho počesť bola súťaž v roku 2003 obnovená a v dvojročných intervaloch ju usporadúva Rozhlas a televízia Slovenska spolu s Európskou vysielacou úniou EBU ako medzinárodnú rozhlasovú súťaž nahrávok tradičného folklóru „Grand Prix Svetozára Stračinu“.
Stračina si za svoj prínos do slovenskej hudobnej tvorby prevzal niekoľko významných ocenení. V januári 1996 dostal od vtedajšieho ministra kultúry SR Ivana Hudeca ocenenie „poctu Eugena Suchoňa“, čo bolo posledné ocenenie, ktoré si prevzal. V júni 1969 získal Cenu SHF za hudbu k tanečnej kompozícii „Sviatok na Zemplíne“. V septembri 2000 pribudol čestný zápis mena hudobného skladateľa Svetozára Stračinu do Zlatej knihy SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský). V januári 2011 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra I.
Na jeho počesť sú pomenované ulice v Martine (Ulica S. Stračinu) a v Detve (ulica S. Stračinu).
Filozofia a trvalá hodnota folklóru
Svetozár Stračina bol bohémsky skladateľ, ktorého hudobné kompozície nadchýňajú aj tých, ktorí sa tradíciám vyhýbajú. Zanechal po sebe rozsiahle dielo a nezameniteľný odkaz, ktorý nemá nasledovníkov. Jeho pohľad na tradičnú kultúru bol hlboký. Videl v nej esenciu, ktorá národ združuje, dáva mu pocit spolupatričnosti a jednoty. „Tradičnú kultúru môžem akceptovať, alebo nevšímať si ju. Tým ale ochudobním iba seba, lebo ona bude tradíciou ďalej. Ja ostanem bezdomovcom, ostanem iba človekom do počtu,“ povedal.
Muzikologička Alžbeta Lukáčová o ňom povedala: „Bol vzácnym typom skladateľa a umelca, ktorý nevychádzal z nejakých tlačených zbierok, alebo z nejakých nahrávok, ktoré mu niekto dal, aby sa inšpiroval. On si ten archív budoval sám. Chodil po Slovensku, dedinkách, hľadal to vzácne, vytváral si vzťah k neznámym interpretom. To je to podstatné, že sa snažil pochopiť esenciu toho, prečo tá ľudová hudba je taká, aká je. Nenachádzam v celom spektre slovenských skladateľov nikoho, kto by pracoval týmto spôsobom.“
Hudobný vedec Oskár Elschek zdôraznil, že Stračina bol „tou folklórnou tradíciou popretkávaný. On v nej žil. Iným ani nežil.“ Nikdy neskrýval svoju vášeň pre folklórnu hudbu, ktorá sa pre neho stala nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie.
Podľa hudobného redaktora Juraja Dubovca mal Sveťo „silný a úprimný vzťah k ľudovej piesni. Vnímal ju s veľkou úctou. Systematicky objavoval a skúmal jej hodnoty v autentickej interpretácii ľudí z prostredia jej vzniku a upozorňoval na ne. Robil to aj vo svojej autorskej tvorbe s takým dôrazom, tak poučene a vkusne, ako máloktorý iný hudobný skladateľ. Ľudovú pieseň považoval za večný prazáklad celého hudobného myslenia, ktorý sa nedá zrušiť, vymazať, ani zakázať. Vravel, že sa dá na ňu len pozabudnúť, keď ľudia spyšnejú tak, že sa hanbia za svoj pôvod. Keď sa spamätajú, natrafia na ňu opäť, lebo sa rodila a rodí v ľuďoch, s ľuďmi žila a žije.“
Choreograf SĽUK-u Juraj Kubánka potvrdil, že „Sveťo svojimi filozofickými myšlienkami poukazuje na dôležitosť tradície nielen v kultúre národa, ale najmä v každom jeho ľudskom srdci.“ Profesor folkloristiky Milan Leščák vnímal jeho zrastenie s hudobným folklórom ako zrastenie s našou zemou.
Pedagogička a priateľka Angela Vargicová prezradila viac o jeho intímnom vzťahu s tvorbou: „Keď mal tvorivé obdobie, tak bol neskutočne prísny. Nielen na seba, ale aj na všetkých okolo. Bol v takom zajatí, nič iné pre neho neexistovalo. Koľko krát sa tak zamyslel a povedal, že ja ani neviem, ako keby mi tú ruku niekto viedol. Počujem ten orchester a zapisujem to.“
Svetozár Stračina dokázal zachovať čistú formu folklóru, vdýchnuť mu nový život a uchovať to cenné pre ďalšie generácie. Snažil sa nám ňou naznačiť, kam patríme, kde sú naše korene a na čo môžeme byť hrdí.