Životopis pápeža Františka (Jorge Mario Bergoglio)

Pápež František, vlastným menom Jorge Mario Bergoglio, bol 266. pápežom Katolíckej cirkvi, rímskym biskupom a suverénom štátu Vatikán. Bol prvým pápežom pochádzajúcim z amerického kontinentu, prvým z jezuitskej rehole a tiež prvým pápežom z južnej pologule. Po viac ako 1270 rokoch od smrti Gregora III. bol jedenástym pápežom, ktorý nepochádzal z Európy. Známy bol svojou pokorou, dôrazom na Božie milosrdenstvo, záujmom o chudobných a odhodlaním viesť medzináboženský dialóg.

Skorý život a vzdelanie

Jorge Mario Bergoglio sa narodil 17. decembra 1936 v Buenos Aires, hlavnom meste Argentíny. Bol najstarším z piatich detí talianskych prisťahovalcov z kraja Piemont. Jeho otec, Mario José Bergoglio, sa narodil v obci Portacomaro v severnom Taliansku a v roku 1928 odišiel do Argentíny pred nastupujúcim fašistickým režimom, kde pracoval na železnici ako účtovník. Matka, Regina María Sívoriová, sa starala o domácnosť a výchovu piatich detí. Medzi jeho súrodencov patrili Alberto Horacio, Oscar Adrian, Marta Regina a María Elena.

Detstvo prežil v mestskej časti Flores na predmestí Buenos Aires. Argentínske rehoľné sestry na neho spomínajú ako na neposedného nezbedníka, ktorý bol obľúbený, a so sestrou Dolores ho spájalo blízke priateľstvo. V knižnom rozhovore "El Jesuita" z roku 2010 uviedol, že ako mládežník rád tancoval tango a pracoval aj ako vyhadzovač. Pri tej príležitosti tiež priznal, že ako dvanásťročný sa usiloval o svoju rovesníčku Amáliu a pomýšľal na svadbu, keď jej napísal, že ak si ju nevezme, stane sa kňazom. Jej otec však vzťah zakázal.

Vyštudoval strednú odbornú školu s technickým zameraním Escuela Técnica Industrial N° 27 Hipólito Yrigoyen, kde získal diplom chemického technika. Po štúdiu strávil niekoľko rokov prácou v oddelení pre jedlá Laboratória Hickethier-Bachmann. Jorge Mario Bergoglio je tiež celoživotným fanúšikom futbalového klubu San Lorenzo de Almagro. Vo veku 21 rokov mu bola odoperovaná horná časť pravej strany pľúc kvôli životu ohrozujúcemu zápalu pľúc spojenému s troma cystami.

Kňazská a rehoľná služba

Svoje povolanie do kňazského stavu objavil počas osláv Dňa jari. Študoval za kňaza v Arcidiecéznom seminári Nepoškvrneného počatia Panny Márie vo Villa Devoto. Dňa 11. marca 1958, vo veku 21 rokov, vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej (jezuitov). Počas noviciátu študoval humanitné vedy v Santiagu v Čile. V roku 1960 získal certifikát z filozofie na Colegio Máximo San José v San Migueli, kde v roku 1963 dokončil aj štúdium filozofie po návrate do Argentíny.

V rokoch 1964-1965 pôsobil ako profesor literatúry a psychológie na Kolégiu Nepoškvrnenej v Santa Fé a v roku 1966 vyučoval rovnaké predmety na Kolégiu Spasiteľa v Buenos Aires. V rokoch 1967-1970 úspešne zavŕšil štúdium teológie na Kolégiu sv. Jozefa.

Kňazskú vysviacku prijal 13. decembra 1969 z rúk arcibiskupa Ramóna Josého Castellana. V rokoch 1970 a 1971 pokračoval vo formácii v Španielsku. Dňa 22. apríla 1973 zložil u jezuitov večné sľuby, zahŕňajúce aj štvrtý sľub poslušnosti pápežovi v špecifických misiách.

Po návrate do Argentíny pôsobil ako novicmajster vo Villa Barilari v San Migueli, profesor na fakulte teológie, konzultor provincie Spoločnosti Ježišovej a rektor kolégia. Dňa 31. júla 1973 bol zvolený za provinciála jezuitov v Argentíne, pričom túto službu vykonával šesť rokov. V roku 1980 sa ujal práce v akademickej oblasti a do roku 1986 pôsobil ako rektor Kolégia sv. Jozefa a tiež ako farár v San Migueli. Pred nástupom do tejto funkcie strávil tri mesiace v Írsku, aby sa naučil angličtinu. Následne strávil niekoľko mesiacov na škole filozofie a teológie Sankt Georgen v nemeckom Frankfurte, kde sa venoval dizertačnej práci. V tomto období došlo k napätiu medzi ním a jezuitskými lídrami kvôli jeho pohľadu na katolícku ortodoxiu a odporu voči teológii oslobodenia.

Biskupská a kardinálska služba

Kardinál Antonio Quarracino, arcibiskup v Buenos Aires, si Bergoglia vybral za blízkeho spolupracovníka. Pápež Ján Pavol II. ho 20. mája 1992 ustanovil za titulárneho biskupa mesta Auca a pomocného biskupa Buenos Aires. Biskupskú vysviacku prijal 27. júna toho istého roku v katedrále z rúk spomínaného kardinála. Za biskupské motto si zvolil „Miserando atque eligendo“ (Slitoval sa a vyvolil si ho) a do biskupského erbu si vložil kristogram IHS, znak Spoločnosti Ježišovej.

Následne bol menovaný za biskupského vikára pre oblasť Flores a 21. decembra 1993 bol poverený aj úradom generálneho vikára arcidiecézy. Dňa 3. júna 1997 bol ustanovený koadjútorom arcibiskupa v Buenos Aires. Neprešlo ani deväť mesiacov a 28. februára 1998, po smrti kardinála Quarracina, sa stal arcibiskupom, primasom Argentíny a ordinárom pre veriacich východného obradu v Argentíne.

Pápež Ján Pavol II. ho 21. februára 2001 na konzistóriu menoval za kardinála s titulárnym kostolom sv. Roberta Bellarmina. Vtedy požiadal veriacich, aby nešli do Ríma osláviť jeho menovanie a ušetrené peniaze darovali chudobným. V októbri 2001 bol menovaný za generálneho relátora na 10. plenárne zhromaždenie Biskupskej synody venovanej službe biskupa, pričom túto úlohu prijal v poslednej chvíli.

Pôsobenie ako arcibiskup a kardinál

Ako arcibiskup Buenos Aires - diecézy s troma miliónmi obyvateľov - vypracoval misijný plán založený na spoločenstve a evanjelizácii, ktorý mal štyri hlavné ciele:

• otvorené a bratské spoločenstvá;
• vedúca úloha uvedomelých laikov;
• evanjelizácia zameraná na každého obyvateľa mesta;
• pomoc chudobným a chorým.

Jeho cieľom bolo reevanjelizovať Buenos Aires, „berúc do úvahy tých, ktorí tam žijú, jeho štruktúru a jeho históriu“. Vyzval kňazov a laikov na spoluprácu. V septembri 2009 spustil na národnej úrovni kampaň solidarity z príležitosti dvojstoročnice nezávislosti krajiny. Arcibiskup Bergoglio zakladal nové farnosti a zmenil štruktúru arcidiecéznych administratívnych sekcií, viedol pro-life iniciatívy a založil komisiu pre rozvody. Jeden z jeho hlavných cieľov bolo navýšiť prítomnosť cirkvi v slumoch, chudobných častiach Buenos Aires, kde sa pod jeho vedením počet kňazov zdvojnásobil.

Napriek jeho skromnej povahe a skromnému životnému štýlu sa stal terčom pozornosti pre svoje nekompromisné postoje počas ekonomickej krízy, ktorá postihla Argentínu v roku 2001. V tomto duchu chudoby odmietol v roku 2002 aj menovanie za predsedu Biskupskej konferencie Argentíny, no o tri roky neskôr bol zvolený a potom v 2008 bol znovu potvrdený na ďalšie trojročné obdobie. V roku 2000 sa zmieril s Jerónimom Podestáom, bývalým biskupom, ktorý bol suspendovaný z kňazstva. V tom istom roku povedal, že Katolícka cirkev v Argentíne „si potrebuje obliecť odev verejného pokánia za hriechy, ktoré spáchala počas rokov diktatúry“ v 70. rokoch 20. storočia. Keď v roku 2007 pápež Benedikt XVI. vydal nové pravidlá pre používanie liturgických foriem, ktoré boli bežné pred druhým vatikánskym koncilom, Bergoglio hneď dva dni po tom ustanovil fixné miesto pre omšu v mimoriadnej forme Rímskeho rítu.

Kardinál Bergoglio bol známy pre osobnú pokoru, dogmatický konzervativizmus a záväzok k sociálnej spravodlivosti. Žil v malom byte, skôr než v honosnej biskupskej rezidencii. Mal dobré vzťahy s židmi a protestantmi. Bol oddaný ekumenizmu a medzináboženskému dialógu.

Voľba za pápeža a začiatok pontifikátu

Po rezignácii pápeža Benedikta XVI. dňa 28. februára 2013 sa konkláve kardinálov stretlo 12. marca v Sixtínskej kaplnke. Už o deň neskôr, 13. marca 2013, bol Jorge Mario Bergoglio zvolený za 266. pápeža Katolíckej cirkvi. Stal sa vôbec prvým pápežom v dejinách, ktorý si zvolil meno František, a to na počesť sv. Františka z Assisi. Nový pápež si prial používať svoje meno bez rímskej číslovky, teda len „František“ a nie František I.

Funkcie sa ujal ihneď po zvolení. Ceremoniál intronizácie, kedy pápež slúžil inauguračnú svätú omšu, prebehol v utorok 19. marca 2013, teda na sviatok svätého Jozefa. Pápež prijal pallium a rybársky prsteň. Intronizácie sa zúčastnili štátnici z celého sveta, vrátane argentínskej prezidentky Cristiny Fernández de Kirchner.

František ako novozvolený pápež neprijímal gratulácie od kardinálov sediac na pápežskom tróne, ale postojačky, čo je jedným zo znakov jeho iného postoja k vatikánskym formalitám. Počas svojho prvého vystúpenia na balkóne Baziliky svätého Petra mal na sebe oblečenú bielu reverendu, nie červenú mozzetu ako predchádzajúci pápeži. Pred tým, ako požehnal mestu a svetu (Urbi et Orbi), požiadal ľudí, aby sa modlili za „emeritného rímskeho biskupa“ Benedikta XVI. a za neho samého ako nového „rímskeho biskupa“.

Brzy po zvolení prekvapil pápež František tým, že si aj v najvyššej cirkevnej funkcii naďalej sám zaobstarával mnohé osobné záležitosti, napríklad telefonáty. Odmietol bývať v oficiálnej pápežskej rezidencii v Apoštolskom paláci a rozhodol sa žiť v Dome svätej Marty, vatikánskom dome hostí.

Kľúčové aspekty pontifikátu

Už ako kardinál sa kriticky vyjadril k obrazu cirkvi v súčasnom svete, že je uzavretá sama do seba, a tak duchovne chorá. Povedal, že ak by si mal vybrať medzi poranenou cirkvou, ktorá sa vydala na ulicu, a chorou, odtažitou cirkvou, rozhodne by si vybral tú prvú. Svojim kňazom vždy odporúčal milosrdenstvo, odvahu a pre každého otvorené dvere. Vyzýva kňazov a cirkevných hodnostárov, aby vyšli z izolácie svojich kostolov a kazateľníc a slúžili chudobným a potrebám.

Dňa 13. apríla 2013 vydal Vatikán oznámenie, že pápež František ustanovil nový poradný zbor osmičky kurijních kardinálov pre vypracovanie reformy vatikánskej kúrie. Dňa 31. augusta 2013 bol menovaný nový štátny sekretár, taliansky arcibiskup Pietro Parolin.

Svoju prvú encykliku "Lumen fidei" (Svetlo viery) vydal 5. júla 2013. Neskôr vydal apoštolskú exhortáciu "Evangelii gaudium" (Radost evanjelia) 26. novembra 2013. Dňa 3. októbra 2020 vyšla tretia Františkova encyklika "Fratelli tutti" (Všetci [sme si] bratmi) s podtitulom O bratstve a sociálnom priateľstve. V roku 2015 vydal bulu "Misericordiae vultus" (Tvář milosrdenství), ktorou vyhlásil svätý rok milosrdenstva.

Cesty a stretnutia

Prvá zahraničná cesta pápeža Františka viedla v júli 2013 do Brazílie. Na rozdiel od svojich predchodcov počas nej nepoužíval opancéřovaný papamobil. Celkovo precestoval desiatky krajín na všetkých obývaných kontinentoch a stretol sa s miliónmi ľudí rôznych kultúr. Rád sa počas ciest zastavoval aj na neformálne momenty, napríklad v Brazílii 2013 navštívil chudobnú favelu, v Írsku 2018 zavítal do centra pre bezdomovcov a v Kanade 2022 vykonal kajúcu púť za pôvodnými obyvateľmi.

V máji 2014 navštívil Jordánsko a Izrael, kde sa stretol s jordánskym kráľom Abdalláhom II., patriarchom Bartolomějom I., prezidentom Izraela Šimonom Peresom a palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásem. Vo februári 2016 jednal na Kube s Raúlom Castrom a v Havane sa stretol aj s moskovským patriarchom Kirillom, čo bolo prvé stretnutie medzi hlavami rímskokatolíckej a Ruskej pravoslávnej cirkvi v dejinách.

V septembri 2021 navštívil Slovensko. Už pri stretnutiach s predstaviteľmi krajiny varoval Slovákov, aby si neuzatvárali srdcia a aby náboženstvo nikdy nezneužívali na politické ciele. Vyzdvihol význam prijatia menšín a povedal, že „v cirkvi nik nemá byť bokom“. Na štadióne v Prešove predsedal gréckokatolíckej liturgii sv. Jána Zlatoústeho a navštívil rómske geto v Luníku IX. Vyvrcholením návštevy bola svätá omša v národnej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, na ktorej sa zúčastnilo vyše 50 000 veriacich. Jeho návšteva zanechala hlboký dojem, keďže bol len druhým pápežom v dejinách, ktorý zavítal na Slovensko.

Postoje a názory

Pápež František bol známy svojou kritikou konzumného spôsobu života i kapitalizmu ako globálneho ekonomického systému. Tiež propagoval ochranu životného prostredia a zápas proti klimatickej zmene, čo prezentoval aj vo svojich encyklikách "Laudato Si" (2015) a "Fratelli tutti" (2020). Podporil využitie moderných digitálnych technológií na oslovovanie ľudí. Knazov, ktorí odmietajú krstiť deti slobodných matiek, označil za pokrytcov. Je známy svojim záujmom o ľudí nakazených vírusom HIV, ktorých v minulosti často navštevoval v hospicoch.

Čelil aj kritike, najmä z kruhov teologických konzervatívcov, kvôli svojmu konaniu v niektorých otázkach, napríklad keď publikáciou "Amoris laetitia" pripustil možnosť niektorým občiansky rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom pristúpiť k Sviatosti Eucharistie. V auguste 2018 ho arcibiskup Viganò obvinil, že dlho vedel o obvinení zo zneužívania vznesených proti kardinálovi McCarrickovi a aj napriek tomu ho zbavil trestov. Proti tomuto však vydal apoštolský list motu proprio s názvom "Vos estis lux mundi".

Zdravie a úmrtie

Napriek vysokému veku si pápež František dlhé roky udržiaval relatívne dobré zdravie a obdivuhodnú pracovnú energiu. V roku 2022 ho však trápili silné bolesti pravého kolena, čo viedlo k používaniu invalidného vozíka. V posledných rokoch pontifikátu otvorene hovoril, že ak by raz zdravotne nezvládal svoje povinnosti, zváži rezignáciu podobne ako Benedikt XVI.

Dňa 14. februára 2025 bol hospitalizovaný v súvislosti s astmatickou bronchitídou. Neskôr, 18. februára, tisková kancelária Svätej stolice oznámila, že ochorel obojstranným zápalom pľúc a koncom februára mu hrozilo úmrtie. V neděli 23. marca 2025 bol pápež z nemocnice prepustený, ale lekári mu odporučili najmenej dva mesiace odpočinku.

Na Veľkonočnú nedeľu 20. apríla 2025 dopoludnia krátko prijal amerického viceprezidenta J. D. Vance, potom z balkónu svätopeterskej baziliky pozdravil veriacich. Poselstvo Urbi et orbi za neho ale prečítal hlavný pápežský ceremoniár Diego Ravelli. Zomrel na Veľkonočný pondelok, 21. apríla 2025, vo veku 88 rokov, v Dome svätej Marty vo Vatikáne. Jeho pohreb sa konal 26. apríla 2025 a bol pochovaný v Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme.

Kardinál Kevin Farrell o ňom vyhlásil: „Učil nás žiť hodnoty evanjelia s vernosťou, odvahou a univerzálnou láskou, najmä k najchudobnejším a ľuďom na okraji spoločnosti.“

Kľúčové udalosti v živote pápeža Františka

tags: #svaty #otec #frantisek #narodeniny