Svadby v minulosti sa od dnešných zásadne líšili. Kým sa zaľúbenci dopracovali k spoločnému „áno“, predchádzalo tomu mnoho nenápadných, no v tej dobe potrebných a dôležitých úkonov. Svadba sa takmer všade, ale predovšetkým na Slovensku v minulosti vyznačovala veľkou variabilitou. Predpokladá sa, že obyčaje s ňou spojené, existujú odvtedy, ako vznikli prvé inštitúcie manželstva. Forma a priebeh svadobných obyčajov úzko súvisel i práve so spôsobom uzatvárania manželstva.
Formy uzatvárania manželstva v minulosti
Za najstaršie formy uzatvárania manželstva sa považuje únos a kúpa. Kúpno-predajnú zmluvu nahradil neskôr dohovor rodičov oboch zúčastnených strán, ktorý sa potvrdzoval rôznymi symbolickými aktmi. Potom nasledovalo obradné odovzdanie - vydanie nevesty rodine ženícha, z čoho pochádza aj termín „vydaj“. Ďalším krokom bolo zloženie znakov slobodného stavu - u nevesty veniec / parta a u ženícha pierko.
Snahy o zavedenie cirkevného sobášneho obradu sa potvrdili až v roku 1563 na Tridentskom koncile. Odvtedy sa cirkevný sobáš stal jediným právoplatným spôsobom uzatvárania manželstva rešpektovaný aj svetským právom. Koncom 19. storočia sa do tohto postavenia dostal civilný - občiansky sobáš, ktorý štátna moc uzákonila ako povinný v roku 1894. Nemal slávnostný charakter a považoval sa len za „zápis u notára“.
Svadobní funkcionári a ich úlohy
Uzavretie manželstva znamenalo i znamená nielen spojenie muža a ženy, ale aj spríbuznenie ich rodín. Veľmi podstatnými boli svadobní funkcionári. Boli to osoby poverené svadobnými rodinami vykonaním tradičných úloh zabezpečujúcich slávnostný priebeh svadby. Vystupovali ako zástupcovia oboch rodín mladomanželov alebo ako reprezentanti vekovej skupiny - dievok, žien a mládencov, mužov. Plnili organizačné, obradové a zábavné funkcie a bez ich účasti a aktivity sa svadba nemohla konať.
Najvýznamnejšie postavy svadby
- Starejší: Riadil celý priebeh svadby.
- Prvý družba: Bol zástupcom ženícha a predstaviteľom mládeže.
- Družbovia a družice: Tvorili svadobnú družinu, odlišovali sa špecifickým označením (vence, stužky, kvety pre družice; pierka, ručníky, šatky, palice pre družbov).
- Zváč: Osoba zodpovedná za pozývanie svadobných hostí.
Predsvadobné obdobie a zásnuby
V neskorších časoch sa predsvadobné obdobie a zásnuby niesli v duchu niekoľkých typických obradov. Staršia žena zo ženíchovej strany bývala vyslaná do domu nevesty na priezvedy. Jej úlohou bolo zistiť predbežný súhlas so svadbou v rodine nevesty. Na pytačky už chodieval samotný ženích spoločne s niektorým z mužov z rodiny, zvyčajne s krstným otcom. Súhlas bol už omnoho záväznejší ako počas priezvedov.
A ako mohla rodina nevesty povedať svoje „áno“? Súhlas nepredstavovalo len vzájomné podanie si rúk, ale aj prípitok, výmena šatky, pierka či stužky alebo ponúknutie praženice. Zásnuby boli obradom potvrdenia dohody. Na tento akt sa na Slovensku používal aj názov zaručiny či odddávanie. Znakom, že sa mladí skutočne vezmú, bolo spojenie ich rúk a výmena darov.
Nie je to tak dávno, čo sa na našom území usporadúvali dokonca jarmoky ponúkajúce slobodné ženy na vydaj. Až v 16. storočí sa tento zvyk postupne vytratil.
Prípravy na svadbu a obliekanie nevesty
Prípravy na svadbu sa začínali skoro ráno obliekaním nevesty, pri ktorom bola prítomná krstná matka, družičky a najbližšia rodina. Zvykom bol očistný kúpeľ, ktorý absolvovali obaja mladomanželia a mal z nich zmyť všetko nečisté a chrániť ich pred zlom v manželstve. Potom sa začalo obliekanie, počas ktorého bývala nevesta postavená v šafli, širokej drevenej nádobe s dvoma uchami.
Svadobný odev
Svadobný odev sa líšil od obce k obci. Na Horehroní bývali nevesty v bielom a krk im zdobil ruženec. Tekovské nevesty mávali šaty tmavých farieb s bohatými výšivkami. Pod širokou sukňou mali oblečených až sedem spodničiek a cez prsia previazanú šatku. Na nohách nosili nové čižmy, ktoré dostávali od svojho nastávajúceho.
V niektorých častiach Slovenska nosievali nevesty svadobné šaty v čiernych a fialových odtieňoch na znak smútku, no častejšie bývali mladuchy odeté v bielom. Nie však úplne. Biele zástery a sukne bývali doplnené farebnými súčasťami ľudového odevu. Azda najtypickejším prvkom odevu nevesty bola parta, čelenka zdobená perlami, flitrami, výšivkami či sušenými kvetmi. Pod ňou mala nevesta vlasy hladko začesané do vrkoča. Bočné strany party bývali ozdobené kytajkami, širokými farebnými šnúrkami a stuhami dlhými občas aj po pás.
Nevesta alebo mladucha, ak bola poctivá, teda ešte stále panna, mala na hlave partu alebo veniec, biele šaty a na nohách krpce. Biele šaty pozostávali zo sukne, fertuchy (zástery), rukávnice, kamizola a podviky. Podvika bola prehodená krížom cez jedno plece. Ozdobená bola rozmarínom, myrtou, alebo brošňou a zopnutá pod pásom. Závoj sa na dedine nepoužíval. Nepoctivá mladucha išla na svadbu len v šatke.
Mladý zať mal na hlave klobúk s pierkami, bielu košeľu so širokými rukávmi, vyšívaný lajblík, biele súkenné nohavice ozdobené zelenými šnúrkami a krpce.
Svadobný sprievod a jeho symbolika
Krásnym zvykom bol svadobný sprievod, v ktorom kráčali ženích, nevesta a všetci svadobčania cez dedinu až ku kostolu. Niesla sa v ňom svadobná zástava, cesnak, chlieb na ochranu mladomanželov a stromček ako symbol čistoty a života.
V minulosti bol svadobný sprievod často veselý až bujarý. Na čele sprievodu bol starejší, nevesta nikdy nemohla ísť prvá. Sprievod bol hlučný a svadobčania plieskali bičom preto, aby odbúrali zlo. Prosperitu nového života mladomanželov chceli ľudia v sprievode zabezpečiť obsypávaním ženícha a nevesty plodinami, chlebom a kropením svätenou vodou.
V dedine Priechod na strednom Slovensku bol ženích s nevestou zastavený a musel „biť kohúta“. Tí, čo sprievod zastavili, mu zaviazali oči, dali mu do rúk cepy a musel nimi trafiť figurínu kohúta.
Obradné úkony a symbolika
V minulosti bol ženích s nevestou často zastavený po svadbe a ostro sledovaní. Ľudia z dediny sledovali, či nevesta počas sprievodu plače alebo sa smeje. Ak plakala, bol to dobrý znak, že sa bude počas života so ženíchom iba smiať.
Odobierka
Pred samotným sobášom sa v dome nevesty uskutočnilo obradné obliekanie nevesty. Po odobierke sa vytvoril svadobný sprievod. Odobierka (odpýtanie, preprašenie) sa robila u ženícha aj u nevesty a opakovala sa po sobáši. Počas odobierky museli mladí kľačať buď na šatke, matkinej zástere, múčnom vrecku, alebo na kožuchu. Text, ktorým mladomanželia pýtali rodičov o odpustenie a za všetko ďakovali, predriekaval buď starejší, alebo prvý družba.
Čepčenie
Vrcholom svadby bolo to, čo dnes nazývame čepčenie. Úderom polnoci sa z mladej nevesty stávala pani. Práve v tomto momente sa jej z hlavy snímala parta či venček, symboly panenstva a slobody. Skladanie vienka sa považovalo za vrchol prvého svadobného dňa. Po zložení jej mal prvý družba rozpliesť vrkoč, ktorý bol typický iba pre slobodné dievčatá. V niektorých prípadoch sa mladej neveste aj odstrihlo z vlasov.
Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty) sa uskutočňovalo v druhý deň svadby. Až v 20. storočí, keď sa skracovali svadby, sa konalo hneď po skladaní venca. Čepčenie nevesty bolo v minulosti výlučne záležitosťou starších žien. Nevesta počas tohto obradu väčšinou sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest, prípadne pri nej boli ešte mužské nohavice. Tieto symboly mali neveste zaistiť ľahší pôrod a mužského potomka. Kým neveste založili čepiec (kápku), pokropili jej hlavu svätenou vodou.
Po zložení vienka chodili staršie ženy okolo nevesty so sviečkami a spievali piesne. Po začepčení dali obom manželom na jednu misu jedlo. Naberali si lyžičkami a predbiehali sa, aby jeden druhému zhodil jedlo z lyžice. Komu sa to skôr podarilo, ten mal nad tým druhým vládnuť a mu rozkazovať, a ten druhý pokorne poslúchať.
Svadobná hostina a jej tradície
Výber miesta svadobnej hostiny sa niesol v duchu tradícií. Najčastejšie sa hostiny konali v dome nevesty. A boli to teda poriadne bohaté oslavy. Ich hojnosť sa spájala s poverou: aký počiatok, taký koniec, teda aké bohaté bude manželstvo na začiatku, také bude aj na konci. Na hostine sedel mladý manželský pár za vrchstolom, v rohu miestnosti, príp. v niektorých oblastiach Slovenska aj v samostatnej komôrke na poschodí, kam im jedlo len nosili.
Stoly sa pod ťarchou jedla priam prehýbali. Dlhé týždne pred svadbou sa začínalo s prípravami, organizovali sa zabíjačky, aby na stoloch nechýbali jedlá, ktoré mali priniesť plodnosť, napríklad kura či kohút. Žiadna svadba by sa neobišla ani bez rôznych kaší, ktoré sa jedávali zo spoločných mís.
Mladomanželia jedli z jedného taniera, jednou lyžicou i príborom, čo bol znak toho, že patria ku sebe. Aj v oblasti svadobných jedál bola istá obradovosť, pretože na svadbe nemal chýbať pokrm zo sliepky a kohúta, ktoré mali zabezpečiť plodnosť páru. Častokrát pri hlavnom svadobnom stole s mladomanželmi nesedeli ich rodičia. Medzi najčastejšie pokrmy patrila slepačia polievka s rezancami, bravčové alebo baranie mäso a kapusta.
Záverečným chodom hostiny bola už spomenutá kapusta, kaša a dôležitá súčasť svadby koláč - radostník, ktorý rozdával starejší. Na svadbe nesmela chýbať muzika. Každý, kto si rozkázal zahrať pesničku, musel za ňu muzikantom zaplatiť.
Symbolické gestá a ich význam
Prenos nevesty cez prah vídame aj dnes takmer na každej svadbe. V minulosti malo toto prenášanie nevesty význam oklamania zlých duchov, ktorí striehli pod prahom a strážili dom.
Rozbíjanie taniera symbolizovalo šťastie a spoločné zametanie snahu novomanželov spolupracovať. V minulosti sa dokonca namiesto kytice zvykol hádzať koláč.
Výmena svadobných prsteňov je zachovaná dodnes a predstavuje sľub večnej lásky. Tradícia nosenia prsteňa je však najstarším zo všetkých svadobných tradícií. V minulosti sa verilo, že prsteň sa má nosiť na prstenníku ľavej ruky, keďže tento prst je žilou spojený priamo so srdcom.
Pripínanie pierok mal v minulosti rovnaký význam ako v dnešnej dobe, a teda rozlíšiť svadobných hostí. Najčastejšie sa v minulosti používal do svadobných pierok rozmarín, ktorý symbolizuje lásku, vernosť a šťastie.
Zvyky, ktoré pretrvali do dnes
Mnohé zvyky, ktoré kedysi patrili k neoddeliteľnej súčasti svadby, dnes pomaly miznú, iné sa naopak vracajú v modernej podobe. Dnešné svadby sú predovšetkým o slobodnom rozhodnutí dvoch ľudí. Mnohé páry si vyberajú len niektoré tradičné prvky - čepčenie, redový tanec, rozbíjanie taniera - a kombinujú ich s moderným programom, svetelnou výzdobou, fotokútikom či DJ-om.
Svadobné tradície dokonca neobídu ani moderné nevesty, ktoré možno ani netušia, že určité svadobné zvyky na svadbe praktizujú bez toho, aby si to uvedomovali. Téměř každá nevesta, či ženích sa pred svadbou lúči so slobodou. Zatiaľ čo v dnešnej dobe je táto rozlúčka skôr o noci plnej zábavy, v minulosti vyzerala úplne inak.
Hádzanie kytice je zaužívaným svadobným zvykom, kedy nevesta hádže kyticu medzi slobodné dievčatá, s tým, že dievčina, ktorá ju chytí, bude najbližšou nevestou. Táto tradícia pochádza z Anglicka a v minulosti bola skôr obranným manévrom nevesty, kedy si ženy chceli zo svadby odniesť aspoň kúsok jej oblečenia, či kvetín. Nevesta vtedy zvykla hodiť za seba kyticu a kým sa o ňu ostatné „bili“, stihla pred nimi utiecť.
