Príprava svadby je pre mnohých jedným z najradostnejších období v živote, plným očakávaní a plánovania budúcnosti. Niekedy sa však toto šťastné očakávanie stretne s nečakanou stratou blízkej osoby, čo vytvára mimoriadne citlivú a náročnú situáciu pre snúbencov aj ich rodiny. Ako sa vyrovnať s takýmto smútkom a zároveň usporiadať oslavu lásky? A ako správne vyjadriť účasť na trápení pozostalých?
Svadba v tieni smútku: Osobné príbehy a dilemy
Nečakaná strata a svadobné plány
Situácie, keď sa blízka smrť prekrýva so svadobnými prípravami, sú mimoriadne bolestivé a kladú na rodiny obrovský psychický tlak. Jedna nevesta opisuje dilemu, keď jej dvom najlepším kamarátkam (sestrám) zomrel otec. Jedna z nich mala svadbu o štyri týždne a ona sama o sedem týždňov. Navzájom sa pozvali, priatelili sa už 16 rokov a ich rodičia mali taktiež výborné vzťahy. V takom veľkom smútku si nevedela predstaviť, ako to celé prebehne, lebo všetci boli v šoku. Situáciu komplikovalo aj to, že sa naraz vydávali tri kamarátky v priebehu dvoch mesiacov a všetky si mali navzájom prísť na svadby. Iná žena zažila prípravy svadby, keď jej v apríli zomrela babička. Bolo to veľmi ťažké vyrovnať sa s tým, najmä pre mamu a dedka. Takéto udalosti prinášajú nielen smútok, ale aj praktické otázky spojené s organizáciou.
V rodinách sa niekedy stane viacero tragédií naraz. Jeden prípad hovorí o tom, že budúcemu ženíchovi zomrel otec v marci, pričom svadba mala byť v júni. Okrem toho, otec jeho bratranca (krstný otec) zomrel v októbri, týždeň pred svadbou bratranca, a o tri dni po ňom aj babička. Rodina zažila veľa smoly pohromade. Ich bratranec, len 15-ročný, ležal v nemocnici s krvácaním do mozgu a opuchom mozgu po úraze, a jeho sesternici (11 rokov) zistili rakovinu kostí. Celá rodina bola smutná a utrápená, a keďže pôvodne chceli mať svadbu v auguste, veľký význam by to asi nemalo.
Motiváciou pre usporiadanie svadby je často aj stretnutie rodiny, ako uvádza jedna z diskutujúcich: "Ja som zo západu a priateľ z východu a svadbu robíme minimálne kvôli tomu, aby sa naše rodiny stretli aj na svadbe a mohli sa zabaviť poriadne a nie, že sa rodina stretáva len na pohreboch."
Dilema: Odložiť alebo pokračovať?
Častou otázkou v takýchto situáciách je, či svadbu odložiť alebo pokračovať podľa plánu. Rozhodnutie je hlboko osobné a závisí od mnohých faktorov, vrátane priania zosnulého a postojov najbližšej rodiny.
- Odloženie svadby: V niektorých prípadoch sa snúbenci rozhodnú svadbu presunúť. V apríli zomrela babička a svadba bola presunutá na budúci rok v máji. Žena bola s tým spokojná: "aspoň môžeme ticho spomínať tento rok a na ďalší už prežiť svadbu tak, ako sa to má!" Podobne po úmrtí otca snúbenca v marci, svadba naplánovaná na jún bola odložená: "Svadbu sme odložili samozrejme, pretože zabávať by sa nikomu nechcelo tak ako predtým. A keď som si ja predstavila, že by som ja nemala svojho otca, ktorý ma má viesť k oltáru, tak naozaj by to bolelo tak, že keby som išla k oltáru namiesto úsmevov, ktoré by som mala rozdávať, by mi po tvári stekali slzy."
- Pokračovanie podľa plánu: Iné rodiny sa rozhodnú svadbu nechať v pôvodnom termíne, často z úcty k prianiu zosnulého alebo v snahe nájsť silu v spoločenstve. Kamarátke jednej diskutujúcej bola mamka už veľmi chorá. Chceli svadbu odložiť, no mamka si to nepriala, že kvôli nej, a nástojila, nech svadba je vtedy, ako sa plánovala. Mamka zomrela skoro ráno v deň svadby, a rodina sa dohodla, že jej to nepovedia až na druhý deň ráno. "Nevesta si myslela, že je jej otec smutný zo zlého stavu jej mamky, no nečakala to najhoršie. Druhý deň to bol pre ňu šok." Ďalšia žena mala svadbu 2. júna, a 14. mája jej zomrela mladučká sesternica. "Dva týždne pred mojou svadbou, veľa ľudí z maminej strany rozmýšľalo, či prísť, ale my sme nechceli nič rušiť. Dokonca prišla aj teta s ujom, čo sme veľmi nečakali a veľmi si to ceníme, že tam aj napriek žiaľu boli." Keď odchádzali, dala im z najkrajších kytíc, aby jej ich zobrali. Podobne, 2 týždne pred svadbou zomrela jednej žene babka. Jej mamina povedala, že svadba bude, pretože odkladať to nemá zmysel, človek nevie, či sa niečo nestane aj o rok. Na svadbe už na to nemyslela a spomenuli si na ňu aj na manželovu mamu. Inej neveste zomrel dedko dva mesiace pred svadbou, ale rodina sa rozhodla, že svadba bude. Spomína si, ako jej dedko na smrteľnej posteli povedal, že škoda, že ju už neuvidí v bielom, a ona mala pocit, že je s nimi. Niektoré páry majú na pokračovanie v plánoch dokonca aj požehnanie od duchovných. Jednej žene zomrela starká v októbri, starký v júni a v deň jeho pohrebu aj krstný otec. Svadbu mali naplánovanú od septembra, a ich starkí, akoby to tušili, jej hovorili, aby to nerušila. Tak nerušili. Mali to odobrené aj od pána farára, ktorý povedal, že na tom, že budú tancovať a zabávať sa, nie je nič zlé, mŕtvym tým neublížia, veď oni sú už na lepšom mieste.
Podpora rodiny a priateľov
V takýchto náročných chvíľach je kľúčová podpora blízkych. "Pre tých, ktorých sa to týka, želám, aby mali železné nervy a vydržali to zlé obdobie." Ako sa hovorí, keby sme nepoznali to zlé, nevedeli by sme, aké je to dobré. A zvlášť, všetko prebolí a život ide ďalej. V prípade straty otca, ktorý mal viesť nevestu k oltáru, môže túto úlohu prevziať iný člen rodiny, čo je tiež forma podpory a útechy. Možnosť "vyspovedať sa" ľuďom, ktorí prežívajú podobné osudy, tiež pomáha vyrovnať sa s emóciami. Niekedy aj v tých najťažších chvíľach prichádza nádej: sestra jednej z diskutujúcich sa s manželom pokúšali o dieťa vyše roka, a tri týždne po smrti ich starkej otehotnela a teraz majú mesačné bábätko.
Ze smutku do RADOSTI
Správne vyjadrenie sústrasti: Jazykový sprievodca
Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života a tak situácia, kedy je nevyhnutné kondolovať známym pri príležitosti straty blízkeho človeka, sa naskytá nezriedka. Napriek tomu, ako vyplýva z internetových diskusií, mnohí Slováci majú problém kondolovať správne. Dôležité je kondolovať dôstojne, teda tak, ako sa po správnosti má.
Prečo je "Prajem úprimnú sústrasť" nevhodné?
Častým omylom je veta „Prajem vám úprimnú sústrasť“. Aj nebohá babka jednej z diskutujúcich si z takejto kondolencie zvykla uťahovať, že keď už úprimnú sústrasť prajeme, prečo ju rovno nevinšujeme. Takáto formulácia pôsobí morbídne, hoci kondolujúci to nemyslia zle, práve naopak. Predstava, že niekomu „želáme úprimnú sústrasť“, „žičíme úprimnú sústrasť“ či „vinšujeme úprimnú sústrasť“, vytvára dojem, že chceme, aby sa pozostalým niečo zlé stalo.
V Krátkom slovníku slovenského jazyka (KSSJ) sa význam slova „priať“ vysvetľuje ako „želať“ či „žičiť“, pričom „želať“ znamená „chcieť, aby sa (niekomu) niečo stalo“. Z čisto jazykového hľadiska „priať úprimnú sústrasť“ znamená, že chceme, aby sa pozostalým dostalo sústrasti či súcitu, čo však nevyjadruje našu účasť na ich strate, bolesti a utrpení.
Význam slova „sústrasť“ a správne formulácie
Dôležité je uvedomiť si význam slova „sústrasť“. Tí, ktorí ju prajú, si myslia, že sústrasť je na strane pozostalého. Pričom ide o sústrasť našu. Pozostalý totiž zažíva bolesť, trápenie, súženie, teda strasť. My mu vyjadrujeme účasť na jeho trápení, teda sústrasť. Slovné spojenie „Prajem vám úprimnú sústrasť“ teda nepôsobí čudne preto, že by sme pozostalému priali jeho stratu, ale preto, že by sme mu želali jeho strasť.
Podľa KSSJ slovo „kondolencia“ znamená „prejav sústrasti“, slovo „kondolovať“ potom znamená „dať niekomu najavo spoluúčasť pri umretí blízkeho človeka“. KSSJ uvádza význam slova „sústrasť“ ako „účasť na utrpení iného, ľútosť nad ním“. Inými slovami - „utrpenie iného“ je na strane pozostalých, nie na strane kondolujúcich. A keďže kondolujúci chce prejaviť svoju „účasť“, „nepraje“ ju, ale pozostalým ju vyjadruje ubezpečením, že aj on chce mať či má „účasť“ na ich bolesti a utrpení. Takto sa stáva nielen spoluúčastný na utrpení, ale chce aj pomôcť znášať bolesť a utrpenie.
A práve „účasť na utrpení iného“ sa vyjadruje taktným slovíčkom, skoro až prosbou „prijmi/te úprimnú sústrasť“ alebo „vyjadriť úprimnú sústrasť“ či „vysloviť úprimnú sústrasť“. Pre tých, ktorí si nevedia zapamätať, či sa sústrasť „praje“ alebo „vyslovuje“, sa odporúča povedať (napísať) len „Úprimná sústrasť“. Je to správnejšie ako formulácia v akuzatíve („úprimnú sústrasť“), pretože v akuzatíve ide o skrátenú verziu „prijmi/te moju úprimnú sústrasť“ alebo „vyslovujem ti/vám úprimnú sústrasť“.
V rámci diskusií na sociálnych sieťach sa môže kondolencia prejaviť aj skratkou z latinského „Requiescat In Pace“ - „R. I. P.“, čo znamená „nech odpočíva v pokoji“.
