Mária Antónia Habsbursko-lotrinská, známa ako Mária Antoinetta, sa narodila 2. novembra 1755 vo Viedni a zomrela 16. októbra 1793 v Paríži. Bola dcérou cisárovnej Márie Terézie a jej manžela Františka I. Lotrinského. Ako pätnásťročná sa stala manželkou francúzskeho následníka trónu, dauphina Ľudovíta, budúceho Ľudovíta XVI. Už od narodenia jej bola preukazovaná veľká úcta a ľudia jej volali na slávu.
Mária Antoinetta je nesporne jedna z najrozporuplnejších postáv v dejinách. Málokto bol za svojho života tak odsudzovaný a po smrti tak oslavovaný, ako práve ona. Vo väčšine dielach je opisovaná ako zhýralá a povrchná žena túžiaca len po zábave. Avšak len zriedka je spomenutá jej ťažká životná situácia. Jemná, láskavá, ušľachtilá mladá žena, v tej dobe ideál krásy, sa musela vydať do cudzej krajiny s inými mravmi a žiť s chladným, neohrabaným, uzavretým a fyzicky nepríťažlivým mužom. Francúzi ju v posledných rokoch života nazývali „ľahkou ženou z Rakúska“ a obviňovali ju zo všetkých sexuálnych a politických zločinov. Gilotína nebola jedinou tragédiou, ktorá šarmantnú habsburskú princeznú v živote postretla.
Detstvo a rodinné zázemie Márie Antoinetty
Mária Antoinetta bola pätnástym a predposledným dieťaťom rakúskej cisárovnej Márie Terézie a cisára Františka Štefana Lotrinského. Na svet prišla na Dušičky 2. novembra 1755 vo viedenskom Hofburgu a pokrstili ju Mária Antónia Jozefa Johana. Francúzske meno Antoinetta sa zaužívalo až neskôr. Bola veľmi pekná, temperamentná a mala talent obkrútiť si vychovávateľov okolo prsta. Jej detstvo bolo veselé, hravé, bezstarostné, od narodenia ju všetci naokolo zbožňovali.
Mária Terézia svoje deti milovala a historici ju opisovali ako materinskú cisárovnú. Len na ne nemala dosť času, aby im lásku aj preukázala. Nielen štátnické povinnosti, ale aj cisársku domácnosť mala pevne v rukách, všetko riadila. Svojim potomkom vytvorila harmonické prostredie, trvala na pravidelnej strave, hygienických návykoch a dennom pobyte na čerstvom vzduchu. Starostlivosť však prenechala na pestúnky, guvernantky a učiteľov. Mária Terézia si pravidelne nechávala posielať správy o zdraví a správaní každého dieťaťa. Jej láska však bola autoritatívna, vyžadovala zbožnosť, disciplínu a poslušnosť.
Politické pozadie manželského zväzku
V tomto období sa na mnohých miestach Európy viedli mocenské boje medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami. Diplomatickí zástupcovia oboch krajín sa snažili medzi oboma dynastiami vytvoriť nejaký spolok, ktorý by trval dlhšie než pár mesiacov a bol zárukou mieru. To bola oblasť pre Máriu Teréziu, ktorá bola známa svojou sobášnou politikou. Dlhé roky medzi sebou bojovali Rakúsko a Prusko. Obdobie vlády Márie Terézie poznačili dve dôležité vojny - prvá a druhá sliezska vojna. Rakúskym spojencom v týchto vojnách bolo Anglicko, no to po niekoľkých rokoch bojov bolo finančne aj vojensky vyčerpané.
Preto Anglicko dohodlo s Francúzskom mier, ktorý bola 30. apríla 1748 Mária Terézia donútená podpísať. Podľa tejto zmluvy stratila niekoľko významných oblastí, napríklad Sliezsko, ktoré získal pruský panovník Fridrich II. Mária Terézia sa však tak hospodársky významnej oblasti, akou bolo Sliezsko, nechcela vzdať, a preto potrebovala nájsť nového spojenca, ktorý by ju podporil v boji proti Prusku. Novým spojencom Rakúska sa stalo práve Francúzsko. Po niekoľkých úspešných rokovaniach bola 1. mája 1756 vo Francúzsku spísaná dohoda. Ľudovít XV. podpísal zmluvu 2. mája a Mária Terézia 19. mája toho roku.
V čase, keď Antónia prišla na svet, panovalo medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami napätie, ktoré sa často končilo bojmi. Mária Terézia chcela zabezpečiť trvalejší mier medzi týmito dvomi kráľovskými dynastiami, a preto sa rozhodla riešiť dlhotrvajúcu krízu politickým sobášom. K tejto forme sa uchyľovala často. Všetkým svojim deťom, okrem najobľúbenejšej dcéry Márie Kristíny, ktorej dovolila vydať sa z lásky, vyberala životných partnerov podľa politických potrieb cisárstva. Jedenásťročnú Antóniu zamýšľala vydať za vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. - dauphina Ľudovíta. Pôvodne o sobáši s Antóniou uvažoval aj takmer 60-ročný vdovec Ľudovít XV., no nakoniec sa rozhodol, že mu bude „stačiť“ milenka Madame du Barry a budúcu nevestu prenechá vnukovi.
Príprava na kráľovskú svadbu
Mária Antónia však nebola pripravená na taký závažný krok, ako je sobáš s následníkom francúzskeho trónu. Francúzštinu, rodný jazyk jej budúceho manžela, neovládala slovom ani písmom, taktiež nemala žiadny všeobecný prehľad a v tom veku sa len čiastočne zaujímala o hudbu, umenie a literatúru. Nastal problém týkajúci sa jej vzdelania. Nebola hlúpa, len bola nesmierne lenivá. Učenie ju nezaujímalo a jej vedomosti boli chabé. Zatiaľ čo jej súrodenci už v desiatich rokoch hovorili plynule viacerými cudzími jazykmi a zvládali kvantum učiva, Antónia ovládala pár slovíčok z francúzštiny a taliančiny, horko-ťažko vypočítala jednoduché matematické príklady a o pravopise nemala ani potuchy.
Po uzavretí predmanželskej zmluvy jej matka Mária Terézia prizvala do Viedne učiteľov, ktorí mali z malej arcivojvodkyne vytvoriť budúcu kráľovnú a „madam“. Učili ju etikete, tancovaniu a jazykom. Učitelia ju charakterizovali ako nepozornú, neposednú a hlavne veľmi povrchnú. Napriek tomu, že Mária Antónia veľmi rýchlo chápala, bola lenivá premýšľať a nerada sa učila. Nemala snahu preniknúť až k jadru problémov. Jej výučba trvala štyri roky. Vďaka svojmu učiteľovi, hudobnému skladateľovi Christophovi Willibaldovi Gluckovi, milovala hudbu a bola by pretancovala aj celý deň. Učitelia ju doučovali cudzie jazyky, preberali s ňou všeobecný prehľad a cibrili dvornú etiketu.
Mária Terézia na výbave nešetrila. Štátne financie neboli v najlepšom stave, no aj tak z nich minula obrovskú sumu - 400-tisíc dukátov. Zahanbiť sa nedal ani Ľudovít XV. Vnukovej neveste poslal do Viedne honosné dary, ktoré priniesol sprievod pozostávajúci zo 117 osôb.
Svadobné ceremónie a príchod do Francúzska
Dňa 19. apríla 1770, keď mala Mária Antónia štrnásť rokov, sa konala svadba v zastúpení v augustiniánskom kostole vo Viedni. Ženícha zastupoval nevestin brat Ferdinand. Po pompéznych dvojdňových oslavách sa 14-ročná nevesta rozlúčila s rodinou a vydala sa na cestu do Paríža. S matkou sa viac nestretla.
Mária Antónia vyrazila 21. apríla 1770 v kočiari francúzskeho kráľa smerom k svojej novej vlasti. Až na hranicu ju sprevádzala rakúska družina. Na hraniciach medzi Francúzskom a Svätou rímskou ríšou národa nemeckého, kam dorazila 7. mája, sa musela obliecť do nových, francúzskych šiat a všetky osobné veci z domovskej krajiny musela zanechať.
V novom domove ju najprv žoviálne privítal Ľudovít XV., a po ňom hanblivo jeho vnuk Ľudovít. Kráľ Ľudovít XV. ju podrobne prezrel a Mária Antoinetta sa mu od prvej chvíle páčila. Pri prvom stretnutí s budúcim manželom, malým, nemotorným a tiež krátkozrakým Ľudovítom XVI., ju privítal s ospalým výrazom na tvári podľa etikety a pri chabom úsmeve odhalil svoje krivé zuby.
Oficiálny svadobný obrad sa konal 16. mája 1770 vo Versailles. Manželia sobášny akt potvrdili svojimi podpismi. Na pergamene svadobného aktu je podpísaná Mária Antoinetta Josepha Jeanne a vedľa jej mena je veľká machuľa, čo bolo vraj zlé znamenie. Mária Antoinetta sa stala právoplatnou manželkou Ľudovíta XVI. Hostina bola honosná, zúčastnilo sa na nej asi 6-tisíc hostí a panovník nezabudol ani na ľud. Mária Antoinetta jedla veľmi málo, zato jej manžel mal poriadny apetít.
Začiatok manželského života vo Versailles
Mária Antoinetta si spočiatku ťažko zvykala na život na francúzskom dvore, najmä na dvornú etiketu, tak odlišnú od atmosféry vo Viedni. Keď Mária Antoinetta prišla do Versailles, jej úmyslom určite nebolo stať sa módnou ikonou. Ľudia sa o ňu veľmi zaujímali, presne ako predpokladala jej matka Mária Terézia, ktorá ju do Francúzska posielala s varovaním: „Všetky oči sa budú upierať na teba, tak sa správaj na úrovni“. A mala pravdu, očí, ktoré striehli na každý jej pohľad, úsmev, či odraz citu v tvári nebolo rozhodne málo, sledoval ju celý francúzsky dvor. Francúzsky ľud privítal svoju novú kráľovnú s veľkým nadšením a svojou láskavou povahou si hneď získala služobníctvo.
Jedným z problémov pre Máriu Antoinettu bola milenka kráľa Ľudovíta XV., starého otca jej manžela, Madame du Barry, čo bolo niečo nepredstaviteľné na viedenskom dvore. Od začiatku bolo jasné, že toto manželstvo nebude šťastné a naplnené. Ľudovít XVI. bol o pätnásť mesiacov starší ako Mária Antoinetta, ale veľmi nevyspelý. Čo sa týka telesného vzhľadu, rozdiel medzi nimi nemohol byť väčší. Ona bola krásna a obľúbená, on bol nepríťažlivý a nemotorný. Ľudovít mal prázdne modré oči, vyčnievajúci nos, plné a vraj zmyselné pery, ktoré však svedčili viac o láske k jedlu, ako záujmu o opačné pohlavie. Bol obézny a svoju nemalú váhu nosil s ťažkosťami.
Ľudia bývali zaskočení jeho hrubosťou, nedostatkom zdvorilosti a sklonom ku krutým a hrubým žartom. Dauphin bol vo svojich pätnástich rokoch úplne nekultivovaný. Jeho manželka si zamilovala francúzsku hudbu a divadlo, on oboje z duše nenávidel. Čo sa týkalo tanca, ktorý Mária Antoinetta zbožňovala, bol pre ňu Ľudovít nerovným partnerom a to, že tancovala s inými mužmi, ho nechávalo chladným. Pravdepodobne mu vyhovovalo, že jeho spoločnosť vyhľadávala, len keď to bolo nutné. Len dobrá nálada a humor jej umožňovali zniesť svoju neľahkú situáciu. Mária Antoinetta, ktorá sa nepodriaďovala dvornej etikete, sa rýchlo stala terčom verejnej mienky, ktorá ju obviňovala zo všetkých nečestností, a to ešte dávno pred rokom 1789. Kráľovná si žila vo svojej zlatej klietke a o skutočnom svete za múrmi paláca nič nevedela. Izolovanosť vtedajšieho panovníckeho dvora od problémov bežného človeka bola pre tú dobu skutočne príznačná.
Nevyplnené manželské povinnosti
Nedospelý následník trónu Ľudovít XVI. počas obradu Márii Antoinette predčasne navliekol svadobný prsteň a cez svadobnú noc jej nepovedal ani slovo a celú ju prespal. Až francúzsky kráľ Ľudovít XV. vnuka upozornil, aby sa pred svadobnou nocou miernil. Na to dauphin odpovedal, že po dobrej večeri sa mu aj dobre spí. Aj sa mu spalo a žiadna svadobná noc sa nekonala. Ani vtedy, ani neskôr.
Ľudovít XVI. sa o svoju manželku takmer vôbec nezaujímal a nebol schopný akéhokoľvek fyzického kontaktu. Svadba vo fyzickom slova zmysle sa neuskutočnila ani už v spomínanú svadobnú noc, ani v nasledujúcich týždňoch, mesiacoch a rokoch. Mladý Ľudovít bol impotentný. Táto novina samozrejme nezostala utajená. Na kráľovský dvor bolo predvolaných niekoľko lekárov, ktorí zistili, že dauphinova impotencia nemala fyzickú príčinu, ale spočívala v malom vrodenom defekte. Po tomto zistení prebiehala porada za poradou. Všetci naokolo radili Márii Antoinette, ako uspokojiť Ľudovíta. Nič však nepomáhalo. Snažili sa ho prehovoriť k malej operácii, ktorá by problém vyriešila, ale Ľudovít XVI. sa svojou váhavou povahou nevedel rozhodnúť. Ďalšie dva roky prebiehali v podobnej situácii. Vtedy sa rozhodol zasiahnuť Jozef II. (brat Márie Antoinetty) a pokúsil sa prehovoriť švagra k operácii. Podarilo sa. Následne sa mu po siedmich rokoch podarilo splodiť prvého potomka. Po siedmich rokoch manželstva Mária Antoinetta konečne otehotnela.
Všetky bozky Márie Antoinetty a Ľudovíta XVI. (Marie Antoinetta, 2022)
Kráľovná Francúzska a jej vplyv
Pár mesiacov po svadbe umrel Ľudovít XV. dňa 10. mája 1774 a na mladého Ľudovíta XVI. pribudlo veľa nových vladárskych povinností. Novým kráľom sa stal manžel Márie Antoinetty. Nemal to jednoduché. Pri svojej dobráckej povahe nevedel vládnuť, často váhal a nedokázal prijať zásadné rozhodnutia. Neuľahčovala mu to ani Mária Antoinetta. Počas obdobia panovania svojho manžela sa Mária Antoinetta pokúšala zasahovať do politických záležitostí. Podporovala de Choiseulea, ktorý bol predstaviteľ prorakúskej politiky vo Francúzsku. V roku 1784 otvorene podporovala záujmy svojho brata Jozefa II. v spore o Nizozemsko.
Módna ikona a kritika dvora
Spolu s Máriou Antoinettou prišiel do Francúzska nový umelecký smer - hravé rokoko. Dauphinka bola od prvej chvíle bohyňou rokoka. Podľa nej sa riadila móda a dobový vkus. Ona bola ideálom krásy tej doby, stala sa alfou a omegou kráľovského dvora. Bola tou, ktorá odmietala nosiť korzety vystužené kosticami z veľrýb (ako bolo v tej dobe zvykom) a na vychádzky na koni si obliekala nohavice. A to bola v tej dobe veľká trúfalosť! Jej svojhlavosť vyprovokovala na dvore vlnu závisti i nenávisti. Na korunovácii svojho manžela v roku 1775 sa prvýkrát ukázala vo vysokom účese, ktorý sa neskôr stal jej poznávacím znamením, niekedy dosahujúcim aj polmetrovú výšku.
Obklopovala sa kreatívnymi ľuďmi ako architektmi, maliarmi a hudobníkmi. Predovšetkým však mala osobnú krajčírku menom Rose Bertin a kaderníka Leonarda. Títo dvaja fungovali rovnako, ako dnešní „stylisti celebrít“. Všetci jej bohatí priatelia ju zbožňovali a obdivovali, chceli byť ako ona. V ich očiach bola „perfektná“. Ženy sa obliekali ako ona a muži ju milovali. Bola tou najlepšou hostiteľkou! Čo povedala, bolo múdre. Čo urobila, bol zákon. Čo si priala, bolo splnené. Ak si zmyslela a urobila hocijakú hlúposť, celý dvor ju s nadšením napodobňoval.
Jej deň začínal dôležitou ceremóniou, kde slúžka, ktorá mala na starosti jej garderóbu, pristúpila s niekoľkými košeľami, vreckovkami a uterákmi k rannej toalete. Po boku stála jej prvá komorná, ktorá sa vzápätí poklonila a podala jej látkové vzory všetkých jej šiat. V žiadnom prípade si kráľovná nemohla vziať šaty, ktoré už mala raz na sebe! Kráľovná si vybrala šaty, k tomu ranný župan, krajkové šály, čepce, plášte, pásy, rukavice a spodné prádlo. Nikdy v histórii ženy nevyhodili toľko peňazí za oblečenie ako za vlády Márie Antoinetty. Ich účesy a klobúky boli naozaj až smiešne. Mali tak vysoké účesy, že sa museli vyrábať vyššie kočiare, aby sa tam dámy zmestili.
Mária Terézia vo svojich listoch dcéru nabádala, aby viac čítala, chodila medzi ľud, venovala sa charite, prestala organizovať rôzne večierky a hlavne hazardné hry. Na svoje kratochvíle takmer vydrancovala štátnu pokladnicu. Mária Antoinetta však všetky rady svojej matky ignorovala. Namiesto toho, aby využila svoju moc, ktorá jej spadla do lona, využívala ju len na ukojenie svojej túžby po sebaprezentácii, po pôžitkoch, po vlastnom „šťastnom“ živote.
Francúzsko v tej dobe sužovala veľká bieda. Úroda na poliach bola zničená nepriazňou počasia, dane boli príliš vysoké a zle rozložené. Najbohatšia šľachta a cirkev neplatili dane vôbec a najchudobnejší poddaní mali dane najvyššie a nemilosrdne vymáhané. Mária Antoinetta býva často označovaná ako hlavný vinník bankrotu štátnej pokladnice. Aj preto ju (často neprávom) označovali ako „Madame Déficit“. A to najmä preto, že si dávala dovážať drahé látky, čipky, šperky, usporadúvala nákladné plesy, v kartách prehrávala astronomické čiastky. Hoci náklady na kráľovský dvor sa rovnali desatine ročného štátneho rozpočtu, hlavnou príčinou bankrotu bolo financovanie amerických kolónií v boji o nezávislosť proti Veľkej Británii. Z veľkej časti môže za obrovský štátny dlh aj neschopnosť vtedajších ministrov a kráľa presadiť zdanenie šľachty, ktorá sa postavila proti vôli kráľa, a tým neumožnila uzdravenie hospodárstva kráľovstva.
Deti a osobné vzťahy
Od mladého páru sa hneď očakával potomok, no k splneniu manželských povinností ešte dlhý čas neprichádzalo. Trápilo to nielen mladú nevestu, ale aj jej matku vo Viedni, francúzsky kráľovský dvor a ľud. Po siedmich rokoch manželstva sa Mária Antoinetta po príchode dcéry začala meniť, zvážnela a prejavovala záujem o život poddaných. O dva roky opäť otehotnela a porodila vytúženého chlapca Ľudovíta Jozefa.
Mária Antoinetta a Ľudovít XVI. mali štyri deti:
- Mária Terézia Šarlota (* 19. december 1778 - † 19. október 1851), vydala sa v roku 1799 za bratanca Ľudovíta Antona Bourbonského, vojvodu z Angoulême. Bola jedinou, ktorá prežila Veľkú francúzsku revolúciu.
- Ľudovít Jozef Xaver František (* 22. október 1781 - † 4. jún 1789), zomrel ako 7-ročný na kostnú tuberkulózu.
- Ľudovít Karol (* 27. marec 1785 - † 8. jún 1795), narodil sa v čase, keď zomrela matka Márie Antoinetty. Mária Antoinetta ho s láskou volala „miláčik z lásky“, čoho sa chytili jej neprajníci a tvrdili, že je synom jej milenca Axela Fersena. Zomrel za neobjasnených okolností v čase hrôzovlády, keď bol poslaný na prevýchovu k obuvníkovi Simonovi.
- Sofia Helena Beatrix (* 9. júl 1786 - † 18. jún 1787), narodila sa telesne postihnutá a dožila sa len jedenástich mesiacov.
Či bol Axel Fersen skutočne otcom jedného z detí Márie Antoinetty, sa nikdy nepotvrdilo. Ale to, že bol jej milencom, bolo verejné tajomstvo. Zblížili sa v čase, keď kráľovskému páru zomrel malý následník trónu. Mária Antoinetta v ňom našla oporu, ktorú márne hľadala v manželovi, a vytúženú lásku. Stretávali sa tajne, listy si písali neviditeľným atramentom. Axel sa na adresu Márie Antoinetty vyjadril, že nikto nikdy nemiloval tak ako ona. Dôverovala mu natoľko, že mu zverila do rúk prípravu úteku kráľovskej rodiny počas revolúcie.
Revolúcia a koniec monarchie
Revolučné udalosti roku 1789 kráľ i kráľovná spočiatku brali na ľahkú váhu. Ľudovít XVI. ich považoval za banálnu vzburu. Ľud od začiatku útočil na kráľovnú, kráľa považoval za slabocha, ktorý sa dal viesť svojou ženou. Mária Antoinetta bola pre Francúzov panovačná a tyranská cudzinka. Bola vinená za postupný úpadok krajiny, nárast dlhov, rozklad armády a stratu kolónií. Mohla za všetko. Vážnosť situácie pochopil Ľudovít XVI. až po dobytí Bastily 14. júla.
V rámci revolučných udalostí kráľovskú rodinu na jeseň previezli z Versailles a internovali ju v paláci Tuileries v Paríži. V tom čase ešte mohli opustiť Francúzsko, no odmietli. Mária Antoinetta nechápala zmysel revolúcie a všetko súvisiace s ňou ignorovala. Zároveň si však uvedomovala, že práve ona má rodinu zachrániť. Zrazu z nej bola energická žena, ktorá sa v roku 1791 rozhodla pre útek. Útek sa uskutočnil 16. júna 1791, no už 25. júna ich zatkli vo Varennes a priviedli naspäť do Paríža.
Mária Antoinetta po nevydarenom úteku požiadala o pomoc ruskú cárovnú Katarínu i svojho brata cisára Leopolda, ale ani jeden jej nepomohol. V Tuileries zadržaných prísne strážili a špehovali. Nakoniec Ľudovíta XVI. od rodiny odlúčili a 21. januára 1793 ho sťali na gilotíne. Mária Antoinetta šla na prvý výsluch 12. októbra. Proces s ňou bol potupný. Okrem vlastizrady a bankrotu štátnej pokladnice ju obvinili aj z incestu s 8-ročným synom.
Vtedy sa vzchopila a vyhlásila: „Z celej duše som proti takémuto obvineniu a obraciam sa na všetky prítomné matky, či by niečo také dokázali.“ Bez predložených dôkazov proti nej vzniesli závažné obvinenia, na základe ktorých ju odsúdili na trest smrti. Deň pred popravou veľmi trpela. Silno krvácala a počas noci úplne ošedivela, stala sa z nej starena. V ústrety smrti však šla ako kráľovná. Pár sekúnd pred smrťou nezabudla na slušné správanie. Keď nechtiac stúpila katovi na nohu, ospravedlnila sa: „Prepáčte, pane, neurobila som to naschvál.“ Mala 38 rokov, keď ju 16. októbra 1793 popravili na gilotíne. Desaťtisícový dav, ktorý sa prizeral, burácal. Jej telo skončilo najprv v neoznačenom hrobe. Na popravu kráčala hrdá, no nešťastná kráľovná zmierená s osudom.
