Svätý Jozef bol od Boha zvolený za manžela Panne Márii, pretože sa jej cnosťami najviac podobal. Mária, Matka Pána, si zaumienila, alebo ako sa svätí otcovia právom domnievajú, urobila sľub, že zostane vždy pannou. Týmto šťastným snúbencom bol svätý Jozef. Pochádzal síce z kráľovského rodu Dávidovho, bol ale iba chudobným tesárom v mestečku Nazaret. Akú úctu teda zasluhuje svätý Jozef už len preto, že ho Boh zvolil za manžela Márie Panny! Keby bol menej cnostný, keby sa svojimi cnosťami nebol spomedzi ľudí najviac podobal, zdá sa, že by ho Boh nebol spravil Máriiným manželom a Ježišovým pestúnom.
Historický a biblický kontext
Historici, ktorí prijímajú text evanjelií, ďalších novozákonných spisov alebo Koránu, považujú postavu Márie za Ježišovu matku. Máriu tak označujú tri zo štyroch evanjelií, Skutky apoštolov a Korán. V iných dobových prameňoch (okrem novozákonných apokryfov) sa postava Márie nevyskytuje. Podľa dostupných prameňov je pravdepodobné, že sa stala matkou vo veľmi mladom veku. Samotný Nový zákon neposkytuje príliš veľa ďalších informácií, ktoré by sa týkali jej života, novozákonné apokryfy však ponúkajú ešte niekoľko ďalších momentov.
Jozefov pôvod a vek
Nezaručená povesť rozpráva, že Jozef bol už pokročilý vekom, keď bol s Máriou zasnúbený. Samotná Matka Pána hovorí vo zjaveniach svätej Brigite: „Ešte predtým, než sa so mnou Jozef zasnúbil, vedel už vnuknutím Ducha Svätého, že som sa zasľúbila Bohu ustavičnou čistotou a že som myšlienkami, slovami a skutkami nepoškvrnenou.“ Proti stareckému profilu Jozefa sa vynárajú rázne protiargumenty: Takého by si mladučká Panna Mária za manžela istotne nevybrala. Naopak, musel to byť veľmi zaujímavý a atraktívny muž, keď i takej vzácnej deve „padol do oka“. Znalci východných pomerov tvrdia, že ženy sa v tom čase vydávali okolo šestnástich rokov. V evanjeliách sa píše, že Jozef s Máriou a dieťaťom utekali do Egypta. Nuž a ako by tam starec Jozef utekal? Ako by zvládol viac ako tisíc kilometrov? O paličke? S „hrkotajúcimi“ kosťami? Asi o šesť rokov putovali späť a kilometrov neubudlo! Po návrate do vlasti sa Jozef stará o rodinu, pracuje ako tesár… To by starec nezvládol! Svätý Jozef bol teda mladý, múdry, inteligentný muž, plný sily!
Nový zákon ponúka dva odlišné Jozefove rodokmene po otcovskej línii, jeden na začiatku Evanjelia podľa Matúša, druhý v tretej kapitole Evanjelia podľa Lukáša, ich posledná časť je však odlišná. Jedno z vysvetlení navrhuje, že genealógia podľa Lukáša je v skutočnosti Máriinou genealógiou. Táto teória však nie je všeobecne prijímaná, keďže v súčasnosti prijímaný grécky kritický text takúto interpretáciu neumožňuje a pretože nemá pevný základ v cirkevnej Tradícii. Štyri kánonické evanjeliá nespomínajú mená Máriiných rodičov, zmienku o nich však možno nájsť v Jakubovom protoevanjeliu z konca 2. storočia. Cirkevná Tradícia z neho prijala mená Máriiných rodičov - Joachim a Anna.
Židovské svadobné zvyky
Svadba u Židov v časoch Jozefa a Márie mala viacero krokov. Ak sa mladí z veľkej lásky chceli zobrať, išiel ženích do rodiny vyvolenej, aby získal súhlas rodičov a dohodol podmienky svadby. V tom bola zahrnutá aj „odmena“ za výchovu jeho nastávajúcej. Ak sa všetko dohodlo, pristúpilo sa k liturgickému obradu, v ktorom bol vzájomný súhlas zaľúbených. Dnes by sme povedali, došlo „k manželskému sľubu potvrdeného prísahou…“. Ak muž zomrel, žena sa stala vdovou a mala nárok na dedičstvo po manželovi. Ak by mu bola neverná, čakal ju trest cudzoložnice - verejné ukameňovanie. Ženích po tomto prvom dejstve svadby išiel pripraviť bývanie, zariadiť dom… Niekedy to trvalo aj mesiace.
V biblických časoch boli židovské svadobné zvyky týkajúce sa zasnúbenia oveľa odlišné a prísnejšie ako tie, ktoré poznáme dnes. Manželstvá uzatvárali rodičia nevesty a ženícha a často dokonca bez toho, aby sa poradili s párom, ktorý sa mal vziať. Pripravila sa zmluva, v ktorej rodičia ženícha zaplatili odmenu za nevestu. Takáto zmluva sa okamžite považovala za záväznú a pár sa považoval za zosobášený, hoci k skutočnému obradu a uzavretiu manželstva mohlo dôjsť až po roku. Zásnuby boli vtedy ekvivalentom svadby a tak ako to býva dnes, aj vtedy si snúbenci vymieňali prstene.
Apokryfné tradície
Pokiaľ by toto bol druhý sobáš svätého Jozefa, alebo ak svätý Jozef ako starec a vdovec si nakoniec Pannu Máriu nevzal, ale staral sa o ňu ako o pannu, bola by to téma patriaca medzi legendy a neponúkala by žiadnu záruku historickosti. Prvá zmienka o týchto legendách sa nachádza v apokryfnom „Protoevanjeliu svätého Jakuba“ z druhého storočia. Rozpráva o tom, že Mária zostávala v chráme od svojich troch rokov, a keď dosiahla vek dvanásť rokov, hľadali kňazi niekoho, kto by sa o ňu staral. Zhromaždili všetkých vdovcov z dediny, a potom, čo došlo k zázraku - z Jozefovej palice vyletela holubica -, dali Pannu do opatrovania Jozefovi. Podľa tejto legendy si však Jozef Máriu za manželku nevzal. Keď sa mu totiž anjel zjavuje vo sne, nehovorí Jozefovi ako v evanjeliu podľa sv. Matúša „neboj sa prijať Máriu, svoju manželku“ (Mt 1,20), ale hovorí „neboj sa o túto pannu“ (XIV, 2). Ďalší, neskorší apokryf, ktorý prepracúva tento príbeh, takzvaný „Pseudo-Matúš“, pochádza asi zo 6. storočia a z textu sa zdá, že Mária bola s Jozefom zasnúbená, lebo kňaz mu hovorí: „mal by si vedieť, že sa nemôže vydať za nikoho iného“ (VIII,4). No všeobecne hovorí o svätom Jozefovi ako o opatrovníkovi Panny Márie. Na druhej strane, to, že Jozef bol zasnúbený s Máriou, sa jasne uvádza v „Knihe o narodení Márie“, ktorá je akýmsi zhrnutím Pseudo-Matúša a tiež v knihe „Príbeh Jozefa, tesára“ (IV,4-5). Preto neexistujú žiadne historické údaje, ktoré by nám dovoľovali tvrdiť, že svätý Jozef bol ženatý už predtým.
CELÝ príbeh Nazareta v Biblii | Aký bol život v Ježišovom dome
Zásnuby a Božie riadenie
Podľa svätého Matúša v čase, keď Panna Mária panensky počala Ježiša, bola zasnúbená so svätým Jozefom, hoci spolu ešte nežili (Mt, 1,18). Išlo o situáciu, ktorá predchádzala manželstvu. Pre židov to bol taký pevný a reálny záväzok, že snúbenci sa už mohli nazývať manžel a manželka, a tento záväzok sa mohol anulovať len odvrhnutím manželky. Tri úryvky z Písma sa týkajú konkrétne obdobia zasnúbenia Jozefa a Márie, uzavretia ich manželstva a narodenia Ježiša: Matúš 1:18-25; Lukáš 1:26-56; Lukáš 2:1-7.
Zvestovanie a Jozefova dilema
Počas tohto obdobia zasnúbenia navštívil Máriu anjel Gabriel a oznámil jej blížiace sa tehotenstvo. Lukáš 2:1-7 tiež potvrdzuje myšlienku, že Jozef a Mária, hoci boli zasnúbení, boli podľa židovských zvykov považovaní za manžela a manželku, aj keď skutočný svadobný obrad nebol úplne uskutočnený. Jozef sa čoskoro dozvedel o Máriinom tehotenstve, čo ho nepochybne vydesilo: „Jej muž Jozef bol však spravodlivý a nechcel ju verejne vystaviť hanbe. Rozhodol sa teda tajne ju prepustiť" (Matúš 1:19). Židovské zvyky dovoľovali, aby sa považovali za manžela a manželku, hoci manželstvo ešte nebolo uzavreté. Poukazuje sa na to, že Jozef a Mária medzi sebou nezažili žiadny sexuálny kontakt, ako na to poukazuje verš 18 „skôr však, ako sa zišli". Jozef bol teda v rozpakoch. Židovský zákon stanovil, že jeho snúbenica mohla byť pre svoju neveru postavená pred súd starších a ukameňovaná na smrť. On však uvažoval o tom, že ju jednoducho v tichosti prepustí bez toho, aby sa o tom verejnosť dozvedela.
Božie objasnenie a manželský sľub
Vtedy sa Jozefovi vo sne zjavil anjel (Matúš 1:20-25) a vysvetlil mu, že sa naplní proroctvo, podľa ktorého panna porodí dieťa, ktoré bude Spasiteľom (Izaiáš 7:14), a „on [Jozef] urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“ Z textu svätého Matúša vyplýva, že keď anjel zvestoval Jozefovi a vysvetlil mu, že Mária počala z Ducha Svätého (Mt 1,20), Mária a Jozef sa vzali a začali žiť spoločne. Objasňujú nám to rozprávania o úteku a návrate z Egypta, o usadení sa v Nazarete (Mt 2,13-23), o ich spoločnom putovaní s dieťaťom do Jeruzalema a o vystúpení dieťaťa v chráme, keď už malo dvanásť rokov, ako o tom rozpráva svätý Lukáš (Lk 2,41-45).
Práve v tom čase vydal rímsky cisár Augustus príkaz vykonať súpis ľudí na celom svete. Každý sa musel dať zapísať v meste, odkiaľ pochádzal jeho rod. Preto aj Jozef s tehotnou Máriou odišli dať sa zapísať do mesta Betlehem. V hostinci nenašli ubytovanie, pretože mesto bolo preplnené a tak boli nútení uchýliť sa do maštale. Tam aj Mária porodila svojho syna Ježiša. Onedlho po jeho narodení musela spolu s ním a Jozefom utiecť do Egypta, pretože Jozefovi vo sne anjel oznámil, že kráľ Herodes Veľký sa bude usilovať Ježiša usmrtiť.
Teologické aspekty manželstva Márie a Jozefa
„Ó, Ježiš, Mária a Jozef, ktorí tu na zemi pôsobíte ako slávna trojica, na ktorej má najsvätejšia Trojica v nebesiach svoje zaľúbenie.“ Panna Mária je vyvolená medzi ženami, svätý Jozef je vyvolený medzi mužmi. Boh mu zveril to najdrahšie: Ježiša a Máriu. Jozef bol aj najblaženejší muž na svete, pretože mal za manželku najkrajšiu a najdobrotivejšiu ženu na svete a vychovával Božieho Syna! Za to mu titul Ženích Bohorodičky právom patrí.
Čistota a panenstvo v manželstve
Nazaret by sa dal právom nazvať „domom čistej lásky“. Krásna láska je, keď je ľudská láska úplne zahalená a preniknutá Božou láskou a stáva sa jej zrkadlom a ona cez ňu presvitá. Je to vtedy, keď sa eros a agapé zmierujú, keď panenstvo a svadba nie sú dostatočne rozlíšené, keď je intimita sprevádzaná cudnosťou. Kontemplujúc Máriinu najčistejšiu lásku, Cirkev v nej vidí najjasnejší znak Božej slávy a jeho múdrosti. Na ňu význačným spôsobom aplikuje slová, ktoré Starý zákon venuje Judite: „Niet na celej zemi takého stvorenia, ako je krása jej tváre a múdrosť jej slov“ (Jdt 11, 21).
Napriek fádnemu, materskému, ale nie neženskému obrazu Márie a otcovskému, ale nie nemužskému obrazu Jozefa, ktorý bol príliš často naznačovaný, Mária a Jozef prežívali nádherné stretnutie lásky a prežívali intenzívnu túžbu patriť jeden druhému v plnej službe Bohu. Všeobecná citlivosť si inštinktívne myslí, že panenstvo a manželská prirodzenosť sú alternatívami, a je ťažké uveriť, že panenská láska môže byť aj vášnivá. V skutočnosti Božia láska ľudskú lásku nevyháňa, ale naopak, zapaľuje, očisťuje a zintenzívňuje. Jedinečná panenská láska Jozefa a Márie nerobí kompromisy, ale zdokonaľuje ich zásnubnú lásku, pretože sa nijako nesnaží predvídať Božiu vôľu, ktorá je vždy tajomná, aj keď ju poznáme v jej všeobecných črtách.
Počas svojej pozemskej existencie Mária dosiahla obdivuhodnú syntézu ženskosti a skromnosti a Jozef po jej boku sa stal nádherným príkladom mužnosti a čistoty. Panenstvo neuberá z mužovej mužnosti a neuberá nič zo ženskej nehy: nerobí srdce mrzutým, ani ho nezmrazuje, naopak, ako povedal Bossuet, „dáva mu väčšiu plnosť a slobodu“. V skutočnosti, pokiaľ panenská integrita nie je prežívaná sebecky alebo neuroticky, predurčuje k manželskej láske a prehlbuje ju: vnášanie citu lásky do božskej sféry totiž neznamená jej zničenie, ale zdokonalenie.
Ticho a dialóg v manželskom tajomstve
Vo svetle jedinečného manželstva medzi Máriou a Jozefom môže mať dohoda o panenstve a svadbe veľmi konkrétny význam pre všetkých manželov, a to je hľadanie harmónie medzi dialógom a tichom: láska potrebuje a živí sa oboma. Ticho je lonom slova, slovo je ovocím ticha. Ticho bez slova je sterilné, reč bez ticha je táranie. Autentické ticho je očakávaním pravdy, autentické slovo hovorí pravdu. Striedanie a spolupatričnosť slov a ticha je hlbokým vyjadrením výmeny lásky medzi mužom a ženou.
Mária a Jozef vo svojom mlčaní poučujú predovšetkým tým, že sa naivne netvárili, že rozumejú a že sú pochopení okamžite, vo všetkom a za každú cenu. Keď Mária „otehotnela mocou Ducha Svätého“, stala sa jej udalosť väčšia ako ona sama. Neexistujú slová, ktoré by to Jozefovi oznámili. Preto sa mu Mária predstavuje taká, aká je, aj za cenu nepochopenia: prevláda však dôvera v Boha a tiež v Jozefa. Jean Guitton vidí v tomto tichu niečo hrdinské: „Hrdinským aspektom tohto svadobného ticha pred Jozefom bolo vystavenie sa podozrievavosti od toho, koho milovala.“ Máriino mlčanie sa nevzťahuje len na mieru Jozefovho chápania, ale aj, a predovšetkým na nesmiernosť Božieho daru. Keď je medzi manželmi v stávke Božie dielo v duši jedného alebo druhého, intimita je odetá do skromnosti. Sú veci, ktoré sa nedajú povedať, pretože sú nevysloviteľné: „Mária mlčí, pretože zdieľa tajomstvo priamo s Bohom. Chápe, že toto tajomstvo má pre celú Cirkev takú povahu, že sa ho nemôže zbaviť. V tejto chvíli nie je nič, čo by bolo vhodné na to, aby sa to oznámilo Jozefovi.“
Dogmy a úcta k Panne Márii
Výnimočnosť Panny Márie bola teológmi, pápežmi a svätými zdôrazňovaná už od čias raného kresťanstva. V rímskokatolíckej cirkvi a východných cirkvách je úcta Panny Márie najviac rozšírená. Panne Márii je zasvätených veľa chrámov a takmer v každom chráme a v každej domácnosti veriaceho katolíka alebo príslušníka východnej cirkvi je jej ikona, obraz alebo socha.
CELÝ príbeh Nazareta v Biblii | Aký bol život v Ježišovom dome
Bohorodička (Theotokos)
Najväčší titul, aký má Panna Mária, je Bohorodička - Matka Božia. V Novom zákone sa tento titul nevyskytuje. V cirkvi sa začína používať od 3. storočia. Už sv. Gregor Naziánsky († 390) v ňom vidí skúšobný kameň kresťanskej viery: „Kto neprijme svätú Máriu za Božiu rodičku, je odlúčený od Boha”. V roku 428 proti pojmu Bohorodička (po grécky Θεοτόκος - Theotokos) vystúpil Nestorius. Nešlo pritom vlastne o Máriu, ale o Krista. Nestórius a jeho stúpenci tvrdili, že Máriu nemožno nazývať Božou Matkou, lebo je len matkou ľudskej prirodzenosti Ježiša, čiže nie je Bohorodička (Theotokos), ale Kristorodička (Χριστοτόκος - Christotokos). Boh nemôže byť zrodený. Na 3. všeobecnom koncile v Efeze v roku 431 bol Nestórius odsúdený a koncil dal za pravdu sv. Cyrilovi a vyhlásil, že v Kristovi sa „uskutočnilo zjednotenie dvoch podstát (…). Pre toto zjednotenie bez omylu veríme, že svätá Panna je matkou Boha“, čo prinieslo prvé veľké rozdelenie cirkvi. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky sa v rímskokatolíckej cirkvi slávi 1. januára.
Celoživotné panenstvo Panny Márie
Katolícka a pravoslávna cirkev učí, že Mária bola pannou pred narodením, pri pôrode a zostala ňou aj po narodení Ježiša. Podľa tohto učenia bol Ježiš počatý v lone svojej matky Márie zázračným spôsobom, bez pričinenia ľudského otca. Podľa anjelových slov: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1,35). Stopy tejto dogmy možno objaviť už v Apoštolskom aj Nicejsko-carihradskom vyznaní viery (krédo z latinského credo): „Skrze Ducha Svätého prijal telo z Márie Panny a stal sa človekom.“. Islam tiež zotrváva na tejto pozícii. Súčasná protestantská cirkev však nemá takéto učenie a tvrdí, že Mária bola pannou až pokiaľ sa nenarodil Ježiš, ale neskôr panenstvo stratila a mala ďalšie deti s Jozefom, odvolávajúc sa na zmienky o Ježišových bratoch v Novom Zákone. Obhajcovia učenia o celoživotnom panenstve Panny Márie, vrátane Kalvína, upozorňujú na skutočnosť, že aramejský jazyk, ktorým hovoril Ježiš a jeho učeníci, nepozná slovo bratranec a namiesto toho používa slovo brat. Argument, ktorý používajú protestanti k tomu, aby dokázali, že Mária žila s Jozefom klasickým manželským životom (a mala s ním aj deti) sú nielen zmienky o Ježišových bratoch, ale aj text z Matúšovho evanjelia 1,24 - 25. Tam sa píše: Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš. Nebol to teda pre Jozefa definitívny zákaz manželského života so svojou manželkou, ale len časové obmedzenie. Zmienku o tom, že by Jozef s Máriou nežil manželským životom, v kanonických evanjeliách nenájdeme a evanjeliá apokryfné nie sú z pohľadu cirkví hodnoverné zdroje.
Nanebovzatie Panny Márie
Táto dogma je špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 1. novembra 1950 pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus. Ako tzv. neomylné pápežove vyhlásenie sa toto tvrdenie po vyhlásení dogmy stalo súčasťou katolíckej viery. Zároveň to bola posledná doteraz vyhlásená pápežská dogma. Táto dogma nič nehovorí o tom, či Panna Mária zomrela a bola hneď vzkriesená, alebo bola vzatá do nebeskej slávy bez porušenia smrti. Chápe sa ako príklad vzkriesenia ľudského tela po smrti. Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil v Ríme pápež Sergius I. a oslavuje sa 15. augusta. Tento sviatok oslavujú aj gréckokatolíci a pravoslávni, tiež 15. augusta, ale pod názvom Zosnutie presvätej Bohorodičky (Uspenie).
Nepoškvrnené počatie Panny Márie
Táto dogma je tiež špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 8. decembra 1854 pápež Pius IX. v encyklike Ineffabilis Deus. Ukončil ňou dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi, či Mária bola naplnená Božou milosťou už v okamihu jej počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu. Uvedená dogma tvrdí: „Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.” Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré niesla spolu so svojím Synom. Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa slávi 8. decembra.
Zásnubný prsteň Panny Márie ako relikvia
V katedrále v Perugii sa nachádza jedna z najvýznamnejších pamiatok Katolíckej cirkvi: zásnubný prsteň Panny Márie a svätého Jozefa. Jeho autenticita je stále kontroverznou otázkou a svoj základ má v ľudovej tradícii. To ale neznamená, že by sme takýto predmet mali odmietnuť, či dokonca zahodiť. Naopak, v Perugii ide o úctu, ktorú môžeme nanovo objaviť. Hoci existuje veľa kostolov, ktoré sa hrdia tým, že uchovávajú zásnubný prsteň Panny Márie a svätého Jozefa, práve katedrála v Perugii patrí medzi najdôveryhodnejšie. Nie je to pravá relikvia, no túto hodnotu získal postupne a v priebehu storočí priniesol ľuďom i jednotlivcom veľké dobrá.
Ľudová tradícia hovorí, že ide o svätý prsteň alebo inak nazývaný zásnubný prsteň Panny Márie, ktorý jej pri zásnubách daroval sv. Jozef. Tento prsteň má za sebou dlhú históriu. V roku 985 ho Ranieri, zlatník z Chiusi, kúpil od židovského obchodníka s drahými kameňmi a v Chiusi v provincii Siena zostal až do roku 1473. Madona sa mu zjavila vo sne a napomenula ho pre nedostatok viery. Vyčítala mu, že s týmto drahocenným prsteňom, ktorý mal vo svojom vlastníctve, nezaobchádzal opatrne a so správnou úctou. Jedného dňa však táto relikvia zmizla. Fra Winter, ktorý býval v Kláštore svätého Františka, tiež v Chiusi, si ho v tajnosti prisvojil. Povedali mu, že v minulosti všetci, ktorí zneužívali svätú relikviu, boli potrestaní. Prsteň sa ale nakoniec našiel a fra Winter bol zajatý a uväznený. „Nejde o skutočnú relikviu,“ vysvetľuje don Fausto Sciurpa, predseda kapituly a arcikňaz Katedrály sv. Vavrinca v Perugii. „Z duchovného a kultúrneho hľadiska ho možno definovať ako pamätník našej viery. Pre obmedzenia spôsobené pandémiou koronavírusu utrpeli aj vzťahy. „Preto svätý prsteň,“ zdôrazňuje kňaz, „je spomienkou na snúbenecké puto medzi Máriou a Jozefom.“
