Rómska kultúra, bohatá na tradície a zvyky, odráža svojrázny pohľad na životné udalosti, akými sú narodenie, manželstvo a smrť. Aj napriek stáročiam sociálnej exklúzie, marginalizácie, diskriminácie či rasizmu si rómske skupiny zachovali svoje etnokultúrne znaky. Tradície Rómov sa môžu líšiť od komunity ku komunite v čase a priestore, no podstata dôležitých životných míľnikov zostáva zachovaná.
Pôvod a etnokultúrne znaky Rómov
Hovoriť o Rómoch a skúmať život v rómskych komunitách by nešlo bez zadefinovania, kto je vlastne Róm. Hovoríme o troch charakteristikách Rómov: etnické, demografické a antropologické. V kontexte tradícií sa sústredíme na etnické charakteristiky, ktoré vychádzajú z ich histórie a ich tradícií.
Z histórie Rómov
Hoci jednoznačné písomné pramene dokazujúce pôvod Rómov neexistujú, súčasný stav bádania rómskeho jazyka naznačuje, že Rómovia pochádzajú z Indie. Jazyk Rómov a Manušov (Nemecko) je blízky indickým jazykom po lexikálnej, gramatickej a fonologickej stránke (Cohn, 2009). Jazykovedci sa domnievajú, že Rómovia pôvodne patrili ku skupine Dómov, ktorých spájajú s kastou Pária z juhu Indie a „nedotknuteľných Čandálov“ (Cangár, 2003: 24). Príčiny ich odchodu z Indie mohli byť rôzne - od sociálnych podmienok (nedostatok potravy pre časté suchá) cez opustenie Indie pod tlakom vpádu Arabov a Mongolov až po najčastejšie sa v literatúre vyskytujúcu možnosť, a to tú, že sa chceli vymaniť z prísne kastovne delenej indickej spoločnosti, kde patrili k najspodnejšej kaste.
Najstaršia známa písomná zmienka o Rómoch v Európe je z roku 1068, zaznamenaná v rukopise „Život svätého Georga Antonita“. Romológovia sa domnievajú, že pomenovaním Adsincani v 11. storočí a Athinganoi (Atsigános) v 12. storočí na území dnešného Grécka pôvodne označovali príslušníkov náboženskej skupiny - manichejcov. Slovo Atsigános sa stalo základom najrozšírenejšej skupiny pomenovaní Rómov: Acinganus, Cingerus (latinsky), Zingaro (taliansky), Zigeuner (nemecky, holandsky), Tigan (rumunsky), Czigány (maďarsky), Cigán, Cikán, Cygan (v slovanských jazykoch).
Európska romistika potvrdzuje, že Rómovia začali v prvých skupinách a prúdoch postupovať z Balkánskeho polostrova postupne až do strednej Európy už v 12. a 13. storočí. Po prvých kontaktoch začína ich stáročné putovanie po starom kontinente, ktoré bolo relatívne rozporné. Napríklad o období 15. storočia sa často hovorí ako o zlatom veku Rómov v Európe, čo odráža ich počiatočné priaznivé prijatie domácim obyvateľstvom, ale aj viaceré glejty (ochranné listiny) od európskych panovníkov (Cangár, 2003). Postupom času sa situácia Rómov v Európe začína meniť k horšiemu, čo vyústilo do perzekučných zákonov a holokaustu v polovici 20. storočia.
Rodina a jej význam v rómskej kultúre
Rodina predstavuje jednu z najdôležitejších socializačných prostredí a poskytuje jednotlivcovi jeho základnú totožnosť. Podľa Cangára (2002) je tradičná rómska rodina charakteristická životom v širšej veľkorodine, komunitným spôsobom života, zreteľnou deľbou rolí a chápaním obydlia ako dočasného, provizórneho. Rómsku rodinu nemožno chápať ako istý počet jednotlivcov, ale vždy ako celok. Konflikty prežívajú rodiny kolektívne a jedinec koná vždy v mene rodiny. Chyba, ktorú urobí jedinec, sa hodnotí ako chyba celej rodiny. Rosinský (2006) uvádza, že v tradičnej rómskej rodine mal každý svoje miesto a presne poznal svoj status.
Vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi sú veľmi silné. Jedinec z tradičnej rómskej rodiny nezostáva sám, ani doma, ani na smrteľnej posteli, či v nemocnici (Hartl, 1993). U Olašských Rómov je muž najdôležitejšou osobou rodiny, čo svedčí o silnom patriarchálnom charaktere. Naopak, u Rumungrov vnímajú narodenie dieťaťa takto: „My si vážime každé narodené dieťa rovnako, či je to chlapec alebo dievča.“ (Pani N., 54 r.). U Olašských Rómov si však viac želajú chlapca, pretože „do našej rodiny pribudne nevesta a celá jej rodina.“
Narodenie dieťaťa
V každej rodine je narodenie dieťaťa významnou udalosťou. V rómskom spoločenstve je dodnes veľkou radosťou narodenie syna, ktorý je nositeľom rodu a bude reprezentovať rodinu. Rómovia majú príslovie: „Čím viac detí, tým viac šťastia“. Láska k deťom je príslovečná. Ženu, ktorá má iba jedno, dve deti, považujú za slabú a bezdetnosť je najvyššou formou nešťastia. Tehotná žena sa považuje za marhime (nečistá) a pôrod je takisto považovaný za nečistý akt.
Keď sa v olašskej rodine narodí dieťa a matka ho prinesie domov z nemocnice, ostatné olašské matky sa na neho prichádzajú pozrieť. Každá Rómka je na dieťa zvedavá a každá mu zaželá zdravie a šťastie. Jedna po druhej si ho podávajú do rúk, alebo sa naň iba pozrú a usúdia, na koho sa podobá. Pred samotným krstom žena nesmie chodiť nikam na návštevu ani sa ukazovať na ulici, pretože je ešte nečistá. Olašská Rómka sa očisťuje tým, že ide spolu so svojou kmotrou do kostola v deň krstu. Matka dieťaťa predtým, než sa uskutoční krst, nesmie v kuchyni nič vykonávať.
Pretože Urmy (sudičky) môžu dieťaťu vtlačiť neprajný osud, uväzuje sa na zápästie novorodeniatka kus struny alebo červená niť či stužka. Rodičia i dieťa sa pokladajú až do krstného aktu za nečistých. Okrem phuri daj (stará matka) sa s nimi nemôže nikto stýkať. Tradičný krst Rómov sa dial ponorením dieťaťa do vody a vykonával ho vajda za prítomnosti krstných rodičov. Tento rómsky krst nevylučuje krst oficiálneho náboženstva, ktoré Rómovia zvyknú dodržiavať, ale vždy mu predchádza.
V rómskej tradícii má každý jednotlivec tri mená. Prvé pošepká novonarodenému dieťaťu matka do ucha. Je to tajné meno, ktoré sa vtedy vysloví prvý a posledný raz. Nepoužíva sa, má magickú silu, ktorá slúži na oklamanie démonov. Okrem matky ho nikto nepozná. Druhé meno dostáva dieťa pri rómskom krste a týmto menom ho volajú v komunite. Ak sa prezradí gadžom - nerómom, dostane k nemu dotyčný prímeno, ktoré sa naďalej tají. Tretie meno je zapísané v úradnej matrike a slúži pri styku s nerómskym okolím. Rómske deti sú obklopené láskou celého kmeňa a výchova je kolektívna.
Manželstvo a svadba v rómskej kultúre
DJ MILAN NAGY-SVADBA UKAZKA - PRESOV RUSNACKE LUDOVKY
Kmeňový život Rómov je vytvorený na systéme prísnych noriem a tabu. Slovo dievča je tu synonymom slova panna. Manželstvo je v rómskej kultúre a tradícii hlboko zakorenené a súvisí s množstvom rituálov, hoci každá skupina preferuje rôzne typy zvykov, no v konečnom dôsledku podstata je vždy rovnaká. U nich je samozrejmosťou, že nevesta sa nasťahuje k ženíchovi. Svadba pre obe skupiny Rómov predstavuje obrad, keď z dievčaťa sa stáva žena a ženích prevezme zodpovednosť za celú rodinu. U nich je hriechom bývať „na divoko“.
Výber partnera a pytačky
O výbere partnera v minulosti rozhodovali rodičia. Príslovie vraví, že nevesta sa vyberá ušami, a nie očami - čiže všeobecná povesť dievčaťa znamená viac než jej zovňajšok. Rodičia navrhnú vybrané dievča synovi, ak on však nesúhlasí, nerobia nátlak, ale hľadajú ďalej, kým nedôjdu obe strany k súhlasu.
U Rumungrov je výber nevesty len dohodou. „U nás Rumungrov len dohodou. Stretnú sa rodičia nevesty a ženícha a dohadujú sa ich budúcnosti života. (Kde budú bývať, robiť, peniaze)...“ (Pani H., 67 r.). „Svadba pre nás Rumungrov je veľmi dôležitá, hlavne keď vydávame dievku. Z dievčaťa sa stáva žena.“ Zvykom je, že nevesta sa vydáva od 18 rokov. „...od 18 rokov alebo staršie...“ (Pani N., 72 r.).
U Olašských Rómov je zvykom, že nevestu si vyberajú dohodou alebo útekom, a nie únosom. Pri zaplatení nevesty dodržiavajú tradície pytačiek, známych aj ako odobierka. Pytačky zvyčajne prebiehajú tak, že „Nevestu ide vypýtať najváženejší postavený muž z rodiny ženícha, príde tam celá rodina so sprievodom hudby.“ Pred vstupom do domu „vajda trikrát zabúcha palicou, to symbolizuje príchod pytača a vypýtanie si nevesty od rodičov... a hovoria: dozvedeli sme sa, že tu býva pekná nevesta...“ Potom otec nevesty a ešte zvyčajne dvaja, traja rodinní príslušníci diskutujú pri okne. Majú v ruke buď fľašu vína, alebo drahej pálenky. Ženíchov zástupca vytiahne peniaze, nevestin otec odmietne, tak vytiahne viac peňazí a keď sa dohodnú, pustia ich dnu a začne veľká oslava.
Svadobná hostina a oslavy
Keď sa koná svadba, je zvykom veľká hostina: „Áno, príde veľa ľudí, do domu kultúry, prichádzajú hostia... každá rodina, ako prichádza, je pre nich zahraná skladba a každý donesie drahé whisky...“ Oslavy trvajú „od rána do rána“, vždy v sobotu. Po návrate z kostola bola pripravená svadobná hostina, ktorá sa väčšinou chystala s príbuzenstvom aj niekoľko dní dopredu. Hudba, ktorú začali hudobníci aj pri príchode svadobčanov hrať, musela každého chytiť za srdce. Najskôr sa zahralo mladému páru a hromadne sa pripilo na lásku a šťastie.
Po sviatočnom chode, kde svadobčania jedli z jedného taniera a nevesta kŕmila ženícha, nevesta sa vybrala doprostred miestnosti, kde družba držal sito alebo klobúk a svadobčania si kupovali sólo s nevestou. Až potom začala zábava v plnom prúde. Odolať cimbalovej muzike a krásnym rómskym piesňam bolo a je aspoň pre rómske srdce celkom nemožné.
Čepčenie a redový tanec
Čepčenie nevesty je krásny zvyk, ktorý zažíva svoju obnovu. Mladí ľudia si na svadby pozývajú folklórne súbory, aby predstavili svoju tvorbu a ukázali správny spôsob predvádzania tradície. Príchodom polnoci sa z dievčaťa stáva žena. Nevesta a ženích sa prezlečú do tradičných krojov a nastupuje čepčenie. Slobodné dievčatá prichádzajú k neveste so sviečkami, spievajú tradičné ľudové piesne a vydaté ženy jej počas toho snímajú závoj a nasadzujú čepiec. Čepčenie symbolizuje premenu slobodného dievčaťa na vydatú ženu a má jej priniesť plodnosť a prosperitu. Odohráva sa o polnoci a po čepčení sa nevesta prezlečie do tzv. popolnočných šiat. V minulosti, keď svadby trvali dlhšie, sa čepčenie odohrávalo až ráno po svadobnej noci.
Súčasťou obradu, kedy sa nevesta stáva ženou, je aj redový tanec (alebo biely tanec či vykrúcanka), ktorý nasleduje hneď po čepčení. Táto tradícia je, pri ktorej svadobní hostia symbolicky prispievajú mladomanželom. Svadobčania stojaci v kruhu musia najskôr finančne prispieť do klobúka, následne sa im ako poďakovanie uleje pohárik pálenky a potom si môžu zatancovať s nevestou alebo ženíchom. V závislosti od kraja, z ktorého mladomanželia pochádzajú sa môže tento tanec líšiť tým, že nevesta tancuje v kruhu sama, a až na záver prichádza ženích, ktorý si ju odnáša na rukách.
tags: #svadba #dcery #ciganskeho #vajdu