Cirkev sa už od svojich počiatkov s osobitnou starostlivosťou venuje chorým, čo je neoddeliteľnou súčasťou jej poslania. Starostlivosť o chorých a ich podpora je zakorenená v tajomstve spásy a v Kristovom príklade. Veriaci sú povzbudzovaní, aby sa spájali so svojimi príbuznými alebo tými, čo sa o nich starajú, a spoločne sa modlili. Na povzbudenie a útechu sa vyberajú formuly modlitby a nábožné vzdychy zo žalmov a iných textov, prípadne z litánií.
Sviatosť Eucharistie pre chorých
V čase choroby, najmä počas Veľkonočného obdobia, je obzvlášť dôležité prijímať Eucharistiu. Ak to stav chorého umožňuje, prijímanie je vhodné udeliť pod oboma spôsobmi, teda chlieb a víno. V prípade, že chorý nemôže prijať chlieb, je možné dať prijímanie iba pod spôsobom vína, za zachovania príslušných liturgických noriem.
Obrad svätého prijímania mimo kostola
Pred príchodom ku chorému sa pripraví vhodné miesto, napríklad stolík s bielym obrusom, sviecou a krížom. Na stolík sa tiež položí korporál, na ktorý sa položí Sviatosť.
Kňaz prichádza k chorému a vľúdne pozdraví jeho i ostatných prítomných. Používa sa napríklad formula: „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista.“ Alebo: „Zvelebený Boh a Otec nášho Pána, Ježiša Krista.“ (*Možno použiť niektorú z týchto formúl.)
V úvodnej časti obradu môže zaznieť krátka modlitba alebo nábožný vzdych, napríklad: „Bože večitý, pod spôsobom chleba z lásky ukrytý.“
Nasleduje vyznanie hriechov a úkon kajúcnosti:
- Vyznávam... sa.
- Pane, zmiluj sa.
- Kriste, zmiluj sa.
Potom nasleduje slová útechy a poučenia, často s odvolaním sa na biblické texty, ktoré zdôrazňujú význam Eucharistie a Božiu lásku k trpiacim:
- V prijímaní tvojho tela (a krvi) nám dávaš účasť na veľkonočnej obeti.
- „Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj.“ (Jn 6, 55)
- „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6, 56)
- „Ako ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6, 57)
- „Ja som chlieb živý, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli.“ (Jn 6, 58)
- „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)
- „Ostaňte vo mne a ja vo vás.“ (Jn 15, 4)
- „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ (Jn 14, 27)
- „Ja som vinič, vy ste ratolesti.“ (Jn 15, 5)
- „My, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“ (1 Jn 4, 16)
Prečítaný text možno krátko vysvetliť.
Pred prijatím Sviatosti sa modlí spoločne modlitba „Otče náš...“
Kňaz ukáže hostiu a povie: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“
Chorý prijíma Eucharistiu so slovami: „Telo Kristovo.“
Po prijímaní nasleduje modlitba po prijímaní. Kňaz si očistí prsty a nádobku. Môže zaznieť niektorá z týchto modlitieb:
- „Pane, prosíme ťa, nech táto svätá sviatosť slúži nášmu bratovi (našej sestre) N. na duši a nech mu (jej) slúži na večnú spásu. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.“
- „Pane, prosíme ťa, nech nás všetkých Duch Svätý zjednotí v Kristovi a radostne pracujeme na spáse sveta. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.“
- „Pane, prosíme ťa, nech pôsobí v nás tvoj Duch, aby sme si udržali úprimnú oddanosť k tebe, ktorú sme dostali v tejto sviatosti. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.“
- „Pane, prosíme ťa, naplň nás všetkých svojím Duchom a v láske nám zjednoť srdcia i mysle. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.“
Napokon kňaz chorého i prítomných požehná: „Nech požehná vás i prítomných všemohúci Boh, Otec i Syn † i Duch Svätý. Amen.“
Chorý sa môže poďakovať Bohu za prijatú sviatosť týmito alebo podobnými modlitbami:
- „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“
- „Našiel (našla) som, koho moja duša miluje (Porov. PnP 3, 4). Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Jemu sláva na veky.“
- „Duša Kristova, posväť ma. Telo Kristovo, spas ma. Krv Kristova, napoj ma. Voda z boku Kristovho, obmy ma. Umučenie Kristovo, posilni ma. Ó, dobrý Ježišu, vyslyš ma. Vo svojich svätých ránach skry ma. Nedovoľ, aby som sa oddelil od teba. V hodinu mojej smrti povolaj ma. A daj, aby som ťa chválil s tvojimi svätými na veky vekov. Amen.“
Duchovné sväté prijímanie a jeho význam
Duchovne prijať Eucharistiu znamená vnútorne sa spojiť s Kristom skrze živú vieru, túžbu lásky a pokornú dôveru. Tento akt posvätenia môže posilniť vo viere a pomôcť žiť podľa evanjelia a Božích prikázaní. Podstatou je úkon prijatia Pánovho tela a krvi, ktoré poskytuje duchovnú silu a živí vieru. Na hodné prijatie Eucharistie bolo nevyhnutné uvedomiť si, čo táto sviatosť v sebe obsahuje - že človek prijíma telo a krv Spasiteľa.
Duchovné sväté prijímanie a jeho využívanie je známe dlhé stáročia a je veľmi dôležitou súčasťou viery. Ako prvý ho v Teologickej sume spomína svätý Tomáš Akvinský, keď hovorí o „vrúcnej túžbe po Eucharistii“. Úcta veriacich spočívala aj v tom, že z bázne pred Pánovou blízkosťou prijímali Eucharistiu len párkrát do roka, niektorí dokonca len raz v roku - na Veľkú noc.
Pápež Pius XII. zdôraznil, že ak má niekto prekážku, ktorá mu bráni pristúpiť k svätému prijímaniu (ako napríklad ťažký hriech), má si vzbudiť v srdci nábožnú túžbu spojiť sa s Kristom. Tento úmysel by mal zahŕňať predsavzatie prijať ho pod sviatostnými znakmi vo svätom prijímaní spolu s ostatnými katolíkmi, keď prekážka pominie. Z uvedeného vyplýva, že sviatostné prijímanie má prednosť pred duchovným prijímaním.
Svätý Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia píše, že je vhodné v duši neustále pestovať a roznecovať túžbu po eucharistickej sviatosti.
Modlitby pre duchovné sväté prijímanie
V čase, keď nie je možné sviatostne prijať Eucharistiu, veriaci sa môžu spojiť s Kristom prostredníctvom duchovného prijímania s týmito alebo podobnými modlitbami:
- „Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Klaniam sa ti a milujem ťa nadovšetko. Z lásky k tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Moja duša túži po tebe, ale keďže ťa teraz sviatostne nemôžem prijať, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca. Daj, aby som vždy žil v tvojej milosti a tak plnil tvoju vôľu.“
- „Ježišu, verím, že si v Oltárnej sviatosti prítomný. Dúfam, že mi dáš všetky milosti, potrebné na dosiahnutie večnej spásy. Ježišu, Bože môj, milujem ťa nadovšetko. Ježiš, moja jediná láska! Z celého srdca ľutujem, že som ťa toľko ráz hriechom urazil. Teba, najvyššie dobro, teba, ktorý si ma zahrňoval nespočetnými dobrodeniami. A ty sa predsa ku mne približuješ z oltára. Najláskavejší Ježišu! Aká veľká by bola moja nevďačnosť, keby som zasa zhrešil, keď som už toľko ráz pocítil tvoje milosrdenstvo! Práve teraz očakávam nový dôkaz tvojej lásky. Moje srdce veľmi túži spojiť sa s tebou. Keďžeťa sviatostne prijať nemôžem, príď teda ku mne duchovne. Klaniam sa ti, prítomnému v mojom srdci a celkom sa s tebou spájam. Priateľ mojej duše, nedovoľ, aby som sa niekedy od teba odtrhol. Vďaky ti vzdávam, predrahý Spasiteľ, za milosť duchovného spojenia. Ži vo mne večne a nech ja ostávam v tebe naveky.“ (sv. Alfonz z Liguori)
Sviatosť zmierenia a dokonalá ľútosť
Individuálne sväté spovede na požiadanie sú povolené. Je dôležité dodržiavať všetky hygienické predpisy a opatrenia prijaté proti šíreniu infekcie, vrátane nosenia rúška. Spovedať sa má prednostne v spovedniciach vybavených mriežkou a priesvitnou zábranou. Veriaci majú brať ohľad nielen na svoje zdravie, ale aj na zdravie kňazov. Spoveď cez internet nie je možná.
Pre veriacich je tiež dôležité poznať koncept dokonalej ľútosti. Katechizmus (Článok 1452) uvádza: „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa dokonalá (je to ľútosť z lásky - caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.“
Je čas skúšky, ktorý preverí aj to, aká je naša viera. Treba si pravidelne spytovať svedomie, vzbudzovať ľútosť a hriechu sa chrániť. Ak zavádzame bezpečnostné opatrenia, aby sa napríklad COVID-19 nešíril, treba sa, samozrejme, vyhýbať aj nákaze hriechu. To znamená vyhýbať sa blízkej príležitosti, nevystavovať sa zbytočne situáciám, v ktorých človek môže do hriechu upadnúť. Naopak, odporúča sa viac sa modliť, viac čítať Sväté písmo a duchovnú literatúru.
Sviatosti sú nesmierne vzácne: sú to pre nás viditeľné znaky neviditeľnej Božej milosti, ustanovené Kristom. Avšak neviditeľná Božia milosť v nás pôsobí, aj keď nám jej viditeľné znaky dočasne nie sú plne k dispozícii. Je tu tiež príležitosť pre hlbšie spytovanie svedomia a premýšľanie: či svätú spoveď nepoužívame ako „náplasť“ na symptómy hlbších príčin, ako sú pýcha, egoizmus, závisť alebo strach, a či sa naozaj obraciame k lepšiemu.
Pomazanie chorých: História, Obrad a Teológia
Náš Pán Ježiš Kristus od samého začiatku svojho verejného života prejavoval milosrdnú lásku a súcit voči chorým a trpiacim, ktorí vyhľadávali jeho pomoc. Kristovo poslanie sa nezastavilo len pri telesnom uzdravovaní, pretože prvoradým záujmom jeho misie bolo uzdravovanie duší a spása sveta.
Apoštolský pôvod sviatosti
Sväté tajomstvo pomazania chorých bolo predobrazené službou uzdravovania, ktorú apoštolom zveril sám Ježiš, ako to zaznamenal svätý Marek: „(Apoštoli) pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.“ (Mk 6, 13). V týchto slovách evanjelistu niektorí teológovia vidia pôvod sviatosti pomazania. Kľúčový text je z Listu svätého Jakuba: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších (presbyterov) Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene.“ (Jak 5, 14).
Historický vývoj a svedectvá
Od začiatku sa sväté pomazanie chorých udeľovalo súkromne. V spisoch cirkevných otcov v prvých storočiach kresťanstva sa spomínalo len mimochodom, bez nejakého doktrinálneho vysvetlenia. Prvýkrát sa pomazanie spomína koncom prvého storočia v takzvanom Učení dvanástich apoštolov (Didaché, 10). Koncom druhého storočia ho opäť mimochodom spomína svätý Irenej vo svojej knihe Proti herézam (kn. 1, kap. 21).
V treťom storočí to bol Origenes († 255), ktorý ako prvý citoval List svätého Jakuba, aby podporil svoje učenie o svätom pomazaní chorých. Vo štvrtom storočí sa svätý Atanáz Veľký († 373) odvolával na pomazanie vo svojom komentári k žalmom. Sýrsky spisovateľ Aphraat († 345) predstavil pomazanie už ako „tajomstvo života“. Aj svätý Ján Zlatoústy († 407) vysvetľoval „pomazanie viery“ slovami svätého Jakuba.
Počnúc piatym storočím sa cirkevní otcovia, ako napríklad svätý Augustín († 430), svätý Cyril Alexandrijský († 444), Viktor Antiochijský (5. stor.) a ďalší, už s väčšou úvahou a podrobnejšie zaoberajú tajomstvom svätého oleja (gr. euchelaion), ktoré považujú za doplnok tajomstva pokánia. Prvé úplné predstavenie svätého pomazania ako sviatosti urobil pápež svätý Inocent I. († 417) v liste biskupovi Decentiovi, ktorý obsahuje aj autentický výklad biblického textu svätého Jakuba.
Vzhľadom na tieto a mnohé iné svedectvá možno bezpečne potvrdiť a obhájiť apoštolský pôvod a stálu prax Cirkvi udeľovať sväté pomazanie chorým. Obrad svätého pomazania, ako sa udeľuje v byzantskej cirkvi, siaha do ôsmeho storočia. Najstaršia modlitba pre „požehnanie oleja chorých“ pochádza z prvej polovice štvrtého storočia a zachovala sa v euchologione Serapiona, biskupa Thmuisu. Podobná modlitba sa nachádza v diele sýrskeho pôvodu s názvom Apoštolské konštitúcie z konca štvrtého storočia.
Podľa tradície, ktorú predtým dodržiavali aj západné cirkvi, sväté pomazanie udeľovalo niekoľko kňazov v súlade so slovami svätého Jakuba: „Nech si zavolá starších (presbyterov) Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene.“ V priebehu storočí sa počet kňazov menil. V byzantskom obrade prevládal zvyk povolávať až sedem kňazov (ak boli k dispozícii), keďže v Biblii sa číslo sedem považuje za „dokonalé číslo“. Pre nedostatok kňazov sa všeobecne pripúšťa, že na udelenie svätého tajomstva pomazania postačuje aj jeden kňaz, a to aj v byzantskom obrade. Súčasná skrátená forma obradu pomazania chorých bola schválená Svätou Stolicou a odráža obrad kodifikovaný kyjevským metropolitom Petrom Mohylom v roku 1646.
Priebeh obradu pomazania chorých
Obrad pomazania sa začína sériou modlitieb, vrátane modlitby Otče náš, ktoré tvoria takzvaný Zvyčajný začiatok. Po nich nasleduje Žalm 142 (143), ktorý opisuje dôveru v Pána v čase úzkosti. Potom sa recituje Pokojná ekténia s dvoma osobitnými prosbami, v ktorých sa prosí všemohúci Boh, aby zoslal Svätého Ducha, najskôr na posvätenie oleja, potom na posvätenie chorého.
Ústredná časť obradu sa začína čítaním zo Svätého písma, ktoré je uvedené prokimenom: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba.“ (Ž 33, 22). Apoštol je vzatý z Listu svätého Jakuba a hovorí o pomazaní (Jak 5, 10 - 16). Potom sa číta evanjelium, ktoré prináša podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 25 - 37).
Samotnému pomazaniu chorého predchádza krátka modlitba, v ktorej sa zvoláva moc Svätého Ducha, aby zostúpil na požehnaný olej a urobil ho pre chorého „dokonalým vyslobodením z jeho hriechov a dedičstvom nebeského kráľovstva.“ Potom kňaz namočí prst do svätého oleja a recituje modlitbu pre pomazanie. Pomaže chorému:
- čelo (sídlo zlých myšlienok),
- päť vonkajších zmyslov (oči, uši, nosné dierky, pery a ruky) ako orgány zmyselnosti,
- hruď ako sídlo srdca („Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky“ - hovorí Pán, Mt 15, 19),
- nohy, ktoré nás vedú po ceste neprávosti.
Toto všetko musí byť uzdravené Božou milosťou, pretože v sebe skrýva „pozostatky hriechu“.
Po pomazaní, aby bol Ježiš mysticky prítomný, sa na hlavu chorého položí evanjeliár, zatiaľ čo kňaz prosí „milosrdného Pána“, aby chorému odpustil hriechy. Toto sa robí v súlade so slovami svätého Jakuba: „Ak sa (chorý) dopustil nejakých hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5, 15).
Duchovné dobrodenia pomazania chorých
Po obrade svätého pomazania môžeme jasne vnímať všetky duchovné dobrodenia tohto svätého tajomstva. Nielenže zvyšuje posväcujúcu milosť v duši chorého (prostredníctvom zostúpenia Svätého Ducha), ale ho aj zbavuje všetkých pozostatkov hriechu. Pomazanie prináša chorému aj duchovnú útechu a úľavu v jeho utrpení a inšpiruje ho, aby sa so všetkou dôverou a istotou obrátil na milosrdnú Božiu dobrotu.
Chorý je tak povzbudený trpezlivejšie znášať svoje utrpenie a s väčším odhodlaním odolávať všetkým pokušeniam a útokom Zlého. Inými slovami, sväté pomazanie udeľuje chorému osobitnú, tzv. „sviatostnú milosť“.
V niektorých prípadoch sväté pomazanie spôsobuje dokonca fyzické uzdravenie chorého, ak je to prospešné pre jeho spásu. Samozrejme, telesné uzdravenie nie je primárnym cieľom tejto sviatosti. Prostredníctvom svätého pomazania Ježiš vždy prichádza k chorým a pozýva ich, aby sa k nemu pripojili vo svojom utrpení podľa vznešeného príkladu svätého Pavla: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1, 14).
Na oplátku Ježiš rozširuje svoju božskú pomoc chorým, aby trpezlivejšie znášali svoje utrpenie v spojení s jeho vlastným.
Modlitby pri pomazaní chorých
Pri obrade pomazania chorých sa používajú viaceré modlitby, ktoré zdôrazňujú Božie milosrdenstvo a uzdravujúcu moc:
- „Nestvorený večný Bože, Svätý svätých, ty si poslal svojho jednorodeného Syna, aby uzdravil každý neduh a každú ranu našich duší a tiel. Veď si to ty, náš Boh, ktorý nám preukazuješ svoje milosrdenstvo a zachraňuješ nás, a my ti vzdávame slávu spolu s tvojím jednorodeným Synom a tvojím presvätým, milostivým a životodarným Duchom, teraz i vždycky a na veky vekov.“
- „Svätý Otče, lekár duší a tiel, ty si poslal svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, aby uzdravil každú chorobu a vyslobodil nás zo smrti. Týmto pomazaním + uzdrav svojho služobníka N. Lebo ty, Bože náš, si prameň uzdravenia a tebe vzdávame slávu spolu s tvojím jednorodeným Synom a tvojím Duchom tej istej podstaty teraz i vždycky a na veky vekov.“
tags: #sv #prijimanie #chorym #text