Jeden filozof povedal, že sa zdá, akoby bolo v povahe pravdy, že sa rada skrýva. Životná cesta Edity Steinovej však svedčí o opaku. Charakterizujú ju slová Jána Pavla II. z prednášky venovanej tejto filozofke: „Človek má živú skúsenosť s tým, že pravda je pred i nad ním samým. Človek ju netvorí, ale ona sama sa pred ním odkrýva, ak ju vytrvale hľadá.“ Nič tak nevystihuje Editine bytostné zameranie, ako jej vlastný výrok, ktorým popisuje svoj stav pred konverziou: „Moje hľadanie pravdy bolo mojou jedinou modlitbou.“
Mladosť a intelektuálne hľadanie
Edita Steinová sa narodila 12. októbra 1891 vo Vratislavi (Wroclaw) v Poľsku (vtedajšom Prusku) vo veľkej a nábožnej ortodoxnej židovskej rodine ako najmladšia z jedenástich súrodencov. Už v roku 1904, ako štrnásťročná, sa však vzdala židovskej viery a vyhlásila sa za ateistku. Napriek tomu v nej zostala silná túžba po poznaní a po preniknutí do podstaty vecí.
Po skončení deväťročnej dievčenskej školy Edita náhle stráca záujem o školu, hoci v debate s kamarátkami sa vyjadrila, že vedeckú kariéru by neobetovala za žiadnu cenu. Po čase, kedy sýtila svoj intelektuálny hlad čítaním Shakespeara či Ibsena, sa na radu bratranca rozhodla pokračovať na gymnáziu. Štúdium matematiky a latinčiny v nej vyvolalo veľké duchovné uspokojenie. Sama konštatuje: „Prvý raz bol môj duch pohltený niečím, čo ho napĺňalo.“
Univerzitné štúdiá a fenomenológia
V roku 1911 začala študovať na vroclavskej univerzite germanistiku, históriu, psychológiu a filozofiu. Edita bola presvedčená, že „na svete sme preto, aby sme slúžili ľudstvu… To možno urobiť najlepšie tak, keď človek robí to, do čoho prináša vlastné vlohy.“ Jej hľadanie istejšieho základu poznania ju priviedlo k fenomenológii Edmunda Husserla. Odišla študovať do Göttingenu, kde Husserl viedol katedru filozofie.
Fenomenológia ju okúzlila, pretože mierila na podstatu, ktorú sa snažila uchopiť priamo pomocou nazerania podstaty. Edita sa stala aktívnou členkou filozofickej spoločnosti a neskôr pôsobila ako Husserlova asistentka na univerzite vo Freiburgu. V roku 1916 obhájila svoju dizertáciu na tému O probléme empatie (Zum Problem der Einfühlung). Ako žene jej však neumožnili habilitovať sa na vtedajších nemeckých univerzitách.
Zápas o vieru a vnútorná konverzia
Veľký vplyv na Editin vývoj mal Max Scheler, ktorý ju prvýkrát kontaktoval s fenoménom viery a katolicizmu. Ďalším dôležitým momentom bola smrť jej priateľa Adolfa Reinacha. Spôsob, akým jeho vdova Anna v sile tajomstva kríža znášala túto stratu, zapôsobil na Editu viac ako celá filozofia. Reinach ukázal Edite, ako možno vlastný život a smrť chápať ako súčasť neviditeľného Božieho plánu.
Zásadný obrat nastal počas prázdnin v roku 1921. Pri čítaní Autobiografie sv. Terézie z Ávily prežila hlbokú vnútornú konverziu. Po dočítaní knihy si povedala: „To je pravda.“ Edita objavila, že cesta k Božiemu tajomstvu nevedie len cez rozum, ale cez láskyplné darovanie sa jeho vôli. 1. januára 1922 prijala krst a vstúpila do katolíckej cirkvi v katedrále v Kolíne.
Syntéza filozofie a teológie
Po konverzii Edita pod vedením Ericha Przywaru preložila spis Quaestiones disputatae de veritate od Tomáša Akvinského. Snažila sa o prepojenie fenomenológie s tomizmom, pričom hovorila o philosophia perennis (trvalej filozofii). Medzi rokmi 1927 - 1933 udržiavala kontakty s benediktínskym opátstvom v Beuron a prednášala na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky v Münsteri.
| Obdobie | Kľúčová udalosť / Pôsobenie |
|---|---|
| 1912 - 1916 | Štúdium a doktorát u Edmunda Husserla (Göttingen, Freiburg) |
| 1922 | Krst v katolíckej cirkvi |
| 1923 - 1931 | Pedagogická činnosť v Špayeri |
| 1932 - 1933 | Docentka v Münsteri |
Konfrontácia s nacizmom a vstup do kláštora
S nástupom nacistického režimu v roku 1933 musela Edita kvôli svojmu židovskému pôvodu opustiť pedagogické miesto. Už vtedy vnímala nebezpečenstvo otvorenej herézy nacionálneho socializmu a písala pápežovi, v ktorom žiadala, aby Cirkev pozdvihla svoj hlas proti zneužívaniu Kristovho mena a prenasledovaniu Židov.
V roku 1934 naplnila svoju túžbu a vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne nad Rýnom. Prijala rehoľné meno Terézia Benedikta od Kríža (symbolicky: Terézia, požehnaná skrze kríž). V roku 1938 zložila večné sľuby. Kvôli rastúcemu nebezpečenstvu bola koncom roka 1938 presunutá do kláštora v holandskom Echte, kde pracovala na svojom významnom diele Veda kríža (Kreuzeswissenschaft).
Mučeníctvo v Osvienčime
Po okupácii Holandska Hitlerom sa prenasledovanie dotklo aj konvertitov. 2. augusta 1942 vtrhlo do kláštora Gestapo a zatklo Editu spolu s jej sestrou Rózou. Ich cesta viedla cez zberné tábory až do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Edita Steinová zomrela v plynovej komore pravdepodobne 9. augusta 1942 vo veku 51 rokov. Svoj osud prijala ako obeť za svoj národ a za pokoj vo svete, plne odovzdaná do Božích rúk.
Sviatok, svätorečenie a odkaz
Edith Stein sa stala prvou kanonizovanou osobou židovského pôvodu v moderných dejinách. Jej proces svätorečenia viedol pápež Ján Pavol II.:
- Blahorečenie: 1. máj 1987 (Kolín nad Rýnom)
- Svätorečenie: 11. október 1998 (Vatikán)
- Vyhlásenie za spolupatrónku Európy: 1. október 1999
Podľa katolíckeho kalendára sa jej sviatok slávi 9. augusta, v deň jej mučeníckej smrti. Svätá Edita Steinová zanechala hlboký odkaz o tom, že pokora a intelektuálne úsilie nie sú v protiklade, a že skutočná pravda sa v plnosti odkrýva v obeti lásky.