Úvod do problematiky Bobroveckej a Suchej doliny
Ak štát neobháji cez svojich úradníkov vzácne prírodné hodnoty Bobroveckej doliny, môže Slovensko nenávratne stratiť územie, aké už inde nie je.
Tichá a Kôprová dolina patria k najznámejším tatranským dolinám, no v Západných Tatrách je ešte jedna vzácna dvojica dolín: Suchá a Bobrovecká, respektíve Jalovecká, ktorá ďalej pokračuje ako Bobrovecká a oddeľuje sa z nej dolina Parichvost.
Dopady kalamity a právne spory
V roku 2014 tu množstvo stromov vyvrátila víchrica Žofia. Zatiaľ čo v Suchej doline sa územie nechalo na samovývoj, v Bobroveckej doline sa vlečú už roky niekoľko sporov na súde a na okresných úradoch. Dva z nich chcú ťažiť kalamitné drevo, jeden z nich aj zdravé stromy. Pritom by mohli dostať od štátu finančnú náhradu za jedno i druhé.
S lokalitou sa ráta aj do bezzásahovej A zóny Tatranského národného parku. V oblasti navrhovanej A zóny majú svoje pozemky urbáre z Trsteného, Jalovca a Bobrovca. Prvý z nich dostáva kompenzácie za to, že v území nezasahuje. Jalovecký urbár však chce ťažiť.
„Museli sme túto činnosť zastaviť v spolupráci s políciou,“ sťažuje sa Pavol Majko, riaditeľ Správy Tatranského národného parku. Hovorí, že urbárnikom navrhol primerané odškodnenie podľa znaleckého posudku, no neprijali ho. Nelegálnu stavbu cesty zastavila až správa národného parku za asistencie polície.
Jedinečnosť Bobroveckej doliny
Čím je dolina taká vzácna? Nevedie ňou cesta. Iná dolina s takouto dĺžkou bez cesty na Slovensku nie je. V 50. rokoch tu síce bola cesta v spodnej časti, no spláchla ju povodeň. Bez cesty sa nedá ťažiť, a tak sa mohla dolina desaťročia vyvíjať bez ľudských zásahov. Turistický chodník ju nijako nedevastoval.
Bohatstvo biodiverzity
V doline žijú vzácne a ohrozené druhy rastlín a zvierat. Napríklad ıklina lupinovitá, chránený druh európskeho významu, tu má jediné miesto výskytu na Slovensku. Žije tu 44 druhov zvierat a rastlín európskeho významu, od machov cez chrobáky až po hlucháňa a rysa.
Takéto lokality fungujú ako zásobáreň vzácnych druhov a môžu následne kolonizovať okolie, kde je osadenstvo chudobnejšie. To, že na časti územia spadol les, im neprekáža.
Finančné náhrady a návrhy na A zónu
Zaradenie pomerne veľkej plochy (až 1300 hektárov) do A zóny ponúklo TANAP-u bývalé vedenie urbáru Bobrovec. V znaleckom posudku, ktorý vypracoval Ján Bebej, sa uvádza, že z padnutého kalamitného dreva by boli výnosy 930-tisíc eur, náklady na ťažobnú a následne na pestovaciu činnosť by boli vyše 565-tisíc eur. Rozdiel, teda 371-tisíc eur, mal urbárnikom vyplatiť tát.
Keď už bol celý proces na konci a okresný úrad v sídle kraja išiel vydať konečné rozhodnutie o vyplatení peňazí, urbár zrazu požiadal o prerušenie konania. Požiadali o súhlas s výstavbou lesnej cesty, postupne ju však zamietol Okresný úrad v Žiline, ministerstvo životného prostredia aj Krajský súd v Bratislave.
Predseda urbára Tomáš Hrtko hovorí, že keď zoberie kompenzáciu, vzdáva sa svojho majetku. „To znamená, že moje deti budú dediť parcely, listy vlastníctva, ale nikdy z nich nebudú mať osoh.“ Kompenzácie sa však vyplácajú opakovane a je viac možností, závisí od konkrétnej situácie.
Ekonomické a environmentálne argumenty
V lokalite medzičasom popadali ďalšie kalamity a nerobili sa ani plánované ťažby v hospodárskych lesoch. Pavel Mathé, ktorý sa zaoberá problematikou finančných náhrad, hovorí, že výška finančnej náhrady za meter kubický bola v posledných rokoch v podobných prípadoch na Liptove okolo 25 až 30 eur. Predseda urbára však tvrdí, že celá hora spadla a nič tam nenarastie, preto by už neskôr žiadne kompenzácie nedostali.
Urbárnici tu chcú stavať cestu a ťažiť nekvalitné drevo, hoci náhrada od štátu by bola vyššia a bezprácna. „Mrzí ma, že vo vedeniach niektorých subjektov sú osoby, ktoré preferujú svoj osobný ekonomický záujem pred záujmom podielnikov. Podľa znaleckých posudkov je efekt pre podielnikov oveľa väčší ako jednorazový predaj dreva, vybudovanie cesty, starostlivosť o ňu, vyžínanie, prerezávky, ochrana proti zveri, náklady na lesných robotníkov, teraz aj právne služby,“ hovorí riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko.
Myslí si, že podielnici nie sú dostatočne informovaní o možnostiach, ktoré štát poskytuje. Pritom urbár má skúsenosť s tým, ako to funguje. Podľa Majka aj ďalších odborníkov nemá ťažba ekonomický zmysel. Otázne je už to, či by sa vôbec našiel odberateľ niekoľko rokov starého kalamitného dreva.
Na ceny dreva sa vo februári sťažoval bývalý riaditeľ Lesov SR Marián Staník. Pre TA3 uviedol, že situácia s drevom na trhu v roku 2019 bola ovplyvnená spracovaním podkôrnikovej kalamity nielen u nás, ale aj v Česku, Rakúsku, Nemecku, Poľsku a Taliansku. Od nízkej hodnoty starého dreva si treba odpočítať náklady na stavbu cesty, na prepravu lesných robotníkov, na počet hodín práce v kalamitnom teréne, kde treba preliezať padnuté stromy, na odvoz dreva z konca doliny.
OSLOBOĎME NÁRODNÉ PARKY! Podpíš teraz petíciu za národné parky bez ťažby dreva a divokej výstavby!
Konflikty a rozdielne pohľady
Predsedu urbára Hrtka rozčúlili otázky o týchto argumentoch a odpovedal už len vulgárne. Vraj nás do toho nič nie je a máme si urobiť národný park doma v kvetináči. Na otázku, či by nemal myslieť na svojich podielnikov v urbári, aby boli v pluse, odpovedal, že „tí ľudia nemajú čo dať do pece, viete? Idú tu spraviť hladovú dolinu.“ Podľa miestneho urbárnika Jozefa Hlavča to však nie je pravda, miestni si berú drevo na kúrenie zo spodnej časti doliny, kde sa ďalej hospodári.
Nie všetci urbárnici súhlasia s postupom vedenia, no sú v menšine. Po veternej kalamite prišla lykožrútová, ktorá je v doline tak vysoko, že by bolo potrebné vybudovať cestu v dĺžke troch kilometrov. Náklady na jej stavbu odhaduje približne na milión eur. Zároveň drevo podľa neho hnije a má nulovú hodnotu.
„A neviem si predstaviť tú devastáciu. To je všetko plytká pôda, pár centimetrov na skale. Jalovecká dolina, ktorá pokračuje ako Bobrovecká, je jedinou slovenskou dolinou bez cesty. Územná ochrana celej doliny je dôležitá aj podľa ďalšieho člena urbára Milana Balla. „Pred sedemdesiatimi rokmi sa tu páslo, hore boli lúky a erózia svahov spôsobená intenzívnou pastvou dobytka bola príčinou povodne, ktorá narobila veľké škody,“ spomína Milan Ballo, ktorý dlho pracoval ako strážca národného parku.
O konfliktoch hovorí aj Jozef Hlavčo. Urbárske spoločenstvo rozhoduje o všetkom na valnom zhromaždení. „Na poslednom valnom zhromaždení, kde som bol, mi vytrhol predseda mikrofón z ruky a nedovolil mi dokončiť vystúpenie.“ Predseda urbára Tomáš Hrtko podľa Jozefa Hlavča viedol valné zhromaždenie vysoko tendenčne, pozval lesníkov, ktorí obhajovali ťažbu, protistrane nedovolil vystúpiť.
Osobné reflexie a život v horách
Viktor Beránek, chatár na Chate pod Rysmi, zdieľa svoje dlhoročné skúsenosti z Tatier. Opisuje krásu prírody, výzvy spojené s vynášaním zásob a pozorovanie zmien v horskom prostredí.
„Hory sú milióny rokov zdanlivo rovnaké, nemenné. Tento rok na jar je však máličko snehu, zima bola pritom dosť snehová. Pri zásobovaní vodou sme na chate závislí od zrážok alebo snehových polí,“ hovorí Beránek.
Spomína na tragickú udalosť, keď pred 40 rokmi zmizol nosič z Brna a dodnes sa po ňom pátra. „Mám podozrenie, že ten chlapec z Rysov spadol. Zmizol 30. septembra, to už bol ľad,“ dodáva.
Beránek opisuje aj jedinečnosť komunity nosičov na Chate pod Rysmi, ktorí sú často mladí ľudia s nekonvenčným pohľadom na život. „Nie, život ich vždy vyberie. Nikdy nikomu nepoviem vopred, že ku mne príde v lete nosiť. Ak chce, môže prísť a ja si ho otestujem. Ale nedostane za to žiadne peniaze, iba stravu a ubytovanie,“ vysvetľuje.
Napriek drine a riziku nosiči nachádzajú v práci zmysel. „Majú 50 centov za kilo plus odmenu za práce na chate. Musia variť guláš, umývať riad, ubytovať ľudí, pozametať, ráno poupratovať deky; nezastavia sa od pol šiestej ráno do pol jedenástej večer,“ opisuje.
Chatár zdôrazňuje pokoj a odpojenie od civilizácie, ktoré ponúka život na chate. „Je tam úžasný pokoj. Dívaš sa do ohňa alebo z okna na hmly,“ hovorí.
Beránek tiež vyjadruje obavy o budúcnosť a civilizáciu, pričom spomína na historické udalosti a konflikty. „Bojím sa ľudskej tuposti, zloby. Bojím sa toho, že ľudia, ktorých teraz nevidíš, by sa naraz mohli dostať k moci a mohlo by sa to tu aj zle skončiť,“ priznáva.
Vysoko si cení ľudí, ktorí po skúsenostiach s vojnami a nešťastiami prestávajú byť nacionalistami. „Stretol som politikov, to áno. Zaujímavé bolo, že tí vysokopostavení politici za socializmu neboli až takí zlí, ako by som čakal,“ poznamenáva.
Požiar na hrade Krásna Hôrka a politické reakcie
Týždeň po veľkom požiari najnavštevovanejšieho stredovekého hradu Krásna Hôrka bolo pod hradom opäť horúco. Počas volebnej soboty očití svedkovia pod hradom Krásna Hôrka hovorili o plameňoch siahajúcich až do výšky dvadsiatich metrov.
Škody sú obrovské. Zhoreli všetky šindľové strechy, poškodené sú stropy, niektoré steny. Zachránené pamiatkové exponáty si vyžiadajú nové reštauračné práce, niektoré sa možno nepodarí zachrániť.
Požiar podľa všetkého neúmyselne založili dvaja chlapci, ktorý si pod hradom mali zapaľovať cigaretu a následný oheň sa prostredníctvom suchej trávy dostal až na drevenú strechu hradu.
Práve toto bol zrejme signál pre Mariána Kotlebu, aby zorganizoval v obci pod hradom Krásna Hôrka nedeľné protestné zhromaždenie. Zišlo sa tu asi 500 prívržencov ĽS-NS. Demonštrantov už čakali desiatky policajtov, vrátane ťažkoodencov a jazdnej polície na koňoch.
Kotleba chcel s členmi svojej strany poukázať na to, čo sa udialo pri požiari pred týždňom. Mieril na skupinu ľudí, ktorá tu má podľa neho len práva, ale žiadne povinnosti. Kotleba kritizoval aj verejnú zbierku na obnovu hradu: „Prečo by sme mali platiť do zbierky na niečo, čo zničili tí, ktorí nikdy do štátu žiadne peniaze nedali?“
Upozornil na problém nelegálnych rómskych obydlí pod hradom. Vyhlásil, že sa bude snažiť získať do svojho vlastníctva pozemky a následne sa vysporiada aj s čiernymi stavbami. V tom im však zabránili policajti, ktorí zatarasili všetky prístupové cesty do rómskej osady.
Keďže demonštranti neuposlúchli ich výzvy, aby sa rozišli, museli ich nasmerovať do úzkej uličky medzi domami, kde ich mali pod kontrolou. Do osady boli policajti ochotní vpustiť len Mariána Kotlebu s jeho známym, ktorý tam vlastní pozemok. Po niekoľkých výzvach a márnych pokusoch príslušníkov ĽS-NS prejsť cez policajnú bariéru sa dav napokon rozišiel.
Zdá sa, že po neúspechu Kotlebovej strany vo voľbách ich aktivity namierené voči Rómom vonkoncom neustali. Využívajú každý konflikt či kolíznu situáciu k tomu, aby priamo na mieste činu demonštrovali svoje postoje. Aj to patrí k demokracii.