Román švédskeho autora Jonasa Jonassona, s originálnym názvom Hundraåringen som klev ut genom fönstret och försvann, ktorý v slovenskom preklade Jany Melichárkovej (vydavateľstvo Ikar, 2013) nesie názov „Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol“, je literárnym dielom, ktoré po prečítaní vyvoláva úžas nad autorovou fantáziou. Tento príbeh o storočnom starčekovi, ktorý vyliezol z okna a zmizol, určite len tak ľahko nezmizne z knižnice čitateľov.
Allan Karlsson - storočný hrdina na úteku
Hlavná postava, Allan Karlsson, sa 2. mája 2005 dožíva storočného veku. Na oslavu v domove dôchodcov, ktorú mu pripravujú, sa však rozhodne nejsť. Namiesto toho vykročí opačným smerom - cez okno na prízemí do záhradky. „Nemal som sto rokov po celý život. Je to pre mňa celkom nové,“ hovorí Allan. Na umretie sa necíti, hoci od muža v jeho veku sa to všeobecne očakáva.
Allan Karlsson nikdy nepatril k náročným ľuďom, ako sám povedal, „chcel posteľ, poriadne jedlo, niečo robiť a v pravidelných intervaloch kvapku pálenky.“ A ako to už býva, just dostal viac. S boľavými kolenami sa starček dostane na autobusovú stanicu. Tam sa pred toaletou zúrivo okúňa mladík s veľkým kufrom, ktorý Allana požiada o stráženie. Sled ďalších udalostí definitívne odštartuje iniciačná formulka z úst mladého muža: „Musím srať.“ Keďže sa kufor do toalety nezmestí, Allan ho má postrážiť v čakárni. Prichádza autobus, mladík je stále na toalete a starček nastupuje - aj s kufrom. A nie je to len tak kufor…
Storočný starček, ktorý ušiel z domova dôchodcov, sa tak v malom mestečku stane senzáciou. Pátra po ňom polícia a investigatívni novinári. Z jeho zmiznutia má úprimnú radosť asi len sestra Alice, ktorá bola s Allanom na nože od prvej chvíle, keď sa jej opýtal, či sa „človek bez jej dovolenia môže vysrať.“ Hulth ďalej dosvedčil, že Karlsson bol skôr na úteku, nie že by mal nejaký konkrétny cieľ cesty. Chcel sa rýchlo dostať z Malmköpingu, pričom smer a spôsob dopravy boli preňho nepodstatné. Svedectvo Jessicy Björkmanovej, družky šoféra autobusu Lennarta Ramnéra, potvrdilo, že Karlsson si u Ramnéra kúpil lístok za určitú sumu a cieľom sa náhodou stala zastávka stanica Byringe. Nie je nijaký dôvod myslieť si, že práve tam na Karlssona niekto alebo niečo čakalo. Napriek tomu sa kufor ukázal byť kľúčovým pre ďalší vývoj udalostí, čo bolo okamžite jasné zo zúrivej reakcie pravdepodobného člena zločineckej organizácie Never Again. Fax z Eskilstuny uvádzal, že na stanici Byringe vystúpil najprv Karlsson, a potom člen Never Again, ktorí odišli na neznáme miesto.
Životná púť naprieč 20. storočím
Životná púť hlavného hrdinu je zábavne poňatým katalógom dôležitých dejinných udalostí 20. storočia. Ich iniciátorom je, samozrejme, náš striktne apolitický hlavný hrdina, ktorého ambíciou je vždy len mať čo zjesť a hlavne piť alkohol. Pritom jeho životným mottom by mohlo byť „po mne potopa“, pretože jeho počínanie zakaždým nezámerne spôsobí udalosti, následkom ktorých globálny geopolitický vývin rapidne zmení kurz.
Láskavý humor a situácie, v ktorých sa Allan ocitá, čitateľov úprimne rozosmejú, lebo hoci sa o to nijakým zvláštnym spôsobom nepokúša, ocitá sa v centre udalostí, ktoré menia dejiny. Stretol sa s Francom, Trumanom, Mao Ce-tungom, Stalinom a Churchillom. Osobne poznal prezidentov Johnsona a de Gaulla. Prežil gulag, zachránil život Einsteinovmu nevlastnému bratovi, pôsobil ako agent CIA, Rusom prezradil návod na zostrojenie atómovej bomby, prešiel Himaláje a objavil recept, ako z kozieho mlieka vyrobiť pálenku - na tento objav bol obzvlášť hrdý. „Rozmýšľam o jednej veci,“ povedal Allan Stalinovi, „Nechceli by ste si oholiť tie fúzy?“ Tým sa večera skončila, pretože tlmočník omdlel.
Aj keď sa to zdá pritiahnuté za vlasy, autor udalosti dávkuje v stráviteľných množstvách. Chlapec zo švédskeho vidieka je životom vyučovaný, nútene sterilizovaný, jednoduchý odborník na výbušniny, ktorý nemá rád politiku. Napriek tomu nie je hlavný hrdina dokonalý superman - skôr naopak. Čitateľa často napadne, či skôr nie je nešikovný babrák, ktorý má v živote ohromné šťastie a popri tom mu sem-tam blysne hlavou šikovná myšlienka. Genetika tejto postavy sa dá vytušiť vo Forrestovi Gumpovi, strýčkovi Oswaldovi či Švejkovi.
Kompozícia a štýl románu
Román Jonasa Jonassona má dve chronologicky budované kompozičné roviny: rámcujúcu a rámcovanú. Rámcujúca sa odohráva niečo vyše mesiaca v roku 2005 a zachytáva Allana na úteku z domova dôchodcov, pred zločincami i pred políciou zároveň. Rámcovaná sa odohráva celé 20. storočie a defiluje v nej starčekov osud. V knihe sa prelína minulosť s prítomnosťou. Jeho osud sa križuje so strategickými udalosťami svetovej politiky daného obdobia, či už je to výroba atómovej bomby, gulagy, prevrat v Číne, studená vojna, odzbrojovanie… Obe kompozičné roviny napokon splynú v závere.
Jonas Jonasson vo svojej románovej prvotine sviežo revitalizuje všetky podstatné kategórie, ktoré s rozprávaním v tomto žánri prirodzene súvisia, robí ich živelnými a zábavnými. Predovšetkým dej a jeho dynamiku, rozprávača s jeho fabulačnou nápaditosťou i bizarnými postavami, tiež priestor i čas, ktorým je tu dožičená veľkorysá šírka. Názov románu znie navonok ako konštatovanie, no za týmto strohým krovím číha presne toľko neujasnených otázok, koľko azda potrebuje čitateľ na to, aby si pomyslel, že názov románu znie naozaj dobre! Dobre preto, že vyvoláva potrebu vysvetlenia spojitostí medzi nie práve bežnými položkami: storočným starčekom, vylezením z okna a zmiznutím; a tým aj predstavu nevšedného rozprávania.
Ak poznáte metaforu motýlích krídel a jej vzťah k teórii chaosu, potom v tomto románe nájdete jej pozoruhodnú ozvenu. Namiesto motýlích krídel je tu trošku menej lyrický spúšťač: storočný starček v cikacích papučiach v záhone sirôtok; a namiesto obyčajného chaosu sa tu začne odohrávať o dosť veľkú trošku vtipnejší chaos. Nad všetky ľudské slabosti a prednosti sa tu dvíha jediný étos, ktorý nepotrebuje nič dovysvetľovať ani žiadnym literárnym riadkom navyše: étos optimizmu. Kniha má vyvolať dobrú náladu. Vo filmovej terminológii by sme ju mohli nazvať komédiou. Autor by však chcel, aby Storočný starček... nebol chápaný len ako groteska v štýle Charlieho Chaplina alebo Laurela a Hardyho, a to hovorí so všetkou úctou.
Jonas Jonasson námet na knihu nosil v hlave vyše dvadsať rokov. Keď videl film Forrest Gump, pomyslel si: „Dočerta, ukradli mi nápad!“ Raz mu zišiel na um názov Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, zamiloval sa doňho a už tento nápad neopustil. Bol presvedčený, že román s týmto titulom môže naozaj zabodovať v kníhkupectvách a že túto knihu by si aj on sám rád prečítal. „Nič nie je večné, možno iba všeobecná hlúposť,“ je ďalšia z myšlienok, ktoré román ponúka.
Globálny úspech a filmová adaptácia
Rukopis debutového románu Jonasa Jonassona odmietlo päť švédskych vydavateľstiev. To šieste, ktoré ho nakoniec vydalo, určite neoľutovalo. Vo Švédsku sa predalo vyše milióna výtlačkov, po celom svete vyše päť miliónov. Kniha bola preložená do 35 jazykov a v súčasnosti sa prekladá alebo už je preložená do 40 jazykov. Film s najväčším rozpočtom v histórii švédskej kinematografie nakrútený podľa bestselleru Jonasa Jonassona rozpráva príbeh o jednom veselom úteku a zároveň o šialenom životnom príbehu tvrdohlavého muža.
Detaily vydania
- Originálny názov: Hundraåringen som klev ut genom fönstret och försvann
- Autor: Jonas Jonasson
- Preklad: Jana Melichárková
- Vydavateľstvo (Slovensko): Ikar
- Rok slovenského vydania: 2013
- Počet strán: 328
Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol - oficiálny trailer
Ohlasy čitateľov a kritiky
Od prvých strán je jasné, že to bude zábavné čítanie plné napätia a nečakaných zvratov. Ohlasy na knihu sú prevažne veľmi pozitívne. Čitatelia ju popisujú ako vtipnú, zaujímavú, ľahké oddychové čítanie s veľmi dobrými myšlienkami, ktorá dovolí zasmiať sa aj na veciach, čo v reálnom živote vôbec nie sú vtipné. Mnoho z nich ju odporúča na zlepšenie nálady a ako príjemné čítanie na leto.
Niektorí čitatelia však poukázali aj na prítomnosť škaredých výrazov v knihe. Jeden z recenzentov poznamenal, že hoci je príbeh príliš uletený na to, aby sa dala kniha odložiť nedočítaná, keď si však čitateľ na túto matricu zvykne, začína ju pociťovať ako únavnú. Všeobecne však kniha, a dokonca aj film, boli hodnotené ako jednoznačne výborné, ideálne ako čítanie na odhľahčenie v tejto šibnutej dobe. Ako Allan Karlsson dokazuje: „Na dobrodružstvo nikdy nie ste starý.“ Veru nie. Ani na krádež kufra s 50 miliónmi, ani na boj so zločineckým gangom alebo skamarátenie sa so slonicou. A dokonca nikdy nie ste starý ani na manželstvo. Allan sa ženil, keď dovŕšil 101 rokov, a s Amandou sa „mali vždy o čom rozprávať a za ruky sa držali obzvlášť pevne. Kvôli rovnováhe.“