Štefan Herényi, významná osobnosť slovenskej katolíckej cirkvi, oslavuje významné jubileum. Jeho život je príbehom hľadania pravdy, neochvejnej viery a obetavej služby Bohu a blížnym. Od prvých úvah o kňazstve až po aktívnu službu dôchodcu, jeho cesta je plná výziev, úspechov a hlbokých duchovných prežitkov.
Cesta ku kňazstvu a hľadanie pravdy
Pán Štefan Herényi sa narodil 27. augusta 1948 vo Vrádišti. Už ako dieťa bol rodičmi „venovaný Pánu Bohu, ak bude chcieť,“ ako mu neskôr prezradila jeho matka, ktorá však o jeho duchovné povolanie mala najväčšie obavy. Jeho kňazské povolanie sa začalo formovať v predmaturitnom ročníku.
„Začalo sa to v predmaturitnom ročníku. Neplánoval som si kňazstvo. Vyrastal som však z detskej viery a trápil ma obrovský vnútorný nepokoj vyplývajúci z otázok o zmysle hodnôt a kresťanskej cesty,“ spomína Štefan Herényi na svoje začiatky. Bol konfrontovaný s týmito otázkami, ale nevedel nájsť odpovede.
„A tak som stál na hranici zmyslu života. Vypil by som vedro pomyjí, keby som našiel zrnko pravdy, ktoré by ma uspokojilo. Behal som po knižniciach, no všetko to bola samá voda.“
Otec Štefana Herényiho, pôvodom zo Skalice, bol dlhoročným politickým väzňom.
Po ukončení Strednej priemyselnej školy stavebnej v roku 1967, odbor geodet a kartograf, pracoval jeden rok ako zamestnanec Strediska geodézie v Senici. V roku 1968 bol prijatý na Cyrilo-metodejskú bohosloveckú fakultu v Bratislave, čo bolo v období politického uvoľnenia. Počas prázdnin denne prichádzal bicyklom na svätú omšu do Skalice. Vďaka štúdiu teológie našiel odpovede aj Pravdu.
„Zažil som, že som Božím miláčikom. A tiež som dostal množstvo potvrdení o Pravde,“ hovorí otec Herényi. „Často si kladiem otázku, či je vôbec možné, aby niekto za takých lumpov, ako sme my, položil život. Bol som iba vášnivý hľadač pravdy, len som študoval, študoval a študoval.“
Vysviacka a prvé roky kňazskej služby
Štefan Herényi bol ordinovaný na kňaza 10. júna 1973 pre službu v trnavskej diecéze. Primície slávil v júni 1973 vo filiálnom Kostole sv. Anny vo Vrádišti, ktorý je malinký.
„Všetci novokňazi z celého Slovenska sme museli mať primície v jeden deň, aby sme si navzájom nemohli prísť na naše prvé sväté omše.“
Primície teda slávil vnútri kostolíka, avšak „vonku bolo päťtisíc ľudí. Predseda národného výboru, ktorý sa zaoberal slaboprúdom, mal toľko odvahy, že ozvučil celé okolie kostola.“
Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Leviciach. V tom čase si plnil aj základnú vojenskú službu. „Keď som išiel ako levický kaplán k armáde, spával som so samopalom,“ spomína. Po absolvovaní dvojročnej vojenskej služby v Čechách dlho čakal na umiestnenie. Neskôr pôsobil ako kaplán v Novom Meste nad Váhom (1976-1977), Malackách (1977-1980), Nových Zámkoch (1980-1981) a Dvorníkoch (1981-1982).
Služba správcu farnosti a farára
V rokoch 1982-1990 bol správcom farnosti v Lukáčovciach. Od roku 1990 začal pôsobiť v Bratislave ako farár blumentálskej farnosti. V máji 1990 bol ustanovený za administrátora farnosti Bratislava-Nové Mesto.
Duchovná služba v špecifických prostrediach
V roku 1990 bol tiež poverený duchovnou službou obvineným a odsúdeným v Ústave pre výkon väzby. Služba vo väznici počas šestnástich rokov však bola preňho náročná. „V tom, aby sviatostné zmierenie bolo vôbec platné, lebo nie každý prichádza s úmyslom spovedať sa. Oni potrebujú vo väzenskom stereotype zmenu.“
Videl, ako sa sneh rozpúšťa. „Stretávali sme sa dlhé týždne a ten človek prechádzal postupne od sklopeného zraku až po priamy pohľad. No, furt sú to mreže, furt je to rachot a jeho ozvena, furt je tam príslušník s pelendrekom a putami.“ Kým sa ako kňaz dostal na pracovisko, muselo sa otvoriť pätoro dverí.
Pán Herényi spomína na jedného z väzňov: „Patril ku skutočným muklom, robil na uráne. Najhoršie boli preňho dva roky v samoväzbe - sám v cele i na pracovisku. Bolo to znamenie, že za oknom je sloboda.“ Tento muž si odsedel vyše desať rokov zo sedemnásťročného trestu a v roku 1959 bol prepustený na podmienku. „Bolo to skoro ráno. Keď nás zobudili, otecko bol v našej izbe. S veľkou radosťou som naňho vyskočil a on ma nosil rukách.“
Rozvinul tiež poskytovanie duchovnej služby v nemocniciach vo svojej farnosti. Na štrnásťročnú službu v nemocnici má len pekné spomienky. „Po tejto službe som sa aj ja sám cítil obohatený. Ľudia sa tešili, aj ja som sa tešil.“
Rozvoj farnosti a komunitné aktivity
Otec Herényi sa aktívne podieľal na rozvoji farnosti a komunitného života. Medzi jeho úspechy patrí:
- Vyučovanie náboženstva na školách.
- Zriadenie cirkevnej školy elektrotechnickej P. G. Frassatiho v roku 1994 v spolupráci s ďalšími nadšencami.
- Zriadenie farskej knižnice v objektoch fary a podiel na zriadení predajne náboženskej literatúry.
- Úspešná farská charita, ktorá poskytuje právno-psychologické poradenstvo, kde pomáhala mnohým bezdomovcom.
- Rozšírenie možností vysluhovania bohoslužieb v kluboch dôchodcov na Chemickej ulici a v Domovinke na Nobelovej ulici.
Potreba náboženskej výchovy ho viedla aj k vybudovaniu kostola s pastoračným centrom na Teplickej ulici, ktorý bol vysvätený v októbri 1999. V tomto veľkom diele mu nezištne pomohla aj miestna samospráva. Pod jeho vedením bol postavený v roku 1999 kostol s pastoračným centrom. Z týchto údajov možno charakterizovať pána farára Herényiho, že veľkou mierou prispel k rozvoju duchovnej a kultúrnej úrovne obyvateľov mestskej časti.
Pôsobenie v cirkevných štruktúrach
Od 10. septembra 1996 pôsobil v arcidiecéznej katechetickej komisii. Od 10. novembra 2007 je farárom farnosti Dlhé Diely v Bratislave a od apríla 2008 zároveň školským dekanom dištriktu Bratislava-sever.
Prežívanie sviatostí a kňazstvo dnes
Na otázku, ako sa po 50 rokoch cíti v Kristovom kňazstve, bez zaváhania odpovedá: „Som šťastný kňaz. Keby som sa po všetkých skúsenostiach, ktoré mám, znovu rozhodoval pre povolanie, rozhodnem sa pre kňazstvo.“
Ako dôchodca je výpomocným duchovným a má dve pozície: „buď som v spovednici, alebo pri oltári. Neviem, kde inde by som mal byť. Keď som na svätej omši a nespovedám, idem aj dvakrát za deň na sväté prijímanie. Kľakám, vstávam, prijímam Eucharistiu spolu s Božím ľudom.“
Život katolíckeho kňaza | Otec Kenny Ang
Eucharistia a sviatosti
„Vždy som sa snažil celebrovať svätú omšu každý deň. Keď som bol chorý, tak som niekoho poprosil, aby mi asistoval. Slávenie Eucharistie je sprítomňovanie Kristovej obety, preto sa vždy snažím vizualizovať si pred svojím zrakom Kristovo zomieranie. Ale to nie je koniec, za tým ide víťazstvo.“
O prežívaní sviatostí hovorí: „Každá sviatosť v sebe ukrýva obrovský potenciál. Je ako otvorený prameň. Mrzí ma, keď sa o krste alebo birmovke hovorí: keď to nemáš, dorob si to. To je nešťastná formulácia. Každá sviatosť sa žije, je to nová podpora, človek dostáva sviatostnú milosť, aby ju mohol vo svojom živote naplniť.“
Jeho birmovným otcom bol strýko, o ktorom hovorí: „Otcov brat, lekár, mi k birmovke podaroval slovensko-latinský Rímsky misál. Ešte ho mám, vpísal mi tam aj venovanie.“
Na prvej svätej spovedi a na prvom svätom prijímaní bol skôr, ako je dnes zvykom. „Vtedy boli birmovky raz za osem-desať rokov, preto nás bolo v Skalici veľmi veľa birmovancov, od nás najmenších až po dvadsaťročných.“
„Podstatný krok osobnej sebareflexie vo sviatostiach som získal až ako študent teológie. Dovtedy na to ani nebola príležitosť. Žil som v kolobehu, skončil som odbornú školu, pracoval som.“
Sviatosť zmierenia
Pre dospelého človeka je však pocit ľahkosti detinský. Keď si totiž uvedomí, čo znamená hriech, čo je večná smrť, čo je neriešiteľnosť hriechu bez Božieho milosrdenstva, tak vníma inak sviatosť zmierenia. „Človek nevie riešiť svoj hriech sám.“
Na otázku, aký pocit sa dnes uňho dostavuje po svätej spovedi, vysvetľuje: „Už to nie je detská ľahkosť. Isteže mám radosť a dá sa hovoriť aj o ľahkosti, ale už neprikladám váhu emóciám. Tu je dôležitý fakt, že vina už na človeka nedočahuje, že je to preč. Nielenže Boh prostredníctvom kňaza vo svätej spovedi odpúšťa, vymaže hriech, Boh ho definitívne anuluje, akoby sa to nikdy nestalo. My nevieme odpustiť tak, ako Boh odpúšťa.“
Štefan Herényi vyslúžil tisíce svätých spovedí. „Boh prostredníctvom kňaza slzy osuší. Ľudia nevychádzajú zo spovednice so slzami zúfalstva, ale nádeje. No odchádzajú s pocitom, že niečo sa uzavrelo, a teraz začínajú nanovo. Viem, že mám do činenia s nesmierne citlivou sférou človeka. Samotný výkon tejto služby, teda vysluhovanie sviatosti pokánia, ma vnútorne nijako nezaťažuje.“
„Často si v duchu poviem: človeče zlatý, my by sme sa mohli vymeniť, lebo niektorí ľudia sa veľmi dôsledne pripravujú na svätú spoveď a ich vyznanie mi dáva sebareflexiu, že sa sám seba spytujem vo svedomí.“
Dlhoročný kňaz upozorňuje, že ľudia niekedy chodia so svojím hriechom po hranici. „Akoby vyjednávali: Môžem ešte robiť toto a toto? Je to už hriech? Kedy je hriech trošku ťažší, trošku ľahší? Odpovedám: Hriech je vždy hriech. Tam nie je o čom debatovať. Hriech vždy zaváňa smrťou.“
Veriacich usmerňuje aj v terminológii. „Niekto povie, že ide do čistiarne. Svätá spoveď nie je čistiareň. To je degradujúce. Takisto nedávame pokuty. Máme úkon kajúcnosti a poďakovania. Pokuty dávajú policajti.“