Svätý apoštol Pavol: Život, posolstvo a úcta v Akatiste

Svätí apoštoli Peter a Pavol sú často vnímaní ako dva stĺpy, ktoré nesú klenbu jednej budovy, ktorou je Cirkev. Aj keď každý z nich slúžil Cirkvi iným spôsobom, obidvaja rovnako dôležito prispeli k jej založeniu a rozvoju. Ich vzájomná úcta a svorná láska, aj napriek rozdielnym osobnostiam, predstavuje príklad jednoty v rôznosti, ktorý je rovnako potrebný dnes, ako bol na počiatku Cirkvi. Peter zosobňuje autoritu a riadiace centrum - pápežstvo, držiace kľúče, ktoré strážia poklady tradície a predstavujú hierarchickú moc. Pavol drží v rukách meč, ktorým sa presekávajú nové cesty v džungli pohanského sveta, a predstavuje skôr moc vyplývajúcu z charizmy, hľadajúcu nové spôsoby šírenia evanjelia. Peter je neochvejnou skalou Cirkvi, zaručujúcou bezpečie a stabilitu, zatiaľ čo Pavol stelesňuje misijný elán.

Kým sa títo dvaja, tak odlišní, ľudia stretli, rozhodovalo sa o osudoch mladej Cirkvi. Z Písma Svätého vieme o štvorakom stretnutí Petra s Pavlom. O prvom stretnutí sa píše v prvom liste Galaťanom: „Až po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní.“ Pavol chcel na vlastné oči poznať prvého z apoštolov, ktorého vyučil sám Ježiš, a chcel práve od neho dosiahnuť uznanie za apoštola. Peter sa viedol Duchom Svätým, láskou a zdravým rozumom a dôveroval mu, hoci by ho dav rodákov mohol pomýliť. Pri druhom stretnutí, keď sa rozhorel spor o metódu a postup misijnej práce medzi pohanmi, Pavol išiel druhýkrát za Petrom. I keď pri treťom stretnutí v Antiochii musel Petra napomínať za pretvárku, v liste Galaťanom ho nazýva „prvým z apoštolov“ a „stĺpom apoštolov“. Štvrté stretnutie obidvoch priviedlo do Ríma. Obidvaja išli tam, kde bolo kresťanom najhoršie, aby vydali svedectvo o Pánovi Ježišovi, umučenom a vzkriesenom, ktorého obidvaja videli na vlastné oči. Ich krv spoločne posvätila pohanský Rím na sídlo hlavy Cirkvi. Ich svorná láska dala Cirkvi i pevnú oporu Petrovej skaly, i večnú mladosť Pavlovho misijného elánu.

Život svätého apoštola Pavla

Pôvod a mladosť

Pavol sa narodil v prvých rokoch kresťanského letopočtu v Tarze v Cilícii (dnešné južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva (porov. Sk 21, 39; 22, 27 n.). Bol Židom z Benjamínovho kmeňa (porov. Flp 3, 5). Pri obriezke dostal meno Šavol (hebr. Šaúl = »vyprosený od Jahveho«, »vytúžený«), ale od mladosti mal aj vedľajšie rímske meno Pavol (lat. Paulus = malý, nepatrný). Doma bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a bol prívržencom skupiny farizejov (porov. Flp 3, 5 n.).

Získal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole. Okrem materinskej aramejčiny si osvojil gréčtinu a zoznámil sa s helenistickou kultúrou a ľudovou filozofiou, ako aj s náboženstvom a politickou štruktúrou rímskeho impéria. Otec ho poslal do Jeruzalema, aby tam získal vyššie vzdelanie a stal sa učiteľom Zákona. V Jeruzaleme sa stal učeníkom slávneho učiteľa Gamaliela, ktorý patril k miernejším členom židovskej veľrady (porov. Sk 5, 34-39). Pod jeho vedením nadobudol dokonalú znalosť Zákona, osvojil si rabínsky spôsob myslenia a vykladania Písma, ako aj pravovernú židovskú zbožnosť (porov. Sk 22, 3). Popritom sa vyučil remeslu tkáča stanov a toto remeslo vykonával aj v čase svojich apoštolských ciest, aby nebol pri svojej misionárskej činnosti nikomu na ťarchu (porov. Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 1 Kor 4, 12). Zdá sa, že nebol ženatý (porov. 1 Kor 7, 7) a po zdravotnej stránke trpel slabosťou a neznámou chorobou (porov. Gal 4, 13 n.; 2 Kor 12, 7-10).

Obrátenie a raná služba

Po Ježišovej smrti sa Šavol vrátil do Jeruzalema a stal sa fanatickým prenasledovateľom kresťanov, v ktorých videl odpadlíkov od židovstva. Mal účasť na ukameňovaní Štefana (porov. Sk 7, 58) a od veľkňaza si vyžiadal dovolenie, aby mohol kresťanov z Damasku priviesť v putách do Jeruzalema (porov. Sk 9, 2).

Na ceste do Damasku sa mu však zjavil vzkriesený Kristus, ktorý si ho vyvolil za apoštola medzi pohanmi (porov. Sk 9, 1-19; 22, 6-16; 26, 12-18; 1 Kor 9, 1; Gal 1, 13-17; Flp 3, 12). Šavol prijal v Damasku krst a hneď začal ohlasovať, že Ježiš je Boží Syn (porov. Sk 9, 20). Potom sa zdržal istý čas v Arábii (porov. Gal 1, 17), opäť sa vrátil do Damasku, ale musel odtiaľ utiecť pred Židmi (porov. Sk 9, 24). Tri roky po svojom obrátení navštívil Petra v Jeruzaleme a potom žil niekoľko rokov v Sýrii a v Cilícii (porov. Gal 1, 18-21; Sk 9, 30). Barnabáš ho z Tarzu priviedol znovu do Antiochie v Sýrii (porov. Sk 11, 25) a spolu s ním v čase hladu zaniesol podporu kresťanom v Jeruzaleme (porov. Sk 11, 27-30). Keď sa vrátili, Duch Svätý ich určil na misie medzi pohanmi (porov. Sk 13, 1-3).

Misijné cesty

1. Prvá misijná cesta (47-48 po Kristovi): Vykonal ju s Barnabášom a Jánom Markom na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa príkorí pre evanjelium (porov. Sk 13, 1 - 14, 26). Po návrate v roku 49 sa Pavol s Barnabášom zúčastnil na Jeruzalemskom apoštolskom sneme.
2. Druhá misijná cesta (49-52 po Kristovi): Viedla ho v spoločnosti Sílasa (neskôr Timoteja) do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint), kde založil významné kresťanské obce. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom (porov. Sk 15, 36 - 18, 22).
3. Tretia misijná cesta (53-58 po Kristovi): Pavol sa zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom (porov. Sk 18, 23 - 21, 16; 1 Kor 16, 9) a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole (porov. Kol 1, 7; 2, 1; 4, 13). V Efeze napísal List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Filipanom. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko (kde napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu (porov. Sk 20, 3).

Počas svojho apoštolátu zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti zo služby Bohu (porov. 2 Kor 11, 16-33).

Uväznenie a mučenícka smrť

V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (58-60 po Kristovi) v Cézarei, v sídle rímskeho prokurátora Félixa a po ňom Festa. Z väzenia napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi. Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma (porov. Sk 23, 23 - 28, 14). V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky (61-63 po Kristovi).

Podľa cirkevnej tradície sa Pavol z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku (ako už dávno predtým túžil, porov. Rim 15, 28) a potom vykonal cestu na Východ (Efez, Kréta, Macedónsko - porov. 1 Tim 1, 3; 2 Tim 4, 13; Tít 3, 12). V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby zorganizovali tamojšie cirkevné obce. V Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. V Malej Ázii Pavla pravdepodobne zatkli (možno v Troade alebo Efeze) a previezli do rímskeho väzenia (asi v roku 67). Je s ním vtedy už iba Lukáš.

Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty, ktoré sa dnes volá Tre Fontane. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku, na mieste ktorej dnes stojí nádherná bazilika sv. Pavla.

Listy svätého apoštola Pavla

Literárny druh a forma

Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov, a preto majú príležitostný a osobný ráz. Líšia sa od literárneho druhu epištoly, ktorá je nezávislá od konkrétnej situácie. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelých literárnych výtvoroch.

Prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov, čím uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach.

Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia a typicky zahŕňajú:

1. Úvodnú formulu: Uvádza meno odosielateľa a meno adresáta s krátkym pozdravom, často schematicky vyjadreným slovami „milosť a pokoj“.
2. Vďakyvzdanie: Má funkciu uvedenia hlavnej témy listu a delí sa na náukovú (výklad kresťanského posolstva) a morálno-poučnú časť (povzbudenia a smernice pre kresťanský život).
3. Záver listu a pozdravy: Obsahuje osobné správy alebo odporúčania. Charakteristickým záverečným Pavlovým pozdravom je: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami.“ Keďže Pavol diktoval svoje listy pisárovi, v niektorých na konci pridal svoj vlastnoručný podpis ako svedectvo o ich autentickosti.

Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie, a ktorý jestvoval ako ustálený text vo forme literárnych foriem a formúl. Patrili sem liturgické hymny (napr. Flp 2, 6-11), formuly kerygmy (napr. 1 Kor 15, 3-7 o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista), vyznania viery (napr. Rim 1, 3-4), katalógy čností (napr. Gal 5, 22-23) a nerestí (napr. Gal 5, 19-21), rodinné pravidlá, Pánove slová a „svedectvá z písma“. Súhrnne možno povedať, že Pavlove listy sú nielen ovocím jeho osobných teologických úvah, ale aj svedectvom prvokresťanskej tradície.

Zbierka Pavlových listov

Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. V Prvom liste Korinťanom 5, 9 n. spomína list adresovaný Korinťanom, v ktorom ich vystríha pred nemravníkmi. V Druhom liste Korinťanom 2, 4 robí narážku na list, ktorý im napísal „vo veľkom súžení a úzkosti srdca, cez mnoho sĺz“. Tieto listy sa pravdepodobne stratili. O zbierke Pavlových listov sa zmieňuje už autor Druhého Petrovho listu (porov. 3, 15-16), ako aj apoštolskí otcovia Klement Rímsky (okolo roku 96) a Ignác Antiochijský (okolo roku 107), i keď neuvádzajú presnejší počet.

Grécky text Pavlových listov sa zachoval v mnohých rukopisoch, pričom najdôležitejšie a najstaršie sú: papyrus 46 (P46) z polovice 3. stor., Sinajský a Vatikánsky kódex zo 4. stor., Alexandrijský kódex z 5. stor.

Kánon Nového zákona uvádza nasledujúce poradie Pavlových listov:

1. List Rimanom (Rim)
2. Prvý list Korinťanom (1 Kor)
3. Druhý list Korinťanom (2 Kor)
4. List Galaťanom (Gal)
5. List Efezanom (Ef)
6. List Filipanom (Flp)
7. List Kolosanom (Kol)
8. Prvý list Solúnčanom (1 Sol)
9. Druhý list Solúnčanom (2 Sol)
10. Prvý list Timotejovi (1 Tim)
11. Druhý list Timotejovi (2 Tim)
12. List Títovi (Tít)
13. List Filemonovi (Flm)
14. List Hebrejom (Hebr) - umiestnený na konci pre svoj osobitný ráz a diskusie o jeho Pavlovskej autenticite.

Listy sú rozdelené na protopavlovské (autentické) a deuteropavlovské, o ktorých autentickosti odborníci diskutujú.

Reč a štýl Pavlových listov

Pavol písal svoje listy v hovorovej gréčtine svojho času, tzv. koiné, no cítiť v nej vplyv aramejčiny a Pavlovej biblicko-hebrejskej mentality. Jeho reč je bohatá na výrazy a zo štylistického a literárneho hľadiska je na výške. Vo viacerých prípadoch nadobúdajú grécke slová a výrazy u Pavla nový význam, ktorý závisí od obsahu kresťanského posolstva, napr. pojmy „spása“ (gréc. sotēria) a „hriech“ (gréc. hamartia).

Typickou črtou Pavlovej gréčtiny sú neologizmy, ako napr. slovesá zložené s predložkou syn (»s«, »spolu s…«), ktorými Pavol vyjadruje životný, vnútorný vzťah a spojenie kresťana s Ježišom Kristom v jeho smrti, zmŕtvychvstaní a v sláve (porov. napr. Rim 6, 4 n.; 8, 17; Ef 2, 6; Flp 3, 10; Kol 2, 12). Nie vždy vedel jazykovo a štylisticky vyjadriť bohatstvo svojich teologických myšlienok, a preto často hromadí pojmy, najmä keď hovorí o pravdách, ktoré hlboko prežíval, ako je „vykúpenie“, „ospravodlivenie“, „Božia láska prejavená v Ježišovi“ (napr. Rim 8, 31-39).

Na vyjadrenie nevýslovného diela spásy používa Pavol protikladné pojmy, ktorými osvetľuje situáciu človeka pred vykúpením a po ňom:

• „smrť a život“ alebo „smrť a zmŕtvychvstanie“ (Rim 6, 5-8)
• „Mojžišov zákon a viera“ (Rim 3, 21 - 4, 25)
• „telo a Duch“ (Rim 8; Gal 5, 16-26)
• „otroctvo a sloboda“ (Gal 4, 1-11)
• „prvý Adam a posledný Adam“ (Rim 5, 12-21)
• „svetlo a tma“ (1 Sol 5, 1-10)

Charakteristickým prvkom Pavlovho štýlu je aj forma ľudovej filozofie helenistického obdobia, tzv. diatriba, ktorá spočíva v dialógu s fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí (napr. Rim 2, 1 - 3, 8). Vplyv Pavlovej rabínskej formácie cítiť v jeho argumentácii „od menšieho k väčšiemu“ (napr. Rim 5, 9-10), kde biblický text slúži na ilustráciu už vyslovena pravdy.

Teológia Pavlových listov

Pavol podáva vo svojich listoch kresťanské posolstvo vo forme teologických úvah a vyjadruje ho striktne teologickými termínmi. Bol schopný preniknúť do hĺbky kresťanskej skutočnosti, formulovať a synteticky podať evanjelium v kategóriách pochopiteľných a prístupných grécko-rímskemu svetu a aplikovať ho na konkrétnu situáciu a potreby čitateľov. Pavol však nie je systematickým teológom. Vo svojich listoch sa usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života. Ide teda skôr o aplikáciu teológie na prax v konkrétnych okolnostiach života. Z tohto dôvodu sa Pavlova teológia obmedzuje na určité oblasti náboženského života a nie je úplná.

Ústrednou náukou Pavlovej teológie je kristológia, v ktorej sa kladie hlavný dôraz na vykupiteľské dielo Ježiša Krista (soteriológia), uskutočnené jeho smrťou na kríži za naše hriechy (porov. napr. Rim 3, 23-26) a jeho zmŕtvychvstaním na naše ospravodlivenie (porov. Rim 4, 25). Kristológia je podkladom Pavlovej eschatológie, ekleziológie, etiky a ďalších teologických tém.

Akatist k svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi

Akatist je osobitná forma liturgickej hymny, obvykle spievaná v stoji (z gréckeho akáthistos - nesediaci), ktorá chváli a vzýva svätých alebo Božie osoby. Akatist k svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi vyjadruje hlbokú úctu k obom zakladateľom Cirkvi, oslavujúc ich životy, dielo, obetu a posolstvo. Akatist sa začína úvodnými modlitbami, po ktorých nasledujú striedajúce sa spevy kňaza a ľudu.

Úvodné modlitby akatistu zahŕňajú vzývanie Ducha Svätého, Svätú Trojicu a Pánovu modlitbu, čím sa pripravuje srdce na chválu svätcov:

Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, * ktorý si všade a všetko naplňuješ, * poklad dobra a darca života, * príď a prebývaj v nás, * očisť nás od každej poškvrny * a spas, Dobrotivý, naše duše. Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami. Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu. I teraz i vždycky i na veky vekov. Presvätá Trojica, zmiluj sa nad nami. * Pane, očisť nás od našich hriechov. * Vládca, odpusť nám naše neprávosti, * Svätý, príď a uzdrav naše slabosti pre svoje meno. Pane, zmiluj sa. Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu. I teraz i vždycky i na veky vekov. Otče náš, ktorý si na nebesiach, * posväť sa meno tvoje, * príď kráľovstvo tvoje, * buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi. * Chlieb náš každodenný daj nám dnes * a odpusť nám naše viny, * ako i my odpúšťame svojim vinníkom, * a neuveď nás do pokušenia, * ale zbav nás Zlého. Kňaz: Lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Po týchto modlitbách nasleduje hlavná časť akatistu, ktorá pozostáva z hymnických strof (kondakov a ikosov) s refrénom „Radujte sa!“. Každá strofa predstavuje kľúčové aspekty života a poslania svätých apoštolov, striedavo oslavujúc Petra a Pavla. Tu je niekoľko príkladov z Akatistu k svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi:

1. Kňaz: Preslávni apoštoli Peter a Pavol, vyvolení hlásatelia Krista Boha, nepoškvrneného Baránka, ktorý bol za nás zabitý, vy ste Božím poznaním ožiarili končiny sveta a hojne ste ich napojili prúdmi milosti, preto aj teraz zhliadnite s láskou na tých, čo vrúcne uctievajú vašu pamiatku.
Ľud: Radujte sa, jasné hviezdy, ktoré na Východe zažiarili! Radujte sa, lebo všetkému ľudu ste cestu ku Kristovi ukázali! Radujte sa, opory Kristovej cirkvi a neotrasiteľné stĺpy!

2. Kňaz: Apoštol Peter, keď Pán videl, ako spolu s Andrejom, svojím bratom, hádžeš siete do Galilejského mora, povedal vám: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí!“ A vy ste hneď zanechali siete a išli ste za ním.
2. Kňaz: Pavol, vyvolená Božia nádoba, keď si z horlivosti za otcovské obyčaje cestoval do Damasku prenasledovať Kristovu Cirkev, božský rozum ťa osvietil. Veď práve vtedy ťa znenazdania zaliala žiara Pánovej slávy a z neba zaznel hlas: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Hoci sa tvoj telesný zrak zatemnil, v duchu si uzrel silu a slávu ukrižovaného Krista, ktorý prežaruje temnotu a láskou buduje svoju Cirkev, preto si sa ponížil v duchu, prijal si pokánie i poslušnosť a povedal si: „Pane, čo mám robiť?“ Keď si následne prijal apoštolské poslanie z Pánovej ruky a krst vodou i Duchom od najblaženejšieho Ananiáša, podivuhodne si sa stal vyvolenou nádobou milosti a výrečným svedkom nášho Spasiteľa.

5. Kňaz: Pavol, zjavil si sa ako hviezda, čo putuje podľa Božej vôle, keď si nadovšetko žiarivo začal svoj beh v Damasku a vytrval si v ňom až do Ríma.

6. Kňaz: Bohonosný Peter, aj po svojej smrti si sa zjavil ako neutíchajúci hlásateľ, lebo ako tajomný hrom mnohorakým spôsobom pripomínaš z duchovného neba kresťanské povolanie.
6. Kňaz: Chýrečný Pavol, keď ti Svätý Duch v Antiochii prikázal začať mimoriadne veľkú službu apoštola pohanov, rýchlo si sa preslávil znameniami a divmi. Po príchode na Cyprus si zatemnil zrak čarodejníka Elyma a svetlom pravdy si ožiaril prokonzula Sergia.

8. Kňaz: Pre všetkých si sa stal všetkým, Pavol, lebo všetkých si s láskou objímal, ku vzdialeným aj blízkym si sa slovom spásy dostával a všetkých si vierou premáhal. Preto aj vo Filipách, kde si hlásal dobrú zvesť, hoci ťa kruto bili palicami a v okovách vrhli do väzenia, so Silasom si spieval zvláštnu pieseň chvály a vďaky Bohu, ktorý spôsobil pre svojich služobníkov veľké zemetrasenie, takže sa pohli základy žalára a dvere sa otvorili. Raduj sa, lebo si zomrel hriechu a vždy si žil Bohu!

12. Kňaz: Keď ospevujeme tvoju nadovšetko žiarivú pamiatku, Pavol, dôstojne velebíme nevýslovné boje, bolesti a námahy, ktoré si znášal v bdeniach, o hlade a smäde, v pôstoch, v zime a nahote. Veď kto spočíta tvoje rany, súženia a nebezpečenstvá v mestách, na púšti, na mori, nebezpečenstvá od zbojníkov, nebezpečenstvá od vlastného rodu, nebezpečenstvá od pohanov a falošných bratov?! Kto sa ti podobá?! Namáhal si sa viac ako všetci ostatní apoštoli. Radujte sa, Pavol a Peter, verní vodcovia do večného prístavu!

Akatist k svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi vrcholí záverečnou modlitbou, ktorá vzýva ich príhovor a mocnú pomoc pre veriacich:

Kňaz: Nadovšetko slávni apoštoli Peter a Pavol, vy ste položili svoje životy za Krista a svojou krvou ste skrášlili jeho pastvinu. Vypočujte prosby a vzdychy svojich detí, ktoré vám teraz prinášajú so skrušeným srdcom. Zatemnili nás nepravosti, a preto sme ako záplavou obklopení nebezpečenstvami, celkom sme stratili olej dobrého života a nedokážeme vzdorovať dravým vlkom, ktorí sa opovážlivo snažia roztrhať Božie dedičstvo. Ľud: Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu * i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen. * Pane, zmiluj sa, Pane zmiluj sa, Pane, zmiluj sa.

tags: #stastie #zdravie #pokoj #svaty #pavelcakovci