Obe v súčasnosti odlíšené etnické skupiny, český a slovenský národ, pôvodne patrili do praslovanského etnika s predpokladaným spoločným praslovanským jazykom. Po príchode do stredoeurópskeho priestoru sa historickým vývinom začlenili do jedného spoločenského a politického útvaru s jednotným kultúrnym jazykom.
Dlhé obdobie ich existencie v odlišných štátnych celkoch sa pokladá za jednu z historických príčin vzniku dvoch samostatných spisovných jazykov - českého a slovenského jazyka.
Historický kontext a zbližovanie jazykov
K zbližovaniu týchto geneticky veľmi blízkych jazykov dochádzalo počas spoločného štátu Čechov a Slovákov (1918 - 1993). Aktívne kontakty obidvoch jazykov sa prehlbovali v spoločných sociálnych a ekonomických podmienkach vzhľadom na komunikačné potreby občanov spoločnej republiky.
V tomto období bola jazyková komunikácia Čechov a Slovákov ovplyvnená pasívnym bilingvizmom (lingválna konvergencia), okrem extrémnej blízkosti jazykov podporovaným aj celoštátnymi dvojjazyčnými médiami, v ktorých bol pomer vysielania 60 % : 40 % v prospech češtiny, a rozsiahlymi spoločenskými, pracovnými a kultúrnymi kontaktmi.
Podľa výskumov F. Uhera (1990) existuje medzi češtinou a slovenčinou formálna a významová zhoda v textoch v rozsahu 38%, čiastočná zhoda v rozsahu 46%, pričom komunikačné problémové lexémy predstavujú 16%. Napríklad z 500 najfrekventovanejších lexém je 230 úplne zhodných (t. j. 46%), 154 (30,8%) lexém čiastočne zhodných a 116 (23,2%) lexém celkom odlišných (pórov. Sokolová, 1991). Paralelne sa rozvíjala hlavne slovná zásoba slovenčiny a češtiny.
Zmeny po rozdelení federácie
Po rozdelení federácie v roku 1993 sa situácia zmenila. Hoci vzťahy Čechov a Slovákov (ako ukazujú najnovšie sociolingvistické výskumy, pórov. Štich, 1995) sa obojstranne hodnotia výrazne pozitívne, redukovali sa spoločenské, pracovné aj kultúrne kontakty, zmenila sa situácia v médiách, a preto možno očakávať postupné odďaľovanie jazykov.
Napriek tomu niektoré kontakty pretrvávajú: v obmedzenej miere sú vydávané československé periodiká, aj naďalej sa organizujú česko-slovenské odborné a kultúrne projekty, bežné sú vstupy českých publicistov do slovenského rozhlasového a televízneho spravodajstva a naopak, rozšírený je český dabing v televíznom vysielaní aj na videokazetách. Ďalším zdrojom kontaktov oboch jazykov sú paralelné česko-slovenské texty v obchodnej sfére (pórov. Nábělková, 1996; Rangelova, 1997).
Koncom 90. rokov sa začínajú opäť rozvíjať nadštandardné vzťahy v oblasti kultúry a vzdelávania. V roku 1997 bola podpísaná dohoda o vzájomnej spolupráci medzi českým a slovenským rozhlasom, začiatkom roka 1999 bola uzavretá takáto zmluva aj medzi verejnoprávnymi televíziami v oboch republikách.
Na úrovni ministerstiev školstva boli dohodnuté nové podmienky vysokoškolského štúdia Čechov na Slovensku a Slovákov v Čechách: študenti môžu používať počas celého štúdia vrátane prijímacích skúšok svoj rodný jazyk.
Na výskum vzťahov češtiny a slovenčiny v nových podmienkach bol zameraný česko-slovenský projekt, ktorý sa zaoberá vývinom česko-slovenského pasívneho bilingvizmu (pórov. Musilová, 1997, 2000).
Výučba jazykov a nová literatúra
Pred rokom 1993 vychádzala výučba češtiny na slovenských a slovenčiny na českých pedagogicky zameraných vysokých školách práve z existencie pasívneho perceptívneho bilingvizmu, tak aby boli študenti schopní čítať a interpretovať české a slovenské texty. Študenti slovakistiky a bohemistiky získavali informácie o češtine či slovenčine a o českej či slovenskej literatúre v rámci povinných disciplín.
Po roku 1993 sa z češtiny a slovenčiny postupne stali „cudzie" jazyky s osobitným štatútom. Prejavilo sa to napríklad v tom, že z pôvodne povinných disciplín sa stali disciplíny nepovinné, povinne voliteľné, výberové, prípadne sa daný jazyk nevyučuje vôbec.
Z anketového prieskumu, uskutočneného koncom roka 1998 na bohemistických a slovakistických pracoviskách vysokých škôl v Čechách aj na Slovensku, vyplynulo, že väčšine spomínaných pracovísk daný stav nevyhovuje.
Existujúca literatúra (Pauliny et al., 1972; Bělič et al., 1964; Uher, 1990; Sokolová, 1991) už nezodpovedá zmenenej spoločenskej a jazykovej situácii; navyše, v kodifikácii obidvoch jazykov prebehli viaceré úpravy (1991, 1993, 1998, 2000), ktoré sa zohľadňujú v nových študijných materiáloch.
Koncom deväťdesiatych rokov 20. storočia sa v rámci projektu Súčasné československé a slovensko-české jazykové kontakty, ktorý prebiehal vďaka podpore nadácie Research Support Scheme Open Society Foundation (č. 118/1998), vytvorili študijné materiály Renovovaný kurz českého jazyka pre Slovákov a Renovovaný kurz slovenského jazyka pre Čechov (autori: K. Musilová, M. Sokolová, D. Slancová, J. Dršatová).
Predkladaný učebný materiál Slovenčina a čeština. Synchrónne porovnanie s cvičeniami nadväzuje jednak na učebnicu M. Sokolovej Český jazyk (1991) a jednak na spomínaný výskum a jeho výsledky. Je určený hlavne bohemistom a slovakistom zaujímajúcim sa o druhý jazyk, vrátane účastníkov Letnej školy slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, preto sa v ňom vychádza zo synchrónneho porovnávania s posilnením všeobecnolingvistického aspektu, pričom sa pamätá aj na slavistické hľadisko. V cvičeniach sú okrem porovnávacích úloh pre obidva jazyky (O) často aj paralelné úlohy určené primárne bohemistom (S) a slovakistom (C) na precvičovanie javov v druhom jazyku.
Synchrónne porovnanie fonologických systémov
Hláskové a ortografické rozdiely
Čeština spolu s poľštinou má isté spoločné znaky, ktoré ich odlišujú od slovenčiny, napríklad:
- početnejšie hláskové alternácie;
- bohatšiu deklináciu (sedem pádov);
- skloňovanie maskulín typu kolega, poeta čiastočne podľa ženského vzoru;
- častejšie používanie príčastí a prechodníkov;
- prítomnosť minulého prechodníka;
- rozlišovanie rodov aj v pluráli minulého času slovies;
- častejšie použitie pasíva;
- početné zložené súvetia, najmä v písanej podobe textov;
- bohato zastúpené archaické javy v hláskosloví a morfológii.
Charakteristické znaky slovenčiny
- Stúpavé diftongy: tri i-ové diftongy ia, ie, iu a diftong ô [úo], ktoré sa pokladajú za monofonematické jednotky.
- Pre slovenčinu je charakteristická splývavá výslovnosť.
- Slovenčina má tendenciu k zachovávaniu stúpajúcej sonority spoluhlások na začiatku slov; rozdielne od češtiny je v slovenčine len málo slov proti tejto tendencii a aj tie sú výpožičkami z češtiny (napr. ľstivý, ľpieť, lkať), pórov. rozdiely: č. rtuť - s. ortuť, č. mše - s. omša, č. jméno - s. meno, č. lvi - s. levy, č. lhát - s. luhať, č. ržát - s. hržať.
- Celkovo je v slovenčine najmenej hláskových alternácií zo západoslovanských jazykov, pretože v nej sú oslabené pozície pred gramatickými morfémami, kde je výrazná tendencia po jednotnom tvarotvornom základe; pokiaľ však ide o počet alternantov, slovenčina sa od češtiny mimoriadne neodlišuje, pretože pred derivačnou morfémou sa aj v slovenčine realizujú alternácie systémovo.
- Slovenčina má najvyšší počet vokalických alternácií spomedzi západoslovanských jazykov.
Charakteristické znaky češtiny
- Vyššia frekvencia e, i než v slovenčine (pórov. výsledok přehlásky a na e, u na i v okolí mäkkých spoluhlások), napr. slovo 'chlieb' v češtine má e - chleba.
- Čeština má osem párov konsonantov podľa príznaku znelosť - neznelosť: [b:p, d:t, ď:ť, g:k, z:s, ž:š, v:f, x:y :h]. Pri dvojici x - h je pozičný variant y, ale na rozdiel od slovenčiny je dvojica [v - f] bez pozičného variantu [w] a hlásky [->,->'] a neznělé [ř# ] sú iba variantmi hlások c, č, ř.
- V češtine je regresívna znelostná neutralizácia (rozdielne od slovenčiny okrem vokálov a zvučných - sonórnych konsonantov). Rozdiel medzi oboma jazykmi zreteľne vidíme, ak porovnáme tie isté slová v slovenčine a češtine: [bez*! obáú - bes~obaf, bez"! opsahu -bes~opsahu.
- Obmedzená, v kombinácii dvoch konsonantov takmer nulová je stúpajúca sonorita na začiatku slov - napr. lze, lže, lvi, rtuť, jméno, mše, msta. Mluvnice češtiny (1987) označuje tieto prípady termínom pobočné slabiky. V kombinácii troch konsonantov sa však aj v češtine realizuje princíp stúpajúcej sonority (sklo, stlát, ztlumit, strom, strava, struna, střecha, skřípot, zdraví).
- Výslovnosť spoluhláskových skupín st, sp, sk v internacionalizmoch je sp, st, sk.
Synchrónne porovnanie samohlások
Porovnanie krátkych samohlások
-
Graféma ä: Tam, kde je v slovenčine graféma ä (ako výsledok za bývalú nosovú hlásku [q] po perniciach p, b, m, v), je v češtine a.
- Ak po ä v slovenskom slove nasleduje tvrdá spoluhláska okrem k: mäso - maso, žriebä - hříbě, mäta - máta, pamätať - pamatovat, zmätok - zmatek, päta - pata, vädnúť - vadnout, zväz - svaz, svätý - svatý.
- Ak je v slovenskom slove po ä mäkká spoluhláska alebo k, je v češtine ě, ktoré sa číta ako [je], po m ako [ňe]: pamäť - paměť, päť - pět, väčší - větší, deväť - devět, mäkký - měkký.
-
Krátke a: Slovenskému [a] zodpovedá v češtine [a] po tvrdej spoluhláske, resp. na začiatku slova: a, Alena, na, dva, matka, žena, noha, ruka. Slovenské [a] korešponduje aj s českým dlhým [a:]: zdať sa - zdát se, vojak - voják, brať - brát, spať - spát, hrať - hrát.
-
Krátke u: Podobne ako je to pri [a], aj slovenskej krátkej samohláske [u] zodpovedá v češtine [u] len po tvrdých spoluhláskach: ruka, zub, dub, už, tu, skupina, ucho, muž, vzduch, republika.
-
Krátke i (y): Krátkemu [i] (grafémam i a y) v slovenských slovách zodpovedá väčšinou [i] (i a y) v českých slovách: my, vy, ryba, chytám, jazyk.
-
Krátke e: Slovenské krátke [e] korešponduje často s českým krátkym [e]: žena, český, slovenský, srdce, sen, chlapec, počet, ten, sem, jeho, že. Po d, t, n sa označuje ako e alebo ě: teplo, otec, nemocnice, děti, tělo, Němec; po b, p, m, v sa označuje aj ako ě: pěna, běžet, svět, směr.
-
Krátke o: Slovenskému krátkemu [o] zodpovedá české [o]: nos, nový, noc, mnoho, o, od, pod, do, on, trochu. Slovenskému krátkemu [o] môže zodpovedať aj české dlhé [u:] (bývalé ó, graficky sa realizuje ako ú): voz - vůz, dvor - dvůr, boh - bůh, soľ - sůl, svoj - svůj, tvoj - tvůj. V historicky vysvetliteľných prípadoch (často ako striednica za tvrdý jer alebo vkladná hláska) korešponduje slovenské [o] s českým [e]: Pavol - Pavel, orol - orel, posol - posel. Slovenská prípona -ok korešponduje s českou príponou -ek (lístok - lístek) a koncovka -om v Isg.
Porovnanie dlhých samohlások
Obidva jazyky majú zhodne päť dlhých samohlások á, ó, ú, é, í. Samohlásky ó a čiastočne aj é sú na periférii systému v slovenčine aj v češtine. Naopak, slovenskému ú môže zodpovedať česká dvojhláska ou.
V obidvoch jazykoch je protiklad krátkeho vokálu proti dlhému vokálu alebo dvojhláske, dlhej nositeľke slabičnosti.
- V češtine sa dlhé ú graficky označuje trojakým spôsobom: na začiatku slova, po predpone a v cudzích slovách ako dlhé ú (ústa, neúnavný, túra), vnútri a na konci slov ako ů (stůl, domu) a v cudzích slovách v prípone -ura a -una s krátkym u (kultura - číta sa ako kultúra).
- Proti krátkemu i, y je v obidvoch jazykoch dlhé í, ý.
- Proti krátkemu e je v slovenčine častejšie dvojhláska ie a len zriedkavo v koncovkách adjektív dlhé é. V češtine stojí proti krátkemu e iba jeden pendant é.
- Proti krátkemu o je v slovenčine diftong ô (noha - nôh) a len zriedkavo v cudzích slovách a citoslovciach ó (balón, betón, škandalózny, haló). Pendantom krátkeho o je v češtine tiež dlhé ó, rovnako silne obmedzené na cudzie slová.
-
Slovenské dlhé á: Slovenskému dlhému á zodpovedá spravidla české dlhé á: vláda, láska, zákon, plán, právo, základ, náš, váš, sám, ale aj krátke a (morféma Npl. neutier - pravidla, slova, děvčata, derivačné prípony -ace, -izace, pórov. nadace, demokratizace).
-
Slovenské dlhé i/y: Slovenské dlhé [i:] (graficky ako í,ý) korešponduje s českým dlhým í: číslo, pýcha, starý, celý, plný, vývoj, pomník, význam.
Synchrónne porovnanie dvojhlások
V češtine aj v slovenčine majú dvojhlásky platnosť dlhej hlásky. Slovenčina má štyri stúpavé dvojhlásky ia, ie, iu, ô, ktoré majú polovokál i alebo u na začiatku. Čeština má klesavé diftongy, a to v domácich slovách diftong ou (se ženou) a v cudzích slovách diftongy eu, au (auto, neurochirurgie, pneumatika).
-
Slovenská dvojhláska ie: Korešponduje s českými samohláskami i, e, é.
- S dlhým í korešponduje v Nsg. vzoru vysvedčenie (vysvědčení, psaní, čtení) a v koncovkách adjektív vzoru cudzí/jarní (dalšího, cizímu, cizí dítě, další děti a ženy) a vnútri slov (miesto - miesto, biely - bílý, dielo - dílo, pieseň - píseň, podmienka - podmínka, mier - mír, cieľ - cíl).
- S českým krátkym e korešponduje dvojhláska ie predovšetkým vnútri slov: koniec - konec, myšlienka - myšlenka, nie - ne, čierny - černý, rieka - řeka; po d, t, n sa e zapisuje ako ě: niekde - někde, hľadieť - hledět, vidieť - vidět, vedieť - vědět. Po b, p, m, v, f sa graféma ě číta ako je (po m ako ňe): hviezda - hvězda, rozumieť - rozumět, sovietsky - sovětský.
-
Slovenský diftong ia: Korešponduje najčastejšie s dlhým á: žiadny - žádný, žiak - žák, žiarovka - žárovka, diaľka - dálka, čiara - čára, piaty - pátý, piatok - pátek.
Slabikotvorné hlásky a spoluhlásky
Slabikotvorné r, l
V slovenčine sa slabikotvorné r, l nikdy nemôže vyskytovať v pozícii na konci slova. Na rozdiel od slovenčiny sa v češtine v tejto pozícii môžu vyskytovať slabikotvorné hlásky r, l, m: vietor - vítr, Peter - Petr, brat - bratr, niesol - nesl, padol - padl, zmysel - smysl, osem - osm, sedem - sedm.
Hláska ř v češtine
Slovenskému r v okolí predných samohlások e, i a i-ových dvojhlások ia, ie, iu zodpovedá v českých domácich slovách hláska ř, ktorá vznikla z pôvodného mäkkého r': reč - řeč, remeslo - řemeslo, rez.
Prehľad tvarov a alternácií
V porovnaní s češtinou má slovenčina niektoré špecifické alternácie a javy, ktoré sú pre ňu charakteristické:
- Striednica dz (z) za skupinu *dj: dj -> dz (z): s. medza - č. mez - p. miqdza.
- Zachovanie skupiny *kv: s. kvet - č. květ - p. kwiat.
- Skupina *gv (hv): napr. s. hviezda - č. hvězda - p. gwiazda.
- Metatéza likvid: *TerT -> TreT (->s. breh - č. břeh - p. brzeg), *TorT -> TroT, TraT (s. krava - č. kráva - p. krowa), orT, olT -> roT, loT, v slovenčine -> raT, laT (s. lakeť - č. loket - p. lokieč, - s. rastlina - č. rostlina).
- Spoluhlásková skupina dl: s. radlo, radlica - č. rádio, radlice - p. radlo, radlica.
- Kontrakcia {-aja -> -á {-a): v západoslovanských jazykoch prebehla kontrakcia: s. dobrá - č. dobrá - p. dobra.
- Tretia palatalizácia ch -> š: spoločná je aj táto palatalizácia: s. všetko - č. všechno - p. wszystko.