Panteón (tal. Pantheon), pôvodne antická stavba v Ríme, je považovaný za vrcholné majstrovské dielo rímskeho antického staviteľstva a jednu z najvýznamnejších zachovaných starovekých stavieb sveta. Jeho jedinečná kruhová dispozícia s mohutnou kupolou nemala v rímskom staviteľstve dovtedy obdobu a aj v súčasnosti je najväčšou kupolou z liateho betónu na svete. Už súdobí antickí autori opisovali stavbu Panteónu ako „viditeľný obraz vesmíru“, pričom kupola pravdepodobne symbolizovala nebeskú klenbu a celý interiér univerzalitu a trvanie cisárstva.
História a Vývoj Stavby
Pôvod a Zasvätenie
Za stavbu pôvodného Panteónu vďačíme zaťovi a priateľovi prvého rímskeho cisára Augusta, konzulovi M. Vipsaniovi Agrippovi. Chrám bol postavený v rokoch 27 až 25 pred Kr. na Martovom poli. Pôvodne bol budovaný na poctu Augusta a jeho adoptívneho otca G. I. Caesara, hoci sa traduje, že Augustus zasvätenie sebe samému odmietol. Chrám mal pravdepodobne podobu baziliky a mal sa stať súčasťou kúpeľov, no už počas výstavby bol určený za chrám Jupitera, Marsa a Venuše, ochrancov juliovsko-klaudiovského rodu, a neskôr za svätyňu všetkých bohov. Pomenovanie Pantheon (z gréckeho pantheion) odkazuje na jeho zasvätenie všetkým bohom a cisárskej rodine. O staviteľovi pôvodnej stavby niet pochýb, hlása to nápis nad vchodom na architráve: M. AGRIPPA L.F. COS.TERTIUM FECIT („Postavil M. Agrippa, syn Lucia, po tretíkrát konzul“).
Prestavby a Záchrana
V roku 80 po Kr. zničujúci požiar spustošil väčšiu časť štvrte aj s Panteónom. Chrám bol poškodený a následne obnovený za cisára Domiciána po roku 80 n. l. Dnešná kruhová podoba Panteónu pochádza z doby Hadriánovej. Cisár Hadrián dal v rokoch 118 - 125 po Kr. vybudovať novú stavbu, ktorá sa zachovala dodnes. Hoci autor prestavby nie je s určitosťou známy, niektorí sa domnievajú, že to bol Apollodóros z Damasku. Panteón bol v roku 202 po Kr. opravený cisárom Septimiom Severom a jeho synom Caracallom.
Stavba bola niekoľkokrát vystavená živelným pohromám, ako sú zemetrasenia a záplavy, ale vždy bola rekonštruovaná. S nástupom kresťanstva hrozil Panteónu, zasvätenému rímskym pohanským bohom, zánik. Kresťanskí cisári ho v 4. storočí dali zatvoriť. Pred zrúcaním ho zachránil pápež Bonifác IV., ktorý ho v roku 609 po Kr. dostal darom od byzantského cisára Fokasa. Panteón bol premenený na kresťanský kostol a zasvätený Panne Márii, patrónke mučeníkov (Chiesa Santa Maria dei Martiri, lat. Sancta Maria ad Martyres), čím sa zachránil od deštrukcie. Z katakomb boli prenesené pozostatky prvých tam pochovaných kresťanov. V hlavnej apside bol umiestnený oltár s ikonou Matky Božej s dieťaťom, pričom pôvodná ikona zo 7. storočia sa zachovala.
Napriek tomu Panteón čelil aj škodlivým ľudským zásahom. V roku 663 n. l. nariadil byzantský cisár Konstans II. strhnúť pozlátené bronzové tehly strechy a previezť ich do Konštantínopolu. Medzi rokmi 1624 - 1633 pápež Urban VIII. dal sňať bronzové tašky z preedsieňového stropu, ktoré boli použité na výrobu baldachýnu nad hlavným oltárom svätopeterskej baziliky a delových hlavní. Za jeho pôsobenia boli tiež doplnené chýbajúce stĺpy v portiku a stredoveká zvonica bola nahradená dvoma malými vežičkami, mylne pripisovanými Berninimu, ktoré však boli snesené pri veľkej oprave v 19. storočí. Chrám bol reštaurovaný aj v 17. a 18. storočí.
Architektonické Prvky
Exteriér a Portikus
Panteón je riešený ako kruhová stavba s predstavaným vestibulom. Priečelie tvorí mohutný oktastylový portikus z roku 125 po Kr., postavený na mieste staršieho chrámu. Skladá sa zo 16 monolitických žulových stĺpov (výška stĺpa 11,9 m) s korintskými hlavicami, ktoré pochádzajú z Egypta a každý váži približne 60 ton. Stĺpy sú seřadene do troch radov: osem v prvom a po štyri v zostávajúcich dvoch radoch. Portikus je postavený na pódiu s mramorovými schodmi, čo evokovalo formu tradičného rímskeho chrámu, no neskorším zvýšením terénu sa pôvodná výška pódia znížila a schody boli eliminované.
Portikus nesie trojuholníkový tympanón, pod ktorým je na architráve vlys s latinským nápisom M.AGRIPPA.L.F.COS.TERTIUM.FECIT. Pôvodný bronzový kazetový strop portika bol odstránený začiatkom 17. storočia. Vstup do lode je orámovaný nikami, pôvodne pravdepodobne určenými pre monumentálne sochy cisára Augusta a Agrippu. Mohutné bronzové dvere, súčasné pochádzajúce z 15. storočia, vedú do kruhového interiéru.
Interiér a Kupola
Vlastný chrám tvorí rozľahlá kruhová aula, ktorej priemer a výška sú zhodné: 43,2 metra (150 rímskych stôp). Celá stavba je postavená z rímskeho liateho betónu obloženého pálenými tehlami (s výnimkou portika a úsekov s mramorovým a travertínovým obkladom). Kruhová stavba sa skladá z trojpodlažnej 6,2 až 6,4 metra hrubej tehlovej steny s vstavanými odľahčovacími oblúkmi a dutými priestormi.
Dominantu interiéru tvorí veľká, kruhová kupola, pokladaná za najdokonalejšiu kupolu antiky, vyvolávajúca dojem obrazu nebeskej klenby. Je to najväčšia kupola, aká kedy bola vymurovaná a pravdepodobne vôbec po prvýkrát bola na jej stavbu použitý liaty pucolánový betón. Kupola nemá armatúry a je zvnútra vylehčená piatimi pravidelnými horizontálnymi radmi po dvadsiatich ôsmich kazetách (lichobežníkovitých zahlúbeniach), smerom nahor sa zmenšujúcich. Tieto kazety boli kedysi obložené pozláteným bronzom a neskôr aj 140 mramorovými kazetami. V betóne sú tiež keramické nádoby a kusy pemzy, pričom aj napriek tomu váži približne 4 500 - 5 000 ton. Hrúbka stien kupoly sa postupne zmenšuje a odľahčuje smerom nahor (od 6,4 m v základni po 1,2 m v blízkosti okulu).
Loď nemá okná a je dramaticky osvetlená okulom (otvorom) s priemerom 8,15 - 9 metrov, ktorý je jediným zdrojom prirodzeného svetla v chráme. Hoci mnohé informácie na internete tvrdia, že do Panteónu nepadne ani kvapka vody, nie je to pravda - cez otvor v kupole prší, o čom svedčia drobné otvory v mramorovej dlažbe na odvádzanie vody. Mramorová podlaha je mierne vypuklá, jednak kvôli odtoku vody, ale aj z optických dôvodov, vďaka perspektíve tak priestor vyzerá väčší.
Pantheon, Rome | Virtual travel by allthegoodies.com
Sochárska a Dekoratívna Výzdoba
Antická Výzdoba
V šesťmetrových múroch budovy je osem hlbokých výklenkov (striedavo pravouhlého a polkruhového pôdorysu), zaklenutých valenými klenbami. Tieto výklenky členia hmotu steny lode na osem veľkých pilierov, ktoré nesú váhu kupoly. Jedným z výklenkov je apsida na južnom konci lode a jeden tvorí vstup nachádzajúci sa v osi oproti apside. Zvyšné tri výklenky na každej strane sú od lode oddelené dvojicou mramorových stĺpov a nachádzajú sa medzi nimi edikuly. Vo výklenkoch, okrem jedného slúžiaceho za vchod, stáli kedysi sochy bohov: Apollóna, Selény, Merkúra, Venuše, Marsa, Jupitera a Saturna.
Nad výklenkami po celom obvode interiéru lode obieha kladie a mohutná rímsa, ktorá člení stenu interiéru na dve zóny (dolnú a hornú). Horná zóna steny interiéru bola pôvodne členená sériou husto kladených úzkych žulových pilastrov kombinovaných s bielym mramorom (súčasná podoba pochádza z 18. storočia). Kopule a strop predsiene boli pôvodne pokryté bronzovými pozlátenými strešnými taškami s reliéfmi, ktoré boli v neskorších obdobiach odstránené. Pôvodná mramorová výzdoba sa zachovala zhruba z päťdesiatich percent, pričom vnútorná výzdoba a mramorová dlažba sú dodnes veľmi podobné stavu pred 1900 rokmi.
Kresťanské Doplnky a Neskôr Diela
S premenou Panteónu na kresťanský kostol pribudli aj nové sakrálne prvky. V hlavnej apside bol umiestnený oltár s ikonou Matky Božej s dieťaťom, ktorej pôvod siaha do 7. storočia. Od 16. storočia sa v chráme začali pochovávať významné osobnosti, a Panteón slúžil ako národné a neskôr medzinárodné mauzóleum. Medzi pochovanými sú napríklad významný kardinál Ercole Consalvi, talianski králi Viktor Emanuel II. a Umberto I., ako aj renesanční umelci a architekti ako Baldassare Peruzzi, Jacopo Barozzi da Vignola, Arcangelo Corelli a maliar Anton Raphael Mengs.
Jedným z najnavštevovanejších hrobov je však ten, ktorý patrí veľkému renesančnému umelcovi Raffaelovi Santimu. Jeho ostatky odpočívajú pod antickým sarkofágom, nad ktorým stojí, podľa závetu, antikizujúca socha zvaná Madona del Sasso, vytvorená Raffaelovým žiakom Lorenzettom.
Priestranstvu pred hlavným priečelím Panteónu dominuje mramorová fontána, ktorú v roku 1578 postavil architekt Giacomo della Porta. Nad teleso fontány dal pápež Klement XI. v roku 1711 umiestniť obelisk, pochádzajúci z Ramzesovho chrámu v Heliopolise.
Symbolizmus a Odkaz
Kupola Panteónu je odliata z betónu a obložená mramorovými kazetami, čo z nej robí jednu z najväčších a najimpozantnejších na svete. Jej konštrukcia bez armatúry je dôkazom mimoriadnej technickej a stavebnej zručnosti rímskych staviteľov. Stavba Panteónu, a najmä jeho kupola, sa stali vzorom a poskytli inšpiráciu mnohým renesančným a neskorším staviteľom.
Vzhľadom na jedinečnosť stavby a jej históriu je Panteón jednou z najvyhľadávanejších architektonických pamiatok Ríma. Jeho atraktivitu okrem kresťanského zasvätenia zvyšuje aj prítomnosť náhrobkov mnohých významných osobností. V podkroví nad portikom Panteónu je umiestnené aj malé múzeum obrazov, sôch a kresieb z 16. - 20. storočia, vytvorené zo zbierok akadémie. V 17. storočí sa pod portikom Panteónu konali aj pravidelné umelecké výstavy, ktoré vyvolali značný ohlas.