Vianoce sú najčarovnejším časom roka, kedy sa podľa mnohých dejú zázraky. Toto obdobie má zvláštnu moc, ktorú ľudia v minulosti, ale aj dnes, využívajú na pričarovanie šťastia, vykúzlenie lásky alebo zabezpečenie hojnosti a ochrany. Kým pre nás sú Vianoce obdobím pokoja a radosti, pre našich predkov to bol magický čas, opradený rôznymi poverami a zvykmi, ktoré nám majú pritiahnuť lásku, šťastie, bohatstvo či hojnosť. Mnohé tradície sa s drobnými obmenami zachovali dodnes. Tento komplexný článok sa ponorí do hlbín vianočných tradícií a zároveň preskúma tému transparentnosti v žurnalistike, ktorá, hoci zdanlivo nesúvisí s vianočným obdobím, predstavuje dôležitú súčasť dialógu o otvorenosti a pravdivosti v spoločnosti, na ktorú odkazuje aj samotná téma.
Ľúbostná mágia na Vianoce a sviatky pred nimi
Naši predkovia, predovšetkým slobodné dievčatá, verili v ľúbostnú mágiu, ktorá sa praktizovala počas adventu a vianočného obdobia s nádejou na nájdenie partnera. Oslovili sme známu slovenskú etnologičku PhDr. Katarínu Nádaskú, ktorá nám ju priblížila.
Zvyky svätej Barbory a Lucie
- Na sviatok svätej Barbory (4. decembra) sa praktizovali zvyky spojené s ľúbostnou mágiou. Typické pre tento sviatok bolo takzvané púčikovanie konárikov. Z čerešne sa odrezala vetvička a vložila do vody. Ak do Vianoc rozkvitla, bol to znak, že sa dievčina do roka vydá.
- Od Lucie do Vianoc každá noc mala svoju moc. Dievky od Lucie do Vianoc odhrýzali z jabĺčka. Na Štedrý deň pri večernom zvonení dievčina vyšla na ulicu a zjedla posledný kúsok. Meno prvého chlapca, ktorého uvidela, malo byť menom jej budúceho muža.
- Na Luciu sa však vykonávali aj praktiky ľúbostnej mágie. Medzi najrozšírenejšie patrilo písanie lístočkov s menami dvanástich chlapcov, pričom jeden lístok ostal čistý. Dievča si každý večer jeden lístoček vzalo a roztrhalo bez prečítania. Posledný, čo prišiel na rad na Štedrý večer, otvorilo. Ak bol lístok čistý, teda bez mena, znamenalo to, že sa nevydá.
Ďalšie predvianočné a vianočné čarovanie lásky
Ďalšou praktikou ľúbostnej mágie bolo na západnom Slovensku naberanie tečúcej vody pri brieždení. Slobodné dievčatá šli k potoku a odriekali: „Beriem vodu s pravú ruku, žehnám sa ja Bohu Duchu vyše lávky, niže lávky, aby nemal nikde stávky, len u nás.“ Mali na mysli niektorého mládenca. Potom načreli pravou rukou do vody a nabrali z nej do hrnčeka. Prinesenou vodou pokropili prah domu a opäť pri tom odriekali: „Neodlievam, neprilievam, švárnych mládencov pytačov za sebou volám.“ Šlo o zariekanie, využívanie mágie slova. Vďaka zariekaniu spojenému s vodou sa mali dievčine v nastávajúcom roku hrnúť pytači.
Na hornom Gemeri chodievali na Luciu dievčatá búchať varechou na kurník. Ak sa ozval kohút, dievčina sa mala do roka vydať, ak sliepka, tak ešte musela počkať.
V dedinskom prostredí sa udržali aj prvky staršej, predkresťanskej tradície - napríklad trasenie plotov na Štedrý večer, aby sa dievky podľa smeru, odkiaľ zaštekal pes, dozvedeli, skadiaľ príde ženích.
V čase od Vianoc do Nového roka plnilo imelo výraznú funkciu v rámci ľúbostnej mágie. Vraj kto sa v tomto období pobozká pod vetvičkou imela s milovanou bytosťou, zostane s ňou až do smrti.
Na Vianoce zvykli slobodné dievčatá hádzať za hlavu topánku smerom k dverám. Ak sa topánka otočila špičkou k nim, znamenalo to, že sa do roka vydajú. Ak sa obrátila špičkou dnu a pätou k dverám, veštilo to, že dievča zostane rok slobodné.
Slovenské vianočné tradície a ich pôvod
Vianoce sú najkrajším a najväčším sviatkom v roku. Svoj pôvod majú v pohanskej kultúre, kde sa vnímali ako oslavy zimného slnovratu. Neskôr tieto sviatky prebrali kresťania po celom svete a Vianoce sa stali symbolom narodenia Ježiša Krista. Zvyky a tradície osláv sa líšia od krajiny ku krajine.
Vianočný stromček: Od betlehemu k bohato zdobenej kráse
K Vianociam neodmysliteľne patrí vianočný stromček. Tento zvyk sa traduje ešte od spomenutých pohanských čias. Počas Vianoc by mal bohato zdobený vianočný stromček svietiť v každej jednej slovenskej domácnosti.
Etnologička Katarína Nádaská objasnila, že „vianočný stromček u nás nemá až takú dlhú tradíciu, pretože na slovenskom vidieku vianočný stromček prišiel až v 30. rokoch 20. storočia. Dovtedy bol symbolom Vianoc betlehem, ktorý je veľmi starý.“ Údajne prvý živý betlehem založil svätý František.
Vianočné stromčeky prišli až neskôr z nemecky hovoriacich krajín. Je niekoľko legiend o tom, kto ako prvý vymyslel vianočný stromček. Hovorí sa, že Martin Luther, ktorý bol veľký reformátor, sa raz prechádzal v zasneženom lese a tam ho krása malých stromčekov natoľko uchvátila, že sa rozhodol, že svojej rodine na Vianoce postaví ako prvý stromček. Pravdou však je, že uhorská šľachta poznala stromčeky už koncom 18. storočia, a neskôr ich od nej prevzali mešťania.
V 20. až 30. rokoch 20. storočia sa vianočné stromčeky dostali aj na slovenský vidiek, aj keď v trochu inej podobe, ako ich poznáme. Boli to maličké vrcholčeky stromčekov, ktoré boli odťaté z veľkého stromu, a tie viseli z hrady na motúziku nad štedrovečerným stolom a v miestnosti bol umiestnený aj betlehem. Takáto je história vianočných stromčekov na našom území.
Zavesené stromčeky a jednoduché ozdoby
Staršie generácie si určite pamätajú, že kedysi prvé stromčeky mohli byť aj zavesené „dole hlavou“, avšak v skutočnosti viseli z povaly. „Bolo to hlavne kvôli priestoru, pretože vo vidieckych domoch nebolo veľa miesta, to boli dvojpriestorové domy. U mešťanov, kde boli veľké salóny, tam boli stromčeky umiestnené normálne,“ vysvetlila Nádaská.
Kedysi nebol k dispozícii taký široký výber rôznych ozdôb, ako je dnes. „Zdobilo sa napr. perníčkami, medovníčkami, ozdobami zo slamy, až potom prišli sušené jabĺčka, oriešky, ľudia si kedysi doma pripravovali pálený cukor, ktorý balili do pestrofarebných papierov. Až približne po 2. svetovej vojne aj u nás na slovenský vidiek prenikli vianočné ozdoby, ktoré sa už kupovali a boli z vianočného skla,“ prezradila etnologička o pôvode vianočných dekorácií. Zaujímavosťou je, že deti a slobodné dievčatá mali za úlohu celý december vyrábať slamené ozdoby. Používal sa aj farebný papier, z ktorého sa robili rôzne ozdoby, to boli predchodcovia.
Umelé vianočné stromčeky
Niektorí dodnes preferujú živé stromčeky, no iní sú ekologickejší a kupujú si umelé, ktoré sa podľa Kataríny Nádaskej v Európe objavovali postupne. „U nás na Slovensku boli v 80. rokoch 20. storočia, boli v rôznych veľkostiach, no spočiatku menšie a mali už vtedy ekologický rozmer. Mnohým ľuďom v tom období viac vyhovovali umelé stromčeky. Postupne sa však skvalitnili a ľudia si už dnes môžu vyberať,“ prezradila čo-to o ich histórii. Prvé umelé stromčeky podľa etnologičky vyzerali komicky a neboli ani veľmi esteticky príťažlivé.
Adventný veniec a kalendár
Etnologička Nádaská hovorí, že adventný kalendár súvisí s adventným vencom, ktorý tiež pochádza z nemeckých krajín. Vznikol tak, že učiteľ deťom vysvetľoval, že o dvadsať dní budú Vianoce. Ony však ťažko chápu, čo je to dvadsať dní, tak im urobil memotechnickú pomôcku. „Deti ako chodili do školy, tak každý deň si s učiteľom zapálili sviečku a už lepšie chápali, kedy už Vianoce budú. Hoci bol nápad nepraktický, veľmi sa ujal a zjednodušil sa na štyri sviečky,“ dodáva.
Vence sa kedysi robili živé a štyri sviečky na nich znamenali štyri adventné nedele a každú nedeľu sa zapálila jedna. Pôvodná a správna farba sviečok je fialová, pretože advent je obdobie očakávania príchodu narodenia Ježiša Krista a je aj obdobím pokánia. Tri sviečky boli fialové a na tretiu adventnú nedeľu bola sviečka ružová. Je to taká krásna výnimka, ktorá hovorí, že už je len jedna adventná nedeľa, a práve tá tretia je v ružovej liturgickej farbe, čo znamená radosť, že sa narodenie Ježiša Krista blíži.
V súčasnosti existuje aj modernejší variant - aj piata sviečka vo venci, ktorá sa dáva do stredu a zapaľuje sa na Štedrý deň. Okrem toho je modernejším princípom práve adventný kalendár. „Má zhruba 30 - 40 rokov. Je to pomôcka pre deti, aby si mohli jedno okienko otvoriť a vždy vnútri nájdu čokoládku.“
Tradičné vianočné dobroty a jedlá
K Vianociam neodmysliteľne patria špecifické vône a chute, na ktoré sa netrpezlivo tešíme počas celého roka. Spomínali sme štedrú večeru? Mnohí z nás si bez darčekov a dobrého jedla nevedia vianočný čas ani predstaviť.
Štedrá večera
V mnohých rodinách slávnostne rozvoniava sviatočná kapustnica, ktorá sa môže pripravovať so sušenými hubami či slivkami. Ako druhý chod sa podáva pečený vianočný kapor s poriadnou porciou zemiakového šalátu s majonézou. Večera sa začína vianočnými oblátkami s medom a cesnakom, ktoré symbolizujú kresťanskú hostiu, čiže Božie telo. Nasleduje kapustnica. V niektorých častiach Slovenska sa namiesto kapustnice servíruje rybia alebo hubová polievka. Vianočné jedlá skutočne nie sú žiadnou diétou, nasledujú po štvortýždňovom pôstnom období adventu, počas ktorého mnohým poriadne vyhladne, samozrejme, ak ho dodržiavajú. Ak už máte v sebe všetky chody štedrej vianočnej tabule, nasleduje nekonečné prejedanie sa vianočnými zákuskami a množstvom iných dobrôt. Aj alkoholické nápoje sú tiež jednou z vianočných tradícií.
Medovníčky
Asi najznámejšími vianočnými sladkosťami na Slovensku sú medovníčky. Výroba a pečenie medovníkov má u nás bohatú tradíciu a slovenské gazdinky sa predbiehajú, ktorá ich ozdobí krajšie či originálnejšie. „Najlepší a najstarší medovníkarský cech bol napríklad v Norimbergu (Nemecko),“ hovorí Nádaská. Odtiaľ sa výroba medovníkov rozšírila do celej Európy. Ich história podľa jej vyjadrenia siaha až do stredoveku - 13. storočia. „Hlavnou zložkou je med, ktorý bol považovaný za magický produkt, kedže ho dorábali včeličky. Piekli sa začiatkom adventu s tým, že ich bolo treba uschovať, pretože museli zmäknúť,“ pripomína. Postupom času sa začali zdobiť a v mnohých rodinách sa práve táto adventná tradícia zachovala dodnes.
Vianočný punč
Obľúbený vianočný punč je známy z mestského prostredia. V súčasnosti je známych veľa rôznych receptov, avšak najznámejšie sú zo 17. storočia na tzv. prešporský vianočný punč či víno. „Na vidieku sa punč nikdy nevaril, no v mestách áno. Je to taká mestská tradícia a recepty sú zhruba známe od 16. storočia, ale je pravdepodobné, že sa robil aj skôr,“ vysvetlila Nádaská.
Ďalšie obľúbené vianočné zvyky
- Rozpolenie jabĺčka: V mnohých rodinách sa napríklad dodnes traduje krásny vianočný zvyk rozpolenia jabĺčka. Ten spočíval v tom, že sa náhodne vybralo jedno jablko a prerezalo sa na dve polovice. Ak bol jeho stred v tvare hviezdy, znamenalo to pre rodinu hojnosť, zdravie a šťastie počas celého nasledujúceho roka, no ak sa nedajbože v strede jablka objavil kríž, rodinu čakalo nešťastie v podobe choroby alebo smrti.
- Tanier za štedrovečerným stolom navyše: Ďalším zo zvykov je aj tanier za štedrovečerným stolom navyše. Ten charakterizoval akt milosrdenstva a spolupatričnosti. Prestieral sa pre náhodných hostí alebo pre zosnulých v rodine.
- Vianočné rozprávky a filmy: Všetko staré nahrádza nové, a tak sa vianočným zvykom stalo aj pozeranie rozprávok a vianočných filmov v televízii či na DVD. Medzi obľúbené patria Princezná so zlatou hviezdou na čele, Pyšná princezná či Tri oriešky pre Popolušku s legendárnou Libušou Šafránkovou. Pre tých, čo nie sú na rozprávky, sú tu známe vianočné filmy ako Sám doma či Pelíšky.
Vianočné pohľadnice a gule
Vianočná pohľadnica
„Pred vianočnými pohľadnicami túto tradíciu spĺňali vianočné vinše, ktoré boli založené na pozitívnej mágii slova. Ľudia verili, že ak niekomu niečo dobré povedia, tak sa im to dobro vráti. Preto u nás chodili koledníci a vinšovníci, ktorí koledovali a vinšovali a priali každému domu,“ vysvetlila Nádaská, v čo kedysi ľudia verili.
Vianočné pohľadnice podľa odborníčky vznikli úplne náhodou v Anglicku koncom 19. storočia. Jeden maliar chcel pozdraviť svojho kamaráta, pretože išli vianočné sviatky a rozhodol sa, že mu namaľuje obrázok s vianočnou tematikou a na druhú stranu kartičky napísal kamarátovi prianie a poslal to. Ani nie o sto rokov vianočné pohľadnice dobyli celý svet, bol to veľký hit. Tie prvé boli nádherné, ručne maľované, postupom času, ako sa rozvíjala fotografia, boli aj rôzne iné námety - cirkevné, biblické, svätské. „Je mi to ľúto, že sa už tak veľmi neposielajú ako kedysi. Pred 40 - 50 rokmi jedna rodina dostala 20 - 30 pohľadníc, dnes to už, žiaľ, nahradili sociálne siete a MMS-ky,“ spomína Nádaská.
Vianočné gule
Pri nákupe vianočných dekorácií či ozdôb je dnes nespočetne veľa možností. Prvé, ktoré sa však vo svete objavili, boli z fúkaného skla. „Majú tradíciu vo Francúzsku, začali sa vyrábať koncom 17. storočia. Bola to veľmi jemná a ručne maľovaná práca,“ povedala Nádaská.
Vianočné prípravy v rodine Andreja Kisku
Bývalý prezident Andrej Kiska prezradil, ako sa na sviatky pripravujú v jeho rodine. „Zabezpečil som vianočný stromček, ale moja manželka sa rozhodla, že budeme zrekonštruovať kuchyňu a keď som videl ako to tam máme doma rozbombardované, tak sa tak v kútiku duše modlím, aby sme to do toho Štedrého večera stihli, aby sme si mali kde tú kapustnicu a kapra spraviť,“ prezradil pre agentúru SITA bývalý prezident. „Veľmi prežívame to, aby páni majstri všetko stihli dokončiť a mohli sme si vianočnú atmosféru užiť vo vynovenej kuchyni,“ doplnil ďalej Kiska. Exprezident prezradil, že Vianoce sú u nich klasické, kedy sa kladie dôraz na slovenské zvyky a tradície. „Cesnak, oplátky, med, príhovor a krátka modlitba. Taká typická slovenská rodina,“ zhrnul Kiska zoznam tradičných jedál a prvkov, ktoré na Vianoce u nich doma nemôžu chýbať pri štedrovečernom stole.
Transparentnosť v žurnalistike: Výzvy a zneužitie
Hoci téma transparentnosti v žurnalistike priamo nesúvisí s vianočnými tradíciami, je dôležitým aspektom otvorenosti a dôvery v spoločnosti. Nasledujúca sekcia sa venuje profilu novinára, ktorý v mene transparentnosti robí krajine viac škody ako úžitku.
Kontroverzná postava Martina Daňa
Novinár Martin Daňo sa stal symbolom toho, ako sa zákonmi vydobytá transparentnosť dá zneužívať. V roku 2013 ho známy český moderátor a herec Jan Kraus pozval do svojej talkshow porozprávať o svojej práci. Daňo, predtým podnikateľ s počítačmi a softvérom, vstúpil do sveta žurnalistiky s motiváciou odhaľovať podvody. Vo februári pred takmer tromi rokmi sa Martin Daňo spýtal na zasadnutí Súdnej rady: „Vy ste tu najviac erudovaní sudcovia na Slovensku, tak ja si dovolím položiť otázku, prečo by sme mali vypnúť kameru? Keď je vec verejná, tak je verejná.“ Neskôr sa obrátil so sťažnosťou na Ústavný súd, ktorý mu dal o dva roky neskôr za pravdu. Vtedy povedal k hlasovaniu Súdnej rady: „Ja tu obhajujem práva novinárov a verejnosti.“ To bola v tomto prípade nepochybne pravda.
Zneužitie transparentnosti a etických pravidiel
Dnes však napriek viacerým takýmto víťazstvám je Daňo fenoménom, ktorý pošliapava neformálne pravidlá, etiku a štandardy slušnosti, hoci aj v mene transparentnosti. Prvým prípadom zneužitia transparentnosti štátu bolo, keď sa Daňo ešte ako podnikateľ dostal do sporu s daniarmi kvôli vyrubenej sankcii v roku 2007. Ako odvetu im v krátkej dobe poslal viac ako päťtisíc infožiadostí na maličkých, ledva čitateľných papierikoch, s otázkami o majetku, zamestnancoch či rozhodnutiach daniarov. Vtedajšia vládna poslankyňa Edita Angyalová predložila vzápätí novelu zákona, ktorá by úradom dala možnosť svojvoľne neodpovedať na infožiadosti. Po tlaku opozície aj tretieho sektora našťastie novela neprešla. Ale súdy začali brať argument „šikanóznych infožiadostí“ vážne a postupne vytvorili precedens, ktorý istú svojvôľu umožnil. Daňova novinárska práca je spomínaná ministerkou kultúry ako jeden z dôvodov sprísnenia regulácie žurnalistiky.
Dnes sa oficiálne môžete stať novinárom v podstate bez vzdelania a zázemia - stačí vyplniť krátky formulár na ministerstve. Získavate právo zatajiť svoje zdroje a formálny status „tlače“. Okrem registrácie ste v princípe povinní zverejňovať opravy a odpovede ľudí, o ktorých píšete. Voľné pravidlá fungujú, ak sú samotné médiá dostatočne zodpovedné a etické. Po príchode internetu, postupnom oslabení pozícií tlače a nástupe konšpiračnej alternatívy to ale už také jednoduché nie je. Podľa bývalého novinára napríklad na ministerstve spravodlivosti pri pracovných raňajkách zvykli volať novinárov čisto na pozvanie len preto, aby tam neprišiel Daňo.
Problémy Daňovej žurnalistickej práce
Aký je vlastne problém s novinárčinou Martina Daňa? V prvom rade je Daňo na jednej strane novinár a na druhej politik. Už pred piatimi rokmi kandidoval za Právo a Spravodlivosť v eurovoľbách. O rok na to za primátora v Humennom, odkiaľ pochádza. Tesne pred voľbami bol z volieb pre údajnú administratívnu chybu neprávom vylúčený. Ako potom môže novinár politikov kontrolovať a ako môže byť nestranný, keď ich chce zároveň poraziť vo voľbách, prípadne s nimi spolupracovať v koalícii? Nie je dobrým novinárom ten, kto takto vypaľuje politikov?
Druhým vážnym problémom Daňovej práce je nerozlišovanie dojmov a faktov a celkovo slabé overovanie informácií. Podobne ako vtedajší premiér Robert Fico začal Daňo bez akýchkoľvek dôkazov tvrdiť, že organizátori Za Slušné Slovensko sú zaplatení a podobne aj novinári, ktorí o tom informovali. Daňo pochody od začiatku odmietal ako zmanipulované, hoci v podstate volali po zodpovednosti ľudí Smeru, ktoré aj on bežne v minulosti vinil z korupcie. Stále strašil, že dôjde pri nich k násiliu, čo sa nenaplnilo. Keď pochody začali byť masové, Daňo ich začal zhadzovať, že tam prišlo málo ľudí. V marci Daňo spolu s parťákom Rudolfom Vaskym spravili rozhovor s Mariánom Kočnerom, kde si spolu ponadávali na štandardných novinárov. Žiadna kritická otázka na Kočnera, ktorý sa Kuciakovi pred vraždou vyhrážal, naopak, pritakávanie monológu podnikateľa, ktorý stál pri množstve káuz v minulosti.
Vrchol všetkému prišiel koncom roka, keď Daňo zverejnil fotky mladých žien, ktoré sa vraj našli v Kuciakovom telefóne a ktoré si vraj mladý novinár úchylne robil na zastávkach MHD. Jednoduché googlovanie však odhalí, že táto aj ostatné fotky boli stiahnuté kade-tade z internetu. Deň na to Daňo v živom vysielaní priznal, že „niektoré fotky“ boli ilustračné. Ale stále trval na tom, že v Kuciakovom spise nejaké fotky zadkov mladých žien sú, a kto neverí, nech ho zažaluje.
Za zmienku stojí aj trvalý neduh Daňovej práce - veci berie príliš osobne. Ak ho kritizujete, ste hlupák a „odpáľte z jeho kanálu preč“. Prípadne budete kúpený. Paradoxov je v Daňovej práci viac. Na jednej strane sa vie dojemne zastať telesne postihnutých, či Rómov, na druhej strane opakovane na ľudí útočí pre ich vzhľad, fyzické danosti či sexuálnu orientáciu. Vážnym problémom Daňovej práce sú jeho výzvy a plány na násilie. „My ich vymažeme.“ Za výroky v marci minulého roku ho začala riešiť aj Generálna prokuratúra. Odzneli v čase krátko po vraždách Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej: „Špiny fašistické: Monika Tódová, Marek Vagovič, Šnídl, cigánka Ďuriš Nicholsonová, Igor Matovič, Richard Sulík, Andrej Kiska. Skapete!“
Prečo musia byť influenceri na sociálnych sieťach transparentní
Financovanie a absencia transparentnosti
Kým pri štandardných médiách si viete ich vlastníctvo, tržby aj zaplatené dane ľahko pozrieť cez register firiem a účtovných závierok, v prípadov Daňovho GINNu to také ľahké nie je. GINN, podobne ako GINN .PRESS sú občianske združenia, ktoré nemusia obraty zverejňovať. Z dvoch percent daní získal GINN.Press v minulom roku 12 tisíc eur. Kto najviac finančne podporuje Daňovu prácu, jasné nie je, lebo napriek opakovanému sľubu doterajších darcov nezverejnil. Hoci Daňo má na iných vysoké nároky pre transparentnosť, neuplatňuje ju adekvátne na svoje podnikanie. Ani jedna z týchto firiem neukladá do zbierky listín svoje účtovné závierky, tak ako to majú za povinnosť všetky firmy. Verejnosť tak nevidí, s akými výsledkami podniká a aké dane platí.
Dôležitosť etiky a slušnosti v žurnalistike
Najťažšou otázkou je, či a ako aj novinárom typu Daňa obmedzovať prístup k tlačovkám. Poučenie patrí ale aj pre nás všetkých, ktorí princípy transparentnosti a otvorenosti pretláčame. Je zjavne najvyšší čas lepšie zvažovať odvrátenú stránku a ako zaregulovať možné zneužitie takýchto zásad. Daňo je dnes predovšetkým príkladom, na ktorom sa dá pekne naučiť, ako zle môže skončiť novinár s chuťou sedieť aj na politickej stoličke. Aké zničujúce pre kvalitu práce je, keď beriete veci osobne, s pozitívnymi reportážami o ľuďoch, ktorí s vami súhlasia a podlizujú sa, a s negatívnymi na ostatných. Keď jedno hovoríte (transparentnosť!), ale inak sami konáte. Aké nedôveryhodné je, keď miešate fakty s domienkami a fabulujete podľa osobnej nevraživosti. V neposlednom rade Daňo tiež ukazuje, aké dôležité sú nepísané pravidlá ako slušnosť a rešpekt k respondentom či kolegom pri novinárskej práci.
tags: #slobodne #vianoce #transparent