Ján Kollár, známy aj pod pseudonymom Čechobratr Protištúrsky, bol významnou osobnosťou slovenského národného obrodenia. Preslávil sa ako básnik, ale bol tiež filológom, archeológom, evanjelickým kňazom a ideológom slovanskej vzájomnosti. Patril k zásadným osobnostiam hlásiacim sa k politickému programu panslavizmu a bol predstaviteľom českého a slovenského národného obrodenia. Jeho život a tvorba zanechali nezmazateľnú stopu v kultúrnych dejinách slovenského i českého národa, čoho dôkazom je aj planetka (20991) Jánkollár pomenovaná na jeho počesť.
Životopis a Štúdium
Raný Život a Vzdelanie
Ján Kollár sa narodil 29. júla 1793 v Mošovciach, okrese Martin, do roľnícko-remeselníckej rodiny. Jeho otec Matej Kollár bol starosta (1763-1826) a matka Katarína, rod. Frndová (1770-1820). Mal brata a sestru. V rodnej obci Mošovce začal chodiť do školy, kde neskôr pôsobili aj osobnosti ako Daniel Krman či Štefan Krčméry.
Keďže otec nesúhlasil s jeho ďalším štúdiom a chcel ho dať na nejaké remeslo, odišiel mladý Kollár v zime 1809 k bratrancovi Jánovi Kollárovi do Slovenského Pravna. V roku 1810 prechodne vyučoval v Mošovciach. Stredoškolské štúdiá začal v Kremnici (1806 - 1808), kde študoval na nižšej latinskej škole, a pokračoval v Banskej Bystrici (1810-1812) na evanjelickom gymnáziu pod vedením prof. P. Počas prázdnin 1812 uskutočnil suplikantskú cestu v Novohrade a na Dolnej zemi. V rokoch 1812-1815 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave (v tom čase Prešporok), kde si prostriedky na vzdelávanie získaval súkromným vyučovaním žiakov v zámožných rodinách a dával aj súkromné hodiny kreslenia, v ktorom mal záľubu. Pod vedením profesorov Š. Fábriho, D. Stanislaidesa, J. Grosa, P. Bilnicu a S. Žigmondyho nadobudol znalosti z oblasti teológie, filozofie, estetiky, antických a novodobých literatúr, najmä nemeckej. Už ako študent poznal významné diela svetovej literatúry, spisy francúzskych encyklopedistov Rousseaua, Voltaira a iné. Neskôr sa stal učiteľom a správcom sirotského ústavu.
Štúdium v Jene a Vplyvy
Po štúdiách v Bratislave prechodne pôsobil ako vychovávateľ v rodine Ľ. Kolben-Hayera v Banskej Bystrici, kde v roku 1816 zložil kandidátsku skúšku u superintendenta A. Lovicha. Táto skúška bola podmienkou pre získanie štipendia na štúdium v Nemecku. V rokoch 1817-1819 absolvoval evanjelickú teológiu na univerzite v Jene, kde sa zaujímal aj o prednášky z histórie, estetiky, filozofie a prírodných vied. Obľúbil si najmä prednášky prof. Eichstadta.
Po jeho príchode do Jeny sa Ján Kollár zúčastnil 18. - 19. októbra 1815 (chybný dátum v texte, správne 1817) slávností na pamiatku 300. výročia reformácie, ktorá mala jasný protifeudálny charakter. Stal sa svedkom národného uvedomenia sa nemeckej mládeže. Tu pocítil potrebu jednoty medzi Slovanmi, ale zároveň pozoroval aj tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných, najmä slovanských národov. Počas štúdia v Nemecku sa dostal aj na miesta slovanského osídlenia, ktoré pripomínali už len niektoré názvy riek, vrchov a nápisy na hroboch. Všetko to na vnímavého mladého básnika veľmi zapôsobilo a vyvolávalo obavu o budúcnosť Slovanov. S vysokou pravdepodobnosťou sa práve tu zoznámil s filozofiou osvietenstva, no predovšetkým filozofiou Herdera a jeho „proroctvom“ o mierotvornej misii Slovanov. Tu spoznal aj svoju budúcu manželku Frideriku Schmidtovú, dcéru evanjelického farára, ktorú nežne nazýval Mína. S ňou podnikal vychádzky do okolia Jeny, hoci sa s ňou oženil až v roku 1835 po 16 rokoch.
Pôsobenie v Pešti a Viedni
Na jar 1819 sa Kollár vrátil z Jeny cez Prahu do Bratislavy, kde nadviazal kontakty s významnými českými učencami, ako boli J. Dobrovský, V. Hanka a J. Jungmann. Do jesene bol na návšteve u bratanca v Slovenskom Pravne. Na jeseň 1819 bol povolaný za evanjelického kaplána do Pešti, kde pôsobil v rokoch 1819-1849, najprv ako kazateľ a neskôr ako farár slovenskej evanjelickej cirkvi. Veľký evanjelický chrám na dnešnom budapeštianskom Deákovom námestí, kde pôsobil, sa stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Počas pôsobenia v Pešti zvádzal ťažké zápasy najmä s nemeckými a maďarskými cirkevníkmi, ktorí chceli prekaziť jeho úsilie o zriadenie samostatnej slovenskej cirkvi. Kollárovi veľmi záležalo na tom, aby sa Slováci neodnárodňovali, preto v Pešti zhromažďoval slovenských evanjelikov a zorganizoval Slovenský čitateľský spolok a Slovenskú knižnicu. V Pešti konfirmoval aj Sándora Petőfiho a Lajosa Kossutha.
Počas a po revolučných udalostiach 1848 - 1849 pôsobil vo Viedni v službách cisárskeho dvora ako dôverník vlády pre otázky Slovenska. Tu podal návrh na samosprávu Slovenska a na slovenské školy s českým vyučovacím jazykom. V roku 1849 bol (ako odmena Slovákom za účasť v revolúcii na strane Viedne proti Maďarom) vymenovaný za mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. Z nového miesta sa však dlho netešil. Zomrel 24. januára 1852 vo Viedni. V roku 1904 boli jeho pozostatky prevezené na Olšanský cintorín v Prahe, kde je pochovaný na križovatke hlavných ciest. Bronzovú bustu má tiež v Panteóne Národného múzea v Prahe.
Ideológia a Spoločenské Pôsobenie
Koncepcia Slovanskej Vzájomnosti
Ján Kollár bol teoretikom a propagátorom slovanskej vzájomnosti. Vytvoril ucelenú filozofickú koncepciu slovanských dejín, ktorá ovplyvnila nielen slovenské, ale aj iné slovanské národné hnutia. Podľa jeho koncepcie tvorili Slovania jeden národ s viacerými kmeňmi a mali spoločný slovanský jazyk s rozličnými nárečiami, t. j. národnými jazykmi. Žiadal, aby sa zvyšovala vzdelanosť slovanských národov hlavne výmenou literatúry písanej len v štyroch hlavných slovanských nárečiach, ktorými boli: ruské, poľské, srbochorvátske (ilýrske) a československé. Tento program básnicky vyjadril v *Slávy dcére* a teoreticky ho vysvetlil v rozprave O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskymi (1836). Tento spis inšpiroval slovanských vzdelancov ku kultúrnej aktivite.
Vo svojej koncepcii odmietal šovinizmus a zdôrazňoval, že vzájomnosť nezáleží v politickom zjednotení všetkých Slovanov, teda vo vytvorení jednotného slovanského štátu, ale skôr v literárnej a kultúrnej rovine. V jeho myšlienkach dominoval odpor k útlaku, idea spolupráce národov a myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorá zohrala dôležitú úlohu v zápase slovanských národov za národné práva.
Jazyková Otázka a Rozpory
Kollár bol stúpencom československej jazykovej a „kmeňovej“ jednoty. Sám písal v češtine, no usiloval sa svoj jazyk priblížiť slovenčine, čo malo byť výrazom a prejavom národného zblíženia. To ho však dostalo do sporu s niektorými slovanskými národnosťami, ktoré sa v tomto období usilovali o národnú svojbytnosť (napríklad Slovinci). Bol tiež v rozpore s mladšou generáciou slovenského národa, ktorá sa usilovala vytvoriť vlastný spisovný jazyk. Jeho priateľské kontakty s Ľudovítom Štúrom a s ďalšími štúrovcami rázne narušilo zavedenie novej (štúrovskej) slovenčiny, ktorú ostro kritizoval. Kollár najprv Štúra podporoval, ale po roku 1843 sa ostro a rozhorčene postavil proti jeho slovenčine, čo vyjadril v diele Hlasové o potrěbě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany, Slováky (Praha 1846). Jedným z jeho omylov bol názor, že Slováci majú používať češtinu obohatenú o prvky slovenských nárečí, čo bolo neprijateľné pre Čechov i Slovákov. Kollár ako autor zotrvával pri češtine, lebo literatúru pokladal za záležitosť vzdelancov, hoci revolučné časy žiadali obrátiť sa k ľudu v jeho reči.
Filozofické Základy
Kollárové filozofické postoje, rovnako ako celá Generácia Všeslávie, boli značne ovplyvnené filozofiou dejín nemeckého filozofa Herdera. Kollár sa opieral aj o princípy Hegelovej filozofie dejín. V duchu učenia Herdera zdôrazňoval v kázňach Dobré vlastnosti národu slovanského základné vlastnosti slovanského národa - nábožnosť, nevinnú veselosť, lásku k rodnému jazyku a znášanlivosť.
Pri otázke vzťahu medzi prírodou a človekom sa inšpiroval Herderovou myšlienkou, podľa ktorej sú zákony sveta a jeho smerovanie spojené s božou múdrosťou. Pre Kollára bol Boh všadeprítomný a skutočnosť pochádzala od Všemohúceho, pričom duch v nej rozdúchaval svoj plameň a napĺňal ju životnými silami. Úroveň skutočnosti je daná stupňom rozvoja a rovnováhy síl na ceste k harmónii a dokonalosti. Podľa Kollára je človek jednotou tela a duše, rozumom preniká do skutočnosti a postupne poznáva, ako napomáhať poriadku, usporiadanosti a harmónii. Kollár vnímal ľudskosť ako ľudský rod a zároveň ako to, čo ľuďom je primerané, v protiklade k surovosti a divokosti. Zmyslom ľudskej existencie je usilovanie o šťastie človečenstva. Zdôrazňoval, že kým u iných národov je ľudskosť podriadená národnosti, u Slovanov by národnosť mala byť podriadená humanite. Podľa Kollára je človek stvorený k slobode, pričom sloboda je spojená s plnením si občianskych povinností.
Konštrukty mysle: Metafyzický dokument 2025
Literárna Tvorba
Počiatky a Básně Jána Kollára
Prvým Kollárovým literárnym dielom bola báseň Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku (Deploratio praesentis status Hungariae), napísaná v latinčine a vydaná v rokoch 1811 - 1812. Reagoval ňou na pomery v časoch protinapoleonských vojen.
Skutočné básnické nadanie prejavil až počas štúdia v Jene, kde napísal prvé básne. Tieto básne boli neskôr dopracované alebo priamo zaradené do sonetových cyklov. Prvá samostatná zbierka Básně Jána Kollára (1821) obsahovala dva cykly ľúbostno-vlasteneckých sonetov, niekoľko elégií a epigramov. Zbierka bola vydaná v Prahe J. Jungmannom, no poznačila ju rakúska cenzúra, ktorá mnohé básne nedovolila publikovať a niektoré slohy vyradila. Báseň Vlastenec, písanú v hexametri, sa redaktor Jungmann ani neodvážil cenzúre predložiť pre jej protifeudálny charakter. Napriek cenzúre zbierka okamžite vzbudila veľkú pozornosť. Nikto pred Kollárom sa tak otvorene a vrelo neodvážil vyjadriť ľúbostné city. Týchto 86 básní tvorilo základ *Slávy dcery*. Táto zbierka je predelom vo vývine českej a slovenskej poézie najmä tým, že narúša charakter dovtedajšej básnickej produkcie a prináša nový pohľad na citový život jednotlivca, prekonávajúc klasicistické tendencie a prejavujúc preromantické prvky.
Slávy dcéra - Vrcholné Dielo
Do slovenskej literatúry sa Ján Kollár zapísal predovšetkým básnickou skladbou Slávy dcéra. V prvom vydaní z roku 1824 mala 150 sonetov v troch spevoch: Sála, Labe, Dunaj. Bola napísaná v slovakizovanej češtine, keďže Kollár bol zástupcom česko-slovenského jazyka.
Jednoduchá dejová línia Slávy dcéry má približne takúto podobu: Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny Kollár vytvoril ideál slovenskej devy, pričom ľúbostný cit nie je prekážkou vlasteneckého cítenia. Kollár vyjadril myšlienku, že „Láska je všech velkých skutku zárod, a kto nemiloval, nemúže ani znátí, co jest vlasť i národ.“ Básnik svoje srdce delil medzi vlasť a Mínu.
K rozsiahlemu dielu prispel Predspev, ktorý je napísaný časomerným elegickým distichom (striedanie hexametra s pentametrom). Predspev predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou. Napriek tomu, že si básnik uvedomuje, koľko príkoria vytrpeli Slovania od svojich nepriateľov, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju na zotročovateľov. Celým predspevom sa tiahne idea národného zápasu za slobodu a iné národné a ľudské práva. Predspev pôsobil najmohutnejšie na prebúdzanie národného citu. Prvý spev - Sála - je oslavou prvého vyznania lásky, Míninej krásy a nevinnosti. V druhom a treťom speve (Labe-Rén-Vltava a Dunaj) putuje Kollár z Jeny údolím Labe do svojej domoviny, pod Tatry a k brehu Dunaja. Vyznania lásky sa menia na lúčenie, na spomienky, pričom pribúdajú znelky viažuce sa k slovenským krajom a ich slávnej i smutnej histórii. Tieto znelky vyzváňajú lásku národu a materčine. *Slávy dcéra* z roku 1824 sa stala živým prameňom národnej výchovy národa slabého bez vyšších vrstiev a bez politických práv.
V rozšírenom vydaní z roku 1832 vyšla *Slávy dcéra* s vyše 600 sonetmi v piatich spevoch: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Léthé a V. Acheron. V dvoch záverečných, celkom náučných a didaktických spevoch, Léthé a Acheron, ho sprevádza bohyňa Slávy po slovanskom nebi a po slovanskom pekle. Kollárovo meno sa stalo známym v slovanských literatúrach a jeho znelky sa prekladali dokonca do nemčiny a angličtiny.
Ďalšie Literárne a Vedecké Práce
Okrem poézie sa Kollár venoval aj kazateľskej, publicistickej, pedagogickej a vedeckej činnosti. Bol autorom polemicko-kritickej úvahy o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku. Na hlásanie svojich názorov a verejnej kritiky využíval kázne. Pre slovenské školy pripravil Čítanku (1825) a Šlabikár (1826), pričom v Čítanke uviedol pôvodné i ním preložené texty. Napísal aj vlastný životopis - Paměti z mladšich let života. Od poézie prechádzal Kollár postupne na pole vedy. Písal rozpravy o pôvode a rozšírenosti slovanských mien v krajoch neslovanských (Budín 1830, Pešť 1839). Na cestách po Korutánsku si všímal všetko, čo malo vzťah k Slovanom (Pešť 1834, Cestopis II.).
Posmrtne vyšlo jeho rozsiahle dielo Staroitalia slavjanská (1853), v ktorom dokazuje osídlenie severného Talianska slovanským obyvateľstvom, čo zanechalo stopu v názvoch tamojších lokalít. V diele Die Gótter Retras hovorí o pamiatkach po slovanskom obyvateľstve v Meklenbursku, pričom sa intenzívne venoval výskumu retranských modiel. Jeho vedecké práce však nenašli uznanie u skutočných vedcov, medzi nimi ani u P. J. Šafárika, ktorý ich neskôr označil za fantázie.
Zberateľská Činnosť
Intenzívne sa venoval zbieraniu a vydávaniu slovenských ľudových piesní, v ktorých videl dôkaz starobylosti a vysokej estetickej úrovne národnej kultúry. V spolupráci s Pavlom Jozefom Šafárikom a Jánom Blahoslavom-Benediktim vydal prvý zväzok Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823) a v roku 1827 druhý zväzok. V zberateľskej činnosti pokračoval v spolupráci s mnohými vzdelancami, ktorí mu pomáhali objavovať ľudové piesne, a tak pripravil dvojzväzkovú edíciu Národnie zpievanky čili písně světské Slowákův v Uhrách (1834, 1835). Toto dielo je najobsiahlejším zberateľským dielom slovenskej piesňovej kultúry a obsahuje vyše 2500 ľudových a umeleckých piesní zo Slovenska, Čiech a Moravy. Texty sú zapísané a vydané v slovenčine, čím editor podporil záujem o národný jazyk. V predslovoch zdôrazňoval význam piesní pre národnú kultúrnu stavbu, pričom poukázal na to, že sú obrazom národného charakteru a históriou vnútorného sveta a života národa. Paradoxne, vydaním zbierky Kollár zvýšil záujem o slovenčinu ešte pred štúrovskou reformou, proti ktorej sa neskôr postavil.
Odkaz a Uznanie
Kollárova tvorba a osobnosť mali významný vplyv na štúrovcov, s ktorými sa však, ako už bolo spomenuté, rozišiel v otázke spisovného slovenského jazyka. Jeho myšlienky vplývali na formovanie národného vedomia, pričom jeho prínos spočíval v sústredení sa na literárnu a kultúrnu vzájomnosť medzi slovanskými národmi, zohľadňujúc vtedajšie možnosti.
Za svoju literárnu a vedeckú činnosť získal Ján Kollár viaceré ocenenia: v roku 1836 bol vyznamenaný zlatou medailou Ruskej akadémie, v roku 1849 diplomom dr. h. c. filozofickej fakulty univerzity v Prahe a v roku 1850 rytierskym krížom radu Františka Jozefa, ako aj diplomami viacerých vedeckých spoločností.
Rodný dom Jána Kollára v Mošovciach, s výnimkou kamennej sýpky postavenej jeho otcom, bol drevený a vyhorel počas požiaru v roku 1863. V zachovanej kamennej sýpke bola v roku 1974 vytvorená a v roku 1982 reinštalovaná pamätná izba. Obec Mošovce pravidelne spomína na svojho rodáka, pričom sa konajú slávnostné Služby Božie, kladenie spomienkových kytíc k soche Jána Kollára a literárno-hudobné programy.
tags: #slavnostny #prejav #jan #kollar