Slávnostný prejav, kulinárske tradície a kultúrne dedičstvo

Život každého človeka je ako pestrá mozaika farebných kamienkov. Túto farebnú krásu života vytvárajú predovšetkým ľudia, ktorí nás obklopujú, a tiež bohaté kultúrne tradície a zvyky, ktoré formujú spoločnosť.

Slávnostný prejav: Charakteristika a Význam

Slávnostný prejav je oficiálna pripravená reč, prednesená pri rôznej príležitosti (pri gratulácii, uvítaní, pohrebe, pri oslave jubilea a pod.). Jeho cieľom je zhodnotenie významu nejakej udalosti, akcie alebo príležitosti. Svojím obsahom a formou zvyšuje slávnostnosť chvíle.

Základné znaky a kompozícia slávnostného prejavu

Medzi základné znaky slávnostného prejavu patria:

• Oslovenie adresáta: Musí byť funkčné a prispôsobené prítomným. V jubilejných a gratulačných prejavoch sa oslovuje na prvom mieste jubilant. Ak sú prítomní hostia, majú v oslovení prednosť pred domácimi. Prítomných možno osloviť aj viackrát, pričom rečník môže využívať opakované a modifikované oslovenia (napr. „vážení prítomní, milí zúčastnení“).
• Sugestívny štýl: Docieli sa to používaním zvolacích viet, rečníckych otázok, citátov, metafor, synoným, prirovnaní.
• Použitie jazykových prostriedkov: Metafora, personifikácia, hyperbola, opakovanie slov (anafora, epanastrofa), expresívne slová, dramatizujúce prostriedky, frazeologizmy, citáty a príklady.
• Charakter a výber prostriedkov: Závisí od toho, komu je prejav adresovaný.
• Osobný prístup: Najčastejšie sa používa 1. a 2. osoba.
• Prevaha úvahových prvkov: Často je označovaný aj ako hovorená hodnotiaca úvaha. Oceňuje sa originálnosť, efektívne a tvorivé využitie jazykových prostriedkov, nie frázovitosť.

Kompozícia slávnostného prejavu zahŕňa:

1. Oslovenie: Má byť stručné a pútavé. Príklady oslovení sú: „Vážený pán riaditeľ, vážené pani zástupkyne, milí členovia profesorského zboru!“ alebo „Vážení rodičia, milí prítomní!“.
2. Úvod: Má upútať záujem adresáta (citát, výrok, porekadlo, príslovie, konkrétny príklad, definícia, príbeh). Mal by byť stručný, označiť cieľ i obsah prejavu a využívať umelecké a rečnícke prostriedky.
3. Jadro: Obsahuje definovanie udalosti, pri príležitosti ktorej je prejav prednášaný, a rozvíjanie jednotlivých myšlienok, ktoré sa môžu opakovať inými slovami. Dôraz je na vecnom odôvodňovaní a dokazovaní. Jadro zahŕňa analýzu témy, jej vysvetlenie, hodnotenie, porovnanie a zovšeobecnenie, podloženie tvrdenia citátom. Príklady zahŕňajú: „Navždy sa zachová v pamäti stužková…“, „Maturitná skúška nie je len skúškou vedomostí, ale i skúškou dospelosti…“, „Päťdesiatku, tú človek oslavuje iba raz…“, alebo citát: „Svet je veľké javisko, na ktorom každý hrá svoju úlohu.“
4. Záver: Má byť stručný, priamo nadväzovať na úvod a jadro. Zdôrazňuje najdôležitejšie myšlienky a zhrňuje obsah. Môže obsahovať výzvu k činnosti, citovanie vhodných veršov, pochvalu poslucháčov alebo vyvolanie smiechu. Súčasťou dobrého záveru je poďakovanie.

Príklady slávnostných prejavov

V živote človeka je veľa dôležitých momentov či udalostí, ktoré dotvárajú mozaiku nášho života. Slávnostné prejavy sú časté pri príležitostiach ako sú Deň učiteľov, maturitná stužková, otváranie školského roka, okrúhle výročia, rozlúčky so školou, sobáše či rodinné jubileá.

Prejav venovaný učiteľom často zdôrazňuje ich úlohu nositeľov múdrosti, ktorí sprostredkúvajú informácie a pomáhajú študentom. Učiteľ sa niekedy musí vžiť aj do úlohy psychológa, lekára, herca, rodiča či priateľa. Neraz sa k nim študenti utiekajú so svojimi problémami a oni ochotne, neočakávajúc za to odmenu, radia a hľadajú riešenia. Ich povolanie sa nedá vymerať presne určenou pracovnou dobou, a svoje školské a osobné problémy si často nosia so sebou domov, do svojich rodín. Učitelia sú svedkami dospievania študentov, prežívajú s nimi výlety, lyžiarske výcviky a exkurzie, pričom im nahrádzajú aj rodičov. Hľadajú v žiakoch to dobré, ktoré sa niekedy skrýva pod škrupinou drzosti či ľahostajnosti. Vždy v nich vidieť hrdých ľudí, ktorí žiakom dávajú to najvzácnejšie - svoje srdce, radosť a lásku, bez ktorej by povolanie učiteľa pripomínalo suchú púšť.

Na svadobných obradoch sa slávnostnými prejavmi oceňuje nádherný okamih, stáť pred oltárom a vysloviť zázračné ÁNO, ktorým sa človek obrazne zaväzuje posvätiť svoj život, city a lásku blízkej bytosti, svojmu životnému partnerovi. Manželstvo je labyrint, ktorý má končiť u Boha, ako znie prísaha pred Bohom k vernosti a láske. Prítomní s novomanželmi prežívajú deň plný sľubov, poďakovaní, nádeje a krásy.

Pri 25. výročí sobáša sa prejavom zdôrazňujú dôležité momenty a udalosti, ktoré dotvárajú mozaiku života. V ňom sa spomínajú spomienky a zážitky z detstva, poďakovanie za lásku, starostlivosť, obetavosť a trpezlivosť, s prianím zdravia, šťastia a síl do ďalších rokov.

Slovenské tradície a zvyky: Ochrana kultúrneho dedičstva

Život v obciach sa oddávna vyznačoval osobitosťou, svojrázom i starodávnymi zvyklosťami a tradíciami. Aj keď nemožno hovoriť o typickom dedinskom folklóre, mnohé obce si zachovali množstvo špecifických zvyklostí, ktoré inde sa nevyskytujú alebo sú napodobňované s obmenami.

Fašiangové tradície: Chodenie „Pod šable“

V období fašiangov sa život v obciach výrazne odlišoval od okolia. Neboli typické sprievody masiek, ale maškary chodili na maškarných plesoch, pri zakáľačkách a svadbách, často s hudobným doprovodom. Pre chtelnické fašiangy je typické, podložené stáročnou tradíciou, podnes živé chodenie „POD ŠABLE“. Vznik tejto tradície možno hľadať už v 17. storočí, v období protitureckých bojov a stavovských protihabsburských povstaní.

V dávnejšej minulosti mal hlavnú organizátorskú funkciu mládenecký richtár, obyčajne najstarší syn zámožnej rodiny. V sprievode jeden z mládencov nosil šabľu, na ktorú po domoch nastokli slaninu alebo šunku. Po skončení sprievodu s hudbou richtár poriadal hostinu. V súčasnosti sa forma chodenia „POD ŠABLE“ mierne zmenila, ale jestvuje najmenej od začiatku tohto storočia.

V nedávnej minulosti sa vo fašiangový pondelok a utorok (dnes už v nedeľu popoludní) vybraná a vycvičená skupina mládencov-šabľovníkov v rovnakom ustrojení zhromaždila v doprovode s dychovkou na námestí. Na čele 12-člennej skupiny je hajdúch (niekedy aj husár) v špeciálnom ustrojení, s červeným dolománom na hlave, dlhým pierkom, opásaný šabľou, prípadne i s pripevneným príležitostným žartovným textom ako pozvánkou pre verejnosť na fašiangy. K sprievodu patrí aj richtár, ktorý je vedúcim organizátorom.

Úlohou hajdúcha je ponavštevovať dom od domu, v každom s vtipnou veršovačkou spojí obligátnu otázku „RÁČITE BYŤ VESELÍ?“. Ak je odpoveď domáceho gazdu najčastejšie kladná, celý sprievod šabľovníkov s hudbou zastaví pred domom. Hudba zahrá úvodnú melódiu piesne „Pod šable, pod šable“ alebo „Fašiangy, fašiangy“, pričom skupina mládencov s trsteničkami či šabľami nad hlavou v kruhu zatancuje zaužívaný špeciálny tanec spojený s výskaním. Dychovka potom na želanie domácich zahrá obľúbenú pieseň, pri ktorej šabľovníci vykrútia v tanci dievky i ženy z domu. V domoch, kde majú smútok po zosnulom, mládenci iba ticho postoja, a ak im v tom roku zomrel rovesník, vzdávajú mu poctu priamo na cintoríne.

Fašiangový sprievod za tri dni obíde všetky domy v obci pod vedením richtára, ktorého zdobí na hrudi Perula s dlhými farebnými stuhami. Richtár preberá aj výplatu z domov, za ktorú sa večer uskutoční zábava. Účastníkmi fašiangového sprievodu sú nielen domáci a susedia, ale aj zvedavci z celej obce i návštevníci z okolia. Táto tradícia sa dostala aj na televízne obrazovky. Chodenie „Pod šable“ končí neskoro večer v utorok pred Škaredou stredou tanečnou zábavou spojenou s pochovávaním basy. Od skončenia fašiangov až do veľkonočného obdobia život akoby ustal.

Veľkonočné zvyklosti

V období Veľkej noci pretrvávajú tiež rôzne zvyklosti. Starší sa pamätajú, že na Kvetnú nedeľu chodievali z domu do domu obyčajne cigánske deti s „letečkom“ - stromčekom zdobeným farebnými stužkami a výduškami, pričom si spievali alebo prednášali piesne „Kvetná nedeľa“ alebo „Máj, máj, máj zelený“, za čo dostali od domácej gazdinej malú odmenu. Viac zvyklostí pochádzalo z veľkonočného obdobia, v ktorom sa chodievalo po šibačkách.

Príprava na šibačku začínala už v nedeľu napoludnie, jednak v domácnostiach farbením vajíčok a vonku chlapčenskou rozháňačkou. Väčší či menší mládenci, ponajviac školáci, vlastnoručne upletenými šibákmi na ringu i po uliciach poriadne vyšibali dievčatá, ktoré sa prechádzali v skupinách. Taká bývalá už oddávna príprava na pondelkové ráno, keď chlapci od najmenších až po mládencov i mužov chodili z domu do domu obyčajne v malých skupinkách šibať dievčatá v rodinách príbuzných, ale aj známych. V čele sprievodu chodieva mládenec s dlhočizným šibákom zdobeným.

Kulinárske tradície a moderná gastronómia

Tradičné jedlá a múčniky, ktoré nesmeli chýbať na stole počas významných náboženských sviatkov, sa líšili podľa náboženskej príslušnosti, no s malými obmenami sa udržali podnes. Fašiangové obdobie bolo najveselším obdobím roka, konali sa zabíjačky, miestne veselice, zábavy, tancovačky a „pinkl“ bály, kde si v balíčku (pinkli) každý priniesol svoje pohostenie, s ktorým sa prítomní vzájomne núkali. V „pinkli“ boli často typické fašiangové jedlá a múčniky ako sú „božie milosti“ (fánky), šišky a „slepé myši“ (vyprážané kysnuté obaľované cesto) a koláče.

Rozvoj pekárskeho a cukrárskeho remesla

Záujem o pekárstvo a cukrárstvo sa prejavuje aj v súťažnom prostredí. Na súťaži „Upeč si Zlato“ sa študenti stredných odborných škôl a hotelových akadémií z celého Slovenska prezentovali v troch súťažných kategóriách: zručnosť viazania vianočky, pečenie mazanca a prezentácia vlastného výrobku. Odborná porota hodnotila šikovné pekárky a pekárov, čo svedčí o precíznej príprave žiakov.

Súčasťou vzdelávania sú aj ročníkové práce odboru cukrár, kde žiaci odprezentovali výrobky z lineckého cesta na čas, alebo zákusky podľa vlastného výberu, rozmanité chuťou, surovinami a úpravou. Žiaci odboru kuchár prezentovali hlavné jedlá, ktoré zaujali lahodnou chuťou a jedinečnou receptúrou. V rámci odborného výcviku mali žiaci druhého ročníka možnosť pripraviť polievku alebo slaný či sladký bezmäsitý pokrm, zatiaľ čo žiaci tretieho a štvrtého ročníka pripravovali 2 porcie moderného teplého jedla s prílohou, omáčkou a dekoráciou.

Aj Veľká noc dostáva nový šat, keď žiaci pod vedením majsteriek odbornej výchovy pripravujú veľkonočné jedlá v netradičnom šate. Snažia sa oslavu Veľkej noci preniesť na stoly a gastronomicky obohatiť tieto sviatky jari novými kreatívnymi nápadmi, rešpektujúc silný náboženský odkaz a symboliku nového života.

Kultúrny život a umelecké tradície

Obecné tradície sa prejavujú aj v umení a kultúre, ktoré siahajú hlboko do histórie.

Hudobné tradície: Z minulosti do súčasnosti

Vývoj miestnych hudobných tradícií často siaha do 17. až 18. storočia, čo dokazujú starodávna tradícia chrámovej hudby so spevokolom, zlomky písomných archívnych dokladov, pôsobenie dychovej kapely a náznaky hudobného života v miestnych kaštieľoch. Napríklad, v archíve chtelnickej fary sa nachádzajú správy z 18. storočia, ktoré svedčia o tom, že už v roku 1734 sprevádzali pútnikov muzikanti s tympanmi a bubnom.

Hudobné nástroje chrámovej hudby v 18. storočí zahŕňali medené bubny, kovové trúby a strunové nástroje (pravdepodobne husle). Hudbu viedol organista s titulom „ludi rektor“ alebo „ludi majster“, u ktorého sa vyžadovala vyššia kvalifikovanosť. Dôkazom špecifickosti sú staré chrámové piesne, najmä z Vianoc. Kanonické vizitácie a mestské knihy zaznamenali celú plejádu miestnych učiteľov-organistov a dirigentov, ako napríklad Juro Stolar (1645), Pavol Paulovic (1698), Ján Urbánek (1727), Ján Baláži (1735), Imrich Kováči (1713), Jozef Lang (1733), Jakub Fros (1755) a Václav Erban (koniec 18. storočia).

Kaštieľ patriaci rodu Erdödyovcov, známych mecénov hudby, zohrával funkciu hudobného strediska už v 15. storočí. V chtelnickom kaštieli sa v roku 1775 konali slávnosti na počesť panovníčky, pri ktorých hudba nemohla chýbať. Grófi Erdödyovci dokonca vydržiavali vo svojom paláci v Bratislave vlastnú opernú spoločnosť.

V prvej polovici 19. storočia a na jej prelome zaznamenal hudobný život v obci jeden zo svojich vrcholov zásluhou vynikajúcich organistov - hudobníkov, ako boli Mesely, Havránek, Náhlik a najmä Anton Baňoch, ktorí sa postupne zaslúžili aj o zrod modernej dychovej kapely. Spevácky zbor so sólistami si tiež získal uznanie na širokom okolí, účinkujúc v kostole aj na verejnosti, napríklad pri slávnosti odhalenia pomníka slovenskému národnému básnikovi Jánovi Hollému na hrobe na dobrovodskom cintoríne v roku 1854. Chtelnickí hudobníci sprevádzali slávnosti aj na fare počas slávnostnej hostiny za účasti Ľudovíta Štúra.

Hoci nie je presne známe, kedy dychová kapela vznikla, v roku 1880 mala už 22 členov, čo naznačuje vznik asi okolo roku 1870. K rozvoju hudby v druhej polovici 19. storočia prispel aj miestny rodák, učiteľ, organista a hudobník Ignác Špánik. Po roku 1918 dychová hudba dosiahla veľmi kvalitnú úroveň, prenikla do širšej verejnosti, nahrávala samostatný program do rozhlasu v Bratislave a účinkovala v televíznom programe fašiangových zvyklostí. Dychovka je neoddeliteľnou súčasťou prvomájových osláv, sprievodov, sakrálnych, verejno-politických či kultúrnych slávností v obci a zúčastňuje sa aj súťaží a festivalov hudieb. Od roku 1975 sa v Chtelnici každoročne koná okresný festival dychových súborov, čím sa utvára nová hudobná tradícia. V roku 2011 dychová hudba Chtelničanka, vedená Pavlom Kičinom od roku 1978, oslávila 130 rokov činnosti.

Ochotnícke divadlo: Dlhoročná vášeň

Tradícia ochotníckeho divadla siaha až do obdobia bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie, hoci sa o nej nezachovali písomné pramene. Divadelné predstavenia sa konali obyčajne v školských miestnostiach alebo v málo vyhovujúcich priestoroch hostincov, nikdy však nechýbalo nadšenie pre ochotnícke divadlo, najviac v radoch mládeže. Pamätníci veľmi radi spomínali na účinkovanie v divadle po roku 1918 v samostatnej ČSR.

Najviac na tomto úseku vykonal pre obec dlhoročný aktívny ochotník, režisér a organizátor divadelných predstavení, jeden zo zakladateľov ochotníckeho divadla po roku 1920, Jozef Bašnák, ktorý v ňom pôsobil skoro šesťdesiat rokov. V období prvej ČSR sa najčastejšie hrali ľudové a národné hry od autorov Ferka Urbánka, Jána Palárika a Jozefa Gregora Tajovského. Ochotníci sa však nezriedka odvážili aj na vyššie ciele, keď hrávali operety, scénky spojené s hudobným doprovodom a kabaretné pásma, účinkovali tiež pri slávnostných príležitostiach v rámci akadémií. Také predstavenia sa konali v sále bývalého potravného družstva alebo v budove na námestí, kde je kinosála, alebo v malých priestoroch hostincov.

Po roku 1945 mali ochotníci k dispozícii sálu Osvetovej besedy na bývalom obecnom dome až do jeho zániku v roku 1967. Prednostné právo mala domáca klasika, najmä veselohry a súčasné hry, občas aj svetoví autori. Pre nedostatok vhodných priestorov od roku 1967 sa divadelní ochotníci na krátky čas odmlčali, ale tradícia nedovolila zánik divadla. Divadelný krúžok obnovil svoju činnosť pod patronátom miestneho JRD od roku 1974 v priestoroch nového kultúrno-spoločenského domu JRD. Pravidelne každoročne nacvičili a uviedli aspoň jednu divadelnú hru súčasných slovenských autorov i klasikov, pásma humoru, satiry, spevu s tancom.

Nadšenie a záujem miestnych divadelných ochotníkov, rovnako ako zapojenie žiakov školy, zaručuje pokračovanie tejto tradície. V roku 2011 sa činnosť chtelnických ochotníkov obnovila. Vystupujú pod názvom Divadlo OCH (ochotníci Chtelnice) a ich prvé vystúpenie v roku 2011 bolo odohrané formou estrády. V roku 2012 si nacvičili prvú hru s názvom „Zajokocúrovo“ pod režisérskou rukou Emila Piešťanského.

tags: #slavnostny #prejav #buchty