Víno je často označované ako nápoj bohov, elixír kultúry a prameň nekonečných príbehov. Každý rok, najmä v auguste a septembri, vinohradníci a vinári otvárajú brány svojich viníc. Je to obdobie, keď dozrieva nielen plod vinohradu, ale aj spomienky na tradičné slávnosti, ktoré spájajú ľudí.
Vinobranie: Oslava úrody a tradícií
Vinobranie nie je len pracovným úsilím, ale aj kultúrnou udalosťou, ktorá oslavuje lásku k vínu, prírode a tradíciám. Po celom svete sa konajú vinobrania, ale obzvlášť významné sú v krajinách s bohatou vinárskou históriou. Slovensko, s jeho úchvatnými vinicami a rozmanitými odrodami hrozna, je miestom, kde sa toto letné obdobie slávi s obrovským nadšením.
Víno spája ľudí rôznych vekov, záľub a kultúr. Vinobranie nie je len o zbere hrozna, ale aj o uctievaní vinohradníckej práce a obdivovaní krásy viníc. Je to aj čas pre vinárov na vytvorenie nových vínnych ročníkov a taktiež príležitosť na skúmanie vinárskej tradície a histórie.
Komplexný proces výroby vína zahŕňa množstvo výtvarne zaujímavých aktivít - od samotného zberu cez zvážanie, lisovanie, ochutnávanie až po prípitky a hodovanie vo viechach. Samotné hrozno je atraktívnym symbolom - plodinou, ktorá najviac vyťaží zo slnečného svitu a premení ho na svätý mok, v ktorom sa „skrýva pravda“. Hrozno predstavuje výsledok ľudského úsilia a umu a taktiež symbolizuje cyklus života a znovuzrodenia.
Vinohradníctvo patrilo už v minulosti k dôležitej súčasti života obyvateľstva. Ušľachtilé odrody viniča hroznorodého (veltín, rizling) sa na územie Slovenska dostali pravdepodobne v období Rímskej ríše. Cisár Markus Aurélius Próbus (276 - 282 n.l.), ktorého légie sa dostali až do strednej Európy, bol šíriteľom vinohradníctva a svoje vojsko využíval aj na výsadbu viníc. Počas stredoveku prispievalo k rozvoju vinárstva šírenie kresťanstva (liturgické víno), výstavba kláštorov, hradov a miest a taktiež využívanie vína v medicíne a namiesto často kontaminovanej vody. Patrónom vinohradníkov sa stal Svätý Urban.
Vinič sa vtedy rozšíril do severnejších oblastí. Tatárske vpády v 13. storočí zničili veľké územia vinohradov, ich následná obnova počas Uhorska bola sprevádzaná daňovými úľavami a inými privilégiami. „Zlatým vekom“ vinohradníctva bolo 17. a 18. storočie. Nasledovalo obdobie stagnácie, keď habsburskí panovníci uprednostňovali rakúske vína a rástla konzumácia piva. Koncom 19. storočia nastala vinohradnícka katastrofa - príchod zhubného škodcu vošky viničovej (fyloxéry) zo Severnej Ameriky, decimujúcej vinohrady po celej Európe - ktorá však podmienila vznik moderného vinohradníctva, využívajúceho modernejšie technológie, šľachtené odrody a nové vedecké poznatky.
Vinohradnícke oblasti sa na Slovensku rozprestierajú najmä v južných regiónoch krajiny. Stredoslovenská vinohradnícka oblasť sa tiahne od Hontu po Gemer a víno sa tu pestuje na úrodných andozemiach, napríklad v okolí Veľkého Krtíša.
Oslava vína siaha až do nepamäti, počnúc obdobím staroveku. Už v starovekých Aténach prebiehali na konci marca šesťdňové oslavy na počesť boha Dionýza. Na jeseň sa konali každé tri roky veľké národné dionýzie. Tieto oslavy sprevádzal slávnostný sprievod, predstavenia umelcov a súťaže básnikov. Dodnes sa spájajú so zrodením gréckej komédie a tragédie. Od 13. storočia ďakovali vinári za úrodu svätému Urbanovi. V minulosti ochutnali prvý dúšok vždy predstavitelia mesta. Neskôr prišiel na rad alegorický sprievod. Na voze sa viezli ľudia, ktorí sa podieľali na jeho výrobe. Za ním išli dievčatá, ktoré ponúkali na ochutnávku mušt a hrozno. Začiatkom 20. storočia sa oslavy trošku utlmili a prebiehali len vo viechach. Tradície ožili v 30. rokoch, ale ich úpadok opäť nastal s začiatkom vojny. V súčasnosti sa obdobie zberu začína koncom augusta, najčastejšie sa však oberá v mesiacoch september a október. Čas vhodného obdobia na zber hrozna určuje jeho technologická zrelosť, ktorá určuje správny pomer cukru, kyselín a aromatických látok. Okrem skvelého vína či burčiaku si vinobranie získalo srdcia návštevníkov aj vďaka skvelej atmosfére. Súčasťou vinobraní sú tradične koncerty, ale aj rôzne atrakcie ako kolotoče či jarmok.
Starodávny zvyk "Zarážanie hory"
Vinobranie predstavuje obdobie medzi zberom na poliach a jesennou výsadbou. V krajoch, kde boli vinohrady, patrilo vinobranie k najväčším sviatkom v roku - spravidla vtedy, keď bola úroda vína obzvlášť dobrá. Ženy zbierali strapce vína do košov a tie potom odnášali do kadí. Tomu ale predchádzal jeden prastarý zvyk - „zarážanie hory“.
V predvečer sviatku narodenia Panny Márie (8.9.) strážca vinohradu nechal v kostole pri spovedi posvätiť kyticu poľných kvetov. Potom sa odobral k vinohradu, kde nabodol jablko a k nemu priviazal kyticu. Následne vykopal jamu, položil cez ňu takto ozdobené bidlo a rozrobil oheň, na ktorom spálil posvätenú kyticu z minulého roka. Potom prišiel starosta s hospodárom, trikrát obišli jamu, pokropili ju svätenou vodou a pomodlili sa. Modlitby boli smerované najmä k sv. Urbanovi - patrónovi všetkých vinárov. V jame vztýčili ozdobené bidlo a zahádzali ju. Vztýčenie bidla znamenalo, že je vinohrad uzatvorený a nikto do neho nesmie až do doby veľkého zberu, do doby vinobrania vstúpiť.
Zarazenie alebo tiež zatvorenie hory bol obrad, pri ktorom sa zamedzilo vstupu do vinohradu všetkým, ktorí v ňom nemali čo pohľadávať. Víno ako tekuté zlato dosahuje svoje najvyššie hodnoty v dobe zrenia, preto bolo nutné zamedziť krádežiam zrelého hrozna práve v období tesne pred zberom. Do uzamknutého vinohradu mohli vchádzať iba jeho majiteľ a strážcovia, ktorí chránili vinohrad pred škodcami a zlodejmi.
Advent a vianočné tradície v Honte
Pokiaľ ide o tradičné zvyky, v západných európskych krajinách z nich prežívajú prevažne len jednotlivosti, čo poukazuje na unikátnosť Slovenska v rámci kontinentu. Snáď všetci súhlasíme s tým, že advent je jedným z najbohatších období na tradície, zvyky a povery. Je to obdobie očakávania príchodu Mesiáša, víťazstva svetla nad tmou, aj obdobie zimného slnovratu. V živote našich predkov to bolo obdobie duševného oddychu a pôstu.
Pojem adventu pochádza z gréckeho slova epifaneia, čo znamená zjavenie a slovo advent (lat. adventus) znamená v preklade príchod. Slávenie štyroch nedieľ pred Vianocami zaviedol pápež Gregor I. Veľký v roku 590. Predvianočná adventná príprava v Európe sa však spomína už od začiatku 5. storočia. Aby sme nezostali len pri historickom opise, pozrime sa bližšie na to, ako prežívali advent naši predkovia v Honte.
V prvom rade to bolo obdobie duchovnej prípravy na Vianoce, ktoré prežívali v tichosti, pôstením sa trikrát do týždňa, rannými modlitbami na tzv. rorátnych omšiach, ktoré sa na mnohých miestach konajú dodnes. Adventné vence sa u nás rozšírili až v 19. storočí z Nemecka, museli mať okrúhly tvar (znak večnosti) a mali byť vyhotovené zo živých materiálov (vetvičky, šišky, bobuľky a pod.). Každú nedeľu sa zapaľovala jedna sviečka v smere hodinových ručičiek.
Advent sa však pokladal aj za magické obdobie (jeho korene siahajú ešte do pohanských čias) a jeho význam mohol v dobrom či v zlom ovplyvniť budúcnosť, a to aktivitou nadprirodzených síl. Prvé dni adventu preto pomenovali výrazom Stridžie dni.
Zvyky a povery Stridžích dní
-
Deň svätej Kataríny (25. november)
Prvým sviatkom predvianočného obdobia bol deň sv. Kataríny, kedy sa konala posledná tanečná zábava. Starší sledovali v tento deň aj počasie, čomu nasvedčuje pranostika: „Katarína na blate, Vianoce na ľade,“ ktorá sa zachovala dodnes. Ženy sa v tomto období nemohli ráno navštevovať, aby nevniesli mrzutosť a zlú silu do cudzej domácnosti.
-
Deň svätého Ondreja (30. november)
Na sv. Ondreja sa veštil budúci manžel, keďže sa tento deň považoval za najmagickejší v roku. Napríklad liatím horúceho olova do vody, kedy sa do studenej vody lialo olovo cez kľúčovú dierku. Podľa tvaru stuhnutého olova vo vode hádali povolanie budúceho manžela. Veštili však aj varením halušiek, či guliek (gombócov) s lístočkami a menami mládencov.
-
Deň svätej Barbory (4. december)
Ďalším stridžím dňom bol sviatok sv. Barbory. V tento deň sa dievčatá a ženy navštevovali oblečené do bieleho s venčekom na hlave a vinšovali si. Nemohlo sa však šiť, priasť, ani párať, aby sa „statok nepáral“. Ovocná vetvička vložená do vody na sv. Barboru v izbe dievčaťa, ktorá do Vianoc rozkvitla, mala odhaliť, či sa slečna v blízkej budúcnosti vydá.
Svätý Mikuláš (6. december): Darca a ochranca v Honte
Rôzne tradície a povery sa viazali ku dňu sv. Mikuláša. Deň sv. Mikuláša sa oslavuje už od čias raného stredoveku, dokonca do 17. storočia bol prikázaným sviatkom. Tento deň patrí nepochybne medzi najobľúbenejšie sviatky v roku, hlavne medzi deťmi, kedy je vo zvyku v noci z 5. na 6. decembra, dávať sladkosti deťom do čižiem, či do okna.
Sv. Mikuláš z Myry bol biskup, ktorý žil v maloázijskom gréckom meste Patara, v dnešnom Turecku, na prelome 3. - 4. storočia. Bol obetavým a nápomocným človekom. V období, keď cisár Dioklecián prenasledoval kresťanov, sv. Mikuláš mnohých z nich zachránil. Okrem toho, dal postaviť aj nemocnicu pre chudobných. Do pamäti sa dostal tým, že trom dcéram schudobneného muža položil v noci na okno domu mešce s peniazmi, ktoré mali slúžiť ako veno dievčat. Zaujímavé je, že sv. Mikuláš bol v okolí Banskej Štiavnice aj jedným z patrónov baníkov. Kým sa za hlavných patrónov baníkov považujú sv. Barbora a sv. Katarína Alexandrijská, baníci v severnom Honte sa prikláňali skôr k uctievaniu sv. Mikuláša a sv. Klimenta. Dokonca v okolí Hodruše pomenovali po nich šachty, žily, no i celé bane.
Kedy sa v našom regióne rozšírila tradícia obdarúvania v tento sviatok, nie je celkom známe. Vieme však, že začiatkom 20. storočia v okolí Poiplia dávali starší obyvatelia deťom do topánok na okne cukríky či zemiaky. Okrem toho, niektorí dospelí prezlečení za sv. Mikuláša robili obchôdzky dedinami alebo mestom. Na začiatku 20. storočia sa v niektorých obciach dolného Hontu v deň sv. Mikuláša mládenci prezliekli za farára, miništranta, zvonára a čerta. Následne chodili „spovedať“ mladé dievčatá, a ktoré z dievčat neodpovedalo, bolo týmito mládencami poštipkané a čert ju zamazal popolom (samozrejme všetko za účelom zábavy).
Svätá Lucia (13. december): Ochrana pred bosorkami
Deň sv. Lucie. Jej postava bola trošku rozporuplná, keďže ju na jednej strane považovali za bosorku, na strane druhej za sväticu. Práve preto sa aj tradície v tento deň niesli v znamení obrany proti bosorkám a bosoráctvu a vzťahovali sa na tento deň aj mnohé zákazy. Zakázané boli napríklad domáce práce, ako pranie, pradenie či pečenie. Šitie bolo zakázané, aby sa nezašili zadky sliepok.
Pred bosorkami sa chránili tým, že museli byť po zotmení doma, na niektorých miestach jedli cesnak, či dokonca cesnakom natierali zvieratám hlavy (dolné Poiplie) a pred maštaľ sypali popol, aby videli prípadné stopy po bosorkách. Ale pozbierali aj metly a skryli ich, aby na nich nemohli bosorky odletieť. V strednej časti Hontu sa večer prezliekali niektorí obyvatelia do bielych handier a robili obchôdzky dedinou. V niektorých obciach sa však tieto obchôdzky robili nadránom. V okolí Veľkej Čalomije a Kleňan sa chlapci prezliekali za Luciu a chodili z domu do domu, pričom domácim priali všetko dobré. Často robili aj rachot, rinčali rôznymi predmetmi, aby odplašili bosorky. V severnej časti Hontu ženy oblečené v bielom a obielenou tvárou chodili mlčky z domu do domu a vymetali kúty, aby vyhnali zlé sily z domov.
Snáď najzaujímavejším zvykom spojeným s dňom sv. Lucie bolo stavanie Luciinej stoličky. Vyrábali ju z viacerých druhov dreva, od 13. do 24. decembra. Hotovú stoličku si zobrali na polnočnú omšu, a keď sa na ňu pred podaním svätého prijímania jej zhotoviteľ postavil, uvidel miestnu bosorku. Csáky Károly, významný šahanský etnograf, spomína, že v Preseľanoch sa táto stolička vyrábala z deviatich druhov dreva (trnka, borovica, javor, hruška, drieň, jedľa, agát, cer a ružové drevo).
Fašiangy v Honte: Koniec zimy, začiatok pôstu
Fašiangy predstavujú obdobie pred Popolcovou stredou. Tesne pred Popolcovou stredou sa v mnohých hontianskych obciach rozozvučia hudobné nástroje, do ulíc sa vydajú dospelí i deti v maskách a spoločne tancom, spevom a dobrou náladou obchádzajú domy.
Súčasťou fašiangových zvykov je aj pochovávanie basy, ktoré symbolizuje koniec obdobia zábavy a začiatok pôstu. Fašiangové sprievody sú plné humoru, tradičných piesní ako „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde…“ a rôznych scénok, ktoré oživujú staré tradície v modernej podobe.
