V liturgickom kalendári Cirkvi má významné postavenie slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorá sa slávi v piatok po druhej nedeľu po slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Tento sviatok oslavuje Srdce Ježiša Krista ako symbol jeho nekonečnej lásky k ľudstvu a jeho túžby po spáse všetkých ľudí.
História a rozvoj úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu
Počiatky osobitnej úcty k Ježišovmu Srdcu siahajú až do 12. storočia. Svätci ako sv. Anzelm (†1180) a sv. Bernard (†1154) často hovorili o Spasiteľovom Srdci. Úcta Najsvätejšieho Srdca Pána sa zrodila v ovzduší kristocentrickej a mystickej spirituality, ktorá sa formovala predovšetkým v benediktínskom a františkánskom ráde.
Z rozjímania o Kristovom utrpení a jeho prebodnutom boku vyplynulo vnímanie symboliky srdca ako otvoreného útočišťa duší, pokladu božského bohatstva a symbolu nekonečnej lásky. Blahoslavený Jozef Hermann okolo roku 1200 napísal hymnus „Sumni Regis Cor aveto“ (Zdrav buď, Srdce Kráľa Najvyššieho). V 13. storočí táto úcta dosiahla významný rozvoj vďaka sv. Luitgarde (†1246) a sv. Mechtilde Magdeburskej, ktorá mala v roku 1250 prvé videnie modlitieb k Najsvätejšiemu Srdcu.
Svätý Bonaventúra, biskup a učiteľ Cirkvi (1217/1221 - †15. júl 1274), titulovaný ako Doctor Seraphicus, v diele „Vita mystica“ (Mystický život) ako prvý písomne pojednáva o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu. Medzi ďalších významných ctiteľov v dejinách Cirkvi patrili napríklad sv. Gertrúda Veľká (1256-1302), ktorá o Ježišovom Srdci napísala obdivuhodné veci, sv. Albert Veľký (1193 - 1280) a sv. Katarína Sienská (1347-1380).
V roku 1353 pápež Inocent VI. vyhlásil úctu k Božskému Srdcu Ježišovmu a v tom istom roku sa po prvý raz slávila svätá omša k úcte Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Významní apoštoli a zjavenia
K vynikajúcim apoštolom úcty k Božskému Srdcu patrili sv. Peter Faber, spoluzakladateľ Spoločnosti Ježišovej (1506 - 1546), a sv. František Saleský, biskup a učiteľ Cirkvi (1567 - 1622). Najväčším apoštolom kultu Ježišovho Srdca a Nepoškvrneného srdca Panny Márie sa stal sv. Ján Eudes (1601 - 1680). Zásluhou tohto veľkého ctiteľa Božského Srdca boli v roku 1672 schválené prvé votívne sväté omše a litánie k Božskému Srdcu. Pápež sv. Pius X. ho nazýval „pôvodca, učiteľ a apoštol liturgickej úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu“.
Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu sa začala veľmi vzmáhať po zjaveniach Božského Srdca rehoľníčke Margite Márii Alacoque vo francúzskom Paray-le-Monial v druhej polovici 17. storočia.
Zjavenia sv. Margite Márii Alacoque
Štyri zjavenia Pána svätej Margite Márii Alacoque sa stali základom dnešných pobožností k Božskému Srdcu. V júni roku 1675 sa jej zjavil Ježiš, ukázal jej svoje Srdce so slovami: „Pozri sa na toto Srdce, ktoré ľudí tak milovalo, ktoré nevynechalo nič, vyčerpalo sa a zničilo, aby tým dosvedčilo svoju lásku. Dostávam však miesto uznania iba nevďačnosť, neúctivosť, svätokrádež, chlad, pohŕdanie. Tak sa správajú ku mne v tejto sviatosti lásky. Viac ma trápi najmä to, že sa tak správajú i osoby, ktoré sa mi zasvätili. Preto ťa žiadam, aby sa zasvätil prvý piatok po oktáve Najsvätejšej sviatosti a stal sa zvláštnym sviatkom na počesť môjho Srdca, aby sa zmierujúcim svätým prijímaním podala náhrada za všetky urážky, ktorých sa mu dostalo v Oltárnej sviatosti.“
Samotnú pobožnosť schválil pápež Klement XIII. (1693 - 1758). Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pre celú Cirkev ustanovil v roku 1856 pápež Pius IX., ktorý v tom istom roku vyhlásil sestru Margitu Máriu Alacoque za blahoslavenú.
Ustanovenie a rozvoj sviatku
Pápež Lev XIII. v encyklike „Annum Sacrum“ z 25. mája 1899 napísal: „Keď Cirkev vo svojom rannom období bola zohnutá pod jarmom cisárov, mladý cisár uzrel na nebi kríž, ktorý sa neočakávane stal šťastným znamením a príčinou skvelého víťazstva, ktoré čoskoro nasledovalo. A dnes, hľa, nášmu zraku sa ponúka iné požehnané nebeské znamenie - Najsvätejšie Srdce Ježišovo, s krížom vztýčeným na jeho vrchole, žiariace oslnivým jasom uprostred plameňov lásky. Do tohoto Svätého Srdca treba vložiť všetku našu nádej. V ňom treba hľadať a od neho očakávať spásu všetkých ľudí.“
Pri príležitosti stého výročia zavedenia sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vydal pápež Pius XII. encykliku „Haurietis aquas“ (Čerpajte vodu), v ktorej vysvetľuje teológiu úcty k Božskému Srdcu. V roku 1970 bol sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho zapísaný ako slávnosť do Rímskeho misála.
Emeritný pápež Benedikt XVI. v jednom z poludňajších príhovorov Anjel Pána pripomenul, že „v srdci Spasiteľa si uctievame Božiu lásku k ľudstvu, jeho vôľu spasiť celý svet, jeho nekonečné milosrdenstvo.“
Veľkým novodobým apoštolom úcty Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol Benedikt XVI. V posolstve k 19. svetovému dňu chorých (11. február 2011) píše: „Pri rozjímaní nad Ježišovými ranami sa náš pohľad obracia na jeho Najsvätejšie Srdce, v ktorom sa v najvyššej miere prejavuje Božia láska. Týmto svätým Srdcom je ukrižovaný Ježiš, s kopijou prebodnutým bokom, z ktorého vyteká krv a voda (porov. Jn 19, 34), veď ‚z neho pramenia aj sviatosti Cirkvi. Spasiteľovo otvorené Srdce priťahuje všetkých, aby s radosťou čerpali z prameňov spásy‘ (Rímsky misál, predhovor na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho).“
Výzva k zveľadeniu úcty sa nachádza v liste pápeža Benedikta XVI. Petrovi Hansovi Kolvenbachovi, bývalému generálnemu predstavenému Spoločnosti Ježišovej (13. septembra 1983 - 19. januára 2008): „Predovšetkým pri pohľade na Kristovo utrpenie a jeho smrť môžeme čoraz zreteľnejšie rozpoznávať bezhraničnú lásku Boha k nám,“ píše pápež. Úcta k Božskému Srdcu nám má podľa neho neustále pripomínať, že Ježiš vzal na seba toto utrpenie dobrovoľne „za nás“, „za mňa“. Uctievaním Božského Srdca tak „nielen s vďačnosťou spoznávame Božiu lásku, ale postupne sa tejto láske otvárame tak, že ona sama čoraz viac tvárni náš život.“ V závere listu pátrovi Kolvenbachovi Benedikt XVI. dodáva, že uctievanie Božej lásky, ktorá sa „zviditeľňuje v tajomstve kríža, sprítomneného v každom slávení eucharistie, tvorí základ toho, aby sme sa mohli stať ľuďmi schopnými milovať a dávať sa, stávať sa nástrojom v rukách Krista: iba tak môžeme byť dôveryhodnými ohlasovateľmi jeho lásky.“
Tajomstvá Božského Srdca Ježišovho
Význam a cieľ pobožnosti
Objaviť Ježišovo Srdce znamená spoznať veľkosť lásky, ktorou sme milovaní. Znamená to tiež horieť tou láskou, ktorá chce priviesť všetkých ľudí k nemu. Podstata a cieľ pobožnosti k Ježišovmu Srdcu znamená úplne sa dať k dispozícii Ježišovej láske, dovoliť, aby si nás získala a cez nás pôsobila, aby sme sa aj my sami stali plameňmi v jej žiare.
Boh nám ponúka lásku, ktorá chce, aby sme sa navzájom milovali, aby sme milovali hriešnikov, aby sme milovali až k úplnému sebadarovaniu, aby sme milovali Boha a blížneho, ako seba samého. „Svetu vládne nevďačnosť,“ zaznelo kedysi, no Božské Srdce pozýva neostať na strane nevďačnosti a ľahostajnosti, ale stať sa deťmi Božími - nositeľmi lásky a dobra.
Biblické základy úcty
Vo Svätom písme Starého a Nového zákona nenájdeme konkrétne prejavy úcty k Srdcu Boha v dnešnom zmysle. Písmo však ponúka mnohé miesta, ktoré hovoria o Božej láske, ktorá je hlavným dôvodom tejto úcty.
Starý zákon
- Základným textom Prvého (Starého) zákona, ktorý izraelský národ dodnes denne vyznáva, je výzva „Šema Israel - Počúvaj Izrael“… „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,4).
- Prorok Ozeáš uvažuje nad vyslobodením Izraela z egyptského otroctva, pričom pri rozprávaní o Bohu používa vlastnosti otca a matky: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som povolal svojho syna… A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem. Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho.“ (Oz 11,1.3-4).
- Ešte výraznejšie materinské črty Božej lásky sú uvedené v Knihe proroka Izaiáša: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49,15-16).
Nový zákon
Úcta Božského Srdca Ježišovho nachádza svoje konkrétne a vrcholné vyjadrenie najmä v tajomstve bolesti a lásky Ježišovho utrpenia pre nás a pre našu spásu: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16).
Ľudské srdce Bohočloveka Ježiša Krista je prameňom milosti a symbolom lásky, ktorou Boží Syn miluje všetkých ľudí. „On sa s nesmiernou láskou obetoval za nás, keď sa nechal pozdvihnúť na kríž. Z jeho otvoreného boku vyšla krv a voda, z neho pramenia sviatosti Cirkvi. Z vieroučného hľadiska je Kristovo Srdce predmetom viery v pravé Kristovo človečenstvo.“ Ježišovo Srdce je súčasťou jeho ľudskej prirodzenosti, ktorá je spojená s jeho božskou prirodzenosťou.
Milujúci učeník, ktorý spočinul pri Poslednej večeri na Pánovej hrudi, je príkladom pre kresťana, aby „načúval“ Kristovmu Srdcu a aby jeho vlastné srdce bilo v súzvuku s Kristovým posolstvom lásky.
„MYŠLIENKY JEHO SRDCA z pokolenia na pokolenie, aby ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil.“ Cirkev nám ponúka tieto žalmistove slová, aby sme vstúpili do tajomstva Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a jeho lásky k nám. Pripomínajú nám, že Božie srdce ukrýva plány, ktoré zahŕňajú osobné dejiny každého človeka; že sú to projekty slobody a života. „Nie sme náhodným a bezvýznamným produktom evolúcie. Každý z nás je plodom Božej myšlienky. Každý z nás je chcený, každý z nás je milovaný, každý z nás je potrebný.“
Môžeme kontemplovať Ježiša na kríži, ktorý si nechal prebodnúť srdce, aby nám dal ďalší dôkaz, že nás bezpodmienečne miluje. Svätý Ambróz zdôrazňuje, že „tak ako Eva má pôvod v boku Adama, ktorý zaspal, tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Krista, ktorý zomrel na kríži.“ V istom zmysle môžeme povedať, že náš pôvod je v prebodnutom Ježišovom srdci. Náš život kresťanov pramení z tohto boku, ktorý je ako prameň, ku ktorému sa môžeme stále vracať, aby sme načerpali silu na našej ceste.
„Ježiš na kríži, so srdcom prebodnutým z lásky k ľuďom, je výrečnou odpoveďou na otázku o hodnote vecí a ľudí, tak, že slová sú tu úplne zbytočné. Ľudia, ich život a šťastie majú takú veľkú hodnotu, že sám Boží Syn sa vydáva, aby ich vykúpil, aby ich očistil, aby ich pozdvihol.“
Pri oslave Najsvätejšieho Srdca Pána si uvedomujeme, že za utrpením a porážkou je niekto, pre koho sme nenahraditeľní. Preto práve v modlitbe, v tomto dialógu srdca s Kristom, môžeme vždy znovu nadobudnúť radosť a dôveru.
Pokoj a nádej v Kristovom Srdci
„NIEKEDY môže byť náš pokoj ohrozený, keď objavíme prítomnosť hriechu v našom živote; možno sa to stane vo chvíľach, keď upadneme do pokušenia a zapletieme sa do vlastných nerestí. Naozaj nenávidíme hriech, ktorý nás odvádza od Boha, ktorý ubližuje nám aj druhým, ale zdá sa, že z neho nevieme nájsť východisko. V takýchto chvíľach sa zdá, že naša vôľa je nečinná, a možno máme dojem, že sme v duchovnom živote paralyzovaní.
Ak máme pocit, že naše srdce akosi nereaguje, môžeme si uvedomiť, že Ježišovo Srdce je nežné a pokorné, je odpočinkom pre tých, ktorí sa k nemu utiekajú: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). Kristus je tiež dobrým pastierom, ktorý nás neustále hľadá, ktorý nám razí cestu v ústrety a opäť nás nesie na svojich pleciach. Vedomie, že jeho srdce nespí, aj keď sa zdá, že to naše je ďaleko, nás napĺňa dôverou, aby sme svoje každodenné zápasy začali odznova.
„Srdce Dobrého pastiera nám hovorí, že jeho láska nepozná hranice, že sa nikdy neunaví a nikdy sa nevzdá (...) Sklonený je k nám, zvlášť zameraný na toho, kto je ďaleko; tam húževnato ukazuje ihlu svojho kompasu, tam zjavuje slabosť osobitnej lásky, pretože chce dosiahnuť každého a nikoho nestratiť.“
Naše hriechy už nie sú dôvodom, ktorý by nás odrádzal od túžby byť s Bohom. Pán nám dovoľuje zakúšať slabosť a to nám otvára možnosť byť pokornými; počíta s naším úsilím, aby sme sa, hnaní jeho milosťou, mohli pozdvihnúť. Niekedy „sa dejiny spásy uskutočňujú proti nádeji v nádeji (Rim 4, 18), teda prostredníctvom našich slabostí. Veľmi často si myslíme, že Boh sa spolieha len na našu dobrú a víťaznú stránku, pokým v skutočnosti sa väčšina jeho plánov realizuje prostredníctvom a napriek našej slabosti.“
Útočište v Kristových ranách
NA KRÍŽI si Ježiš necháva prebodnúť bok kopijou: „Spasiteľovo otvorené Srdce priťahuje všetkých, aby s radosťou čerpali z prameňov spásy.“ Kontemplácia Krista týmto spôsobom nám pomôže prebudiť odvahu a nájsť si cestu späť k priateľstvu s Bohom.
„Nájdi si útočište v jeho ranách na rukách, na nohách, v jeho boku,“ radí svätý Josemaría, „a tak sa posilní tvoja vôľa začať odznovu a opäť sa vydáš na cestu, s väčším odhodlaním a účinnosťou.“ Ak sa chceme dostať z pasce skľúčenosti, najlepším liekom je menej myslieť na svoje obmedzenia a pokojne hľadieť na to srdce, ktoré sa nechalo prebodnúť hriechmi všetkých.
„Stále ťa sprevádzajú omyly a chyby,“ hovoril tiež zakladateľ Opus Dei, „a bolí ťa to! Zároveň však kráčaš s takou radosťou, akoby ti malo srdce vyskočiť. A pretože tvoje neúspechy ťa bolia - bolesťou z lásky - už ťa neoberajú o pokoj.“
Boh nechce, aby nás naše hriechy napĺňali smútkom alebo aby boli bremenom, ktoré nesieme s únavou. Preto nám zanechal spoveď, aby sme mohli znovu získať radosť tak často, ako to potrebujeme. Kajúcnosť, smútok nad vlastnými chybami, je vlastný zamilovanému srdcu; nie je to pocit, za ktorým sa skrýva istá skľúčenosť z toho, že sme nežili podľa očakávaní iných - alebo nás samých: je to smútok, ktorý je ovocím lásky k Bohu, ktorý pre nás robí všetko potrebné.
V Kristovom srdci sa vždy budeme mať kam vrátiť. Stačí sa stať malým a vstúpiť tam prostredníctvom pokory. A ak sa nám niekedy bude zdať ťažké nájsť cestu späť, môžeme sa spoľahnúť na Máriinu pomoc: ona nám svojím materinským pohľadom ukazuje cestu, ako vstúpiť do otvoreného boku svojho syna.
tags: #slavnost #najsvatejsieho #srdca #jezisovho #prefacia