Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi (Božie Telo)

Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, známa aj ako slávnosť Božieho Tela (lat. Corpus Christi), je prikázaný sviatok v katolíckej Cirkvi. Tento sviatok je pripomienkou skutočnej prítomnosti Nášho Pána Ježiša Krista, Spasiteľa sveta, vo Sviatosti oltárnej. Zdôrazňuje reálnu prítomnosť Ježiša Krista ako Boha i ako Človeka v Eucharistii. Slávi sa vždy v druhý štvrtok po slávnosti Ducha Svätého (Turíc), čo je zároveň štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice, alebo v niektorých krajinách v nasledujúcu nedeľu. V tento deň sú veriaci povinní zúčastniť sa na svätej omši.

Historický vývoj a zavedenie sviatku

Pôvod slávnosti: Videnia bl. Juliány z Lüttichu

Významný podnet pre zavedenie Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi treba vidieť v opakujúcich sa videniach bl. Juliány z Lüttichu z roku 1209. Videla žiarivý mesiac s tmavým miestom, čo jej bolo vyložené tak, že v ročnom cykle liturgických sviatkov chýba sviatok Eucharistie. Práve ona naliehala na svojho biskupa Róberta z Lüttichu, aby tento sviatok zaviedol, preto sa po prvýkrát slávil v jeho diecéze v roku 1246 v biskupskom chráme sv. Martina. Juliana, zbožná mníška z cisterciánskeho kláštora na vrchu Kornillon, venovala všetok svoj voľný čas návšteve a poklone Oltárnej sviatosti v kostole. Sám Spasiteľ ju poučil, že tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala Sviatosť lásky.

Pápež Urban IV. a celocirkevné zavedenie

Neskôr, v roku 1264, pápež Urban IV., ktorý kedysi pôsobil v Lüttichu, rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev. Sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi tak predpísal bulou Transiturus de hoc mundo. Urban IV. bol na Petrovom stolci v rokoch 1261-1264 a vynikal veľkou úctou k Oltárnej sviatosti. Narodil sa v chudobnej remeselníckej rodine, no bol veľmi nadaný a mal pevnú vôľu. Stal sa kňazom, biskupom a nakoniec rímskym biskupom.

Tradícia hovorí, že na jeho prianie pripravil liturgické texty (ofícium) pre omšu a Liturgiu hodín na tento sviatok sv. Tomáš Akvinský. Ofícium dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov. Sv. Tomáš Akvinský sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Eucharistie, pričom dokázal veľmi dlho rozjímať o jej tajomstve a napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré dodnes Cirkev používa.

Eucharistický zázrak v Bolsene

Významným potvrdením viery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii bol eucharistický zázrak v Bolsene. V 13. storočí mal nemecký kňaz Pleogit pochybnosti o Eucharistii, podobne ako mnohí stúpenci Berengárovho bludu, ktorý popieral skutočnú prítomnosť Krista. Pleogit neustále prosil Boha, aby mu dal nejaké znamenie, ktoré by odohnalo pochybnosti z jeho mysle. A Boh sa nad ním zmiloval.

Počas púte do mesta Bolseno sa nemecký kňaz rozhodol slúžiť svätú omšu v kostole sv. Kristíny. Keď držal konsekrovanú (premenenú) Hostiu vo svojich rukách nad kalichom, udial sa zázrak: zrazu sa Hostia ukázala viditeľne ako živé telo, obklopená hojnou červenou krvou, ktorá krvácala aj na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty. Táto krv začala vytekať okamžite po vyslovení konsekračnej formuly. Tento zázrak, znázornený aj na Rafaelovej freske „Omša v Bolsene“ vo Vatikáne, prispel k rozhodnutiu pápeža Urbana IV. rozšíriť sviatok na celú Cirkev.

Teologický význam a náuka o Eucharistii

Realita prítomnosti Krista

Slávnosť Božieho Tela a Krvi oslavuje dar Eucharistie a úctu k Spasiteľovi skutočne prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo Sviatosti Oltárnej. Viera v skutočnú prítomnosť Krista vo Sviatosti oltárnej bola v 11. a 12. storočí napádaná rozličnými heretickými výhradami. Na vyvrátenie týchto bludov bol zvolaný všeobecný Štvrtý lateránsky koncil, ktorý v roku 1215 opätovne potvrdil a slávnostne vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa premieňa na jeho Telo a Krv, keď kňaz nad nimi vysloví slová premenenia. Práve na tomto koncile bol zavedený pojem pre premenenie - transsubstanciácia (prepodstatnenie).

Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa chlieb premieňa na Kristovo Telo a víno na Kristovu Krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. „Hľa tajomstvo viery“ - zvolá kňaz pri každej svätej omši po premenení. Dnešný sviatok nám osobitne pripomína toto tajomstvo Kristovho Tela a Kristovej Krvi, ktoré nám zveril pri Poslednej večeri.

Eucharistia ako pamiatka a prítomnosť

Pán Ježiš nám odpovedá predovšetkým slovami apoštola Pavla: „Vždy keď jete z tohto chleba a pijete z tohto kalicha, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1Kor 11,26). Tieto slová sú vysvetlením slov, ktoré povedal sám Pán Ježiš pri ustanovení Eucharistie: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19). Kľúčové slovo pre pochopenie Eucharistie je pamiatka. Eucharistia je pripomienkou Pána a spásy, ktorú nám získal a ktorá dosiahla vrchol v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Biblická spomienka oživuje skutočnosť reálne; je to spomienka a prítomnosť súčasne. Spása a Kristova smrť prostredníctvom Eucharistie sa oživujú nielen v našej pamäti, ale oživujú reálne, je tu skutočná prítomnosť na oltári. Je to tá istá prítomnosť, aj keď tajomná a zastretá, ako bol Ježiš prítomný na Kalvárii, je to tá istá prítomnosť Vzkrieseného.

Eucharistia ako pokrm pre život

Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6, 51, 55-56). Týmto všetkým, čo budú požívať jeho telo a piť jeho krv, prisľúbil, že nezomrú, ale budú žiť naveky (Jn 6,48-59). Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom hovorí: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28)

Cirkev, teda aj my všetci, žijeme z eucharistického Krista. Vlastná podstata Eucharistie má dva základné aspekty: obetu a hostinu, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené. Eucharistia obeta a hostina je to najdrahšie, čo Cirkev na svojej ceste putovania dejinami môže vlastniť. Je vzácnym darom, ktorý obdržala od svojho Pána Ježiša Krista. Eucharistia je prameňom každej milosti, pretože obsahuje dobro spásy Cirkvi v celej svojej plnosti, samého Krista, živý Chlieb. Eucharistia nie je odmenou za perfektný život, no určite je posilou pre každého, kto má dobrú vôľu meniť sa k lepšiemu.

Tajomstvo Eucharistie a rozum

Môžeme si klásť otázku, či tajomstvá v našej kresťanskej viere nie sú prekážkou alebo či neprotirečia nášmu rozumu. Zisťujeme však, že aj v bežnom živote stretávame skutočnosti, ktoré nevieme celkom preskúmať (medicína, medziľudské vzťahy, astronómia). V poznaní vesmíru sme stále iba na začiatku. Je veľa tajomstiev v našom živote a neprotirečia nášmu rozumu, ale ho presahujú. To, čo neviem rozumom preskúmať, neznamená, že neexistuje. Ak v bežnom živote nepopierame tajomstvá, prečo by sme ich mali popierať vo vyššej duchovnej sfére? Naše ľudské možnosti sú ohraničené, ale prečo by mali byť ohraničené Božie možnosti?

Opierame sa o autoritu samého Pána Ježiša, o jeho zázraky, ktoré tiež presahovali ľudské možnosti. Ježiš postupne pripravoval ľudí na prijatie tohto tajomstva, napríklad zázrakom rozmnoženia chlebov a celou eucharistickou rečou. Hovoríme: „Smrť tvoju Pane zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým nepríde v sláve“. Môžeme svojím rozumom tajomstvá lepšie potvrdiť, ale preniknúť do nich nie. Keď tvrdíme, že Ježiš je prítomný vo všetkých Bohostánkoch sveta, môžeme si to predstaviť ako film, ktorý pozerajú ľudia na mnohých obrazovkách, ale film je len jeden.

Procesie na Slávnosť Božieho Tela

Historický kontext procesií

Spočiatku sa slávnosť konala len v chrámoch. Pápež Ján XXII. upravil slávenie sviatku tak, aby sa konala so slávnostným sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Oltárna sviatosť. Postupne sa na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi na mnohých miestach konali triumfálne sprievody s Najsvätejšou sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa. Procesie sú v Cirkvi starobylou formou oslavy Boha. Cirkev v Enchiridion liturgicum z roku 1960 hovorí, že slávnostné verejné modlitbové pobožnosti veriaceho ľudu, ktoré sú vedené duchovnými podľa svojho poriadku z jedného posvätného miesta na iné posvätné miesto, majú sa konať ako pripomienky obsiahnutého Božieho dobrodenia, tiež ako vďaky za obsiahnutú Božiu pomoc.

Procesie poznali už pohania v Egypte i Babylone, najmä z psychologických dôvodov. V Starom zákone židovský národ konal procesie s Archou zmluvy, pred ktorou kráľ Dávid dokonca tancoval na oslavu Boha. V 5. storočí sa konala procesia na sviatok Obetovania Pána, a v Jeruzaleme sa konali iné procesie podľa výpovede pútničky Egérie. V Ríme sú známe Stationes procesie. Už sv. Ambróz a sv. Augustín spomínajú procesie s relikviami mučeníkov. Tradícia procesií sprevádza aj jeden z najväčších cirkevných sviatkov, ľudovo nazývaný Božie telo. Je zviditeľnením viery v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii.

Symbolika a priebeh procesií

Procesiou veriaci vyjadrujú, že ich Boh je medzi nimi: na miestach, kde žijú, na uliciach všedných dní, v starostiach a pri nezdaroch ich života. Sprievod je silným znamením pre všetkých, ktorí sa v dnešnom svete dostávajú do pochybností a strácajú zmysel i odvahu. Ježiš sa túži dostať ku všetkým ľuďom, aj k tým, ktorí sa sami považujú za nehodných stretnúť sa s ním; aj k tým, čo akýmkoľvek spôsobom stratili cestu do kostola a vzťah k Cirkvi. Práve preto sa Pán vyberá von z chráneného priestoru kostola a nesie sa tam, kde sa odohrávajú príbehy ľudských životov so všetkými možnými problémami.

Účastníci procesie sa postupne zastavujú pri štyroch oltároch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Sprievod tak naznačuje Božiu ochotu a ústretovosť aj voči tým, čo ho nepoznajú. Tieto „oltáriky“ často vytvoria rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií (predmety, ktoré sa používajú na prehĺbenie nábožnosti: obrázky, krížiky, ruženec, medailóny a podobne) pred svojimi domami. Na týchto miestach sa koná bohoslužba, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Deti na znak svojej úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.

Odpustky

Veriaci, ktorí sa zúčastnia na eucharistickej procesii tak vonku, ako aj vo vnútornom priestore chrámu, môže získať za zvyčajných podmienok úplné odpustky. Udeľujú sa veriacemu, ktorý sa nábožne zúčastní na eucharistickej procesii konanej vnútri posvätnej budovy alebo mimo nej, ktorá má veľký význam zvlášť na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi.

Liturgické zmeny a spojenie sviatkov

Po Druhom vatikánskom koncile nastali viaceré liturgické zmeny, a tie sa dotkli aj slávenia tajomstiev Kristovho Tela a Kristovej Krvi. Popri sviatku Božieho tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej Krvi. Bl. Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú Cirkev a ustanovil, aby sa svätil na prvú nedeľu mesiaca júla. V roku 1914 sv. Pius X. ustanovil jeho slávenie na 1. júla. Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho Tela a Krvi na štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu.

Spojením sviatkov Kristovho Tela a Krvi sa vyjadruje pôvodný úmysel pápeža Urbana IV., ktorý vo svojej bule písal o jednotnom tajomstve Eucharistie, ktoré zahŕňa tak Ježišovo Najsvätejšie Telo, ako aj jeho Krv. Zároveň táto slávnosť rozvíja tajomstvo Eucharistie, ktorá sa síce slávi aj pri večernej omši na pamiatku Pánovej večere na Zelený štvrtok, ale jej slávnostnosť je trochu zahalená kontextom začínajúceho sa veľkonočného trojdnia a následného Veľkého piatku. Slávenie tejto slávnosti v súčasnosti nám chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám.

Eucharistia ako posila na životnej ceste

Pustým miestom je naša životná cesta, ktorou smerujeme do zasľúbenej krajiny. Je pustým miestom z dôvodu, že tu prežívame často samotu, slabosť, nedostatok radosti, tvrdosť vo vzťahoch a neistotu. Je veľkým darom, že okrem slova dostávame aj mannu. Prorok Eliáš, keď utekal pred Jezabel, dostal sa jedného dňa na púšť. Bol unavený, vyčerpaný, ľahol si do tieňa jedného kríka a povedal Pánu Bohu, že už ďalej nevládze. Sväté Písmo hovorí, že Eliáša sa dotkol anjel, zobudil ho, ukázal mu na bochník chleba a povedal mu: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu.“ (1Kr 19,7). Eliáš zjedol chlieb a posilnený chlebom putoval štyridsať dní cez púšť až prišiel k Božiemu vrchu.

Aj my sme často unavení a máme veľkú chuť povedať: „Stačilo.“ Cirkev dnes a počas celého roka nám opakuje slová, ktoré povedal anjel Eliášovi: „Jedz a vydaj sa na cestu.“ Eucharistia nám je takouto posilou pre náš duchovný život, aby sme nezahynuli na ceste, nestratili odvahu a nenechali sa prekvapiť pokušením.

Modlitba anjela z Fatimy

Podľa svedectva sestry Lucie z Fatimy, zbadali deti anjela: v ľavej ruke držal kalich, nad ním sa vznášala hostia, z ktorej kvapkalo niekoľko kvapiek krvi do kalicha. Anjel nechal kalich vznášať sa vo vzduchu, kľakol si k deťom a trikrát s nimi opakoval:

• „Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, hlboko sa ti klaniam a obetujem ti drahocenné telo a krv, dušu i božstvo nášho Pána Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na uzmierenie za potupovania, ľahostajnosť a rúhania, ktorými je urážaný. A pre nekonečné zásluhy jeho Najsvätejšieho Srdca a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie ťa prosím za obrátenie úbohých hriešnikov.“

Potom sa zodvihol, vzal kalich a hostiu, podal svätú hostiu Lucii a rozdelil krv z kalicha Hyacinte a Františkovi, pričom povedal: „Prijmite telo a pite krv Ježiša Krista, ktorého nevďační ľudia tak ťažko urážajú!“

Dátumy slávenia Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

tags: #slavnost #najsvatejsieho #kristovho #tela #a #krvi