Košickí mučeníci je spoločné označenie pre svätého Marka Križina, svätého Štefana Pongráca a svätého Melichara Grodeckého, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena. Títo traja kňazi boli obeťami krutých bojov medzi protestantmi a katolíkmi, ktoré prebiehali v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých.
Historický kontext doby mučeníctva
Politické a náboženské napätie v Uhorsku
V 16. a 17. storočí bola stredná Európa zmietaná politickými a náboženskými zápasmi, ktoré ešte zhoršovali turecké výboje a plienenie. Hlavným politickým problémom bol boj uhorskej a sedmohradskej šľachty proti Habsburgovcom. Na čele tohto odboja sa vystriedali viaceré kniežatá, ako napríklad Ján Zápoľský (1487 - 1540) a Gabriel Betlen (1580 - 1629). Títo lídri sa pre svoje osobné ambície neváhali spojiť s Osmanmi, ktorí v tomto období priamo ohrozovali strednú Európu.
Vnútorným podnetom pre krízu západného kresťanstva bolo verejné vystúpenie bývalého augustiniánskeho mnícha Martina Luthera v roku 1517, ktorý sa postavil proti vtedajšej cirkvi, jej hierarchii a disciplíne. Do Uhorska prišla reformácia už v roku 1520 s nemeckými obchodníkmi a študentmi banských miest, prinášajúc so sebou protikatolícku literatúru a prvých kazateľov. Uhorská šľachta sa k protestantizmu spočiatku stavala odmietavo a na snemoch v rokoch 1523 a 1525 žiadala ostré opatrenia proti novátorom, aby sa zachovala jednota potrebná na boj s Turkami. Po moháčskej bitke však šľachta začala zaberať opustené cirkevné majetky na úhradu vojnových výdavkov. Spolu s vonkajšou anarchiou postupovala aj vnútorná kríza, keďže duchovenstvo malo veľké medzery v teologickom vzdelaní i v duchovnom živote.
Prechodnú úlohu zohrali aj kompromisné miestne vierovyznania ako Confessio Pentapolitana (vierovyznanie piatich miest: Košíc, Levoče, Prešova, Bardejova a Sabinova) z roku 1549, Confessio Heptapolitana (vierovyznanie siedmich stredoslovenských miest) z roku 1559 a Confessio Scepusiana (vierovyznanie farárov dvadsiatich štyroch spišských miest) z roku 1569. Rozlišovanie katolíkov a protestantov na Slovensku zaviedol až arcibiskup Mikuláš Oláh (1553 - 1568), ktorý uplatnil rozhodnutia Tridentského koncilu. Od polovice 16. storočia do cirkevného života v Uhorsku zasahoval aj druhý protestantský prúd - kalvinizmus, ktorý sa zo Švajčiarska rozšíril do stredného Uhorska a Sedmohradska.
Jezuiti a protireformácia
Pod tlakom reformačného hnutia sa začala cirkev reformovať aj zvnútra pomocou cirkevne schválených inštitúcií a všeobecného cirkevného snemu, ktorý sa konal v rokoch 1545 - 1563 v Tridente. V Uhorsku začal systematickú obnovu arcibiskup Mikuláš Oláh, ktorý bol ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom v rokoch 1553 - 1568. Oláh bol humanistický vzdelanec, ktorý spájal svoje vzdelanie a rozhľad s horlivosťou duchovného pastiera. Usiloval sa pozdvihnúť úroveň kňazov a usporiadať cirkevnú organizáciu. Zvolal preto krajinské synody do Kláštora pod Znievom (1558) a do Trnavy (1564). V roku 1554 založil v Trnave gymnázium a v roku 1558 seminár na výchovu kňazov. V roku 1561 povolal do Trnavy jezuitov a poveril ich vedením školy.
V cirkevnej obnove pokračoval až arcibiskup František Forgáč (1607 - 1615), ktorý zakladal jezuitské domy a pomohol rádu aj s príchodom na východné Slovensko. Za Forgáčovho arcibiskupstva vypuklo v rokoch 1604 - 1606 povstanie šľachty vedené sedmohradským veľmožom Štefanom Bočkajom. Bočkaj sa spočiatku javil ako cisárov prívrženec, ale po návrate do Sedmohradska začal organizovať povstanie proti cisárovi spolu s Turkami a protestantskými šľachticmi. V krátkom čase si podmanil Košice a východné Slovensko a s pomocou Turkov obsadil takmer celé Slovensko. Bočkajovi prívrženci odnímali katolíkom kostoly a vyhnali jezuitov z celého obsadeného územia. Pod tlakom moravských stavov uzavrel s cisárom Viedenský mier, ktorý uznal Bočkajovi vládu nad Sedmohradskom a potvrdil náboženskú slobodu pre šľachtu, duchovenstvo a kráľovské mestá.
Nový arcibiskup Peter Pázmaň (1616 - 1637) pokračoval v spolupráci s jezuitmi a s jeho pomocou otvorili jezuiti v roku 1616 kolégium. Avšak rok 1619 priniesol počas povstania sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena jezuitom nové prenasledovanie.
Život a pôsobenie Košických mučeníkov
Svätý Marek Križin
Marek Križin, okrem krstného mena Marek mal aj meno Štefan, sa narodil v roku 1588 alebo 1589 v chorvátskom meste Križevci, severovýchodne od Záhrebu. V tom období bolo Chorvátsko najkatolíckejším kútom Uhorska. V roku 1600 ho rodičia poslali na jezuitské gymnázium do Viedne, ktoré ukončil v roku 1607. Hoci rodičia z neho chceli mať dôstojníka, vybral si povolanie kňaza. V štúdiu pokračoval na jezuitskej univerzite v Štajerskom Hradci, kde študoval filozofiu a v roku 1610 získal titul magistra filozofie. Od roku 1611 pokračoval v štúdiu teológie v Ríme na Nemecko-uhorskom kolégiu. V septembri 1615 bol vysvätený za kňaza. Cestou do horného Uhorska sa zastavil v Chorvátsku, kde ohnivými kázňami povzbudzoval miestnych obyvateľov. V roku 1616 prišiel do Trnavy, kde mu arcibiskup zveril funkciu profesora a riaditeľa kapitulskej školy, a tiež ostrihomského kanonika. O dva roky sa stal komárňanským archidiakonom a správcom bývalého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom. Popri spravovaní majetku vykonával aj duchovnú službu v opátstve, ale aj v neďalekých Košiciach. 4. apríla 1619 požiadal o uvoľnenie z funkcie správcu opátstva, keďže spravovanie majetku mu bolo cudzie. V júli 1619 odišiel s jezuitským misionárom Štefanom Pongrácom do Humenného.
Svätý Melichar Grodecký
Tento jezuitský kňaz sa narodil v roku 1584 v sliezskom Tešíne ako Melchior Grodziecki, pričom jeho predkovia pochádzali z poľského Grodzieva. Z rodiny Grodzieckych pochádzalo viacero cirkevných hodnostárov, vrátane strýka Jána, ktorý bol od roku 1582 biskupom v Olomouci a založil jezuitské kolégium v Brne. Rodina poskytla Melicharovi kresťanskú výchovu. Okolo roku 1595 odišiel študovať na jezuitské kolégium vo Viedni. 23. mája 1603 vstúpil do jezuitského noviciátu v Brne. Istý čas pôsobil v Brne, kde vyučoval v nižších triedach tamojšieho kolégia. Neskôr odišiel študovať rétoriku do Neuhausenu a od roku 1608 študoval v Prahe filozofiu. V rokoch 1610 - 1611 učil na gymnáziu v Štajerskom Hradci a venoval sa aj hudbe. Už po dvoch rokoch teológie bol v pražskom sirotinci vysvätený za kňaza. Po vypuknutí Tridsaťročnej vojny museli jezuiti opustiť Prahu. Páter Melichar prišiel v júni 1618 na východné Slovensko a 16. júna 1619 zložil slávnostné rehoľné sľuby do rúk P. Dobokaya.
Svätý Štefan Pongrác
Štefan Pongrác sa narodil v roku 1583 v obci Alvinc pri meste Alba Julia v Sedmohradsku a pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny. Študoval na jezuitskom kolégiu v Kluži, kde sa rozhodol pre rehoľné povolanie, hoci rodičia od neho očakávali vojenskú alebo politickú kariéru. Napokon ustúpili a tak mohol 8. júla 1602 vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát robil v Brne, kde 11. júla zložil prvé rehoľné sľuby. Po štúdiu filozofie vyučoval v Prahe na gymnáziu, študoval filozofiu v Ľubľane a rétoriku v Celovci (Klagenfurt). Teológii sa venoval v Štajerskom Hradci. Po ukončení štúdia v roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Medzitým požiadal cisársky kapitán Košíc Ondrej Dóczy jezuitov, aby založili stálu misiu v meste. V meste v tom čase pôsobil kalvínsky kazateľ Alvinczy. Po Pongrácovom príchode Alvinczy nedával protestantizmu v meste veľa nádejí. Po duchovných cvičeniach v Humennom odišiel Pongrác do Šariša ku kráľovskému radcovi Žigmundovi Péchymu.
Košice na prahu mučeníctva
Význam a náboženská situácia mesta
Košice boli metropolou východného Uhorska, významné hospodársky i politicky. Pod správu Košíc patrili desiatky miest, obcí, hradov, ale aj východné stolice. Finančne silné mesto požičiavalo nielen šľachticom, ale aj panovníkovi. Hospodársko-spoločenský význam mesta zvyšovali aj silné cechy, ktoré organizovali remeselnú výrobu celého kraja.
Náboženský nepokoj zasiahol Košice veľmi skoro. Už v roku 1525 tu Lutherovo učenie rozširoval dvorný kňaz kráľovnej Márie. V roku 1553 košický richtár Ján Lippai s ozbrojencami napadol dominikánsky kláštor, vyraboval kostol a vyhnal rehoľníkov. Po dobytí Jágru (Eger) Osmanmi v októbri 1596 presídlili tamojšiu kapitulu do Košíc, čo načas oživilo katolícky život v meste. V roku 1601 prišli do Košíc dvaja jezuitskí kňazi Jakub Némethy a Peter Pázmaň, ktorí kázali po maďarsky, nemecky i slovensky.
V roku 1603 nastal v Košiciach boj o Dóm svätej Alžbety. Jágerský biskup Štefan Szuhay dal kapitule v Košiciach príkaz, aby v meste zariadila bohoslužby za matku cisára Rudolfa II. Keďže kapitula bola primalá, biskup Szuhay požiadal richtára Jána Bocatiusa, aby odovzdal bývalý katolícky kostol do rúk kapituly. Na príkaz panovníka Rudolfa II. hlavný kapitán Košíc Barbian Belgioios zabezpečil odovzdanie Dómu svätej Alžbety a Kaplnky svätého Michala jágerskej kapitule 7. januára 1604. Magistrát mesta sa cítil dotknutý. 8. januára biskup Szuhay posvätil kostol a požiadal jezuitského provinciála o vyslanie ďalších kňazov. K žiadosti sa pridal aj arciknieža Matej. Provinciál Carillo sa do Košíc vrátil 22. februára s P. Matejom Kaldejom a jedným z jeho spolubratov. Neskôr do mesta prišli P. Ján Urbani a P. Ján Zehender. Mestská rada sa však nevedela zmieriť s rastúcim vplyvom jezuitov a preto sa obrátila o pomoc na sedmohradského vojvodu Štefana Bočkaja. Na jeseň 1604 sa jeho vojsko pohlo ku Košiciam a po krátkom vyjednávaní vtiahol do mesta 11. novembra, kde ho slávnostne ako osloboditeľa privítala mestská rada na čele s richtárom. Jezuiti predtým opustili mesto. Štefan Bočkaj zomrel v Košiciach 29. decembra 1606.
Betlenovo povstanie a zajatie kňazov
Gabriel Betlen patril medzi sedmohradské kniežatá, ktoré sa usilovali čo najviac vyťažiť z momentálnej politickej situácie. Už v mladom veku robil spojku medzi Osmanmi a Štefanom Bočkajom. Po Žitavskom mieri v roku 1606 Turci nemali chuť na väčšie boje s Habsburgovcami. Betlen sa zaradil medzi cisárových verných, dokonca mu po vypuknutí Tridsaťročnej vojny sľúbil pomoc. Napriek tomu sa spojil s českými stavmi a nemeckými kniežatami, ku ktorým sa pripojilo Dánsko a Švédsko. Cisár Ferdinand II. bol v ťažkej situácii a Gabriel Betlen ju chcel využiť.
Jeden prúd Betlenovho vojska pod vedením Juraja Rákociho smeroval na Košice a k mestu pritiahol 2. septembra. Cisársky kapitán Ondrej Dóczy dal zatvoriť mestské brány. Betlen mal však spojencov v Alvinczym a mestských pánoch, z ktorých viacerí vedeli o príprave povstania. Preto vyvolávali proticisárske a protikatolícke nálady. Radní páni chceli robiť dojem neutrálnych zástancov spravodlivosti, preto vyjednávali s Rákocim i Dóczym. Rákoci žiadal vydanie Dóczyho ako pôvodcu neznášanlivosti v meste. Dóczy v odkaze rade zdôraznil, že Košičania nemajú právo ani dôvod vydať ho povstalcom. Rada mu sľúbila, že mu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, a že sa všetko vyrieši pokojne a bez krviprelievania.
Rákociho vojaci vstúpili do mesta 4. septembra. Hneď obkľúčili Levočský dom, v ktorom býval cisársky kapitán. Dóczyho zajali a odviedli v putách do Šarišského Potoka. Mestská rada zverila potrestanie vinníkov bohatému mešťanovi Reinerovi. Alvinczy ho nabádal, aby toto mimoriadne splnomocnenie použil na pozabíjanie kňazov a katolíkov. Zajatcov, medzi ktorými boli aj Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký, zavreli v Kráľovskom dome do chladnej miestnosti, kde ich trápili hladom a smädom. Tu ich navštívil Rákociho zmocnenec, ktorý im ponúkol záchranu, ak sa zrieknu katolíckej viery.
Mučenícka smrť a odkaz
Brutalita mučenia a vraždy
Situácia vyvrcholila v noci zo 6. na 7. septembra 1619. Po polnoci sa k zajatcom dostali ozbrojenci, ktorých viedol Ján Lajoš. Križina, Pongráca a Grodeckého bili, mučili a nakoniec zavraždili. Ich telá hodili do miestnej stoky na dnešnej Hlavnej ulici. Miestny kat nakoniec v noci tajne telá mŕtvych kňazov pochoval. Prvú správu o umučení troch kňazov napísal do Ríma dva mesiace po ich smrti rektor humenského kolégia Dobokay.
Blahorečenie a svätorečenie
Pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých, čím potvrdil ich mučeníctvo a povýšil ich na oltár.
Svätorečenie Jána Pavla II v Trebišovskom múzeu
Jubilejný rok 400. výročia (2019)
Veľké jubileum - 400. výročie mučeníckej smrti Košických mučeníkov - sa završilo 7. septembra 2019. Košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober vyhlásil prípravný rok na toto jubileum 2. septembra 2018 v závere ďakovnej svätej omše za blahorečenie Anny Kolesárovej v Katedrále svätej Alžbety v Košiciach. Od sviatku svätého Ondreja, apoštola, pri celodiecéznych rekolekciách 1. decembra 2018, boli postupne do jednotlivých farností celej arcidiecézy vyslané dva relikviáre s ostatkami Košických mučeníkov, ako aj materiály s formačnými a pastoračnými aktivitami.
Forenzná rekonštrukcia tvárí
Pri príležitosti jubilejného roka 400. výročia mučeníckej smrti svätého Mareka Križina, svätého Štefana Pongráca SJ a svätého Melichara Grodeckého SJ Košická arcidiecéza zorganizovala projekt zameraný na forenznú rekonštrukciu skutočných tvárí mučeníkov. Rekonštrukcia vznikla antropologickým skúmaním a digitalizáciou pozostatkov umučených kňazov. Túto rekonštrukciu vykonal uznávaný brazílsky 3D dizajnér Cicero Moraes, spolupracujúci so Svätou stolicou, ktorý forenzne rekonštruoval tváre viacerých osobností cirkevných, svetských dejín i evolučných stupňov vývoja ľudstva. Jedným z členov forenzného tímu bol aj odborník na 3D skenovanie Jiří Šindelář, ktorý pripomenul, že Moraesov spôsob rekonštrukcie tváre je viac vedou než umením.
Kostrové pozostatky troch košických mučeníkov sú uložené v relikviároch v Trnave a maďarskom Ostrihome. Tam ich počas jedného dňa skúmali slovenskí antropológovia a zosnímali českí experti. Účelom antropologickej obhliadky bolo aj zistenie, nakoľko stopy po zraneniach korešpondujú s historickými popismi o mučení. Michaela Dörnhöferová z katedry antropológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave uviedla: "Napríklad u Štefana Pongráca sme zistili poranenia na temennej kosti na ľavej strane, čo mohlo byť po nejakom bodnutí do hlavy, a poranenie v oblasti krku. V podstate však ani u jedného sme nenašli vyslovene zranenia, ktoré by jednoznačne hovorili o príčine úmrtia. Skôr je predpoklad, že zranenia boli charakteru, keď oslabili telo, a oni postupne umierali." Na pozostatkoch Melichara Grodeckého objavili stopy naznačujúce posmrtné odrezanie hlavy. Cirkevný historik Peter Zubko skonštatoval, že antropologická obhliadka potvrdila brutalitu a krutosť páchateľov, pričom tieklo veľa krvi. "Dosvedčuje to, že nešlo o náhodnú smrť alebo nejaké spontánne zabitie, bola to úmyselná vražda, ktorá trvala hodnú chvíľu," dodal.
Podľa košického arcibiskupa - metropolitu Bernarda Bobera projekt pomohol sprítomniť troch košických mučeníkov a priblížiť ich osud aj odkaz, pričom ich reálna podoba môže slúžiť aj ako inšpirácia pre ďalšie umelecké stvárnenie. "Naozaj, nazreli sme do skutočných udalostí aj na skutočných hrdinov, je to na vyzdvihnutie týchto veľkých mužov aj 400. výročia tejto udalosti," povedal.
Aktivity jubilejného roka a odpustky
Rok svätých košických mučeníkov bol sprevádzaný množstvom aktivít. Aula Teologickej fakulty v Košiciach bola pomenovaná po svätých košických mučeníkoch a boli vyhotovené ich nové obrazy. V pláne boli aj aktivity orientované smerom ku kňazom, keďže mučeníci boli kňazmi, s cieľom otvoriť novú kapitolu permanentnej formácie pre kňazov Košickej arcidiecézy. Takisto boli pripravené aktivity zamerané smerom k rodinám a k manželom. Arcibiskup Bernard Bober súčasne počas slávnosti požehnal dva relikviáre s ostatkami košických mučeníkov, ktoré boli počas celého Roka svätých Košických mučeníkov vysielané do jednotlivých farností.
Apoštolská penitenciária na základe žiadosti Mons. Bernarda Bobera, arcibiskupa-metropolitu, zaslala oznam, že dar odpustkov z príležitosti jubilea svätých Košických mučeníkov bolo možné získať od 1. decembra 2018 do 30. novembra 2019 na mnohých miestach. Medzi tieto miesta patrili Katedrála svätej Alžbety v Košiciach, Konkatedrála svätého Mikuláša v Prešove, Bazilika svätého Egídia v Bardejove, Bazilika Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou, diecézne svätyne a tiež kostoly zasvätené svätým Košickým mučeníkom vo Fričovciach, Humennom, Košiciach, Stanči, Stretave, Pustom Čemernom a tiež pri uctení ich relikvií.
Posolstvo Košických mučeníkov pre súčasnosť
Traja mladí kňazi - Marek Križin, Melichar Grodecký a Štefan Pongrác - zostali verní Svätému Otcovi a ani po krutom mučení nezapreli Katolícku cirkev. Ich svedectvo dokázalo oveľa viac ako dobre premyslené a niekedy aj násilné plány vtedajšej rekatolizácie. Ich príklad je veľkou výzvou a hlasnou ozvenou pre všetkých veriacich, zvlášť pre kňazov, vo chvíľach pokušenia ísť vlastnou cestou, či zjednodušiť si svoje povolanie.
Cirkev rastie v tichosti a nenápadne, bez hluku a veľkých reklám, spoliehajúc sa na veľkosť ľudského srdca. Rastie svedectvom, modlitbou, príťažlivosťou Ducha Svätého, a tiež vďaka krížu, ktorému sa svet vyhýba. Podobne ako apoštol Ondrej, aj mnohí pokrstení muži a ženy potvrdili vernosť Ježišovi svojím vlastným krížom a svojou krvou. Cirkev rastie aj vďaka krvi mučeníkov, hoci svet ich svedectvo často ukrýva. Košickí mučeníci nás vyzývajú, aby sme zabojovali o vernosť svojmu kresťanskému povolaniu v zasvätenom živote, v manželstve, v rodine i slobodnom stave, a nebáli sa dať za Ježiša celý svoj život. Je to čas milosti, ktorý nám pomáha budovať vzájomnú svornosť a spolupatričnosť v diecéznej rodine.
Podstatou nášho povolania je láska a vernosť - verná láska k Ježišovi a jeho Cirkvi. Netreba veľa slov, ani veľké plány, ani roky skúseností, stačí mať otvorené srdce plné túžby, pokory a horlivosti. Ako ich vzývali naši mučeníci, vzývajme Pannu Máriu, aby nás upevnila vo vernosti. A ak raz príde Pán a navštívi nás nejakou skúškou vernosti, alebo nastane čas prenasledovania pre vieru, neváhajme dať za Ježiša celý svoj život.