Svätý Ján Mária Vianney: Život, dielo a sviatok arského farára

Cirkev si 4. augusta pripomína sviatok svätého Jána Márie Vianneyho, patróna kňazov a spovedníkov, ktorý je často známy aj ako arský farár podľa miesta, kde pôsobil. Jeho život a dielo sú inšpiráciou pre mnohých veriacich dodnes.

Život a mladosť Jána Márie Vianneyho

Narodenie a rodina

Svätý Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, pomerne veľkej obci asi osem kilometrov severovýchodne od Lyonu vo Francúzsku. Jeho rodičia boli zbožní a dobrí ľudia. Okrem Jána mali ešte päť detí a každé z nich dostalo do mena zasvätenie Panne Márii. Od malička boli vychovávaní vo veľkej úcte k Pánu Bohu. Rodičia ho ihneď po narodení zasvätili ochrane Panny Márie, takže si neskôr k svojmu menu pridal meno Mária, čím vzniklo meno Ján Mária Vianney.

Vplyv Francúzskej revolúcie

Keď mal Ján len tri roky, vypukla francúzska revolúcia. Počas nej zabíjali a mučili kňazov, ktorí nezložili revolučnú prísahu. Dom Vianneyovcov sa stal útulkom pre mnohých takýchto kňazov. Počas francúzskej revolúcie, ktorá vypukla, keď mal Ján len tri roky, sa celá rodina ešte viac utiekala k Pánu Bohu, potajme chodili na sväté omše a v dome ukrývali kňazov. Mladosť prežíval v dobe, kedy boli katolíci prenasledovaní. Región Dardilly sa zmietal v náboženských otrasoch a jeho rodina musela svoju katolícku vieru tajiť. Nábožensky sa vzdelával tajne.

Charakter a duchovné sklony

Ján od malička prejavoval záujem o veci duchovného charakteru. Od narodenia mal však prudkú povahu. Sám si s ňou dával veľa námahy, aby ju skrotil, a darilo sa mu. Bol poslušný a matka ho dávala za vzor aj ostatným súrodencom. Keď mu zverili otcovské stádo, vždy nosil so sebou sošku Panny Márie. Zorganizoval aj ostatných malých pastierikov a spoločne vytvárali procesie, modlili sa. On ich napomínal, aby nekliali a boli poslušní. Ak boli chudobnejší, podelil sa s nimi o to, čo mal.

Cesta ku kňazstvu

Problémy so štúdiom

Dlhé roky túžil stať sa kňazom, ale nemohol pre osobné a spoločenské pomery a aj pre veľkú chudobu ich rodiny. Veľmi ťažko sa učil a mal slabú pamäť. V zime roku 1795 navštevoval súkromnú školu v dedine a robil veľké pokroky. V trinástich rokoch prijal prvé sväté prijímanie. Keď mal dvadsať rokov, prijal birmovanie. Hneď po birmovke sa vrátil domov, aby pomáhal na gazdovstve. Túžil však stať sa kňazom. Matka bola nadšená, no otec ho nechcel pustiť. Nebolo peňazí na štúdium, Ján mal už priveľa rokov na také štúdium a otec ho chcel mať radšej doma. Nakoniec mu však dovolil chodiť do malej farskej školy v Écully, ktorú tam otvoril ich farár Charles Balley. Ján mal však veľmi slabú pamäť a veľké medzery vo vedomostiach. Najmä latinčina mu robila veľké problémy. Modlil sa, zapieral, chytala sa ho nechuť. Vykonal si púť k hrobu svätého Františka Regisa a to mu dodalo odvahu a trochu sa zlepšil v škole.

Vojenská služba a návrat k štúdiu

V roku 1809 však musel narukovať. Zanedlho na vojne ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách, kde učil deti a povzbudzoval ich svojím zbožným životom. Podľa štátu však bol dezertér a musel sa skrývať. Mal dvadsaťšesť rokov, keď začal študovať filozofiu vo Verrieres. Štúdium mu išlo veľmi slabo. V roku 1813 nastúpil do seminára v Lyone, no nespravil skúšky a do vyšších ročníkov nepostúpil. Farár Balley ho potom doma doučoval, no ani to nepomohlo. Balley dosiahol, aby ho vyskúšali vo francúzštine. To skúšajúcich uspokojilo. Videli jeho zbožnosť.

Vysvätenie za kňaza

Ján Mária Vianney sa tak mohol stať subdiakonom, diakonom a nakoniec v roku 1815 kňazom. Jeho prvé miesto bolo kaplánka v Écully. Sprvu nemohol spovedať, až po čase mu dali dekrét na spovedanie. Jeho spovednica však bola vždy obľahnutá ľuďmi, ktorí si žiadali jeho radu a duchovnú pomoc. V roku 1817 zomrel farár Balley. Sám Vianney ho zaopatril a odprevadil na cestu do večnosti.

Ars: Miesto pôsobenia a obrátenia

Príchod do Arsu

Na začiatku februára 1818 arcibiskupský úrad v Lyone vymenoval kaplána Jána Vianneya za administrátora do obce Ars-Dombes. Táto dedinka so svojimi 230 obyvateľmi, položená na dombeskej vysočine, asi 35 kilometrov od Lyonu, opúšťala praktické kresťanstvo. Kostol bol opustený, deti sa vysmievali starcom, v nedeľu štyri hostince úspešne víťazili nad opustenou svätyňou, robilo sa aj v nedeľu, opilstvo a nočné zábavy boli opravdivou pohromou pre dobré mravy. Až v roku 1821 sa Ars stala samostatnou farnosťou.

Horlivosť a asketický život

Keď Ján prišiel, dal sa ihneď do roboty. Vyčistil kostol, faru zariadil len najnutnejším nábytkom. Spával na konároch viniča na zemi a pred spánkom, ktorý si skracoval ako len mohol, bičoval sa až do krvi korbáčom, ktorého remene mali na konci železné hroty. Celý deň a časť noci trávil v kostole, v modlitbách a pri príprave svojich kázní. Svoj majetok rozdával chudobným alebo obdaroval ním Boží príbytok. Neraz sa dva - tri dni postil a skoro desať rokov si sám varil, a to vždy tie isté jedlá, najnevyhnutnejšie pre život. Navštevoval svojich farníkov a najmä chudobných, pre ktorých mal vždy milé slovo. Aby sa kostol stal príťažlivejší, postaral sa o nový oltár, kúpil nové omšové rúcha a pristaval kaplnky. Na hodinách katechizmu a v kázňach upevňoval náboženské vedomosti.

Boj proti hriechu a obrátenie farnosti

Vyše 25 rokov musel arský farár bojovať, aby u svojich farníkov odstránil vžitú záľubu v tancoch. Stáli návštevníci zábav vyhlasovali, že sú to nevinné a celkom oprávnené radosti. Horlivý pastier im musel otvárať oči, aby poznali, že diskotéky, neslušné šaty, nočné zábavy sú pôvodcami nečistých vášní. Farár prešiel od slov k činom. Raz sa stalo, že prišiel do verejnej miestnosti, tanečníkov vyhnal, hudobníkom a hostinskému zaplatil škodu. Modlitba, príkladný život a hrdinské sebazapieranie Jána Vianneya farníkov zmenili. „Ars už nie je Arsom, je to malá farnosť, ktorá celým srdcom slúži Bohu,” napísal jej farár. Vynikla nad ostatné. Veriaci prešli od ľahostajnosti k čnosti a od nepatrnej zbožnosti k zbožnosti hlbokej. V nedeľu a vo sviatok sa hojne navštevoval kostol a už nikto nepracoval na poli a na uliciach sa ľudia modlili Anjel Pána. Hovorilo sa slušne, v rodinách zavládli kresťanské zvyky, v týždni sa vždy našiel niekto, čo sa modlil pred svätostánkom a každé ráno bol na omši húf veriacich, ktorí sa prišli pomodliť pred odchodom do roboty. Nový duch oživil Bratstvo Oltárnej sviatosti. Každý večer sa na hlas zvona schádzala celá farnosť na spoločnú modlitbu. Ján založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty zo svojej farnosti.

Kazateľ a spovedník

Dôležitosť kázní

Ján Mária Vianney nebol spočiatku príliš dobrým kazateľom. Je dokumentované, že kázeň si písal a potom sa text dlho učil naspamäť. Napriek tomu niekedy uprostred kázne zabudol, ako by mal pokračovať a musel kázanie prerušiť. V neskoršej dobe sa ale vypracoval na veľmi známeho kazateľa, ktorý už kázal spontánne a dokázal poslucháčov zaujať. Vtedy začali byť jeho kázne veľmi dlhé, pretkávané citátmi cirkevných otcov a príkladmi zo života svätých. Keď bolo treba, neváhal používať veľmi silné slová. Pripravoval svoje kázne čo najlepšie a potom sa ich učil. Boli to katechetické pokyny pre obyčajný ľud, ktorí často počuli evanjelium len veľmi slabo. Dom Chautard vo svojej knihe „Duch všetkého apoštolátu“ uvádza túto dôležitú skutočnosť: Istý bezbožný právnik prišiel do Arsu, aby zosmiešnil nevzdelaného farára. Ale vrátil sa obrátený. Ktosi sa ho opýtal: „Čo si tam videl?“ Odpovedal: „Videl som Boha v človeku.“ To znamená, že v svätom Jánovi bol prítomný Boh. Dalo by sa povedať, že Boh bol s ním a v ňom.

Príklady z jeho kázní

• Kázeň o nečistote (smilstve): „Smelo môžeme povedať, že práve tento prekliaty hriech bol príčinou všetkých nešťastí vyvoleného ľudu. Pozrime na Dávida, na Šalamúna, či na iné biblické postavy. Čo bolo pôvodom pohany, ktorá padla na ich poddaných? Či nie tá prekliata neresť? Ach, môj Bože, koľko duší Ti vyrváva tento hriech. A koľko obetí prináša peklu (...) Ach, môj Bože, ako sa kresťania vôbec môžu oddávať takým nehanebnostiam! Keby sa aspoň po týchto hrozných úpadkoch utiekali k Bohu a prosili ho o odpustenie. A čo si máme myslieť o tom, že veľká časť ľudí aj napriek spáchaniu tohoto hriechu žije pokojne a speje k zatrateniu na veky?“
• Kázeň o ľahkovážnom posudzovaní blížnych: „Ľudia obyčajne chyby zovšeobecňujú. Keď vidia jedného zlého človeka, hneď odsudzujú celý jeho rod. Nájde sa vo farnosti jeden zvrátený človek a už sa hovorí, že celá obec nestojí za nič. Stane sa niekedy, že niekto odoprie almužnu žobrákovi. Môžeme povedať, že je to lakomec, že má srdce z kameňa a nemá žiadnu hodnotu? Vieme, že koná krásne skutky milosrdenstva, ktoré Boh zjaví až pri poslednom súde?“
• Kázeň o láske k blížnemu: „Na čom je založená láska k blížnemu? Za prvé: Priať blížnemu dobro. Za druhé: Pracovať pre jeho dobro pri každej naskytujúcej sa príležitosti. Za tretie: Znášať a ospravedlňovať chyby blížneho.“

Martýr spovednice

Ján Mária Vianney je často nazývaný „mučeníkom spovednice“, pretože spovedal až 15 hodín denne. Tridsať rokov strávil denne šestnásť až dvadsať hodín v spovednici. V horlivosti neochaboval. V spovedi sa riadil pokynom svätého Alfonza z Ligouri, aby sa neponáhľal, aby bol trpezlivý, aby každého kajúcnika bral, akoby bol jediný, ktorý sa chce vyspovedať a aby mu pomohol premôcť každý z jeho hriechov. Preto vyhlásil boj proti každému hriechu, trval na praktizovaní cnosti, radil ako sa dobre správať a často odmietal dať rozhrešenie. Bol nepriateľom tanca. Tance jeho doby sa značne líšili od dnešných nemorálnych a poburujúcich tancov. Ženy boli úplne zahalené a mali sukne, ktoré siahali až k podlahe. Ak svätý Ján Vianney odmietal dať rozhrešenie tým, ktorí nesľúbili, že prestanú chodiť tancovať, čo by povedal o našich? Tisíce jeho farníkov chodilo do iných kostolov, aby tam dostali rozhrešenie.

Zázraky a pôsobenie diabla

Útoky diabla

Ani diabol ho nenechal na pokoji. Trápil farára hrmotom, buchotom, nedal mu spať, snažil sa ho znechutiť. Iba posledné roky života mal farár od neho pokoj. Sám uvádzal, že bol po nociach „kýmsi“ týraný, uvádzal že ho „niekto“ vláčil po podlahe za vlasy atď. Proti týmto „diabolským zásahom“ sa najprv snažil bojovať pozemskými prostriedkami. Pozval si na faru mladého muža, aby tam cez noc bdel s nabitou puškou. Po jedinej noci mladík s hrôzou prehlásil, že faru už nikdy strážiť nebude.

Dar rozlišovania a čítania v dušiach

Svätý Ján Mária Vianney mal dar čítania v dušiach a „rozlišovania duchov“. Túto skutočnosť spomína jeden z jeho kajúcnikov, mladá dáma, ktorá patrila medzi dcéry Márie (náboženské združenie). Spovedala sa u arského farára. „Pamätáte si, že v určitom okamihu do tanečnej sály vstúpil pekný mladý muž?“ „Áno.“ samozrejme, nevedel nič. Mladý muž sa postavil do cesty niekoľkých mladých žien. Táto udalosť prináša bohaté poučenie.

Známe zázraky

• Zázrak s obilím: Jedného dňa v sirotinci pre ženy „Providence“, ktorý svätec založil, pekárka informovala farára z Arsu, že skriňa na obilie je prázdna. Kňaz odpovedal: „Choďte pozbierať posledné zrno rozsypané na povale.“ Pekárka, ktorá vedela, že podkrovie je pusto prázdne krútila hlavou, ale svätca poslúchla. Keď sa pokúsila otvoriť dvere, musela zo všetkých síl zatlačiť a na prekvapenie, keď sa dvere otvorili, videla, že podlaha je plná obilia.
• Uzdravenie Claudine Raymondovej: V máji 1843 išla Claudine Raymondová, chorá na hrtan a priedušky, do Arsu, aby požiadala o uzdravenie, pretože nevedela hovoriť a aby sa vyjadrila, musela písať na papier. V Arse jej svätý kňaz povedal: „Dcéra moja, lieky zeme sú zbytočné a Pán ťa chce uzdraviť. Porozprávaj sa so svätou Filoménou, polož prosbu na oltár a povedz, že ak ti nechce dať tvoj hlas späť, že by sa aspoň mala vzdať svojho.“ „Okamžite” - povedala Claudine - “som sa hodila k nohám malej svätice a po modlitbe som bola uzdravená. Šesť rokov som trpela ukrutnými bolesťami a dva roky som nemohla hovoriť. No ihneď po modlitbe som čítala nahlas niekoľkým ľuďom pár strán.“
• Uzdravenie syna Anny Thorin: Anna Thorin sa po vypočutí zázrakov, ktoré sa stali v Arse, rozhodla vziať tam svojho osemročného syna, ktorý trpel bolesťami stehennej kosti. Do Arsu prišla 25. februára 1857, pričom so sebou priviedla aj svojho syna, ktorý bol na invalidnom vozíku. Hoci unavená z namáhavej cesty strávila noc vo vestibule kostola v nádeji, že ako prvá stretne svätého farára. „Ale on nemôže,“ povedala jeho matka. Farár bez váhania povedal: „Musíš dôverovať svätej Filoméne,“ a pobozkal nevinného chlapca na čelo. Chlapec vyskočil a začal pomaly chodiť. Prešiel pomaly k oltáru svätej Filomény, kľakol si a dlho zotrval v modlitbe.
• Obrátenie neveriacich profesorov: Dvaja neveriaci profesori Lyonskej univerzity chceli ísť do Arsu posmievať sa kňazovi. Vošli do malého kostolíka, keď slávil svätú omšu. Postavili sa do polohy, aby mohli pozorovať všetky jeho pohyby. Keď prišlo k pozdvihnutiu Kristovho tela, jeden z nich, keď videl, ako sa všetci ľudia klaňali, pomyslel si: „Ako môžu inteligentní ľudia rozpoznať svojho Boha v kúsku chleba?” Svätý farár, ktorý sa v čase prijímania obrátil k veriacim, hľadel na profesora, akoby mu v duši čítal tie myšlienky nedôvery. Poklonil sa, pozdvihol hostiu nad kalich a povedal liturgické slová: „Hľa, Baránok Boží!“ Hostia mu unikla z rúk a ľahla si na jazyk prvej osoby, ktorá kľačala pri balustráde. Svätý kňaz opäť hľadel na neveriaceho, akoby chcel povedať: „To dokáže obyčajný kúsok chleba?“ Profesor sa cítil šokovaný a dojatý. Kľakol si a uctieval Pána a po omši utekal k svätému farárovi na spoveď.

Posmrtné uzdravenia

Súd vybral sedemnásť uzdravení, ku ktorým došlo po smrti svätca. Adelaide Joly v septembri 1861 zasiahla silná bolesť v ľavej ruke. Adelaide žila v sirotinci, ktorý spravovali Dcéry lásky. Spolu s nimi sa začala novéna modlitieb k farárovi z Arsu, pričom sestry vlastnili jeho pár starých topánok. V siedmy deň novény Adelaide s radosťou zistila, že „ruka už nebolí“. Na konci novény bolo uzdravenie dokonalé: nádor zmizol. O zázračnom uzdravení mladého Leone Roussata rozpráva jeho otec. „V januári 1862 môjho syna postihli nervové krízy, ktoré boli čoraz vážnejšie. Obrátili sme sa na lekárov, ale bezvýsledne. Leone sa skutočne zhoršoval. Išiel som do Lyonu k špecialistovi, ktorý predpísal používanie železitých vôd. Výsledok bol, že kríza narastala čo do počtu a intenzity: v priemere sa záchvaty opakovali pätnásťkrát denne. Bola len jedna nádej: priviesť nášho syna do Arsu. Už sme začali novénu k Svätému kňazovi. Lekár cestu neodporúčal, pretože sa oprávnene obával, že by nám dieťa počas cesty zomrelo. Ale 1. mája sme sa rozhodli ísť do Arsu, práve keď biskup z Belley požehnával prvý kameň kostola v Arse. Priviedli sme nášho syna k hrobu svätca a keď sme sa vrátili do hotela, videli sme Leoneho úplne paralyzovaného, no predsa vzal pohár do pravej ruky a začal sa hrať. Späť do dediny do Saint Laurent sme sa vrátili v neskorú hodinu a sadli sme si na večeru. Leone sa však zrazu „rozbehol“. Marilde Rugeoi vo veku 28 rokov postihla tuberkulóza laryngitídy s úplnou stratou hlasu. Keďže vedela, že jej choroba je nevyliečiteľná, prestala konzultovať s lekármi a v júli 1910 sa rozhodla zúčastniť na púti do Lúrd, ktorá bola na ceste do Arsu. Massabielska Panna ju napriek mnohým modlitbám neuzdravila. V Arse sa pútnici zhromaždili okolo oltára, aby pobozkali relikviu svätého farára. Marilde, plná dôvery v srdci, ho prosila: „Ak chceš, môžeš ma uzdraviť.“ Zrazu začala spievať s ostatnými: hoci predtým bola štyri roky nemá. Uzdravenie bolo okamžité a úplné.

Odkaz a uctievanie

Úmrtie a kanonizácia

29. júla 1859 prišlo zle. Spovedal a v plnom kostole vykladal katechizmus. Horko-ťažko vydržal do konca. Keď prišiel na faru, musel si ľahnúť. Horúčka ním lomcovala. Dal si zavolať svojho spovedníka, farára z Jassansu. Vyspovedal sa a viac už nehovoril, len mlčky požehnával tých, ktorí za ním prišli, aby ho videli. Dokonca prišiel aj biskup, aby ho ešte naposledy videl. Vo štvrtok 4. augusta 1859 o druhej ráno farár z Arsu zomrel s úsmevom na perách. Mal 73 rokov. Zvesť o jeho smrti sa rýchlo rozniesla a tisíce pútnikov prichádzali, aby ho odprevadili na poslednej ceste. Podľa jeho želania bol pochovaný v Arse v lodi farského kostola. Tento kostol sa stal cieľom mnohých pútí a miestom modlitieb. V roku 1905 bol vyhlásený za blahoslaveného a 31. mája 1925 na Turice ho Pius XI. vyhlásil za svätého. Pápežským breve zo dňa 23. apríla 1928 ho ustanovil za nebeského patróna všetkých farárov Ríma a katolíckeho sveta. V našom čase ho svätý otec Benedikt XVI. vyhlásil za patróna „Roku kňazov“.

Neporušené telo

Keď zomrel, jeho telo sa nezačalo rozkladať a dodnes je uložené v celistvosti v kostole v Arse na bočnom oltári v presklenej rakve. Je uchovávané bez akéhokoľvek balzamovania a konzervácie.

Jeho myšlienky

• „Uvedomte si, deti moje: Poklad kresťana nie je na zemi, ale v nebi. Preto má byť naša pozornosť upriamená tam, kde je náš poklad. Toto je krásna úloha a povinnosť človeka: modliť sa a milovať. Ak sa modlíte a milujete, to je blaženosť človeka na zemi. Modlitba nie je nič iné ako spojenie s Bohom. Keď má niekto čisté srdce, spojené s Bohom, zaplavuje ho akási rozkoš a slasť, ktorá opája, svetlo, ktoré obdivuhodne ožaruje. V tomto najhlbšom spojení sú Boh a duša ako dve do seba zatavené sviece, ktoré nemôže už nik oddeliť. Toto spojenie Boha s jeho nepatrným tvorom je tá najkrajšia vec, je to Šťastie, ktoré nemožno pochopiť. Neboli sme hodní modliť sa, ale Boh, pretože je dobrý, dovolil nám rozprávať sa s ním. Deti moje, máte malé srdce, ale modlitba ho rozširuje a robí schopným milovať Boha. Modlitba nám dáva predchuť neba, akoby k nám zostupovalo niečo z raja. Ona nás nikdy nenechá bez sladkosti; ona je med, ktorý vteká do duše a robí všetko sladkým. V správnej modlitbe sa bolesti rozpúšťajú ako sneh na slnku. Modlitba má aj ten účinok, že čas prejde veľmi rýchlo a tak príjemne pre človeka, že ani nezbadá, aký bol dlhý. Sú aj takí, čo sa úplne ponárajú do modlitby ako ryba do vody, lebo sa celkom oddávajú dobrému Bohu. Ich srdcia nie sú ani trochu rozdelené. Ako len milujem tieto ušľachtilé duše! A keď my prídeme do kostola, koľko ráz nevieme, čo máme robiť alebo o čo prosiť! Ale keď ideme za nejakým človekom, vieme presne, načo za ním ideme.“
• „Kňazstvo je láskou Ježišovho srdca.“
• „Dobrý pastier, duchovný pastier podľa Ježišovho srdca, je tým najväčším pokladom, aký môže dobrý Pán darovať farnosti.“
• „Náš Pán sa správa k zemi ako matka, ktorá nesie na rukách svoje dieťa. Toto dieťa sa správa zle: kope svoju mamu, hryzie ju a škrabe. Ale matka na to nedbá. Vie, že keby dieťa pustila, padlo by, lebo ešte nevie chodiť samé. Takto sa správa aj náš Pán: Znáša všetko zlé zaobchádzanie, ktoré od nás zakusuje. Znáša všetku našu aroganciu, odpúšťa nám všetky naše pochabosti. Preukazuje nám milosrdenstvo aj napriek tomu, ako sa k nemu správame.“
• „Dobrý Pán vie všetko. On vie ešte predtým, ako idete na spoveď, že znova zhrešíte, a predsa vám odpúšťa. Aká veľká je láska nášho Pána, ktorý sa dobrovoľne rozhoduje zabudnúť na budúcnosť len preto, aby nám odpustil.“

Biografické údaje

tags: #slavnost #dnes #sv #jan #maria #vianney